Napísal 20. februára 2010

Homília na Prvú pôstnu nedeľu

bible-1Prvá pôstna nedeľa

Jn  zač. 5 (1, 43-51)

43 Na druhý deň sa Ježiš rozhodol odísť do Galiley. Stretol Filipa a povedal mu: „Poď za mnou!“ 44Filip bol z Betsaidy, z Ondrejovho a Petrovho mesta. 45Filip sa stretol s Natanaelom a povedal mu: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.“ 46 Natanael mu vravel: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?!“ Filip mu odpovedal: „Poď a uvidíš!“ 47Keď Ježiš videl prichádzať Natanaela, povedal o ňom: „T oto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti.“ 48Natanael sa ho opýtal: „Odkiaľ ma poznáš?“ Ježiš mu vravel: „Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom.“ 49 Natanael mu povedal: „Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!“ 50 Ježiš mu odvetil: „Veríš preto, že som ti povedal: Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto.“ 51 Potom mu povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka.“

HOMÍLIA

Bratia a sestry, každý z nás už istotne zažil letnú horúčavu. Nájsť v horúčave kúsok tieňa je istotne veľkým požehnaním. Sadneme si pod nejakú striešku, alebo do tieňa stromu a odpočívame. Naberáme sily, pred nemilosrdne páliacim slnkom, kým pôjdeme ďalej.

Keď sa nad tým zamyslíme, môžeme uvidieť akoby obraz nášho života. Aj náš život sa prirovnáva k putovaniu. A ako sa správne hovorí, nie je to „prechádzka ružovou záhradou“. Skôr naopak, je to putovanie púšťou. A nájsť na púšti vodu, tieň, odpočinok, pokrm, je priam otázkou života a smrti. Človek má veľké pokušenie neisť ďalej, lebo tu má všetko – teda myslí si, že má všetko – k životu. Povie si: Nie je to síce ktoviečo, ale zasa lepšie ako neistota púšte. Človek nechce žiť v neistote. Chce, podľa slávnej Boetiovej definície večnosti, dokonale a v plnosti vlastniť svoju existenciu. Lebo to je večnosť, a človek je bytosť nasmerovaná k večnosti – a tou je Boh!

Odkedy bol človek vyhnaný z raja, ustavične ho hľadá. Lenže kým vtedy sme presne vedeli, že raj spočíva v spoločenstve s Bohom, po hriechu sa náš rozum zatemnil a vôľa naklonila k tomu, čo jej rozum predloží ako krásne, dobré, chutné a na poznanie vábivé. Ešte horšie je, keď si vôľa presadí svoje, len preto, že chce niečo dosiahnuť, hoci ju rozum varuje. V podstate platí, že človek nemôže nechcieť svoje dobro, ale otázkou ostáva, čo tým mieni? Často krát je to ako v tej rozprávke, kde si človek nabral plné vrecká peňazí a drahokamov, ale po nesplnení podmienok sa mu zmenili na blato a piesok. Ak nehľadáme na správnom mieste, tak je to, ako hovorí Kazateľ: naháňanie vlastného tieňa márnosť nad márnosť.

Dnes sme v evanjeliu počuli, že Ježiš oslovil Natanaela: „Videl som ťa, keď si bol pod figovníkom.“ (Jn 1, 48).

Obraz figovníka je v Biblii veľmi častý. Je používaný ako obraz pokoja, pohodlia, blahobytu, ale aj mesiášskych čias. Prorok Micheáš hovorí: Každý bude sedieť pod svojím viničom a nerušene pod svojím figovníkom(Mich 4,4); Judovci a Izraeliti bývali v bezpečí každý pod svojím viničom a pod svojím figovníkom (1 Kr 5,5); Rozostrel pokoj nad krajinou, veľká radosť vládla v Izraeli. Každý mohol sedieť pod svojím viničom alebo figovníkom a veru nebolo, kto by ich bol ľakal (1 Mach 14,11-12).

Priznajme si, bratia a sestry, že to je tak trochu túžba každého z nás – niečo dokončiť, dosiahnuť, a potom žať plody svojej námahy – odpočívať. Sadíme svoje figovníky, budujeme svoje domy, svoje malé istoty a chceme si tam odpočinúť. Rodina, príbuzní, zdravie, majetok, vzdelanie, úspech sú hodnoty, ktoré všeobecne vyznávame, a od ktorých očakávame naplnenie života. Keď človek zhrešil a spoznal, že je sám, rozhodol sa vziať svoj život do vlastných rúk. Tam vidia cirkevní otcovia význam poznámky svätopisca: I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí. Zošili figové listy a urobili si zásterky (Gn 3, 7). Aby zakryl svoju nahotu, a aby dokázal, že nájde šťastie aj bez Boha, človek si urobil vlastný odev. A urobil si ho z figovníka, aby naznačil, že meradlom jeho šťastia a spokojnosti bude od teraz pohodlie a blahobyt. A priznajme, bratia a sestry, že toto dosiahnuť na akejkoľvek úrovni nie je ťažké. Veď ste videli v televízii bezdomovcov, ktorí povedali, že oni sú v kanáli spokojní a nikam nejdú. Počúvame boháčov, ktorí ležia vo svojich vilách pri bazénoch, že si užívajú život. Alebo sme to azda my ostatní, ktorí sa uspokoja s tým, že majú ako-tak zabezpečený život a dobre si plnia svoje náboženské povinnosti? Toto môžu byť naše figové listy, figové listy našej falošnej spokojnosti, ktoré i tak nezakryjú našu nahotu.

Istý majster duchovného života mal žiaka, ktorý sa ho spýtal: „Učiteľ, daj mi nejaké ponaučenie, ktoré by ma mohlo viesť, a ktoré by som mohol meditovať celý život.“ A on mu odpovedal: „Predstavuj si vždy, že padáš do priepasti. Tvoje ruky zúfalo hľadajú niečo, čoho by sa zachytili. Ale všetko, čoho sa chytia, padá s tebou.“

Tvoje telo? – Padá s tebou.

Tvoje mladosť? – Padá s tebou.

Tvoja manželka? – Padá s tebou.

Tvoje bohatstvo? – Padá s tebou.

Tvoje deti? – Padajú s tebou.

Čokoľvek  – Padá s tebou.

Ježiš nás vidí. Nezávidí nám to, čo sme si nadobudli vedomosťami, schopnosťami, prácou. Veď koniec koncov je to jeho dar. Len nás volá, aby sme šli za ním. „Vstaň, ešte nie je koniec. Ešte treba vykročiť. Uvidíš väčšie veci!“ My si často nevieme predstaviť, že by mohlo byť ešte niečo krajšie, ešte väčšie šťastie, než to, čo máme v intelekte.

Ježiš povie figovníku: Nech z teba už nikdy nik neje ovocie! t.j. Nech niet človeka, nech niet kresťana, ktorý by sa živil sladkým ovocím figovníka, tou falošnou nádejou, že mu tieto skutočnosti dajú odpočinok, trvalé šťastie, večný pokoj!

Väčšie veci: To je nový človek, ktorý žije z Božej vôle. Na toto čakajú anjeli. Ako hovorí sv. Gregor, že keď sa postavil kríž, prerazil nebesia a anjeli sa s úžasom chodili pozerať na niekoho, kto vyplnil Božiu vôľu celú. Toto je ten rebrík, tá Cesta, ktorú máme objaviť. Toto je tá Skala, ktorá ostáva naveky. Jediné miesto, kde si človek môže naozaj odpočinúť, lebo spočíva v Božom objatí. Toto nás chce Ježiš naučiť. Aby sme nehľadali pokoj tam, kde nie je, šťastie tam, kde nie je, život tam, kde nie je!

Preto pôstne obdobie nie je ničím iným ako obnovou nášho vzťahu s Bohom. A teraz pochopíme, že to sa nedá urobiť odrieknutím si alkoholu a mäsa. Modlitba, almužna a pôst sú len pomoci, aby sme boli bdelejší, čulejší, pozornejší na Boží hlas a Božiu vôľu. A preto k dnešnej nedeli tak nádherne pasuje to, že dnes spievame o poklone Kristovmu obrazu, o obnove jeho obrazu v nás, ktorý sme v raji poškvrnili.

A do toho dnes znejú Ježišove slová: Ja ťa sledujem, ja ťa vidím. Odpočívaš si tam pod tým svojím figovníkom a myslíš si, že ťa zachráni. Povedz mi, si naozaj šťastný? Čo tvoje manželstvo, peniaze, tvoje deti, tvoja manželka, tvoje tituly, tvoja mladosť? Je to to, čo si očakával? Ak nie, vykroč za mnou. Ja ťa poznám, už skôr, ako si si ľahol pod ten figovník. Od večnosti som plánoval tvoj život. Kedysi si bol plný ideálov, snov, plánov a predsavzatí. Dnes už možno len ležíš a odpočívaš. Každodenný stereotyp. Kde sa stratil ten oheň. Vyhováraš sa na starobu, chorobu, okolnosti … Dovoľ, aby som fúkol do pahreby, ešte sú tam uhlíky. Ešte nie je neskoro. Ja obnovím svoj vlastný obraz v tebe.

 -vp-

Kategória: Homílie