Napísal 13. novembra 2013

Katechéza vladyku Petra na stretnutí mládeže R13

DSC_6825aV júli t.r. sa uslutočnilo – paralelne so SDM v Rio de Janiero – aj Strenutie mládeže zo Slovenska v Ružomberku R13. V rámci programu sa mladým prihovoril aj bratislavský eparchua vladyka Peter v Katechéze na tému Masky.

 

Milí mladí priatelia, trochu sa obávam či sa dokážeme upokojiť a utíšiť k počúvaniu, ale verím, že sa tak stane, že nám Boh pomôže.

Vstaňme a modlime sa:

Všemohúci a milosrdný Bože, požehnávame ťa za dnešný deň, požehnávame ťa za toto stretnutie, za stretnutie mládeže z celého sveta v Riu, za to, že môžeme byť duchovne spojení so Svätým Otcom Františkom, s celou Cirkvou, ktorá je skutočne mladá, lebo je plná tvojho Svätého Ducha, plná tvojho života. Prosíme ťa, daj nám dnes prežiť s tebou túto chvíľu s tvojím Slovom, aby sme videli tvoju tvár v našich životoch. Požehnávaj toto spoločenstvo mladých ľudí. Ty poznáš ich životy, poznáš ich osudy, máš plán pre život každého z nich, pre každého z nás. Preto ťa prosím, aby si nám dal poznať tento plán a aby si vzbudil vôľu ho prijať, aby sme sa mohli vydať po cestách evanjelizácie, po cestách učeníkov, ktorí prinášajú tvoje slovo a spásu všetkým národom. Prosím ťa, aby som dostal od teba správne slová, ktoré vniknú do našich duší, do našich sŕdc, aby si sa zjavil vo svojej Cirkvi, v tomto spoločenstve, aby svet spoznal, že si pre spásu každého z lásky položil svoj život a chceš, aby si bol oslávený v živote každého človeka. Ty túžiš po tom, aby sa každý spasil. Lebo ty si Boh, ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

Sadnite si. No a keďže čas beží, tak začneme, ako sa hovorí, „in medias res“.

Čítanie z knihy Genezis (Gn 3,1 –13)

No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh, a vravel žene: „Naozaj povedal Boh: „Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu!?“ Žena odpovedala hadovi: „Z ovocia rajských stromov môžeme jesť, ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja nám Boh povedal: „Nejedzte z neho, ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli!“ – Tu povedal had žene: „Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo.“ – A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol. I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí. Zošili figové listy a urobili si zásterky. A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady. I zavolal Pán, Boh, Adama a povedal mu: „Kde si?“ On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý a preto som sa skryl.“ Vravel mu: „Kto ťa upozornil, že si nahý?! Jedol si azda zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?!“ Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“ Potom povedal Pán, Boh, žene: „Prečo si to urobila?!“ A ona odpovedala: „Had ma naviedol, i jedla som.“

Počuli sme Božie slovo.

Porozmýšľajme nad týmto slovom a nad našou dnešnou témou. Ako už bolo avizované, touto témou sú „masky“. Ráno pri modlitbe sme sa trošku pozerali do zrkadla a možno sme už objavili nejakú myšlienku. Priznajme si, že človek sa niekedy nerád pozerá na seba do zrkadla. Ja som sa opýtal pri modlitbe v našom spoločenstve, kto si ešte nevytláčal vyrážky na tvári, nech zdvihne ruku. A nikto sa neprihlásil. Iste sa zhodneme, že nie všetko sa nám na našej tvári páči. Z toho ťaží kozmetický priemysel, medicínsky, móda, veď to poznáme. Vytvoril sa určitý model krásy, ktorý máme spĺňať. Hovorím k vám, k mladým ľuďom a najmä k vám dievčatá. Lebo u nás na rannej modlitbe – ja som to spočítal – bolo 14 chlapcov a asi 110 dievčat. Takže predpokladám, že aj tu v tejto hale by bol pravdepodobne ten istý pomer. Hovorím to preto, že dievčatá majú v tomto smere ešte citlivejší pohľad ako muži. No a predstava krásy, predstava obrazu, ktorý máme o sebe je niekedy diametrálne odlišná od toho, čo hovorí Boh o nás, alebo ako sa Boh pozerá na nás. My veľmi dobre poznáme a veľmi dobre vieme citáty o tom, ako sa Boh pozerá na nás, ako Boh pozerá do srdca, ako nás vidí, ale v konečnom dôsledku možno potom povieme: Dobre, Pane, toto všetko prijímam, toto všetko je pravda, ale predsa len… Vieš, tie uši si my nemusel také urobiť, alebo ten nosisko taký, a tak ďalej. Písmo hovorí: Boh sa díva do srdca. Prečo má teda človek potrebu niečo skrývať pred Bohom?

V čítaní sme počuli, ako sa to stalo. Prečo sa my sami sebe nepáčime. Prečo máme tendenciu pred Bohom vždy niečo zakrývať, vždy niečo kamuflovať, vždy sa robiť nejaký inakší. Text Písma, ktorý sme už nečítali, ktorý hádam poznáte, hovorí, že prví ľudia, Adam a Eva, po tom, čo zhrešili, urobili si odev, aby skryli svoju nahotu. Je to veľmi nepríjemná vec. A treba nejakým spôsobom skryť svoju nahotu. Hovorím teraz o nahote nášho srdca, nášho vnútra, nášho Ja. Cítime sa nepríjemne, keď nás niekto odhalí, keď nám niekto pozerá „do hrnca“, a preto chceme často krát naše defekty, telesné, charakterové, povahové, skryť. Ale Božie slovo hovorí, akí sme pre neho priezrační, ako nemôžeme pred ním nič ukryť.

Viete, ako to bolo, keď si Boh vyvolil kráľa Dávida. Poslal Samuela do rodiny Izaiho a povedal mu: Choď tam, a ja ti ukážem, koho pomažeš. Samuel išiel a Izai mu predviedol svojich synov. Prišiel prvý, a Samuel si povedal: Toto je určite Pánov vyvolenec. Boh však odpovedal: Nehľaď na jeho výzor. Človek hľadí na vonkajšok, ale Pán hľadí do srdca. A takto to išlo so všetkými synmi. Nakoniec si Boh povoláva Dávida, toho najmladšieho, a v rodine trochu odstrčeného, pretože sa nehodil na nič iné, len aby pásol ovce. Neskôr vidíme, že podľa našich meradiel a podľa našich názorov to nebol celkom svätý človek, všakže? Nedali by sme ho za príklad cností a morálnych vlastností. A predsa Boh o ňom vyhlási: našiel som Dávida, muža podľa môjho srdca (porov. 1 Sam 16, 7). A čo hovorí Svätý Otec v pozývacom liste do Ria? „Učte sa od Ježiša Krista.“ A čo hovorí Ježiš? „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ (Mt 11, 29).

V čom je Dávidova veľkosť? Dávid je mužom tichého a pokorného srdca. Aby sme sa rozumeli. Boh nepovie, že dobre robil celý život. Je to tak, ako keby niekto falošne interpretoval slová: „Boh vás miluje,“ ako: Robte si, čo chcete. Isteže, Boh vás miluje, ale chce naše obrátenie, chce našu zmenu, chce nás priviesť na vyšší stupeň svojho života. Toto isté hovorí Dávidovi: Veľa krát si zhrešil, ale čo mi na tebe imponuje je, že si tichý a pokorný srdcom. V čom je tichosť a pokora kresťana? V tom, že človek vie o sebe pravdu. Pokora je pravda. Ak vieme o sebe pravdu, budeme pokorní. Pokora nie je nejaká falošná poníženosť, maska, ktorú si nasadzujeme.

Keď rozjímame nad pozvaním Svätého Otca a výzvou k evanjelizácii: Choďte do celého sveta a získavajte učeníkov zo všetkých národov, musíme si uvedomiť, že učeník Ježiša Krista je ten, ktorý vždy kráča v Pánovej prítomnosti bez akéhokoľvek pokrytectva, bez akejkoľvek pretvárky. Len vtedy budeme ja a ty hodnovernými svedkami, keď sme si vedomí aj svojej slabosti. Keď sa nepredstavujeme ako Cirkev triumfujúca, Cirkev dokonalých kresťanov, dokonalých ľudí. Úprimnosť. Boh od nás nechce nič iné.

Slovo pokrytec pochádza z gréčtiny a znamenal herca. Je to človek, ktorý hrá úlohu iného. Aj my máme pokušenie predstaviť sa v trochu lepšom svetle, ako nás vidia druhí ľudia, alebo aj my sami seba. Čo povedal Adam? To nie ja, ale žena, ktorú si my ty dal, tá to zavinila. Čo povedala žena? Ja nie som na vine. To had ma naviedol. Človek sa vždy chce robiť inakší, lepší. Nasadzujeme si masku slušného, dobrého človeka, lebo toto od nás chce svet, aby nás akceptoval. Ak nie, svet nás odsúdi.

Svätý apoštol Pavol povie: ja sám seba nesúdim a vôbec mi nezáleží na tom či ma súdi nejaký ľudský súd. Keby som súdil ja sám seba, nemal by som hriech (porov. 1 Kor 4, 3-4). No odpovedzte, drahí priatelia: Keby si súdil sám seba, mal by si hriech? Kto je na vine?: mama, otec, brat, sestra, spolužiak, priateľ, učiteľ, farár, suseda… Zabudli sme ešte na niekoho? Keby som sám seba súdil, nemal by som hriech. Ale svätý Pavol dodá: ale Pán ma súdi a tak ma zachraňuje, aby som nebol odsúdený s týmto svetom (porov. 1 Kor 4, 5). Mentalitou tohto sveta je byť vynikajúci, úžasný, obdivovaný, bez chybičky. Telesne i mravne. Fajčenie? Toto je najväčší hriech v Európe! Nijaká celebrita nepovie, že pije alkohol. Len vodu, len minerálku. A uprostred tohto pomýleného purizmu dokáže svet vraždiť nenarodené deti, starcov, vyvolávať genocídy, vojny… A ešte sa cíti spravodlivo.

Toto je maska, ktorú chce Boh strhnúť nám, aby sme sa tým nedali nakaziť. Priznajme si, chceme byť úspešní, chceme byť dobrí, chceme byť milovaní, a preto si lásku vynucujeme. Od Boha i od ľudí. A pritom nevieme, že túto lásku dostávame zadarmo, že skutočne nemusíme nič urobiť, aby nás Boh miloval. Miluje nás takých, akí sme, ale miluje nás príliš na to, aby nás nechal takých, akí sme. Podľa slov sv. Pavla nás označí za hriešnikov a tým nás zachraňuje: Boh všetko zavrel pod hriech, aby sa nad všetkými zľutoval.
Vždy nás chce zdvihnúť a chce, aby sa nám stretli pohľady.

Možno to poznáte, ak máte malých bratov a sestry, a vyšetrujete ho pre nejakú udalosť, stačí mu povedať: pozri sa mi do očí a povedz: bolo to tak alebo nie? Urobil si to? Ak chce klamať, okamžite uhne pohľadom.
Ježiš Kristus sa nás pýta, prečo mi uhýbaš pohľadom? Prečo sa mi nedívaš do tváre? Skrývaš niečo predo mnou? Áno, Pane, skrývam množstvo vecí. A čo také? Porozprávajme sa o tom. Skúsme hovoriť o tvojom živote. Čo predo mnou skrývaš? Čo sa ti nepáči na tvojom živote, na tvojej povahe, na tvojom tele, na tvojej histórii? Povedz. Tento rozhovor nespočíva v tom, aby sme Ježišovi dávali nejaké rozumy: Pane, to si mal urobiť takto, toto si nemusel, takých rodičov, takého brata, takú sestru, toto mi daj, tamto vezmi… Nie. Naučíš sa prijímať jeho vôľu, lebo takto sa rodí jeho učeník. To je ten, ktorý potom ide sprostredkovať svoj zážitok stretnutia s Ježišom Kristom ostatným ľuďom. A čo to je? Objav, že všetko v mojich dejinách je dielom Božej lásky, zjavenej v Kristovi Ježišovi.

Benedikt XVI. citujúc Jána Pavla II. hovorí mladým, že evanjelizovať znamená sprostredkovať druhému stretnutie s Ježišom Kristom, ktoré sme zažili. Každý človek, ktorý naozaj stretol Ježiša Krista, pocítil jeho lásku a sám sa doňho skutočne zamiloval, nemôže si to nechať pre seba. Ak áno, hovorí pápež, nie sme autentickými evanjelizátormi.

Pozrite sa, vás je tu niekoľko tisíc. Toto by nemalo stačiť pre obrátenie a evanjelizáciu Slovenska? Pre evanjelizáciu vašej školy, vašej dediny, vášho mesta? Kde sa to potom stráca? Pravdepodobne v nedostatku tohto osobného zážitku stretnutia a života s Ježišom Kristom. Ježiš povie človekovi, z ktorého vyhnal démonov: Choď a hovor ľudom, čo ti urobil Boh. A on išiel a všetkým ohlasoval, aké veľké veci mu urobil Ježiš Kristus. (porov. Mk 5, 19 – 20). Evanjelizovať bez tejto skúsenosti je vylúčené. Podobne reaguje aj slepý od narodenia v Jánovom evanjeliu. Farizeji a zákonníci ho chcú zatiahnuť do teologickej dišputy, ale on odpovie: „Či je hriešny neviem. Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím“ (Jn 9,25 ). Proti tomuto zážitku niet protiargumentu. Potom budeme evanjelizátormi, potom budeme hodnovernými, potom môžeme ísť k ľuďom.

Bola som nešťastná, teraz som šťastná. Nadávala som na svoj život, na svoju mamu, na svoju postavu, a teraz som spokojná. Búril som sa proti svojej histórii a teraz ju vidím ako nádhernú. Toto môžeš povedať svojmu kamarátovi, ktorý hľadá jedinú vec: Ako byť šťastný? A kde to hľadá? V alkohole, v drogách, v neviazanom sexe, kde len chceš. Môžeš mu povedať: Stretol som Ježiša Krista, ktorý dal zmysel môjmu životu, dal mi svoju lásku. A toto sa týka všetkých nás.
Chápete, prečo dnes vidíme toľko nespokojných kresťanov, a to v akejkoľvek pozícii. Či už sú to kňazi, rehoľníci, ľudia, ktorí chodia do kostola, plnia všetky náboženské povinnosti, a nie sú šťastní. Chýba nám táto skúsenosť.

Snažíme sa zakryť svoje nedostatky a nevieme, že kráčame pred Pánovou tvárou, že Boh je v dejinách celého ľudstva, že skutočne miluje všetkých ľudí, a že poslal mňa a teba, aby si im toto zvestoval. Nie teoreticky, ale zážitkom vzťahu s Ježišom Kristom, vlastným životom. Ak toto chýba, potom si musím nasadiť masku úspešného, dobrého človeka, ako to žiada svet, a ako to aj robíme. Svätý apoštol Pavol nás však varuje: Neprispôsobujte sa tomuto svetu (porov. Rim 12,2). Ísť proti prúdu tohto sveta je niekedy bolestivé, ťažké a máme z toho strach. Pán Ježiš nás však povzbudzuje: Nebojte sa, ja som premohol svet. (porov. Jn 16, 33). Nepremohol som ho nejakou zbraňou, nejakým nátlakom, nejakou silou, nejakým násilím. Premohol som ho láskou. Lebo láska je mocnejšia ako smrť. Jedine ona prežije.

Pre nás všetkých zostáva v podstate základná otázka, ktorú si môžeme zodpovedať počas týchto dní, počas týchto hodín: Kam smeruje môj život? Čo je cieľom môjho života?

Milí mladí priatelia, všetkých vás pozývam k tomu, aby sme toto slovo prijali s veľkou radosťou. Lebo to slovo je posolstvom, tak ako pre Pannu Máriu. Boh chce, aby sme sa stali matkou Ježiša Krista, aby sa z nás narodil Spasiteľ sveta. Ako sa to stane? Bude to dielo Ducha Svätého, od nás sa žiada iba viera.
Aká bude teda naša odpoveď? Nech je taká istá, ako bola odpoveď Božej Matky. Nech sa mi stane podľa tvojho slova. A na to anjel odišiel.

Amen.

Rio13 Ružomberok, 27. júla 2013

DSC_6803

Zdroj: Komunikačný tím R13