Napísal 2. apríla 2011

Homília na Štvrtú pôstnu nedeľu

bible-1Evanjelium Mk zač. 40. (9, 17 – 31)

Jeden zo zástupu mu odpovedal: „Učiteľ, priviedol som k tebe svojho syna, posadnutého nemým duchom. Kdekoľvek ho schytí, zhodí ho, idú mu peny, škrípe zubami a chradne. Povedal som tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, ale nemohli.“ On im povedal: „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho ku mne!“ I priviedli ho k nemu. Len čo ho duch zbadal, zalomcoval chlapcom, ten sa zrútil na zem, zvíjal sa a išli mu peny. Ježiš sa opýtal jeho otca: „Odkedy sa mu to stáva?“ On odpovedal: „Od detstva. A často ho vrhol aj do ohňa a do vody, aby ho zahubil. Ale ak niečo môžeš, zľutuj sa nad nami a pomôž nám!“ Ježiš mu povedal: „Ak môžeš?! Všetko je možné tomu, kto verí.“ A chlapcov otec hneď vykríkol: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ Keď Ježiš videl, že sa zbieha zástup, pohrozil nečistému duchu: „Nemý a hluchý duch, ja ti rozkazujem: Vyjdi z neho a už nikdy doň nevchádzaj!“ Ten vykríkol, mocne ním zalomcoval a vyšiel. Chlapec ostal ako mŕtvy, takže mnohí vraveli: „Zomrel.“ Ale Ježiš ho chytil za ruku, zdvihol ho a on vstal.

Keď potom vošiel do domu a boli sami, učeníci sa ho spýtali: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ On im povedal: „Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou.“

Odišli odtiaľ a prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov a hovoril im: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“

 

HOMÍLIA

Kto z nás, starších, ale hádam aj mladších, by nepoznal pôvabnú orientálnu rozprávku Alibaba a 40 zbojníkov. Rozprávku o ženskom dôvtipe, šikovnosti, ale aj o ľudskej závisti, hlúposti, chamtivosti a lakomstve. Istotne sa pamätáte na čom pohorel ten lakomec zavretý v jaskyni s obrovským bohatstvom. Nespomenul si na správne heslo a skala sa mu neotvorila.

V dnešnom evanjeliu mi akosi rezonuje ten istý problém. Vo veršoch, ktoré sa nečítali a uvádzajú celú udalosť, sa hovorí toto: Keď prišli [Ježiš s Petrom, Jakubom a Jánom] k učeníkom, videli okolo nich veľký zástup a zákonníkov, ako sa s nimi hádajú. A všetok ľud, len čo Ježiša zazrel, užasol. Bežali k nemu a pozdravovali ho. On sa ich opýtal: „O čom sa s nimi hádate?“(Mk 9, 14-16) Hádka asi stála zato, lebo ľudia k Ježišovi bežali. To znamená, že Ježiš s tromi apoštolmi boli ešte ďaleko, a už ju vnímali. A na Ježišovu otázku hovorí otec postihnutého chlapca: „Povedal som tvojim učeníkom, aby vyhnali zlého ducha z môjho syna, ale nemohli“.

Teda takmer s istotou možno povedať, že toto bol predmet hádky!
Môžeme sa len nazdávať, ale popusťme uzdu fantázii. Učeníci sa asi najprv pokúšali urobiť to v mene Ježiša: „V mene Ježiša Nazaretského vstaň, vyjdi z neho.“ Keď to nešlo, tak potom to azda chceli urobiť tak, ako to videli od Ježiša: „Mlč, a vyjdi z neho! Chcem, buď čistý. Vstaň a choď!,“ a ktovie na koľko Ježišových formúl si ešte spomenuli, ale nefungovalo to. Nastala hádka. Možno niekto zo zástupu radil: „Skúste to v mene Jahveho.“ Iný: „Nie! Ale v mene Pána zástupov.“ A ďalší: „Veď ste sa ho ani nedotkli. Ako chcete uzdravovať bez vkladania rúk?“ A ostatní sa posmievali: „Vidíte, ten váš Majster je vám k ničomu!“ Situácia bola krajne trápna:

„Čo robím, zle? Snáď zle stojím, málo dvíham ruky, málo hovorím nahlas, dal som málo svätenej vody, málo kadidla, zle artikulujem, na tento prípad sa táto formula nevzťahuje? Fakt neviem, všetko som urobil podľa predpisu…“ Všimol som si za svojej praxe, že ľudia boli veľmi spokojní, keď som našiel v Trebníku modlitbu presne šitú na ich prípad: Požehnanie studne, požehnanie úľov, požehnanie mosta, požehnanie domu, požehnanie malého krížika, požehnanie nástenného kríža, požehnanie kríža na cintoríne, požehnanie medailónika… Prichádzajú mi na um slová istého českého kazateľa, ktorý parodoval takýto postoj a očakávanie ľudí smerom ku kňazom, slovami v češtine: „Víte, voni na to maj takový brožúrky.“ Koľko ráz sme počuli prosbu: „Otče, príďte na začiatok svadby sa aspoň pomodliť.“ Hovoril jeden kňaz, že keď sa raz na začiatku zasadania nejakej komisie pomodlil vlastnými slovami, žena, ktorá bola evanjelička mu povedala: „Pán farár, ja som v živote nepočula kňaza, takto krásne sa modliť.“ Alebo, keď sa niekto v spovedi, pri formulovaní ľútosti zasekol, pretože zabudol „ako to ide ďalej“, snažil som sa ho povzbudiť: „Veď skúste povedať Bohu niečo pekné vlastnými slovami: že mu ďakujete za jeho lásku, ľutujete svoje konanie a sľubujete polepšenie.“ Odpoveďou bolo – mlčanie. Nuž čo, bez „brožúrky,“ ani na krok.

Dosť bolo irónie, vec je veľmi vážna, lebo málokedy vidíme Ježiša v evanjeliách tak rozčúleného. Áno, raz na farizejov, ale teraz je to na učeníkov, a to nesmieme prehliadnuť. Nám všetkým Ježiš hovorí: Neveriace a skazené (Mt 17, 17a) pokolenie. To ste vy všetci, ktorí chcete prítomnosť Boha redukovať na určité miesto, stočiť ho do fľaštičiek ako svätenú vodu. Zatvoriť do teologických poučiek. To ste vy všetci, ktorí sa nazdávate, že Otec vás vypočuje pre mnohovravnosť alebo krasorečnenie. To ste vy všetci, ktorí chcete Boha nájsť v Jeruzaleme, v Ríme v Lurdoch, vo Fatime, a čo ja viem, kde ešte, a nenachádzate ho vo svojom manželstve, vo svojom povolaní, vo svojom kríži, vo svojom bratovi, vo svojom živote, vo svojom srdci!

Bola raz jedna dedina, v ktorej žil kňaz svätého života a ktorý poznal jedno tajomstvo. Vždy, keď bolo ľuďom zle, odobral sa na jedno špeciálne miesto v lese a tam povedal jednu špeciálnu modlitbu. A Boh ľuďom pomohol.

Keď zomrel, prišiel iný kňaz. Už to nebol až taký svätec, ale vedel o tom mieste, modlitbu však nepoznal. Keď raz bolo ľuďom veľmi ťažko, odobral sa na to miesto a povedal: „Bože, čože sú moje slová, veď ty vieš, čo ti chcem povedať, ty vidíš ako nám je, pomôž tomuto ľudu.“ A Boh pomohol.

Tretí kňaz bol svetáckeho razenia, a navyše nepoznal ani miesto, ani modlitbu. Keď raz bolo ľudu veľmi zle povedal Bohu: „Pane, či nie si na každom mieste, a nepoznáš prosby každého človeka? Ty poznáš našu situáciu, pomôž tomuto ľudu.“ A Boh pomohol.

Štvrtý kňaz? – No, škoda hovoriť. Jeho život bol všetko možné, len nie život čností, skôr naopak. Keď raz bolo s ľuďmi veľmi zle a oni sa dožadovali, aby sa za nich u Boha prihovoril, postavil sa a povedal Bohu toto: „Čo si ty za bytosť, že ťa treba na všetko upozorňovať, aby si zasiahol? Čo nevidíš, ako je týmto ľuďom zle? Pomôž im.“ A Boh pomohol.

Čo chce povedať táto anekdota? Že vari miesto nie je nič? Alebo, že modlitbové formuly nie sú nič? Vari to, že nejestvujú omilostené miesta, alebo že nejestvuje určitá hierarchia v dôležitosti modlitieb? Vôbec nie! Ale chce varovať tých, ktorí majú tendenciu, absolutizovať tieto – iba – prvky a prostriedky náboženského života a považovať ich za cieľ.

Ježiš prišiel obnoviť stratený a zničený vzťah človeka k Bohu. On ho prišiel obnoviť ako človek. Zo strany Boha niet, čo naprávať. On neprestal človeka milovať, ani vtedy, keď sme pyšne odišli z jeho domu. To my sme zdegenerovali tento vzťah na postoj pokrytcov a pretvárky. Nevidíme, ako sa chováme, keď je alebo nie je prítomný šéf alebo majster v robote, otec alebo mama v rodine, učiteľ v triede, biskup vo farnosti? Nevidíme, ako sa chováme v chráme alebo mimo neho? Ako sa chováme na verejnosti alebo doma? Ako sa chováme, keď nás niekto vidí alebo keď sme sami? A toto všetko sme preniesli do vzťahu s Bohom. Anafora sv. Bazila hovorí: „Bože, ty poznáš každého podľa veku a mena už od lona matky vidíš každého, poznáš jeho prosby, kde býva i jeho želania.“ My mu nemusíme hovoriť, čo má robiť, a už vôbec nie vyčítať, že robí niečo zle. Vzťah lásky! To je jediné, po čom Boh túži. Vzťah našej dôvery, že nás miluje.

Čo chce Boh? Aby sme zahodili liturgické knihy a oficiálne modlitby a teologické formuly? Nie! Ale aby sme všetky tie liturgikony, trebníky, modlitebné knižky, teologické skriptá, mali napísané Duchom Svätým do našich sŕdc atramentom lásky. Aby sme nehľadali to zázračné: „Sezam, otvor sa!“, na ktoré by sa otvorilo Božie srdce, veď ono je pre nás dávno otvorené. Ale chce, aby sme sa správali voči Bohu ako deti, ktoré spoznali a uverili v Božiu lásku, ktorú má k nám v Kristovi Ježišovi.

Kategória: Homílie Vladyku