Napísal 7. decembra 2012

Homília na 28. nedeľu po Päťdesiatnici – Lk 17, 12 – 19 (zač. 85)

Evanjelium – Lk 17, 12 – 19

Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu!“ A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“

Homília

Vďačnosť často definujeme ako sociálnu čnosť človeka. Čo vlastne vďačnosť znamená? Keď vychádzame z pôvodného významu tohto slova – tak vďačnosť znamená opätovné pripomenutie si toho, čo nám kto dobré urobil, alebo čo dobré sme vo svojom živote zažili. Vďačný človek sa teda vyznačuje  tým, že nezabúda, že je úprimný a že vie prejaviť spätnú väzbu.

Toto vidíme aj v Božom slove, ktoré nám Cirkev predkladá na dnešnú nedeľu. Jeden z desiatich malomocných, ktorých Ježiš na ceste do Jeruzalema uzdravil, prejavil spätnú väzbu. Keď spozoroval, že po stretnutí s Ježišom bol uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Písmo hovorí: že padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu. A Ježiš na to povedal: „ Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ (Lk 17, 17) Možno, že si dáme túto otázku: Čo viedlo tohto človeka, aby sa poďakoval za svoje uzdravenie: dobrá výchova, alebo spoločenský zvyk? Asi ťažko. Ak by to tak bolo, uzdravený by ostal iba pri ďakovaní Ježišovi, ale on velebil Boha za dar uzdravenia. Uvedomil si totiž, že takéto uzdravenie nie je v ľudskej moci a že pred ním nestojí zázračný liečiteľ, ale že sa ho dotkla Božia milosť. Preto mu Ježiš povedal: „Vstaň a choď tvoja viera ťa uzdravila.“ (Lk 17, 19) Vďačnosť je vždy prejav, ktorým ďakujeme za preukázanú milosť. Vďačnosť je spôsob, ako vyjadriť, že to čo máme, je pre nás darom. Vďačnosť Bohu, je prijatie jeho vôle v našom živote. Je to spôsob, ako byť šťastný s tým, čo máme a kde nás On povoláva. Je to spôsob, ako prijať svoj život a svoje povolanie.

Sme v čase bezprostrednej prípravy na sviatky Ježišovho narodenia. Vieme dobre, že rozsvietený stromček, vkusne prestretý štedrovečerný stôl s tradičnými jedlami len umocňujú atmosféru sviatkov, ale nemôžu sprítomniť príchod Božieho Syna do našich sŕdc. Božie slovo nás vyzýva: „Pripravte cestu Pánovi!“

Bratia a sestry, otvorme teda svoje vnútro Božiemu Synovi, aby sa narodil v našich srdciach. Tento čas prípravy je vhodný na to, aby sme si uvedomili, čo všetko Boh už pre nás vykonal. Z čoho nás už zachránil, čím všetkým nás obdaroval. Byť mu za to vďačný znamená otvoriť sa pre neho. Ďakovať mu za jeho lásku, znamená prijímať jeho vôľu.

Vďačnosť Bohu za jeho dobrodenia je tou najlepšou prípravou, aby sme prežili vtelenie Jeho Syna v našich rodinách a kresťanských spoločenstvách. Začnime už teraz ďakovať za svoje manželstvo, za svoje deti, rodičov, priateľov, kolegov v práci. Ak ďakujeme Bohu za to, čo chceme v živote prežiť, v skutočnosti priznávame, že to už prežívame. Vďačnosť je totiž najúčinnejšou modlitbou k Bohu: je potvrdením, že nás už vypočul ešte skôr, než sme o to poprosili.

Kiež je pre nás tento čas prípravy na tohoročné sviatky Božieho narodenia požehnaním a časom vďačnosti za jeho dobrodenia.

-vs-

 

 

 

 

Kategória: Homílie