Napísal 5. júla 2010

Homília na Šiestu nedeľu po Päťdesiatnici

Mt  zač. 29. (9, 1 – 8)

Máme skúsenosť, že ak nejaký umelec vytvorí svoje dielo, či už ide o maliara, sochára, hudobníka, atď., jeho tvorba je niekedy ešte viac ocenená po jeho smrti. Možno aj preto, že už dal definitívnu bodku za svojou tvorbou. Už nič viac neprinesie, neurobí. Pamätám si, že niečo podobné sa udialo aj v súvislosti so smrťou Michaela Jacksona. V médiách sa objavila správa, že jeho albumy sa vypredali, mnohé stanice hrali hlavne jeho piesne. Akoby po smrti stúpol kredit jeho tvorby. Po roku ale vidíme, ako toto nadšenie utíchlo.

K tejto myšlienke ma prividelo evanjelium Šiestej nedele po Päťdesiatnici (Mt 9, 1-8). K Ježišovi prinesú ochrnutého človeka a prvé, čo mu povie je: „Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“ (Mt 9, 2) A pohoršeným zákonníkom hovorí: „Čo je ľahšie – povedať: ´Odpúšťajú sa ti hriechy,´ alebo povedať: ´Vstaň a choď´?“ (Mt 9, 5) A pri tejto vete som sa zastavil a začal premýšľať. Čo bol tým hlavným dôvodom, pre ktorý prišiel Boží Syn Ježiš Kristus na tento svet? Aby zničil hriech, aby porazil smrť, aby nás vyslobodil z otroctva hriechu. Ako? Svojou láskou. Myslím, že toto bol ten hlavný odkaz jeho „kariéry“ tu na zemi. A práve toto si uvedomovali apoštoli a ostatní kresťania prvotnej cirkvi, keď Pán Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych a ešte viac potom, keď na nich zostúpil Svätý Duch. Ježiš Kristus nás zbavil moci hriechu. Sme slobodní. Prečo sa k nemu znova vracať? V prvotnej Cirkvi vládlo isté nadšenie. Ak kresťan spáchal nejaký ťažký hriech, skutky pokánia pri sviatosti zmierenia boli tiež ťažké. Napr.: aj niekoľko rokov neprijímať eucharistiu. Hriech bol chápaný ako zlo, ako niečo, čo nepatrí do životopisu kresťana. Predsa postupom času, akoby to nadšenie opadalo. Akoby sa to vedomie škodlivosti hriechu aj u kresťanov vytrácalo. Prečo?

V tejto súvislosti mi vždy napadne osobná skúsenosť. Keď sme presne pred tromi rokmi s manželkou prišli do bratislavskej farnosti a nasťahovali sa do farského bytu na prvom poschodí, ktorý má okná od cesty, bolo veľmi náročné tam zaspať. Hluk áut, trolejbusov, diskotéka oproti. Prišli sme z tichého prostredia a nevedeli sme si zvyknúť. Lenže prešli dva týždne a my sme sa začali prispôsobovať, začali sme to vnímať ako súčasť nášho života. Dnes nám to už takmer vôbec nevadí. Skôr naopak. Ak ideme na návštevu na východ, kde je ticho, akoby nám niečo chýbalo. A niečo podobné vidím aj v duchovnej oblasti. Žijeme obklopení týmto svetom, kde vládne názor väčšiny. Správne a dobré je to, čo povie väčšina. A čo hovorí väčšina? Žiť pred manželstvom v jednej domácnosti je predsa normálne. Robí to väčšina. Interrupcia? Väčšina predsa hovorí, že žena má právo rozhodnúť o živote či smrti svojho dieťaťa. Nevera v manželstve? Počul som názor, podľa ktorého neveru v manželstve delíme na deštruktívnu a konštruktívnu, teda takú, ktorá upevní manželstvo. A ani sa nenazdáme, tento hluk sveta, hluk väčšiny sa stáva normálnym. V tejto súvislosti si spomínam znova na výrok nacistického ministra propagandy Jozefa Goebbelsa, ktorý povedal: „Tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou!“

Otázka teda znie: „Aké je riešenie tejto situácie?“ Myslím že prvým krokom je „ticho“. Boh prichádza v tichu, v tichom vánku. Aj dnes, aby nám pripomenul, že neprišiel v prvom rade kvôli tomu, aby liečil naše fyzické choroby, ale „aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou“ (Hebr 2, 14). Hriech nám škodí a jediné čo ho môže poraziť je Božia láska. Toto je hlavný odkaz Ježiša Krista, našej najväčšej „Hviezdy“. Víťaza, ktorý nielen zomrel, ale aj vstal z mŕtvych! Nedal poslednú bodku. Vždy čaká so svojím odpustením.

-rc-

 

Kategória: Homílie