Napísal 14. septembra 2017

Povýšenie úctyhodného a životodarného kríža nad celým svetom. (Svätý hieromučeník, Cyprián, kartáginský biskup. Odchod do večnosti nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, konštantínopolského arcibiskupa.)

14. 9. Povýšenia svätého kríža.

(Svätý hieromučeník Cyprián, kartáginský biskup.)

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „cyperský“.

Biskup z Kartága a cirkevný spisovateľ, vlastným menom Caecilius Cyprianus Thascius, sa narodil v roku 200 alebo 210 v Kartágu. Krátko po jeho obrátení na kresťanstvo ho okolo roku 248 zvolili za biskupa v jeho rodnom meste.

Počas prenasledovania za cisára Décia sa ukrýval, no svoje spoločenstvo veriacich nenechal osamotené. Podporoval ho a viedol pomocou početných listov. Po návrate sa musel vysporiadať s odpadlíkmi, a so schizmou, rozkolom feliciánov a novaciánov, ktorí znovuprijatie tých, ktorí sa viery vzdali,  odmietali.

Cyprián konal v súlade s cirkvou v Ríme a pápežom Kornéliom. Synoda v Kartágu z roku 251 stanovovala podmienky uzmiernenia i znovuprijatia odpadlíkov. Od roku 255 sa Cyprián dostal do konfliktu s pápežom Štefanom I. pri otázke platnosti krstu heretikov. Tri koncily v Kartágu (255, 256, 1.9.256) potvrdili tradičný postoj africkej cirkvi, ktorá popierala platnosť takýchto krstov, s odôvodnením, že heretici nevlastnia milosť, ani Svätého Ducha, ako by potom mohli oboje udeliť? Zrejme sa tu u Cypriána ukázal montanistický vplyv jeho „učiteľa“ Tertulliána.

Proti tomuto názoru sa postavil pápež Štefan s tradíciou Rímskej cirkvi, ktorá krst heretikov uznáva. Cypriána podporil Firmilianos z kappadóckej Cézarei a hrozilo, že dôjde ku schizme. No intervenciou Dionýza z Alexandrie u pápeža Štefana sa predišlo rozkolu. Keď za cisára Valeriána opäť došlo k prenasledovaniu, Cypriána vyhnali do Curubis, potom ho previedli späť do Kartága, odsúdili a 14. septembra 258 popravili. Cyprián je autorom početných teologických spisov, najmä v oblasti ekleziológie, teda náuky o Cirkvi.

 

(Odchod do večnosti nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, konštantínopolského arcibiskupa)

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je milosrdný“.

Ján Zlatoústy ako kazateľ v chráme biskupa Maletia dosiahol strhujúcim slovom jedinečné hlboké pastoračné pôsobenie, ktoré mu v nasledujúcich generáciách prinieslo nehynúcu úctu.

Po smrti konštantínopolského biskupa Nektária  sa Ján dostal na biskupský stolec hlavného mesta ríše. Ako biskup  rozvinul horlivú pastoračnú činnosť. Početným Gótom v hlavnom meste daroval chrám  a klerikov, ktorí  kázali v ich rodnom jazyku. Pre chorých a chudobných dal vybudovať hospice a nemocnice  a staral sa o misie v Trácii a ďalekej Fenícii.

Keď v  luxuse žijúcej vrstve pripomenul jej povinnosti, zmenila sa počiatočná priazeň uznávanému kazateľovi na  odpor voči nemu. Pobúrenie z dvora riadila cisárovná  Eudokia s niekoľkými biskupmi na čele s Teofilom z Alexandrie a  viedlo v roku 403 na takzvanej Synode pri dube k zosadeniu Jána z biskupského stolca. K nemu pridal cisár prvé Jánovo vyhnanstvo. Nešťastie v cisárskom paláci dalo síce podnet k okamžitému odvolaniu, no opätovnými intrigami po dvoch mesiacoch Jánovi odporcovia dosiahli,  že ho konečne vyhnali do mesta Kukusus na arménskej hranici. Tu žil tri roky a  svojimi listami posilňoval jemu verných členov cirkevnej obce. Preto jeho nepriatelia podnietili  cisára,  aby ho prikázal väzniť prísnejšie v meste Pityus pri Čiernom mori. Počas cesty tam Ján Zlatoústy podľahol vyčerpaniu  a pri meste Komana  14. septembra 407  zomrel.

 

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Kategória: Východní svätci