Napísal 17. apríla 2010

Pastiersky list k 60. výročiu barbarskej noci a tzv. Prešovského soboru

Drahí bratia a sestry v Kristu,

v živote človeka, národa a štátu sa vyskytujú udalosti, ktoré znamenajú nečakanú a niekedy aj osudnú zmenu smerovania. My si tohto roku, osobitne v týchto dňoch, pripomíname 60. výročie tragických udalostí, ktoré spôsobili ťažkú ranu v živote celého nášho štátu, tzv. barbarskú noc a tzv. Prešovský sobor.
Anglický profesor John Woods v knihe Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu opísal následky zásadnej udalosti v tridsiatych rokoch 16. storočia, keď dal kráľ Henrich VIII. zatvoriť všetky kláštory v Anglicku. Rehoľníkov rozohnal, mnohých dal uväzniť a niektorých dokonca nechal zabiť. Jeden z jeho spolupracovníkov opísal kráľovi následky tohto činu takto: „Skúsenosť, ktorú máme, nám jasne ukazuje, že na vaše kráľovstvo tým prišlo a v budúcnosti ešte príde veľké utrpenie a úpadok a veľké ochudobnenie mnohých vašich úbohých poslušných poddaných, z nedostatku pohostinnosti a dobrej starostlivosti, ktorá bola (v kláštoroch) taká obvyklá, a mala sa zachovať kvôli veľkej pomoci chudobným ľuďom všetkých [oblastí] priľahlých k daným kláštorom.“
Podobná zásadná udalosť sa odohrala v roku 1950 aj u nás na Slovensku, vtedy v celom Československu. Bola snaha likvidovať celú Cirkev. Bolestne – zvlášť po tzv. „Prešovskom sobore“ – dopadli gréckokatolíci. Katolícku cirkev východného obradu odsúdili na zánik, kňazov uväznili a vysídlili do vyhnanstva. Boli zlikvidované všetky kláštory. Následky likvidácie kláštorov boli veľké aj v materiálnej oblasti, hoci to nebolo to podstatné. Najhoršie, až nesmierne, boli však následky v oblasti svedomia, v oblasti morálky jednotlivcov a spoločnosti. V duchovnej oblasti akoby krajinou prešlo ničivé zemetrasenie. V priebehu pár dní sa totálne zmenil život nielen jednotlivcov, ale i celej spoločnosti: mnohí sa ocitli vo väzeniach, v PTP – pracovných táboroch, ďalší boli vyvezení, a to najmä rehoľné sestry, do opusteného českého pohraničia. Z nemocníc museli odísť rehoľníčky, zo škôl rehoľníci, ba neskôr aj všetci učitelia, ktorí vyznávali svoju vieru. Kláštory, ktoré boli určitou istotou a oporou pre obyčajných ľudí, sa v lepšom prípade stali ústavmi pre choromyseľných, v horšom kasárňami či väzením…
Likvidácia kláštorov však priniesla aj nečakané – a pravdupovediac –, autormi zločinu likvidácie nechcené ovocie – živú vieru. Mnohí kresťania vtedy našli odvahu verejne vyznať svoju vieru, iní zas odvahu odovzdávať svoju vieru ďalej aj za cenu straty vlastnej slobody. Aj vďaka nim Cirkev v podzemí u nás pracovala, veriaci si organizovali a viedli malé spoločenstvá po celom Slovensku. Mnohé rehoľné spoločenstvá vyšli z totality síce materiálne oslabené, ale duchovne posilnené a obnovené. Všetkým, ktorí sa v tejto práci angažovali, ktorí za Cirkev bojovali, trpeli a zomierali, všetkým dnes hovoríme: Ďakujeme! Veď Boh cez tieto osobné obety daroval Cirkvi veľké požehnania a milosti. Nech je vám a všetkým statočným On sám odmenou…
Rehole vyšli zo 40-ročného útlaku a dnes môžeme vidieť ich činnosť takmer na každom kroku života, a to nielen Cirkvi, ale aj širšej spoločnosti. Slová svätého Pavla, apoštola: „Utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18), sú pravdivé nielen z hľadiska večnosti, ale aj dneška. Dnes opäť vidíte rehoľníkov pôsobiť v školách, pri výchove mládeže, v nemocniciach v starostlivosti o pacientov, na ľudových misiách, prihovárajú sa vám prostredníctvom katolíckej televízie a rádia, zabezpečujú nám duchovnú posilu vydávaním hodnotných kníh a časopisov…
Bohu zasvätený rehoľný život má pre Cirkev i pre celý svet veľký význam (porov. KKC 916, 1619): rehoľný život špeciálne rozvíja krstnú milosť (porov. Mt 19, 12); je prejavom životného uprednostnenia Krista (porov. Lk 14, 26; Mk 10, 28-31); je prejavom očakávania Kristovej parúzie (porov. Zjv 14, 4); je znakom, ktorý pripomína, že skutočnosti tohto sveta raz pominú (porov. Mk 12, 25; 1 Kor 7, 31; Lumen gentium 42).
Rehole sú teda znamením… Veď ten, kto sa zasvätil Bohu, žije medzi nami nie preto, aby mal pohodlný život v kláštore, ale aby zjavoval a poukazoval na prítomnosť Boha medzi nami. Gréckokatolícka cirkev bola utrpením tiež očistená a Boh ju požehnal cez utrpenie jej biskupov a kňazov úžasným rozvojom. Jedna, Prešovská eparchia v roku 1950, má podobu dnešnej Gréckokatolíckej metropolie, ktorá zahŕňa Prešovské arcibiskupstvo, Košické biskupstvo a Bratislavské biskupstvo. Prosme spoločne Boha, aby v nás – práve pre utrpenie mnohých zasvätených v časoch totality – neustále obnovoval živú vieru. Prosme, aby sme pri čítaní Božieho slova mali otvorenú myseľ i srdce. Aby nás Boh posilňoval v odvahe vzoprieť sa zlu a zároveň aby nás inšpiroval konať dobro. Prosme, aby sme už nikdy nemuseli zakúsiť taký tvrdý úder zla ako v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Nech nás povzbudenie vzormi kresťanského života z minulosti vedie k obnoveniu našej kresťanskej horlivosti v dnešných časoch…
K tomu nám, Pane, pomáhaj!

Vaši biskupi Slovenska

(číta sa na bohoslužbách v nedeľu, 18. apríla 2010)

Kategória: Homílie