Napísal 1. apríla 2010

Homília vladyku Petra na Veľký štvrtok v katedrále

Drahí bratia, kňazi, drahí veriaci!

Istotne sa zhodneme na tom, že v každom z nás sa trochu viac rozbúši srdce, keď sa spomenie naše rodisko. Nech sme sa v ňom narodili iba zhodou okolností alebo sme z neho odišli ako deti, či v dospelom veku, alebo v ňom stále žijeme, je to jednoducho – naše rodisko. Tam sme si začali uvedomovať lásku a vzťah našich rodičov, tam sme začali spoznávať svojich súrodencov, tam sme začali robiť prvé krôčiky, začali sme spoznávať svet, chodiť do školy, nadväzovať prvé kamarátstva, prvé lásky.

Tohto roku sme boli s kňazmi na púti vo Svätej zemi a mali sme to šťastie, že sme si vo večeradle mohli krátkou bohoslužbou pripomenúť našu kňazskú vysviacku a  obnoviť naše kňazské sľuby. Vtedy ma napadlo: tu som sa narodil, ako kňaz. Tu na nás kňazov, Pán pomyslel keď povedal, odteraz vy budete sprítomňovať moju obetu, na moju pamiatku. Tu v duchu pozrel na každého z nás, a po mene nás povolal: poď za mnou. A aký bol motív jeho konania a výberu?: Láska. A k čomu nás chce použiť, to nám dnes ukázal umývaním nôh: k pokornej službe.

Drahí bratia, kňazi, veriaci. Dnes ste sa zhromaždili okolo svojich biskupov. Biskup zastáva miesto Krista pri spravovaní Cirkvi, nie je však Kristom ako osoba. Poslanie, ktorým bol poverený a vyznačený pri biskupskej vysviacke, nezaručuje neomylnosť jeho ľudského myslenia a konania. To sa napokon týka aj každého z nás v našom poslaní pokrstených, ako aj každého, kto je poverený nejakou úlohou v Cirkvi. Ak nebudeme mať v sebe túžbu konať Pánovo dielo, ani ho nenecháme, aby v nás napĺňal svoju vôľu, môžeme získať všetky sviatosti Cirkvi, ale len ťažko prinesú v nás nejaké ovocie.

Práve dnes, keď sme svedkami takých mnohých, bolestných a hanebných zlyhaní v našom povolaní, o to viac chce náš Učiteľ a Majster počuť odpoveď na svoju otázku: Miluješ ma? A miluješ ma viac ako ostatní?  Práve teraz, keď svet pohŕda naším poslaním a našou službou, musíme potvrdiť naše povolanie, pevnou vierou, svätosťou života a vernosťou Kristovi i Cirkvi.

Dejiny Cirkvi nám ukazujú, že jej synovia a dcéry niekedy len ťažko zostávajú verní evanjeliu. Súvisí to s našou slabosťou a najmä hriechom, ktorý sídli v srdciach pokrstených. Vieme, že sme hriešni, ale ospravedlnení Pánom, a že máme výnimočné poslanie od samého Boha, preto sa musíme začať navzájom modliť jeden za druhého a zvlášť za tých, čo majú určitú zodpovednosť za Cirkev. Za Svätého Otca, za svojich biskupov, kňazov, diakonov i za všetkých bratov, tak ako to robíme veľakrát počas svätej liturgie.

Kristus miluje cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľov vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená. (Ef 5, 25)

Božie dary a povolanie sú neodvolateľné, hovorí sv. Pavol. Ježiš Kristus vedel, koho si vyvolil aj medzi svojimi apoštolmi a neodvolal svoje rozhodnutie ani v jedinom prípade. I nám dnes opakuje, napriek našim pádom, napriek našim zlyhaniam: Poď za mnou, ja viem koho som si vyvolil. Dnes si sa opäť narodil v mojom milujúcom srdci, ako svedok mojej lásky ako nástroj mojej služby ľudstvu. Prijmi toto poslanie!

Prosme Pannu Máriu, aby nás podržala a viedla k celej pravde, lebo ona povedala Bohu svoje áno a učí tomu aj nás. Nechala Boha, aby vykonal v nej svoje dielo a nás učí, aby sme dovolili Bohu konať jeho dielo v nás. Tak dobre poznala Boha, že nás učí svojím životom, aby sme túžili urobiť zo svojho života totálne „Milujem ťa Pane.“ Ona je Matkou Boha, lebo Ježiš je Boh jediný Syn Otca.

Drahí bratia kňazi, drahí veriaci, dnes ste sa zhromaždili okolo svojich biskupov, v duchovnom večeradle, aby sme sa spolu postavili pred toho, ktorý na nás pohliadol, a aby sme vedome a dobrovoľne odpovedali na jeho povolanie: Áno, tu som, pošli mňa.

A nezáleží na tom, koľko rokov služby máš za sebou, či to bolo toho roku, vlani alebo si v službe Ježišovi prežil takmer celý život. Od každého z nás chce Pán dnes znova počuť jasnú odpoveď.

Bratia, kňazi, kiežby sa aj v nás dnes rozbúšilo srdce pri spomienke na naše rodisko – večeradlo, na nášho pôvodcu Ježiša Krista, aby sa rozbúšilo novým odhodlaním a novým ohňom. Odpovedzme hymnom, ktorý dnes v našej cirkvi spievame: Poďme bratia do večeradla so srdcom plným viery, prijmime Pánovo pozvanie a za všetko ho zvelebujme.

 

 

Kategória: Homílie Vladyku