Apoštolská konštitúcia „Sacri canones“

CTIHODNÝM BRATOM

PATRIARCHOM, ARCIBISKUPOM, BISKUPOM

A MILOVANÝM SYNOM PRESBYTEROM,

DIAKONOM A OSTATNÝM VERIACIM V KRISTA

VÝCHODNÝCH CIRKVÍ.

 

Sväté kánony, ktorých „neporušené a nemenné učenie“ jednohlasne potvrdili otcovia zhromaždení pod predsedníctvom legátov vyslaných naším predchodcom Hadriánom I. na Siedmom ekumenickom koncile v Nicei v r. 787, v prvom kánonickom pravidle tohto koncilu, „radujúc sa z nich ako ten, kto našiel veľkú korisť“, boli v krátkosti vyhlásené tým istým koncilom ako tie, ktoré, ako vyžaduje Tradícia, láskavo zaviedli ctihodní apoštoli a „šesť svätých a všeobecných synod a miestnych koncilov“ a tiež „naši svätí otcovia“.

Skutočne, keď tento koncil potvrdil, že autori svätých kánonov, osvietení „jedným            a tým istým Duchom“, stanovili, „čo je na osoh“, považoval tieto kánony za jedinú zbierku cirkevných zákonov a potvrdil ju ako „kódex“ pre všetky východné cirkvi, čo už predtým učinila presnejším odpisom týchto zákonov v svojom druhom kánone synoda Quinisextum, zhromaždená v Trulane, rotunde paláca v meste Konštantínopole v roku Pána 691.

Pri takej zázračnej rozmanitosti obradov, čiže liturgického a teologického, duchovného a disciplinárneho dedičstva jednotlivých cirkví, ktoré pochádzajú z ctihodných tradícií alexandrijskej, antiochijskej, arménskej, chaldejskej a konštantínopolskej, sväté kánony sa celkom správne považujú za významnú časť tohto dedičstva, ktorá predstavujejeden  spoločný základ organizačných zákonov všetkých týchto cirkví. A skutočne, nejestvuje skoro žiadna východná zbierka disciplinárnych noriem, ktoré by sa nezaoberali svätými kánonmi, ktoré už pred Chalcedónskym koncilom prekročili počet päťsto, ustanovených alebo uznaných ako základné zákony Cirkvi najvyššou autoritou Cirkvi, a v ktorej by sa na ne neodvolávalo ako na prvotné pramene práva. Pre jednotlivé cirkvi bolo vždy zrejmé, že pevnosť každého poriadku cirkevnej disciplíny je v týchto normách, ktoré vyplývajú z tradícií uznaných najvyššou autoritou Cirkvi, alebo sú v kánonoch vyhlásených touto autoritou a že zásady partikulárneho práva zaväzujú vtedy, ak sú zhodné s právom nadradeným a nemajú účinnosť, ak mu protirečia.

„Vernosť tomuto posvätnému dedičstvu cirkevnej disciplíny spôsobila, že uprostred toľkých, tak veľkých ťažkostí a prekážok, ktoré východné cirkvi znášali či už v dávnych, či           v novších časoch, predsa zostala zachovaná vlastná nemeniteľná tvár Východu, čo sa zaiste stalo veľkým úžitkom pre duše“ (AAS 66 (1974), 245). V týchto znamenitých slovách blahej pamäti Pavla VI., vyslovených v Sixtínskej kaplnke pred prvým plenárnym zasadnutím členov Komisie pre revíziu Kódexu východného kánonického práva, znie znova to, čo Druhý vatikánsky koncil ustanovil o „najväčšej vernosti“ pri zachovávaní tohto disciplinárneho dedičstva všetkými cirkvami, vyžadujúc tiež, „nech sa usilujú vrátiť k starootcovským tradíciám“, ak sa od nich „nenáležite odchýlili vinou okolností alebo osôb“ (Dekr. Orientalium ecclesiarum 6).

Druhý vatikánsky koncil tiež zreteľne a jasne ukázal, že „verným pridržiavaním sa dávnych východných tradícií“ spolu s „modlitbami, príkladom života, lepším a vzájomným poznaním, spoluprácou a bratskou úctou voči ustanovizniam i osobám“ majú východné cirkvi majúce plné spoločenstvo s rímskou Apoštolskou stolicou „osobitnú úlohu napomáhať jednotu všetkých kresťanov, zvlášť však východných“ (Dekr. Orientalium Ecclesiarum 24), podľa zásad dekrétu „O ekumenizme“.

Nemožno na tomto mieste opomenúť, že východné cirkvi, ktoré ešte nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, sa riadia tým istým a v podstate jedným dedičstvom kánonickej disciplíny, to jest „svätými kánonmi“ prvých storočí Cirkvi.

Čo sa týka všeobecných záležitostí ekumenického hnutia, vzbudeného Svätým Duchom pre dosiahnutie dokonalej jednoty celej Kristovej Cirkvi, nový kódex mu ani                 v najmenšej miere neprekáža, ale naopak, čím silnejšie mu napomáha. Tento kódex totiž chráni základné právo ľudskej osoby, čiže vyznávať vieru vo vlastnom obrade, zväčša čerpanom z toho istého lona matky, čo je pravidlom všetkého „ekumenizmu“, nič pri tom neopomínajúc, aby východné katolícke cirkvi, naplňujúce v pokoji želanie Druhého vatikánskeho koncilu, „rozkvitali a plnili s obnovenou apoštolskou húževnatosťou sebe zverené poslanie“ (Dekr. Orientalium Ecclesiarum 1). Z toho vyplýva, že kánony Kódexu východných katolíckych cirkví majú mať takú istú moc ako zákony Kódexu kánonického práva latinskej cirkvi, to jest zaväzovať, kým nebudú najvyššou autoritou Cirkvi zrušené alebo zmenené zo spravodlivých príčin, ktorých naisto najdôležitejším dôvodom, napokon plne zodpovedajúcim želaniu samotného nášho Spasiteľa Ježiša Krista, je plné spoločenstvo všetkých cirkví Východu s Katolíckou cirkvou.

Skutočne, dedičstvo svätých kánonov, spoločné všetkým východným cirkvám, počas vekov predivným spôsobom splynulo s charakterom každej skupiny veriacich v Krista,                 z ktorých sú vytvorené jednotlivé cirkvi, a tiež preniklo Kristovým menom a jeho evanjelizačným poslaním celú ich kultúru tak, že patrí k samému srdcu národov ako neporušiteľné a vo všetkej miere dôstojné.

Keď náš predchodca Lev XIII. koncom 19. storočia prehlásil, že „právom uznaná rozmanitosť východnej liturgie i disciplíny“ je „ozdobou celej Cirkvi“ a že táto rozmanitosť potvrdzuje „Božskú jednotu katolíckej viery“, zvážil, že táto rozmanitosť obdivuhodne zviditeľňuje katolicitu Božej Cirkvi“ (Lev XIII., Apoštolský list Orientalium dignitas, 30. nov. 1894, Úvod). To isté dosvedčuje jednoznačný hlas otcov Druhého vatikánskeho koncilu, podľa ktorého „rozmanitosť miestnych cirkví, smerujúca k jednote, je skvelým dôkazom katolíckosti nerozdelenej Cirkvi“ (Lumen gentium 23) a „nielenže nie je na škodu jej jednote, ale ju skôr robí očividnou“ (dekrét Orientalium Ecclesiarum 2).

Keď všetko toto máme pred očami, domnievame sa, že tento kódex, ktorý teraz vyhlasujeme, je potrebné predovšetkým posudzovať podľa starobylého práva východných cirkví a sme si súčasne plne vedomí tak jednoty, ako i k nej smerujúcej rozmanitosti, ktoré keď sa spoja, „prejaví sa životná sila celej Cirkvi, ktorá nikdy nestarne a ukáže sa v nádhere sama Kristova nevesta, ktorú múdrosť svätých otcov rozpoznala ako ukrytú v Dávidovom výroku: „Po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom, obklopená pestrosťou“ (Ž 44, Lev XIII., Apoštolský list Orientalium dignitas 30. nov. 1894, Úvod).

Táto nezmeniteľná vôľa rímskych biskupov, už od začatia kánonickej kodifikácie východných cirkví, promulgovať dva kódexy, jeden pre cirkev latinskú, druhý pre východné katolícke cirkvi, zreteľne naznačuje, že chceli zachovať to, čo sa v Cirkvi z Božej prozreteľnosti nachádza, aby zjednotená jedným Duchom dýchala akoby dvoma pľúcami Východu a Západu a planúc láskou ku Kristovi mala akoby jedno srdce s dvoma komorami.

Tiež je očividný ustavičný a rozhodný záujem najvyššieho cirkevného zákonodarcu    o vernú ochranu a prísne dodržiavanie všetkých východných obradov, pochádzajúcich                 z piatich, už spomenutých tradícií, mnohokrát vyjadrený v kódexe pomocou vlastných noriem.

To isté je zrejmé i z rôznych foriem hierarchického usporiadania východných cirkví, medzi ktorými nápadne vyčnievajú patriarchálne cirkvi, v ktorých sa podľa kánonického práva patriarchovia a synody podieľajú na najvyššej autorite Cirkvi. Vďaka zadefinovaniu týchto foriem v jednom z titulov, tomu, kto kódex otvorí, je očividná tak vlastná tvár každej východnej cirkvi, potvrdená kánonickým zákonom, ako i štatút sui iuris a plné spoločenstvo          s rímskym biskupom, nástupcom svätého Petra, ktorý ako predsedajúci celému spoločenstvu lásky chráni legitímne rozmanitosti a súčasne bdie, aby partikulárne nielenže neškodilo jednote, ale skôr jej slúžilo (porov. konšt. Lumen gentium 13).

Okrem toho je potrebné jasne si povšimnúť, ako v tejto oblasti tento kódex zveruje partikulárnemu právu jednotlivých cirkví sui iuris všetko to, čo sa nepovažuje za nevyhnutné pre dobro všetkých východných cirkví. Vo vzťahu k týmto záležitostiam naším zámerom je, aby sa tí, ktorí majú v jednotlivých cirkvách sui iuris zákonodarnú moc, čím skôr postarali osobitnými normami, majúc pred očami tradície vlastného obradu a predpisy Druhého vatikánskeho koncilu.

Verná ochrana obradov má byť v súlade s najvyšším cieľom všetkých zákonov Cirkvi, ktorý je celý zameraný na dejiny spásy duší. Preto všetko, čo je v predtým vydaných zákonoch neaktuálne a nadbytočné, a tiež neprispôsobené potrebám regiónu a čias, nebolo do kódexu prevzaté. Pri ustanovovaní nových zákonov bolo zas zohľadňované predovšetkým to, čo v bohatstve života východných cirkví skutočne najlepšie zodpovedá požiadavkám ekonómie spásy duší a súčasne predstavuje organickú súvislosť a zhodu so zdravou tradíciou, súhlasne s túžbou nášho predchodcu Pavla VI., ktorú prejavil na začiatku prác na revízii kódexu: „Nové normy sa majú ukázať nie ako cudzie teleso, násilne implantované do cirkevného organizmu, ale akosi samostatne vykvitnuté z už existujúcich noriem“ (AAS 66 [1974] 246).

Zreteľne to vidieť v Druhom vatikánskom koncile, keď tento koncil „z pokladu Tradície vybral staré i nové“ (Apoštolská konštitúcia Sacrae disciplinae leges, AAS 75 [1983], časť II, XII), prenášajúc túto Tradíciu od apoštolov cez otcov, celkom zhodnú                s evanjeliovým posolstvom, do nového života.

Kódex kánonov východných cirkví, ktorý teraz vystupuje na svetlo, má byť považovaný akoby za nové doplnenie učenia predstaveného Druhým vatikánskym koncilom, ktorým sa napĺňa kánonické usporiadanie celej Cirkvi, začínajúce Kódexom kánonického práva latinskej cirkvi, promulgovaným v roku 1983 a pokračujúci apoštolskou konštitúciou         o Rímskej kúrii z roku 1988, pridanej k obidvom kódexom ako základný nástroj rímskeho veľkňaza pre „spoločenstvo, ktoré akoby všeobecnú Cirkev držalo pospolu“ (Apoštolská konštitúcia Pastor bonus č. 2).

Keď teraz obrátime svoje myšlienky k prvým etapám kánonickej kodifikácie východných cirkví, tento kódex sa zdá ako túžobne očakávaný prístav, ku ktorému smerovalo viac než šesťdesiat rokov dlhej plavby. Je to totiž zbierka zákonov, v ktorej boli po prvýkrát spoločne zhromaždené a najvyšším zákonodarcom v Cirkvi vyhlásené všetky spoločné kánony cirkevnej disciplíny východných katolíckych cirkví po toľkých a tak veľkých prácach troch komisií, ktoré tento zákonodarca ustanovil. Prvou z nich bola Komisia kardinálov pre prípravné štúdia východnej kodifikácie, zriadená naším predchodcom Piom XI. (AAS 21 [1929] 669), pod predsedníctvom kardinála Petra Gasparriho. Členmi tejto komisie boli kardináli Alojz Sincero, Bonaventura Cerretti a František Ehrle ako sekretár, potom Hamlet Ján Cicognani, assesor Posvätnej kongregácie pre východnú cirkev, ako sa vtedy volala, neskôr kardinál.

Po vykonaní veľmi ťažkých šesťročných prípravných prác, vďaka výsledku dvoch skupín znalcov, ktorí boli vybratí spomedzi predstaviteľov východných cirkví (por. L´Osservatore Romano 2. apr. 1930, str.1) a po smrti kardinála Gasparriho, bolo uznané za užitočné pristúpiť ku konštituovaniu Pápežskej komisie pre redakciu Kódexu východného kánonického práva. Cieľom tejto komisie, ktorá bola zriadená 17. júla 1935, bolo, ako vyplýva z jej názvu, vypracovať text kánonov a usporiadať skladbu Kódexu východného kánonického práva. Treba si pritom povšimnúť, že sám pápež ustanovil, ako vidieť                        v Notificatione o ustanovení komisie, ktorá sa oficiálne objavila v Acta Apostolicae sedis (AAS 27 (1935) 306 – 308), aby bol názov budúceho kódexu daný do úvodzoviek, aby sa naznačilo, že v tom čase bol vybratý ako najviac zodpovedajúci, „kým sa nenájde lepší“.

Predsedami Komisie pre redakciu Kódexu východného kánonického práva boli: kardinál Alojz Sincero, až do smrti, kardinál Maxim Massimi a po jeho smrti kardinál Gregor Peter XV. Agagianian, patriarcha  Arménskej cirkvi.

Medzi kardinálmi, totiž Eugenom Pacellim, Júliom Serafinim a Petrom Fumasoni – Biondim, ktorí spolu s predsedajúcim tvorili prvé kolégium členov komisie, vyniká meno kardinála Eugena Pacelliho, ktorý následne, z Božej prozreteľnosti ako Kristov námestník            a pastier celej Cirkvi, veľmi ustarostený o dobro východných cirkví, skoro úplne ukončil dielo východnej kánonickej kodifikácie. On totiž z dvadsiatich štyroch titulov, z ktorých bol súhlasne s jeho vôľou zložený Kódex východného kánonického práva, pripravený spomínanou komisiou, štyrmi apoštolskými listami motu proprio (Crebrae allatae sunt, Sollicitudinem nostram, Postquam apostolicis litteris a Cleri sanctitati) promulgoval nie menej ako desať najviac potrebných. Ostatné tituly však, ktorých texty boli kardinálmi, členmi komisie, schválené a v značnej miere už z príkazu pápeža pripravené tlačou                     „k promulgácii“. Keď tento pápež odišiel, následne po ohlásení Druhého vatikánskeho koncilu jeho nástupcom na katedre svätého Petra Jánom XXIII. zostali v archíve komisie.

Počas ďalších rokov, až do ukončenia činnosti komisie v polovici r. 1972, na základe pápežského príkazu v rozšírenom zbore členov kolégia pracovalo mnoho kardinálov, nastupujúcich na miesto svojich zosnulých predchodcov. Po ukončení Druhého vatikánskeho koncilu v r. 1965 boli do zboru kooptovaní i všetci patriarchovia východných katolíckych cirkví. Na začiatku posledného roku práce sa kolégium členov Komisie pre redakciu Kódexu východného kánonického práva skladalo zo šiestich predstaviteľov východných cirkví                  a prefekta Kongregácie pre východné cirkvi.

Od samotného vzniku Komisie pre redakciu Kódexu východného kánonického práva     a potom najdlhšie v nej pracoval s veľkou horlivosťou a múdrosťou ako sekretár P. Acacius Coussa B. A., neskoršie kardinál. S uznaním ho na tomto mieste spomíname spolu                         s vynikajúcimi konzultormi komisie.

Konštituovanie a zloženie Pápežskej komisie pre redakciu Kódexu východného kánonického práva v polovici r. 1972 celkom rozhodlo o jeho východnom charaktere, keďže ju tvorili predstavitelia mnohých rôznych cirkví, najmä úctyhodní východní patriarchovia. Práca komisie preto na sebe nesie znak kolegiality. Znenie kánonov, vypracované postupne       v skupinách znalcov vybratých zo všetkých cirkví, bolo najprv zaslané všetkým biskupom východných katolíckych cirkví, aby sa k nemu v rámci možností vyjadrili kolegiálnym spôsobom. Následne bolo toto znenie podľa želaní biskupov zvažované v osobitných pracovných skupinách odborníkov a po starostlivom preskúmaní členmi komisie a v prípade potreby po mnohých prepracovaniach, na plenárnom zasadnutí členov v novembri 1988, pri optimálnej zhode hlasov prijaté.

Treba po pravde priznať, že tento kódex vypracovali „samotní ľudia Východu“ podľa želania nášho predchodcu Pavla VI., vysloveného pri slávnostnom začatí práce komisie (AAS 66 [1974] 246). Všetkým i jednotlivcom, ktorí sa na práci podieľali, dnes vyslovujeme najsrdečnejšie poďakovanie.

S osobitnou vďakou pripomíname predovšetkým meno zomrelého kardinála Jozefa Parecattila z Malabarskej cirkvi, ktorý sa ako predseda komisie takmer celý čas, s výnimkou posledných troch rokov, o nový kódex nesmierne zaslúžil. Spolu s ním spomíname najmä zosnulého arcibiskupa Klementa Ignáca Mansouratiho zo Sýrskej cirkvi, ktorý bol miestopredsedom komisie v prvých, čiže najťažších rokoch.

Radi spomíname i na žijúcich, obzvlášť ctihodných bratov Miroslava Štefana Marusyna, arcibiskupa ustanoveného teraz za sekretára Kongregácie pre východné cirkvi, ktorý dlhý čas horlivo vykonával úlohu miestopredsedu komisie, ako i biskupa Emila Eida, terajšieho miestopredsedu, ktorý sa veľmi zaslúžil o šťastné dokončenie diela. Ďalej tiež milovaného kňaza Ivana Žužeka, člena Spoločnosti Ježišovej, ktorý od vytvorenia komisie vytrvalo pracoval ako sekretár, i ostatných, ktorí do tejto komisie priniesli svoj cenný vklad či už ako členovia: patriarchov, kardinálov, arcibiskupov, biskupov alebo ako konzultori                  a spolupracovníci v pracovných skupinách a iných úlohách; napokon pozorovateľov pozvaných z pravoslávnych cirkví pre túženú jednotu všetkých cirkví, ktorí veľmi pomohli svojou nezvyčajne užitočnou prítomnosťou a spoluprácou.

Živíme veľkú nádej, že tento kódex „bude úspešne uvedený do praxe každodenného života“ a „bude pravdivým svedectvom zachovávania a lásky k cirkevnému zákonu“ podľa želaní blahej pamäti Pavla VI. (AAS 66 (1974) 274) a vo východných cirkvách, tak slávnych vďaka svojej starobylosti, obnoví ten istý nemeniteľný poriadok, po akom sme my vrelo túžili pri promulgácii Kódexu kánonického práva latinskej cirkvi v celej cirkevnej spoločnosti. Ide totiž o poriadok, „ktorý priznajúc hlavné miesto láske, milosti a charizmám, súčasne by uľahčoval ich usporiadaný rast v živote či už cirkevnej spoločnosti, ako aj jednotlivých ľudí, ktorí do nej patria“ (AAS 75 (1983) časť II, XI).

„Radosť a pokoj so spravodlivosťou a poslušnosťou“ nech aj tento kódex „odporúčajú a čo nariadi hlava, nech zachováva telo“ (tamtiež XIII) tak, aby vďaka spoločnému úsiliu vzrastala misia všeobecnej Cirkvi a Kráľovstvo Krista „Pantokratora“ sa viac obnovovalo (por. Ján Pavol II, príhovor v Bazilike sv. Petra k tým, ktorí vykonávajú svoju službu                    v Rímskej kúrii, 28. jún 1986: AAS 79 (1987) 196).

Presvätú Bohorodičku, ktorej najláskavejšej starostlivosti sme prípravu kódexu odporúčali, prosíme, aby materinským príhovorom u svojho Syna vyprosila, aby sa tento kódex stal nositeľom tej lásky, ktorá výrazne viditeľná v srdci Kristovom, prebodnutom kopijou na kríži, čo vynikajúco dosvedčuje svätý Ján apoštol, musí byť hlboko vrytá do duše každého ľudského stvorenia.

A tak, keď sme vzývali o pomoc Božiu milosť, opierajúc sa o autoritu svätých apoštolov Petra a Pavla, s plným vedomím a spĺňajúc želania patriarchov, arcibiskupov                 a biskupov východných cirkví, ktorí s nami v kolegiálnom duchu spolupracovali, užívajúc plnosť apoštolskej moci, touto našou konštitúciou, ktorá bude odteraz platiť, promulgujemetento kódex tak, ako je zostavený a zrevidovaný, rozhodujeme a nariaďujeme, aby odteraz mal účinnosť zákona pre všetky východné katolícke cirkvi a odovzdávame ho do opatery               a dohľadu hierarchom týchto cirkví, aby sa zachovával.

Aby sa zas všetci, ktorých sa týka, mohli dôkladne zoznámiť s predpismi tohto kódexu skôr, ako sa stanú účinnými, ustanovujeme a prikazujeme, aby svoju záväznú účinnosť nadobudli od prvého dňa mesiaca októbra roku 1991, na sviatok Ochrany Presvätej Bohorodičky vo väčšine východných cirkví. Tomu nie sú na prekážku nijaké opačné nariadenia a to ani také, ktoré vyžadujú osobitnú zmienku.

Povzbudzujeme preto všetkých milovaných synov, aby ustanovenia dané takto na vedomie zachovávali s úprimným duchom a ochotnou vôľou, nemajúc pochybnosti, že východné cirkvi sa vďaka horlivej disciplíne starajú o dobro duší veriacich v Krista, čoraz viac sa budú rozvíjať a im zverenú povinnosť budú plniť pod ochranou slávnej a požehnanej Márie, vždy Panny, ktorá sa správne nazýva „Bohorodička“ a žiari ako vznešená Matka všeobecnej Cirkvi.

Dané v Ríme u sv. Petra, dňa 18. októbra 1990, v trinástom roku nášho pontifikátu.

Ján Pavol II., pápež