Napísal 21. októbra 2013

Homília arcibiskupa Vasiľa na stretnutí východných biskupov Európy

Stretnutie vychodnych katolickych biskupov Europy v KosiciachMichalovce – Archijerejskou sv. liturgiou (v nedeľu 20. októbra) v bazilike minor rehole redemptoristov v Michalovciach vyvrcholilo XVI. stretnutie gréckokatolíckych biskupov z Európy a predstaviteľov iných východných katolíckych cirkví vrátane maronitskej, chaldejskej a arménskej.

Témou stretnutia, ktoré sa konalo na Slovensku v rámci Jubilejného 1150. výročia príchodu svätých Cyrila a Metoda na naše územie, bola evanjelizácia kultúry – aktuálny odkaz solúnskej misie v oblasti inkulturácie a evanjelizácie kultúry.

Počas liturgie v Bazilike minor v Michalovciach sa veriacim a účastníkom stretnutia biskupov východných katolíckych cirkví Európy prihovoril vladyka Cyril Vasiľ, arcibiskup a sekretár Kongregácie pre východné cirkvi.

Homíliu prinášame v plnom znení.

HOMÍLIA

V dopravnej štatistike na Slovensku sa jednoznačne považujú za kritické s najhustejšou premávkou práve dni, ktoré nás o chvíľu čakajú. Sú to Dni spomienky na zosnulých, „dušičky“, spojené s návštevou cintorínov, ktoré sú vtedy plné kvetov, svetla, vencov. Ľudia neraz merajú aj dlhé vzdialenosti, aby navštívili hroby svojich rodičov, starých rodičov, či iných príbuzných, aby tam zapálili sviecu. Čo vyjadruje tento všeobecne rozšírený a prijímaný zvyk?

Neveriaci etnograf ho bude považovať za archaický prežitok starobylého, pravekého, atavistického „kultu predkov“, ktorý je natoľko hlboko zakódovaný v našom správaní, že je spoločensky potrebné rešpektovať ho. Ekonóm možno označí všetok ten ruch za perfektný marketingový ťah výrobcov sviečok a pestovateľov kvetín, teda za čistý biznis, sociológ ho bude interpretovať v lepšom prípade ako nejaký druh folklóru, ako spoločenský úzus, ktorý vytvára akúsi kolektívnu povinnosť prispôsobiť sa správaniu väčšiny, ako istú formu davovej psychózy, ktorá ale nemá žiaden osobitný zmysel. Psychológ bude možno hovoriť o návšteve cintorína ako o istej forme kolektívnej terapie, ktorou sa zmierujeme so stratou blízkej osoby. Každý z nich možno bude mať v niektorom partikulárnom aspekte čiastkovú pravdu, najmä pokiaľ bude tento jav pozorovať z perspektívy človeka bez náboženskej viery.

Veriaci človek, kresťan, chápe spomienku na zosnulých v prvom rade ako vyjadrenie viery vo večný život, viery v spoločenstvo s tými, ktorí nás už predišli do večnosti, viery v reálne spoločenstvo, ktoré smrťou nie je nenávratne prerušené, ako by sa na prvý pohľad zdalo, ale ktoré je iba zmenené.
Pre každého, etnografa, ekonóma, sociológa i psychológa, výrobcu sviečok i predajcu kvetín i pre každého človeka používajúceho hlavu aj na niečo viac ako na nosenie klobúka či natáčok, sú však tieto dni a s nimi spojené spoločenské, či náboženské úkony chtiac-nechtiac nevyhnutnou provokáciou k tomu, aby sa konfrontoval s témou smrti, s témou viery – či neviery v posmrtný, večný život, a v konečnom dôsledku, aby si položil otázku o zmysle ľudského života všeobecne a o zmysle svojho vlastného života i o spôsobe, ktorým ho chce prežiť.

Aby sme nemuseli tápať v prázdne, k hľadaniu odpovedí na tieto všeľudské otázky, k úvahe nám dnes pomáhajú slová evanjelia, ktoré sme práve čítali, teda známe Kristovo podobenstvo o boháčovi a Lazárovi. Dve postavy, dva ľudské osudy, predstavujúce od začiatku až do konca, ba, lepšie povedané, až do nekonečna, radikálny kontrast a protiklad.

Zjednodušene by sme mohli povedať, že podobenstvo sa delí na nasledovné časti:
a) Opis prvej, dočasnej fázy života na zemi. Vidíme tu protiklad medzi extrémnym bohatstvom (purpur a každodenné hodovanie boháča) a extrémnou chudobou Lazára (neschopnosť chodiť, ležanie na zemi, hlad, žobranie), extrémnou rozkošou spojenou s nespravodlivou a do neba volajúcou tvrdosťou srdca (odmietanie odrobiniek pre hladného chudáka) a extrémnym ponížením, spojeným s utrpením (psy lížuce Lazárove vredy). Obe tieto postavy sú si nekonečne vzdialené, predstavujú dva protipóly možných ľudských osudov.
b) To, čo obe postavy spája, zjednocuje a stavia na rovnakú úroveň, je spoločný, jednotiaci moment smrti: „žobrák umrel“ a „zomrel aj boháč“.
c) Potom nasleduje opis druhej fázy života, fázy večnej, nikdy nekončiacej, ktorá sa začína momentom smrti, kedy sa cesty boháča i Lazára znova rozchádzajú, aby sa už nikdy nestretli, pretože žobráka „anjeli zaniesli do Abrahámovho lona“, zatiaľ čo keď pochovali boháča ocitol sa v pekle, kde sa v mukách trápil v hroznom plameni.

Toto podobenstvo, tak ako každé podobenstvo teda v tejto podobe typickej pre tento literárny druh, na príklade hypotetickej zjednodušenej situácie, poskytuje priamu a jednoznačnú odpoveď na komplikovaný teologický problém.

V tomto prípade ide nielen o odpoveď nielen na otázku problematiky smrti, ale zasahuje sa tu podstatne ďalej. Aký zmysel má ľudský život? Ostane nespravodlivosť nepotrestaná? Existuje niečo „potom“? A ak áno, existuje akési prepojenie medzi „teraz“ a „potom“? Ovplyvňuje spôsob môjho terajšieho života môj ďalší osud?

V tradičných katechizmoch sa nachádza kapitola, ktorá sumarizuje odpovede na tento okruh otázok. Je to kapitola „o posledných veciach človeka“. Ktoré sú tieto posledné veci? Vari je poslednou vecou len smrť? Nie, kategória „posledných vecí“ sa delí na štyri pododdiely:

Smrť, súd, nebo, peklo. Tieto témy boli kedysi často, niekto by povedal, že možno až pričasto, objektom kázní, duchovných príhovorov, meditácií pretavených do umeleckých diel, filozofických i teologických úvah formujúcich život celých generácií, celých kultúr. Veď čo by bolo maliarske umenie renesancie bez Michalangelovho Posledného súdu, svetová poézia bez Danteho Božskej komédie, či hudba bez Mozartovho, či Verdiho Rekviem?! Od istého času sa však tieto témy dostali akoby na zoznam zakázaných diel, na novodobý „index“, do tzv. tabuizovanej, zakázanej zóny. Kým dnes sa na mnohých úrovniach hovorí o povinnosti „odtabuizovať“ mnohé témy, napríklad vraj doteraz tabuizovanú tému sexu, vo všetkých jeho formách a podobách, aj tých tzv. netradičných, či tému skutočných či predpokladaných škandálov v spoločenskom, politickom či cirkevnom živote, ktorú je vraj tiež potrebné odtabuizovať – a to až formou neustáleho bulvárneho omieľania a premývania mozgov, skutočným „tabu“ postmoderného človeka sa stala téma posledných vecí človeka. Tento argument takmer úplne vymizol zo spoločenského diskurzu, ba priam sa zdá, že hovoriť o týchto veciach – napriek ich nekonečnej dôležitosti, ba možno práve preto – je neprístojné, neslušné, niečo čo nie je „cool“, čo nie je „in“, niečo čo sa „nenosí“.
Dobre, pripusťme, že témy, ako súd, peklo a nebo predpokladajú vieru v tieto skutočnosti, ktoré – v danej chvíli nášho poznania – nie sú overiteľné empirickým skúsenostným spôsobom. Fakt ľudskej smrti je však neoddiskutovateľným a skôr či neskôr sa s ním každý človek bude musieť konfrontovať. Vtedy, keď zasiahne osobu, ktorá mu bola blízka, vtedy, keď jej bude čeliť sám.

Ako sa neveriaci človek vysporadúva so smrťou? Neviem to presne, pravdepodobne asi neexistuje jednotný prístup, len si predstavujem niekoľko možností:

Môže sa k nej postaviť stoicky: povie si – je to vec náhody a preto, uži si kým môžeš, teš sa z toho, čo máš, a keď príde bolesť a smrť – zatni zuby a trp. Snaž sa príliš neotravovať svojím utrpením okolostojacich, aby si ich nerušil v ich pokojnom živote, veď utrpenie a smrť je púha zlomyseľnosť prírody a my ľudia sme smoliari, lebo kým zviera trpí nevedome a blížiacu sa vlastnú smrť alebo smrť blízkych si neuvedomuje, my máme tú smolu, že aj bolesť aj smrť prežívame vedome, niekedy až bolestne vedome.

Alebo sa k nej stavia psychologicko-negativisticky: tvári sa že smrť „akože“ neexistuje, nechce o nej nič vedieť, snaží sa ju nevidieť, nezaoberať sa ňou, nemyslieť na ňu. Preto nechce mať doma ťažko chorého, umierajúceho človeka, preto naň pôsobia rušivo zmienky o smrti a reaguje na ne až agresívne – stačí si spomenúť na problémy, ktoré majú zriaďovatelia hospicov pre ťažko chorých a zomierajúcich – a to nielen neveriaci, ale ani tí bohabojní katolícki susedia ich nechcú v blízkosti ich domovov, aby im nepripomínali smrť. Pohrebom sa radšej vyhne aj keď by malo ísť o spoločenskú slušnosť, argumentujúc komicko-cynicky: veď načo mu pôjdem ja na pohreb, on tiež na môj pohreb nepríde. Preto sa rodia porekadlá ako: „jaj zabudol som jak na smrť“, preto sa zakrýva strach zo starnutia kozmetikou, vitamínmi a penzijným poistením… a prázdno v ľudskom vnútri sa vypĺňa horkosťou, smútkom, strachom a hnevom.
Možno má neveriaci človek aj nejaké ďalšie spôsoby konfrontácie s realitou smrti, ale v tejto chvíli mi neprichádzajú na um – a v podstate to teraz a tu nie je ani veľmi dôležité.

Zoči-voči smrti je však v podstate len málo ľudí skutočne neveriacich. Ako hovorili vojaci z prvej svetovej vojny – „Pri Verdune v zákopoch, keď začala delostrelecká paľba, tak tam naraz nebol nikto ateistom.“ Ale, odhliadnuc od tohto čierneho humoru, v podstate, zoči-voči smrti, absolútna väčšina ľudstva je presvedčená, že smrťou sa život človeka neskončí, že človek aj po smrti ostáva naďalej súčasťou tohto sveta, že naďalej vníma realitu, že je s ňou v nejakej forme spojený … Rímsky básnik a filozof Quintus Horácius Flaccus tvrdí Non omnis moriar – nezomriem celý. Toto presvedčenie je zakódované v najhlbšej podstate ľudského vedomia, je súčasťou nášho bytia tak hlboko, že dokonca aj tí, ktorí aktívne bojovali proti viere vo večný život, ktorí bojovali proti tzv. náboženskému tmárstvu, ktorí posielali na smrť vyznávačov viery vo večný život, predsa hlásali, že „Lenin je večne živý“ a že večné časy existujú, veď ako inak by sme mohli byť „so Sovietskym zväzom na večné časy“.
Od celkom primitívnych náboženských predstáv, cez kult predkov, až po prepracované eschatológie a predstavy o posmrtnom živote, ktoré charakterizovali niektoré staroveké náboženstvá – človek v podstate verí, že smrťou sa život človeka nekončí. Predstavy často príliš naturalistické a zjednodušené, uspokojujúce ľudskú zvedavosť, sa striedali niekedy s abstraktnými filozofickými teóriami o nekonečnosti bytia, ale v podstate potvrdzovali túto širokú, všeľudskú vieru.

Zoči-voči tomuto všeľudskému vnímaniu a pocitu je aj veriaci kresťan konfrontovaný s realitou smrti. Smrť je pre kresťana zakončením pozemského života. Kristovo posolstvo o ľudskom živote a smrti je jednoduché, ale nevypĺňa ľudskú zvedavosť prílišnými detailmi. Jeho podstatou je viera v zmŕtvychvstanie. Základné katechizmové pravdy by sa dali zhrnúť asi takto: Vieru vo zmŕtvychvstanie zjavoval Boh svojmu ľudu postupne a nádej na telesné vzkriesenie mŕtvych sa presadila ako vnútorný dôsledok viery v Boha, Stvoriteľa celého človeka, duše i tela. Stvoriteľ neba a zeme je aj ten, ktorý verne dodržiava svoju zmluvu s Abrahámom a jeho potomstvom. V tejto dvojitej perspektíve sa začne prejavovať viera vo vzkriesenie. Kresťanská viera vo vzkriesenie sa už od začiatku stretala s nepochopením a odporom. „V ničom inom sa neprotirečí kresťanskej viere tak silno, tak tvrdošijne, tak vytrvalo a vášnivo, ako keď ide o vzkriesenie tela.“ Veľmi všeobecne sa prijíma, že život ľudskej osoby pokračuje po smrti duchovným spôsobom. Ako však uveriť, že by toto tak zjavne smrteľné telo mohlo byť vzkriesené pre večný život?

Viera v nesmrteľnosť duše je bytostne spätá s vierou v jej stvoriteľa – Boha. A viera v Boha – nech už by ho človek nazýval akýmkoľvek – dokonca aj nepresným či falošným menom – je spojená s prijatím normy správania, ktorá človeka prevyšuje, ktorá na ňom nie je závislá. Čo by to znamenalo, ak by sme radikálne odvrhli vieru v Boha?

Ruský spisovateľ Dostojevskij to vyjadril v známej axióme – „Ak Boha niet, všetko je dovolené.“ A filozof Berďajev, komentujúc tieto jeho slová, rozvíja myšlienku nasledovne: človek je konfrontovaný s touto dilemou: Jestvujú morálne zákony a hranice v mojej podstate, alebo sa môžem odvážiť vykonať čokoľvek? Keď sloboda degraduje na svojvoľnosť, nevníma už nič ako posvätné či zakázané, lebo ak niet Boha, len človeka, potom je dovolené všetko a človek môže testovať svoju vôľu.

Ak ale niet Boha, niet ani nesmrteľnosti človeka, ale potom: „popretie nesmrteľnosti človeka sa rovná popretiu človeka. Buďto je nesmrteľným duchom, ktorý má vo vienku večnosť, alebo je len zmyslovým a pominuteľným javom, pasívnym produktom svojho prírodného a spoločenského prostredia. Ak je pravdivou druhá možnosť, potom nemá nijakú vlastnú hodnotu, a zlo ani hriech nejestvujú. Preto Dostojevskij bráni nesmrteľnosť ľudskej duše, slobodnej a zodpovednej duše, ktorej trvanie je večné a absolútne. Prijímať existenciu morálneho zla a ľudskej zodpovednosti zaň značí rozoznať samotnú podstatu ľudskej osobnosti: zlo sa spája s osobnosťou a egocentrizmom… „Život a osud toho najmenšieho z ľudských tvorov má absolútny význam z hľadiska večnosti: jeho život a osud sú večné.“

Ak by sme chceli vyjadriť tieto hlboké pravdy jednoduchšie, nie filozofickou rečou, mohli by sme ich formulovať aj takto:

Niektorí ľudia popierajú Boha a myslia si, že bez Boha je všetko dovolené. Lenže čím je bez Boha svedomie? A čím je bez Boha zodpovednosť za zlý čin, za zločin? Ak niet Boha, ak sa smrťou všetko končí, potom Hitler a Pol Pot z Kambodže, vrahovia z plynových komôr a gulagov sú na tom rovnako ako sv. František alebo obetavá Matka Tereza. A zločinný vrah by bol na tom rovnako ako jeho obeť. V takom prípade by sa bez trestu končil smrťou život vražedného podpaľača, ktorý náhodou zahynul, keď zakladal požiar v dome, a bol by bez zásluhy a odmeny život hasiča, ktorý obetoval svoj život zachraňujúc z onoho horiaceho domu človeka. Ak niet večného života, tak Maximilián Kolbe, ktorý v Osvienčime obetoval svoj život za otca rodiny, by bol totálny blbec a esesák, ktorý ho poslal zomrieť do bunkra hladu, by bol vlastne úspešný človek, ktorý si vedel urobiť poriadok v podniku, ktorý riadil, a po prehliadke väzňov si spokojne mohol dať na raňajky dobrú klobásku a popoludní si nechať predviesť na ukojenie svojich chúťok nejakú fešnú, ešte nie príliš vychudnutú väzenkyňu a museli by sme pripustiť, že bol v podstate… frajer… a v sérii podobne šokujúcich kontrastných a absurdných príkladov by sme mohli pokračovať donekonečna.
Nie a stokrát nie. Byť ušľachtilý alebo podlý nie je, nemôže, nesmie byť to isté… Alebo vari áno?!

Ak Boha niet, ak duša nie je nesmrteľná, ak človek nenesie na večnosť zodpovednosť za svoje konanie, ak večnosť neexistuje – tak potom niet nijakej spravodlivosti, potom vari môžeme žiť ako zvery, ba horšie ako zvery, potom je naša sloboda nástrojom záhuby pre všetkých okolo nás, ktorí nám nejakým spôsobom môžu zavadzať a prekážať pri uskutočňovaní našich chúťok.
Strašná predstava chaosu.

Potom by mal môj život zmysel, len ak je úspešný, príjemný, potom by naozaj život chudáka Lazára nebol hoden ani toho aby sa o neho zaujímali čo i len psy – veď je to žobrajúci invalid plný vredov.

Voči takejto predstave, nech by bola akokoľvek rozšírená, nech by bola presadzovaná pod zásterkou akýchkoľvek pragmatických sofizmov, proti takejto zvrátenosti sa búri rozum i srdce. Preto môžeme s celou Cirkvou slovami katechizmu vyznávať, že Kristus je Pán večného života. Ako Vykupiteľovi sveta mu patrí plné právo definitívne súdiť skutky a srdcia ľudí. Toto právo „získal“ svojím krížom. Aj Otec „všetok súd odovzdal Synovi“ (Jn 5,22). No Syn neprišiel preto, aby súdil, ale aby spasil a dával život, ktorý má v sebe. Každý, kto v tomto živote odmieta milosť, už odsudzuje sám seba, dostane odplatu podľa svojich skutkov a môže sa aj naveky zatratiť, ak odmietne Ducha lásky.

Po prorokoch a po Jánovi Krstiteľovi Ježiš vo svojom kázaní zvestoval súd v posledný deň. Vtedy vyjde na svetlo správanie každého i tajomstvo sŕdc. Vtedy bude odsúdená zavinená nevera, ktorá si nevážila Bohom ponúkanú milosť. Postoj k blížnemu odhalí, či niekto Božiu milosť a lásku prijal, alebo odmietol. V posledný deň Ježiš povie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40)

Posledný súd nastane vo chvíli slávneho Kristovho návratu. Iba Otec pozná tú hodinu a deň, len on rozhoduje o jeho príchode. Vtedy skrze svojho Syna Ježiša Krista vynesie svoj definitívny rozsudok nad celými dejinami. Spoznáme posledný zmysel celého diela stvorenia a celej ekonómie spásy a pochopíme obdivuhodné cesty, po ktorých Božia prozreteľnosť viedla všetko k poslednému cieľu.

Posledný súd ukáže, že Božia spravodlivosť víťazí nad všetkými nespravodlivosťami, ktorých sa dopustili jeho stvorenia, a že Božia láska je silnejšia ako smrť.

Zoči-voči ľudskej zlobe a pýche pripomína pravdu o večnom súde ruský klasik Lermontov v diele Smrť básnika, ktoré sme sa kedysi učili v škole. Obviňujúc závistlivých dvoranov z Puškinovej smrti, hrmí jeho hlas cez stáročia do uší všetkých tých, ktorí si myslia, že pre nich neplatia nijaké pravidlá a zákony.

A vy, naduté, pyšné deti
otcov, preslávených ich neresťami
ničíte poslušne česť rodov staletiami
stíhaných potupou a knutou nešťastí.
Stojíte pri tróne jak šeliem svorka dravá,
génia slobody a slávy ste katani.
Svoj zámer ukryli ste pod zásterku práva
a pravdu pred vami už nikto nebráni.
Príde však boží súd i na zradcu a kata.
Príde strašný súd, na ňom vás už čaká
ten čo neskloní sa pred hromadou zlata
on skutky i myseľ pozná, on sa neľaká
pred zločincami, akými vy ste.
Môžete hneď kričať i zlorečiť ako chcete,
nepomôže vám žiadna intriga.
Svojou čiernou krvou nikdy nezmyjete
svätú krv básnika.

Hustá premávka nasledujúcich dní má istú logiku. Cieľom nášho putovania budú cintoríny. V istom zmysle to však neplatí len o zhustenej premávke dušičkových dní. Cynicky by sme mohli povedať, že na cintoríne končia všetky naše ľudské cesty, že tam – väčšou či menšou okľukou – smeruje každý krok nášho života. Bolo by však strašné, bezútešne deprimujúce, keby sme museli žiť v predstave, že cintoríny sú definitívnym cieľom nášho celoživotného putovania a že za nimi už je potom už len tma a ničota. Keby sme pripustili túto alternatívu, tak by sme došli do paradoxu, že by sme museli pripustiť, že celý ľudský život je jedno veľké absurdum, jedna obrovská nezmyselná nespravodlivosť. Potom by nemalo zmysel naozaj nič – ani láska, ani obetavosť, ani ohľaduplnosť – žime ako zvery, užime si čo najviac si dokážeme zo života urvať, kašlime na všetko čo nám neprináša pôžitok, a nakoniec si povedzme – celý život je jeden veľký nezmysel.

Našťastie však vieme, že tomu nie je tak. Cintorín je len prestupná stanica. A naším životom, našim každodenným rozhodovaním a v konečnom dôsledku našim posledným životným rozhodnutím, spolu s našim posledným výdychom môžeme slobodne určiť, ktorým smerom sa jednoznačne, nemeniteľne a nenávratne poberie náš ďalší život – či sa svojim slobodným rozhodnutím hlúpo, nezmyselne a nešťastne rozhodneme pre odmietnutie spoločenstva s Bohom, pre tú večnú samotu zatratenia, pre definitívnu stratu schopnosti milovať, pre večnú, zžierajúcu závisť a nenávisť, nenávisť k Bohu, ku všetkým stvoreniam a ku všetkému stvorenstvu, pre nekonečnú nenávisť k sebe samotnému, teda k tomu stavu, ktorý nazývame peklom a na vyobrazenie ktorého je obraz páliacich plameňov a neuhasínajúceho smädu len chabým a neadekvátnym prímerom,

alebo sa nasmerujeme k tomu životu, ktorý bude definitívnym naplnením našej najhlbšej túžby po pravde, po kráse, po dobre – teda po Bohu, vo večnom spojení s ním v radostnom očakávaní vzkriesenia tela, v očakávaní tej nepredstaviteľnej novej skutočnosti, ktorú Písmo nazýva „nové nebo a nová zem“, „kde niet bolesti, zármutku ani stonu, ale život nekonečný“.

Zakrátko budeme v liturgii spoločne vyznávať, našu vieru v Krista, a aj to že veríme, že Kristus „zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca“… že …“očakávame vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku.“ Vyslovme tieto slová s vedomím ich nesmiernej, životnej dôležitosti a potvrďme to dnes, tu ústami, v najbližších dňoch pri návšteve cintorínov, pri návštevách, ktoré budú tiež vyznaním viery, potvrďme to ale predovšetkým celým životom, našim konaním, nech takto zaznie naše celoživotné a do večnosti presahujúca prosba:

Odpustenie a oslobodenie z našich hriechov a previnení …
Dobro a úžitok pre naše duše a pokoj pre svet.
Aby sme zostávajúce dni nášho života prežili v pokoji a kajúcnosti,.
Pokojné kresťanské dovŕšenie nášho života bez bolesti a zahanbenia, dobrú odpoveď na prísnom Kristovom súde
prosme si od Pána.

Amen

Arcibiskup Cyril Vasiľ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi
Zdroj: TK KBS