EVANJELIUM Mk 10,32 – 45 (zač. 47)
Boli na ceste a vystupovali do Jeruzalema. Ježiš išiel pred nimi a oni tŕpli a so strachom išli za ním. Opäť vzal k sebe Dvanástich a začal im hovoriť, čo ho očakáva: „Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom, vysmejú ho, opľujú, zbičujú a zabijú, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“
Tu k nemu pristúpili Zebedejovi synovia Jakub a Ján a hovorili mu: „Učiteľ, chceme, aby si nám splnil, o čo ťa poprosíme.“ On sa ich opýtal: „Čo chcete, aby som vám urobil?“ Oni mu povedali: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ Na to im Ježiš povedal: „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený? Oni mu vraveli: „Môžeme.“ Ježiš im povedal: „Kalich, ktorý pijem ja, budete piť, aj krstom ktorým som krstený ja, budete pokrstení. Ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo po ľavici nepatrí mne. To dostanú tí, ktorým je to pripravené.“
Keď to počuli ostatní desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána. Ježiš si ich zavolal a povedal im: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“
HOMÍLIA
Dávno, za socializmu, koloval jeden vtip. Starší si ho možno pamätáte: Boli bežecké preteky, medzi Kennedym a Chruščovom. (Pre mladších: Kennedy bol americkým prezidentom, ten druhý sovietskym predstaviteľom.) Kennedy, keďže bol mladý, jasne vyhral. Americké noviny napísali: Kennedy bol prvý a Chruščov posledný. Sovietske napísali: Chruščov skončil druhý a Kennedy predposledný. Tento vtip chcel vyjadriť, ako pracovala vtedajšia propaganda, ale na druhej strane vyjadruje aj istý spôsob nášho zmýšľania, a to v súvislosti s dnešným evanjeliom.
Človek chce vždy akýmsi spôsobom prekrútiť, zmanipulovať poradie. Lebo vždy nájde výhovorky. Veď to poznáme najmä od politikov, športovcov, od detí i od nás samých. Počúvame, prečo dotyčný skončil až 48. alebo 71. Lebo ho tlačila topánka, lebo mu nešli lyže, lebo fúkal vietor, bola hmla, lebo lopta bola guľatá a trávnik zelený. Stále chceme nejakým spôsobom vysvetliť, že nepatríme na toto miesto. Veď my patríme v tom rebríčku oveľa vyššie. To ten druhý má byť za nami. Takto zmýšľajú Zebedejovi synovia Jakub a Ján a chcú sa pretlačiť na to prvé miesto. Ale aby sme k nim boli spravodliví, rovnako zmýšľali aj ostatní. Len si všimnime ako ich to rozčúlilo.
Prečo to človek robí? Prečo jestvuje ustavičný boj v spoločnosti, v politike, v práci, medzi kolegami, kolegyňami, ba dokonca aj v Cirkvi medzi tými, čo sa titulujú bratmi a sestrami? Kto komu bude slúžiť? Keď máte viac detí alebo pochádzate z viacero detí, tak to poznáte veľmi dobre. Ustavičné napomenutia: „Nechaj mu to, nech sa teraz on pohrá!; Choď ho vziať z postieľky, počuješ, že plače!; Stíš to, kto to má počúvať?“ Potom keď deti rástli, problémy boli inakšie, ale stále boli tie isté: Kto je tu prvý, kto posledný, kto komu bude slúžiť?
Človek nechce byť ani len druhý, nie to ešte tretí, piaty alebo desiaty. A už vôbec nie, ako hovorí Ježiš Kristus, posledný. A prečo je to tak? Pretože na poslednom mieste, ako dnes Ježiš povedal, sa slúži. Keď je niekto posledný, tak s ním sa nebavíš. Keď je niekto sluha, alebo keď bol niekto otrokom, s ním sa nediskutovalo. Jemu sa dávali len príkazy. A on sa nemohol vzoprieť, ani nemohol preniesť rozkaz na ďalšieho. On musel slúžiť. A prečo? – Bol donútený. A to sa v živote stáva, že niekoho donútia slúžiť, byť tým posledným. Ale to nikoho nebaví. Na takom človekovi to vidieť, že nie je so svojím miestom služby spokojný. Svet nám hovorí, pravý opak, „že človek sa má zrealizovať“. To znamená, byť niekým, vládnuť. Matky a otcovia, vy to dobre poznáte. Stále od vás deti niečo chcú: „Oci daj, mama daj, mami nevieš, kde je toto, mami nemáme doma…? Stále musíte slúžiť. Stále niekto „otravuje“. Aj my kňazi sme v tejto skupine. Jeden náš profesor spomínal, že mali v diecéze kňaza, ktorý bol povestný tým, že kedykoľvek ho ktokoľvek o niečo žiadal, odpovedal: „A to práve teraz?!“
To je obraz dnešného sveta a dnešných vzťahov. Prečo nechceme deti? Prečo ľudia nechcú brať na seba manželský záväzok? Byť „single“, to je dnes moderné a obľúbené. Lebo nikomu sa nezodpovedáš. Nikomu nemusíš slúžiť. Nikto nebude od teba niečo požadovať, keď ťa bolí hlava alebo práve vtedy, keď máš zlú náladu. Načo si komplikovať život? Vo vzťahoch na skúšku, tam nám to funguje. Ale v manželstve? V manželstve mám na teba skutočne nárok. Ja mám právo čosi od teba požadovať, mám právo na tvoju službu. A potom ľudia povedia, že manželstvo je hrobom lásky. Žiadna nebola. Zaľúbenosť – áno, ale láska? Aspoň teda nie láska Kristova!
Druhé nebezpečenstvo je, že to posledné miesto prijmeme akosi „ideologicky“, z presvedčenia, že to tak musí byť. A ľudia si niekedy myslia, že to je kresťanstvo. Myslím na rôzne „zbožné duše“, ktoré zásadne chodia na sväté prijímanie posledné. Alebo pri návšteve, keď ich ponúknete kávou, alebo vínom dajú najavo svoju „pokoru“ slovami: „Ale len keď si dáš aj ty. – alebo – Ale kvôli mne otvárať nemusíš!“ Stále mám pokušenie niekedy v chráme povedať: „Vy tam, vy pôjdete až posledná.“ Alebo takej návšteve: „Vieš, ponúkol by som ti kávu, ale keďže ja si nedám, nedostaneš ani ty… Otvoril by som víno, ale kvôli tebe sa neoplatí.“ Veľmi by som bol zvedavý na reakciu.
My jednáme ako Zebedejovi synovia. Vstúpime do tohto Kristovho slova ako „kresťania“, ale takí papieroví, a na Ježišovu otázku: Ty si myslíš, že môžeš v manželstve, v medziľudských vzťahoch, v tejto spoločnosti, v cirkvi, milovať tak ako ja? Odpovedáme: „Môžeme, čo by sme nemohli!?“
Ale pozor! Ježiš im povedal, áno, budete piť ten istý kalich a budete pokrstení tým istým krstom, ale až na vás zostúpi Svätý Duch, budete mi svedkami. Ak budete mať moju prirodzenosť, potom to urobíte. Alebo si niekto myslí, že dokáže z vlastnej sily milovať tak ako Ježiš Kristus? Na základe toho, že chodíme pravidelne do chrámu, alebo že chodíme k sviatostiam? To sú všetko nádherné veci. Ale ony majú za úlohu podporovať a udržiavať Kristov život v nás. A čo je Kristov život? – Svätý Duch!
Keď ťa niekto udrie po jednom líci, nastav mu aj druhé. Nie preto, že si zbabelec, ale preto, že máš lásku. A ospravedlníš toho druhého a budeš k nemu milosrdný, lebo on sa mýli. A ty mu nevrátiš. Keď ti zoberie peniaze, alebo si požičia, nečakáš, že ti ich vráti a nežiadaš naspäť. Ak ťa niekto núti robiť hodinu nadčasy, budeš robiť dve. Keď ťa niekto urazí, ty sa budeš zaňho modliť, keď ťa niekto verejne potupí, ty budeš o ňom hovoriť pekne. Pýtam sa, môže toto robiť niekto bez Ježiša Krista? Myslím, že sa zhodneme, že nie. Bez Ježiša Krista hľadáme prvé miesto, kde by sa slúžilo nám.
Ježiš Kristus hovorí: „Dal som vám príklad.“ Ale príklad je málo. Človek povie – Áno to je nádherný spôsob života, takéto krásne postoje, takáto láska. Aj to zopár krát skúsi, ale veľmi rýchlo s tým skončí. Jediné riešenie je, prijať Kristovu prirodzenosť. Prijať Kristovho Ducha, prijať Kristovu lásku. A vtedy sa človek nepýta, „dokedy to takto bude…?, alebo „akým právom…?, alebo „čo som ja ten najposlednejší?“ Vtedy človek miluje. A láska sama o sebe chce slúžiť. Potom človek nebude prekrucovať to poradie a žiadať si tie pocty. Lebo najväčšou poctou je, mať túto Kristovu lásku, Kristovho Ducha. Lebo mať Kristovho Ducha alebo toho ducha služby ukazuje, že ten človek má slobodu. A svätý Pavol hovorí: „Kde je Kristov Duch, tam je sloboda.“ Bez tejto slobody je človek vždycky upätý na svoje ego, na seba samého. Sme neslobodní od svojho „ja“, od svojho sebectva. Náš starý človek sa bojí smrti, a preto sa bráni. Kde je Kristov Duch, tam je sloboda. A ako hovoria učitelia duchovného života: „slúžiť znamená panovať“. Lebo vtedy človek ukazuje, že panuje nad sebou.
A to je, bratia a sestry, ten najťažší nepriateľ. Naše sebectvo, naše kamenné srdce, prestrašené z toho, že nebudem mať dosť lásky, že sa vyčerpám z tej lásky, ktorú mám. Áno, samozrejme. Keď nepočítam s Ježišom Kristom, tak ten zdroj našej lásky sa veľmi rýchlo vyčerpá. Keď Ježiš Kristus nie je vo mne skrze svojho Svätého Ducha, veľmi rýchlo sa pominie. „Príliš veľa lásky ťa zabije,“ varovala jedna populárna pieseň. Áno, zabije. Zabije nášho starého, sebeckého, hriešneho človeka v nás. Lebo ten nateraz vládne v mnohých z nás a preto je svet taký aký je.
Len si predstavte, ako by vyzerali naše rodiny, naše manželstvá, naša spoločnosť, naša Cirkev keby sme sa, podľa slov sv. Pavla, predbiehali v láske. A povedzme si, že to nie je utópia! Prvotná Cirkev vlastnila toto znamenie. Ježiš hovorí: Vidíte, ako to vyzerá vo svete? Tí čo panujú nad národmi, spolu so svojimi ministrami a úradníkmi dávajú vám pocítiť svoju moc. Vás, svojich učeníkov – kresťanov, som tu nechal preto, aby ste boli svedectvom pre tento svet, že jestvuje večný život, a ním je táto láska z neba. Lebo mať túto lásku znamená žiť naveky. Prekonať smrť a byť oslobodený od strachu. Toto je to, čo nám Boh ponúka skrze Krista.
Bratia a sestry, náš život sa, podľa slov sv. Pavla, tiež podobá na isté preteky: Bežte v závode s očami upretými na Ježiša Krista (porov. Hebr 12, 1); Neviete, že tí čo bežia na štadióne, iba jeden dostane odmenu? (porov. 1 Kor 9, 24) „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil“ (2 Tim 4, 7). Zvíťazili sme my, lebo Ježiš Kristus, prehral, skončil posledný. Teraz musíme prehrať my, aby on zvíťazil v nás. To bude naše víťazstvo! Kiež by sa to uskutočnilo dnes v každom jednom z nás!
-vp-
