|
 Drahí bratia a sestry!
Stalo sa raz v našom chráme. Miništrant čítal starozákonné čítanie, išlo o Knihu Jób, presnejšie jej záver. Keď prišiel na – tie „nešťastné“ – mená Jóbových dcér (Holubica, Škorica, Roh líčidla), všetci sme počuli, ako sa smeje. Teda, on sa nesmial, ale mal to v hlase, všetci sme počuli, ako sa vnútorne smeje. To sa nedá skryť, je to v hlase.
Veľakrát sa nám už stalo, že sme po telefóne reagovali: „Stalo sa niečo? – Prečo? – No, máš taký čudný hlas.“ V našom hlase sa ozýva nadšenie, radosť, sklamanie, smútok, strach, láska, odpor... – každý odtienok nášho rozpoloženia. A viete prečo je to tak? To totiž nie je otázka hlasu, ale oveľa vnútornejšej skutočnosti. Tu zaznieva múdroslovná odpoveď Božieho slova: Čím je srdce plné, tým pretekajú ústa.
Čas od času, z generácie na generáciu, najmä v čase Vianoc, sa stále stretávame s opakovanými invektívami a spochybneniami, či Ježiš Kristus vôbec je alebo nie je historická osoba. To sú argumenty pre neveriacich, alebo pre tých, ktorí už a priori chcú byť neveriaci. Myslím si, že skutočne vedecký a vážny historik sa s podobnými demagógiami zaoberať nebude. Tie námietky už boli mnoho ráz vysvetlené a jestvovanie Ježiša Krista ako človeka dokázané. Jednako, na neinformovaných a predsudkami zaťažených ľudí stále účinkujú.
Slávime sviatky Kristovho zmŕtvychvstania. Pre nás veriacich nastáva iný, a oveľa vážnejší problém: Ako dokážeme, že Kristus vstal z mŕtvych? Budeme poukazovať na prázdny hrob, na svedectvo evanjelií, na jestvovanie Cirkvi? Videl niekto z nás Ježiša Krista? – či už vystupovať z hrobu alebo potom. Aké svedectvo predložíme tomuto svetu?
Na pomoc si zoberme Písmo. Apoštoli sa nazvali svedkami Kristovho zmŕtvychvstania až vtedy, keď na nich zostúpil Svätý Duch. Dovtedy videli Ježiša po zmŕtvychvstaní veľakrát, ale to ich neurobilo svedkami. Až prítomnosť Svätého Ducha v nich im dala silu a presvedčivosť povedať zástupom: Kristus vstal z mŕtvych – a my sme toho svedkami! A ľudí prenikla bolesť, a dali sa pokrstiť, alebo na inom mieste prepukli v jasot (porov. Sk 2, 32. 37.41).
Pokiaľ niet tohto svedectva Ducha, potom ani naše slová nepresviedčajú, lebo nehovoria o tom, čím je plné naše srdce. To je, alebo nie je v srdci a následne v hlase, je to v tom, ako o Kristovom vzkriesení hovoríme, ako ho žijeme, ako sa z neho tešíme, ako ovplyvňuje náš život. Ak niet Ducha, niet svedectva.
Kedysi dávno zhromaždil Mojžiš všetkých vybraných sudcov k stánku zjavenia, aby im tam Pán udelil prorockého Ducha. Iba Eldad a Medad sa oneskorili. Na nich zostúpil Pánov Duch v tábore a začali prorokovať. Vtedy Jozue povedal Mojžišovi: Zakáž im to, pane. Ale Mojžiš odmietol zasiahnuť a vyslovil pamätnú vetu: Kiežby všetok Pánov ľud pozostával z prorokov! Kiežby Pán zoslal na všetkých svojho ducha (porov. Nm 11, 24 – 30).
Kiežby z našich úst hovoril Svätý Duch, kiežby hovoril o našej najvnútornejšej skúsenosti, kiežby celá Cirkev pozostávala zo samých svedkov Kristovho vzkriesenia. Že keď povieme Christos voskrese – Kristus vstal z mŕtvych, neznamenalo by to len pozdrav, ale že by v našom hlase bolo počuť najväčšiu radosť nášho života, podporenú istotou: Voistinu voskrese – Skutočne vstal: A JA SOM TOHO SVEDKOM!
Modlite sa za mňa. Zo srdca Vám žehnám. vladyka Peter
|
