Napísal 28. júna 2010

Homília vladyku Ladislava Hučka na odpuste v Bratislave

Homília Mons. Ladislava Hučka, pražského gréckokatolíckeho exarchu
na odpustovej slávnosti na Sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla

Bratislava, nedeľa 27. júna 2010

V deň eparchiálnej odpustovej slávnosti ku cti sv. apoštolov Petra a Pavla, patrónov Bratislavskej eparchie, sa nám núka vhodná príležitosť zamyslieť sa nad tým, čo títo dvaja velikáni kresťanstva, slovníkom – dnes už síce nie príliš aktuálnym, ale stále ešte pochopiteľným – nazývaní aj kniežatá apoštolov, či jednoduchšie a pochopiteľnejšie označovaní tiež za stĺpy Cirkvi, znamenajú pre nás dnes, a pozreli sa na to, aké posolstvo tento sviatok obsahuje, aké dedičstvo nám tieto – pre niekoho možno už iba historické, ale pre nás stále živé – osobnosti zanechali.

Posolstvo týchto dvoch apoštolov, či ich dedičstvo, môžeme totiž rozdeliť na dve časti. Na to, čo hovorili a hlásali, a  stále si to pripomínali a riadili sa tým, a na to ako to hlásali, aké metódy používali, aby ich posolstvo bolo zrozumiteľné, aby ho ľudia ľahšie prijali, čo bolo charakteristické pre ich vzťah k okoliu. Oni neboli – a tým menej sme dnes my – vlastníkmi posolstva, ktoré hlásali. Nemohli ho ľubovoľne meniť či prispôsobovať. Svätý Pavol povedal: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal (1 Kor 9,16)“. Oni boli poverení hlásať a plnili to bezo zvyšku. I my biskupi a kňazi, ale vlastným spôsobom aj každý veriaci sme poverení hlásať radostnú zvesť predovšetkým životom, ale tiež nesmieme zanedbávať hlásať ho slovom. A i my sme poverení hlásať iba to, čím nás Ježiš poveril. Nie sme vlastníkmi tohto posolstva! My ho meniť, ale ani prispôsobovať súčasnej mentalite nemôžeme a bola by to veľká chyba. Teda obsah (to, čo sa hlása) je stály a nemenný, aj keď v priebehu dejín stále prehlbovaný magistériom Cirkvi, skúsenosťami svätých či ich teologickou reflexiou. Je dôležité a nutné, aby bola zachovaná kontinuita zvereného nám posolstva. Ináč by sa prerušila niť, ktorá vedie od apoštolov až po dnes a je zárukou istoty a pravdy hlásania. Kde chýba kontinuita, tam sa ľahko končí v chaose.

Čo ale môžeme a máme robiť, to je prispôsobovať metódy (ako hlásať), ktoré používame pri tomto hlásaní a zlepšovať ich. Nie sú to tí istí ľudia, na ktorých sa vtedy obracali apoštoli a na akých sa obraciame teraz my. Žijú v podstatne iných podmienkach a sú vystavení iným vplyvom. Pokiaľ sa toto neberie do úvahy, môžeme sa dopustiť veľkého omylu a naše posolstvo by sa ľahko minulo cieľa. Veď napríklad vtedy za čias apoštolov sa zväčša kládla otázka tak,  že sa hľadalo, v akého (prípadne ktorého) Boha treba veriť. Či to bol Boh Židov, či pohanov, či nejaké iné božstvá Grékov… Dnes musíme najprv odpovedať na otázku, prečo vôbec má zmysel veriť v nejakého Boha. Nie v akého (ktorého, ktorý je pravý), ale či vôbec… je nejaký Boh. Áno, sú v dnešnom svete bohovia, božstvá, ale stratil sa Boh s veľkým „B“. A to je dramaticky iná skutočnosť.

Hovorí sa, že v každej otázke sa nachádza už polovica odpovede. Obávam sa, že v otázke o jestvovaní Boha, sa už nachádza aj polovica zápornej odpovede. Pripúšťa sa, považuje sa za rovnocennú i možnosť nejestvovania. A to je už iná situácia, ako bola za čias našich apoštolov.

Môžeme konštatovať – a to nás niekedy aj mýli – že na Slovensku je ešte pomerne dosť veriacich jednotlivcov, ale vytratila sa (resp. veľmi výrazne sa vytráca) veriaca spoločnosť. Dramaticky poklesol spoločenský aspekt viery, jeho vplyv na verejnú mienku, a ostal väčšinou už iba vplyv súkromný a individuálny, resp. skupinový. A kdekoľvek sa ešte sem-tam objaví, hneď naráža na odpor. Vieme tiež, že spoločnosť viac ovplyvňuje jednotlivcov než jednotlivec spoločnosť. Ale kam to vedie…?

Na individuálnej rovine sa človek od čias osvietenstva (teda približne od 18. storočia) postupne stále viac osamostatňoval, individualizoval, stával sa nezávislý a uvoľňoval svoje vnútorné väzby na spoločenstvo. A čím bol akoby viac navonok i vnútorne nezávislý (čo je ale prakticky nemožné, lebo každý nejako od niekoho závisí, ale on si vytvára takúto ilúziu), tým upadal do stále väčšej závislosti od seba, a tým bol viac zvonku manipulovateľný. Jeho subjektivizmus sa stal jediným kritériom pravdy.  Preto sa Boh stal jeho konkurentom, kto mu v tom prekážal, preto sa ho – ako hovorí Nietzsche – ľudia (väčšinová spoločnosť) rozhodli odstrániť.

Aj z pohľadu histórie, ale aj súčasnosti môžeme povedať, že tam, v tých spoločenstvách, kde sa človek neuzatvára, ale živo komunikuje s okolím, kde sú závislosti jedného člena od druhého jasné a potrebné, a bez nich sa spoločnosť rozpadáva, tam je viera v nejakého Boha (či božstvo) živá a prirodzená, nikdy sa nad ňou nevznášal mrak pochybnosti. Otázka sa potom prenášala do roviny: v ktorého (akého) Boha… Vzniká priestor pre náboženstvo. Áno. Ale aké! To je ďalšia otázka.

Z toho dôvodu, z dôvodu potreby spoločenstva, uznania vzájomnej ľudskej závislosti a potreby tejto závislosti, usudzujeme, že najprirodzenejším prostredím pre odovzdávanie viery je harmonická rodina. Ona je na to stvorená, to je prvotný inštitút, ktorý si dodnes zachoval tento vzťah vzájomnej závislosti, a ktorý je pre ňu konštitutívny. A v tomto prostredí, po takejto výchove povedať, že Boh existuje, že sa o nás stará, že nás miluje… je prirodzené a logické. Netreba nič príliš dokazovať. Nikomu, kto žije v harmonickej rodine, ani nenapadne, že by o tom – pokiaľ niekto nezačne zámerne vnášať pochybnosti – pochyboval. Preto iba tá náboženská výchova má šancu prinášať hojné plody, ktorá začína i končí v prirodzenej a harmonickej rodine.

Súčasné dlhodobé pracovné zaťaženie oboch rodičov, rozvody, potraty, široké možnosti antikoncepcie rôzneho druhu dramaticky prispievajú k tomu, že človek stále vo väčšej miere žije mimo prirodzené rodinné prostredie a ľahko podlieha pokušeniu (ale aj nevyhnutnosti) individualizmu a následne ateizmu: lebo pokiaľ som tu na zemi nezažil lásku, ťažko pochopím, kto je to Boh. Lebo Boh je láska a dáva sa poznať nie iba rozumom, ale ako osoba predovšetkým srdcom. Vec spoznávame a s osobou sa stretávame.

Prejavom prehnaného individualizmu, ktorý značne prispieva k sekularizovaniu spoločnosti, je i dnešné úsilie o odstraňovanie krížov z verejnosti. Príznačné je to, že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu nedávno rozhodol, že kríže vo verejných priestoroch v Taliansku porušujú slobodu vzdelávania a vieru. A to má potom platiť aj v iných štátoch. Ale aktuálne vieme, že kríž nie je vítaný ani na súčasných futbalových majstrovstvách sveta v Južnej Afrike. Podvedomý strach z kríža je veľký. Mám dojem, že sa strach z kríža zvyšuje a šíri. A niektorí si myslia, že pokiaľ sa kríž odstráni z očí, veľmi rýchlo sa odstráni i z mysle. Kríž sa zo života odstrániť nedá. Dá sa iba odsunúť, ale potom sa vráti s ešte väčšou intenzitou. A práve o tom kríži svätý Pavol povedal: „My však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných… Božia moc a Božia múdrosť“ (1 Kor 1, 23).

Jedna indická múdrosť vraví (a nie je to iba indická, celá kresťanská Biblia je založená na tejto myšlienke): „To, čo je pre nás dobré, je zo začiatku nepríjemné. A naopak – to, čo sa na počiatku javí ako príjemné, je pre nás v skutočnosti zlé“. Možno nie vždy za každých okolností to platí, ale všeobecne je to skúsenosť ľudstva od počiatku. Ježiš nás vyzýva k tomu, aby sme sa zapierali, aby sme brali každodenný kríž a šli za ním. Lenže tu je novinka kresťanstva, ktorú predkresťanské skúsenosti nemohli dosiahnuť: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ (Mt 11, 30). Kto sa zverí Ježišovi, ten dostane silu a radosť aj pri nesení najťažších krížov. Ale musí to byť Ježišov kríž a jeho bremeno. Nie naše.

I ateista Konrad Lorenz, nositeľ Nobelovej ceny, došiel k záveru, že „pri slabošskom vyhýbaní sa nepríjemnostiam sa radosť stáva nedosiahnuteľnou“. Niektorí autori si tiež všimli, že vo Freudových prácach (Sigmund Freud – zakladateľ psychoanalýzy, ten ktorý je jedným z otcov tzv. sexuálnej revolúcie) sa nevyskytuje slovo radosť; iba slasť (K. Lorenz: 8 smrtelných hříchů, Panorama, Praha 1990, s. 38). Patrí všeobecne k ľudskej skúsenosti, že kto si radosť zo života zamení iba za slasť, ten sa veľmi sklame, lebo slasť i rozkoš (akákoľvek) veľmi rýchlo zhorkne a premení sa v opak.

S menami svätých Petra a Pavla, s ich sviatkom je historicky neoddeliteľne spojená jednota s rímskym pápežom. Gréckokatolíci sa vyznačujú práve touto neochvejnou vernosťou Skale Cirkvi, Petrovi, a boli (predpokladám, že aj sú) ochotní za to prinášať i nemalé obete. O niekoľko dní, si my gréckokatolíci budeme pripomínať päťdesiate výročie smrti vo väzení nášho mučeníka,  blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča, ktorý zomrel práve kvôli vernosti Petrovmu nástupcovi. On svedčil o kríži a niesol obe mená týchto dvoch apoštolov, ktorí tiež zomreli mučeníckou smrťou. Prosme tohto nášho mučeníka, aby nám bol vždy orodovníkom u Boha, aby spolu s Matkou Božou prosil aj svojich patrónov Petra a Pavla a zapojil ich do tejto svojej nebeskej misie lásky, tak potrebnej pre nás, pre celú Cirkev, ale i pre celú našu súčasnú spoločnosť, do ktorej všetci patríme a za ktorú nesieme zodpovednosť.

Kategória: Homílie