Napísal 20. marca 2017

Homília apoštolského nuncia na krížupoklonnú nedeľu

Homília apoštolského nuncia Mons. Maria Giordanu počas Archijerejskej liturgie sv. Bazila Veľkého v Katedrále Povýšenia svätého kríža v Bratislave
19. marca 2017

Preosvietený vladyka Peter, eparchiálny biskup,
Dôstojný otec Vladimír Skyba, protosynkel,
Dôstojný pán farár, otec Rastislav
Kňazi a zasvätené osoby,
Milovaní bratia a sestry v Kristovi,

Som veľmi vďačný vášmu otcovi biskupovi za pozvanie, ktoré mi adresoval, sláviť dnes spolu s vami svätú liturgiu tejto tretej pôstnej nedele, nazývanej tiež nedeľou „Krížupoklonnou“.

Som rád, že vám pri tejto milej príležitosti môžem odovzdať pozdrav a apoštolské požehnanie Svätého otca Františka a zároveň aj vás pozvať k modlitbe zaňho a za jeho úrad hlavy Cirkvi, aby jeho služba apoštola Petra prinášala dobré ovocie nielen pre Cirkev, ale aj živote všetkých ľudí dobrej vôle.

„Tvojmu krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme!“. To sú slová spevu, ktorý tu pred chvíľou zaznel a ktoré vyjadrujú hlavnú myšlienku dnešnej nedele.

Katolícka Cirkev byzantského obradu totiž dnes obracia svoj zrak práve na Kristov kríž – na to, čo už viac, ako dvetisíc rokov je znamením spásy. A tomuto krížu sa úprimne klania.

Treba však povedať, že sa neklania drevu, ako takému: to by nebola poklona v pravom slova zmysle. Cirkev sa klania krížu, pretože očami viery v ňom vidí čosi viac, čosi hlbšie, čosi, čo presahuje kategórie tohto sveta: klania sa veľkosti Božej lásky.

Áno, „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“: takto čítame v evanjeliu svätého apoštola Jána (Jn 3, 16). Aj my všetci, milovaní bratia a sestry, keď dnes prichádzame do tohto Božieho chrámu, aby sme slávili „Krížupoklonnú nedeľu“ a poklonili sa svätému krížu, prichádzame sem pokloniť sa práve tejto Božej láske.

My túto Božiu lásku vidíme a preto opätovne voláme: „Tvojmu krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme!“. Je totiž správne mať vďačné srdce. Toto vďačné srdce chceme mať voči Tomu, ktorý natoľko miloval každého jedného z nás, že dal svojho Syna, ten rozpäl ruky na kríži, prelial svoju krv a zomrel za nás.

Ale je tu ešte aj iný význam slova „kríž“. Je to práve to, o čom hovorí Ježiš v evanjeliu dnešnej nedele, ktoré sme si vypočuli: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8, 34).

Vziať svoj „kríž“ a nasledovať Pána: pod týmto slovom Ježiš rozumie každé utrpenie, rôzne ťažkosti, ktoré nám život prináša a ku ktorým sa musíme postaviť čelom. Tak, ako v Ježišovom prípade nie je možné pochopiť zmysel jeho kríža, iba ak v perspektíve Božieho spásonosného plánu, ktorý vytryskol z hĺbky srdca nebeského Otca, podobne aj my nepochopíme a neprijmeme ten svoj kríž a svoje utrpenie, iba ak majúc na pamäti tajomstvo nepochopiteľnej Božej lásky, ktorá nás neustále sprevádza a túži po našej večnej spáse.
Áno, iba viera a dôvera v Boha nám pomôže vytrvať v ťažkých chvíľach nášho života a dať zmysel aj tým najťažším, ktoré tak výstižne nazývame „kríž“. Kríž, pretože nám prináša utrpenie. Kríž, pretože nás bolí. Kríž, pretože je ťažký. Kríž, pretože nám prekáža …. skutočný kríž.

Ale ani toho sa nemáme zľaknúť. V jeho nesení totiž nie sme sami. Podopiera nás Božia milosť. A tá je vždy silnejšia ako naša ľudská kondícia a naše obmedzené sily. Ak sa na svoj kríž budeme pozerať z tejto perspektívy, uvidíme Božie zázraky. Tak, ako ich videli mnohí pred nami, ktorí v Boha skladali svoju dôveru.

Mohli by sme tu teraz spomenúť mnohých svätcov, ale my spomeňme ľudí spomedzi nás. Ľudí, ktorí tu žili alebo ešte aj žijú.

Nie je to totiž tak dávno, čo mnohí, aj z prostredia gréckokatolíckej Cirkvi, museli niesť ťažký kríž prenasledovania zo strany totalitného komunistického režimu.

Spomeňme ’50 roky známe jej likvidáciou, uväznením jej obidvoch biskupov, vysťahovaním kňazských rodín do Čiech, kde títo kňazi boli nútení vykonávať na družstvách či vo fabrikách tie najťažšie a najpodradnejšie práce.

Spomeňme tých, ktorí pre svoju vieru, pre vernosť Cirkvi a Svätému otcovi boli považovaní za ľudí druhej kategórie a ako takí nemohli napríklad študovať na vysokej škole. Spomeňme deti vysmievané medzi spolužiakmi za to, že chodili do kostola.

Toto bol kríž, ktorý bol týmto ľuďom položený na plecia. Ale my vieme veľmi dobre, ako sa oni k nemu postavili: s vierou a v plnej dôvere v Boha, presvedčení, že aj kríž, ak je nesený s láskou, prináša dobré ovocie v živote Cirkvi. A stal sa pre nich cestou spásy, pretože Boh nikdy nesklame tých, ktorí ho milujú a v neho dúfajú.

Niektorí z týchto pamätníkov sú medzi nami ešte aj dnes. Oni sú živými svedkami toho, že utrpenie prežívané vo viere, sa premieňa na zmŕtvychvstanie. Toto je totiž Božia logika, ktorá je s tou ľudskou v ostrom protiklade. Tak, ako Kristus prešiel svojím krížom k zmŕtvychvstaniu, tak aj všetci, ktorí spolu s ním nesú svoj kríž, prídu raz k definitívnemu víťazstvu.

Aj my, drahí bratia a sestry, sme povolaní čeliť svojím krížom a životným výzvam s dôverou týchto našich predchodcov. Aj nás Boh chce priviesť k tomu zmŕtvychvstaniu cez rôzne utrpenia a ťažkosti.

Aj preto už spomínaný spev, ktorý tu zaznel a ktorý sme tak oduševnene spievali, nehovorí iba o kríži, ale aj o vzkriesení. Lebo kto s Kristom zomiera, s Kristom bude aj žiť.

„Krestú tvojemú poklaňájemsja, Vladýko, i svjatóje voskresénije tvojé pójem i slávim!“.

Amen.