|
 Pred sedemnástimi rokmi, na prelome augusta-septembra 1993 o. Ján Majerník zorganizoval púť do Svätej zeme, na ktorú pozval bohoslovcov piatych a šiestych ročníkov a predstavených seminárov na Slovensku. V jeden deň sme robili pešiu púť z Jeruzalema do kláštora sv. Jána Krstiteľa na púšti, cez Ain Karim, ku hotelu Holyland, v ktorom je v záhrade známy model starého Jeruzalema a na ubytovňu, ktorá bola až v arabskej časti v Maison d´Abraham. Vyrazili sme ráno o ôsmej a vrátili sme sa asi o štvrtej poobede. Bolo okolo 40o C. Keď sme prechádzali Ain Karimom, mnohí účastníci si už vtedy brali taxíky a vracali sa totálne fyzicky i psychicky vyčerpaní na ubytovňu, s výrazom v očiach: kašlem na celú Svätú zem. Keď sme potom k večeru slávili eucharistiu v nemeckom kolégiu bohoslovci spali po laviciach ako v hore drevo. Bratia si na to iste dobre pamätajú.
Táto udalosť sa mi pripomenula na našej púti, keď sme boli na tom istom mieste. Je to súčasť stále sa opakujúcej, ale stále úspešnej diabolskej pasce, že miesto posvätí človeka. Áno, na istú chvíľu, podporenú zmyslovými dojmami a citmi, to môže zapôsobiť a dať isté očarenie, vytrženie a duchovné povznesenie, ale potom to môže fungovať ako droga – človek potrebuje ďalšiu dávku. Poznáme istotne ľudí vo svojom okolí, ktorí sa zúčastňujú všetkých náboženských podujatí. Nič proti tomu, len keby výsledok bol adekvátny. Človek sa vráti domov, spomienky vyblednú, fotografie sa okukajú, na suveníry sadne prach a je tu naša neustála všednosť: tie isté osoby, tie isté problémy, tie isté utrpenia. Povedzme rovno: náš každodenný kríž. A bez prijatia tejto skutočnosti nemôže byť nikto z nás Ježišovým učeníkom a jeho spolupútnikom. Nie veci posväcujú nás, my máme posvätiť Zem!
Vo svetle opísanej udalosti si možno trochu vieme predstaviť putovanie Božieho ľudu z otroctva, putovanie Abraháma, putovanie Jakuba, prorokov, Jozefa a Márie, Svätej rodiny do Egypta, Panny Márie k Alžbete. Aká to musela byť telesná námaha! Pýtajme sa, čo bolo to, čo ich posilňovalo, čo ich podnecovalo kráčať, čo ich doslova držalo pri živote na ich pútiach? Bolo to Božie slovo, Boží prísľub, Božia prítomnosť. Podľa listu Hebrejom videli Neviditeľného. Bez tohto sa nedá putovať ani vo Svätej zemi ani životom. Naopak, s tým sa môže stať každá udalosť i každý predmet v našom živote nádhernou pripomienkou Boha, ktorý pamätá na vrabcov i na počet našich vlasov. Ježiš, ktorého vidíme v evanjeliách takmer stále v pohybe, nás pozýva kráčať s odvahou, že on posilní naše plecia i naše nohy. Potom sa i putovanie Svätou zemou alebo na akýkoľvek odpust, ale i putovanie naším životom stane nádherným objavovaním Božej prítomnosti. S láskou a požehnaním spomínam a ďakujem všetkým účastníkom našej púte, ktorí to tak urobili.
Vladyka Peter
|
