TITUL XXIX – Zákon, zvyk a administratívne akty

TITUL  XXIX

 Zákon, zvyk a administratívne akty

Kapitola I

Cirkevné zákony

Kán. 1488 – Zákony sa ustanovujú vyhlásením.

 

Kán. 1489 – § 1. Zákony vydané Apoštolskou stolicou sa vyhlasujú uverejnením v úradnom vestníku Acta Apostolicae Sedis, ak v niektorých osobitných prípadoch nie je predpísaný iný spôsob vyhlásenia. Právnu účinnosť nadobúdajú výlučne po uplynutí troch mesiacov odo dňa, uvedeného v príslušnom čísle Aktov, ak z povahy veci nezaväzujú ihneď alebo ak sa v samom zákone zvlášť a výslovne nestanovuje kratšia, alebo dlhšia vakancia.

§ 2. Zákony vydané inými zákonodarcami sú vyhlasované spôsobom určeným týmito zákonodarcami a začínajú zaväzovať odo dňa nimi ustanoveného.

 

Kán. 1490 – Čisto cirkevné zákony zaväzujú pokrstených v Katolíckej cirkvi alebo do nej prijatých, ktorí dostatočne používajú rozum, a ak právo výslovne neurčuje niečo iné, zavŕšili siedmy rok života.

 

Kán. 1491 – § 1. Zákony vydané najvyššou autoritou Cirkvi zaväzujú všetkých, pre ktorých boli vynesené, všade vo svete, ak neboli vydané pre vymedzené územie; ostatné zákony majú účinnosť len na území, na ktorom autorita, ktorá zákony vyhlásila, vykonáva riadiacu moc, ak právom nie je nariadené ináč alebo niečo iné vyplýva z povahy veci.

§ 2. Zákonom vydaným pre vymedzené územie podliehajú tí, pre ktorých boli vynesené a ktorí tam majú trvalé alebo prechodné bydlisko a súčasne sa tam skutočne zdržiavajú, pri zachovaní § 3, č. 1.

§ 3. Cudzinci:

1˚ nie sú viazaní zákonmi partikulárneho práva svojho územia, dokiaľ nie sú na ňom prítomní, ak ich prestúpenie nespôsobuje škodu na ich vlastnom území alebo ak zákony nie sú osobné;

2˚ ani nie sú viazaní zákonmi partikulárneho práva územia, na ktorom sa nachádzajú, okrem tých, ktoré chránia verejný poriadok alebo vymedzujú formálne náležitosti aktov, alebo sa vzťahujú na nehnuteľnosti, nachádzajúce sa na území;

3˚ ale sú viazaní zákonmi spoločného práva a zákonmi partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris, hoci zákony toho istého partikulárneho práva neplatia na ich území, nie však ak nezaväzujú na mieste, kde sa nachádzajú.

§ 4. Potulných viažu všetky zákony, platné na mieste, kde sa nachádzajú.

 

Kán. 1492 – Zákony vydané najvyššou autoritou Cirkvi, v ktorých sa pasívny subjekt výslovne neuvádza, sa vzťahujú na veriacich v Krista východných cirkví jedine vtedy, keď ide o veci viery alebo mravov, alebo o vyhlásenie Božieho zákona, alebo sa v týchto zákonoch výslovne hovorí o tých istých veriacich v Krista, alebo ide o pre ne užitočné veci a neobsahujú nič protikladného východným obradom.

 

Kán. 1493 – § 1. Termín spoločné právo v tomto Kódexe v sebe zahŕňa okrem zákonov                    a zákonných zvykov celej Cirkvi aj zákony a legitímne zvyky spoločné všetkým východným cirkvám.

§ 2. Termín partikulárne právo sa zasa dotýka všetkých zákonov, legitímnych zvykov, štatútov a iných právnych noriem, ktoré nie sú spoločné ani celej Cirkvi, ani všetkým východným cirkvám.

 

Kán. 1494 – Zákony sa vzťahujú na budúce veci, nie na minulé, ak sa v nich neurčuje niečo                     o minulých veciach.

 

Kán. 1495 – Len tie zákony treba považovať za zneplatňujúce alebo zapríčiňujúce nespôsobilosť, ktoré výslovne stanovujú, že akt je neplatný alebo že osoba je nespôsobilá.

 

Kán. 1496 – Zákony, aj zneplatňujúce aj zapríčiňujúce nespôsobilosť, v pochybnosti o práve nezaväzujú; avšak v pochybnosti o skutku hierarchovia môžu od nich dišpenzovať, len keď dišpenz, ak ide o vyhradený, autorita, ktorej je vyhradený, zvyčajne udeľuje.

 

Kán. 1497 – § 1. Neznalosť alebo omyl, ktoré sa týkajú zákonov zneplatňujúcich alebo zapríčiňujúcich nespôsobilosť, neprekážajú ich účinku, ak sa výslovne nestanovuje niečo iné.

§ 2. Neznalosť alebo omyl, ktoré sa týkajú zákona alebo trestu, alebo vlastného skutku, alebo cudzieho skutku všeobecne známeho, sa nepredpokladajú; keď ide o cudzí skutok, ktorý nie je všeobecne známy, sa predpokladajú, kým sa nedokáže opak.

 

Kán. 1498 – § 1. Zákony hodnoverne vykladá zákonodarca a ten, komu on zveril moc hodnoverného výkladu.

§ 2. Hodnoverný výklad, daný na spôsob zákona, má tú istú účinnosť ako sám zákon a musí byť vyhlásený; ak slová zákona, isté samy osebe, iba objasňuje, má spätnú platnosť; ak zužuje alebo rozširuje zákon, alebo pochybný vysvetľuje, nemá spätnú platnosť.

§ 3. Avšak výklad na spôsob súdneho rozsudku alebo administratívneho aktu v osobitnom prípade nemá účinnosť zákona a viaže iba osoby, a vzťahuje sa na veci, pre ktoré bol daný.

 

Kán. 1499 -Zákony treba chápať podľa vlastného významu slov, aký majú v texte                         a v kontexte;. ak význam zostal pochybný a nejasný, treba prihliadať na paralelné miesta, ak také sú, na cieľ a okolnosti zákona a na úmysel zákonodarcu.

 

Kán. 1500 – Zákony, ktoré stanovujú tresty alebo zužujú slobodné vykonávanie práv, alebo obsahujú výnimku zo zákona, podliehajú striktnému výkladu.

 

Kán. 1501 – Ak o nejakej veci chýba výslovný predpis zákona, kauzu, ak nie je trestná, treba rozriešiť podľa kánonov synod a svätých otcov, zákonných zvykov, všeobecných zásad kánonického práva uplatňovaných s kánonickou miernosťou, cirkevnej právnej vedy, spoločnej a stálej kánonickej náuky.

 

Kán. 1502 – § 1. Neskorší zákon ruší alebo pozmeňuje predchádzajúci zákon, ak to výslovne vyhlasuje alebo je s ním v priamom rozpore, alebo ak znova usporadúva celú matériu predchádzajúceho zákona.

§ 2. Avšak zákon spoločného práva, ak v tom istom zákone výslovne nie je nariadené ináč, neruší zákon partikulárneho práva, ani zákon partikulárneho práva vydaný pre niektorú cirkev sui iuris nemení partikulárnejšie právo platné v tej istej cirkvi.

 

Kán. 1503 – V pochybnosti sa odvolanie predchádzajúceho zákona nepredpokladá, ale neskoršie zákony treba porovnať s predchádzajúcimi a podľa možnosti dať ich s nimi do súladu.

 

Kán. 1504 – Civilné právo, na ktoré právo Cirkvi odkazuje, sa má v kánonickom práve zachovávať s tými istými účinkami, pokiaľ nie je v rozpore s Božím právom a ak kánonické právo neurčuje niečo iné.

 

Kán. 1505 – Mužský rod užívaný v predpisoch sa vzťahuje aj na ženský rod, ak z práva alebo                z povahy veci nevplýva niečo iné.

 

Kapitola II

Zvyk

Kán. 1506 – § 1. Zvyk kresťanského spoločenstva, vždy keď zodpovedá pôsobeniu Svätého Ducha v tele Cirkvi, môže nadobudnúť moc práva.

§ 2. Nijaký zvyk nemôže nijakým spôsobom odporovať Božiemu právu.

 

Kán. 1507 – § 1. Iba ten zvyk môže mať právnu účinnosť, ktorý je rozumný a zavedený spoločenstvom schopným prijať zákon prinajmenšom súvislou a pokojnou praxou a tiež časom ustanoveným predpismi práva.

§ 2. Zvyk, ktorý sa v práve výslovne zavrhuje, nie je rozumný.

§ 3. Zvyk, ktorý odporuje platnému kánonickému právu alebo je mimo kánonického zákona, účinnosť zákona nadobúda len vtedy, keď bol legitímne zachovávaný súvislých a plných tridsať rokov. Avšak nad kánonickým zákonom, ktorý obsahuje doložku, zakazujúcu budúce zvyky, môže prevážiť iba storočný alebo od nepamäti jestvujúci zvyk.

§ 4. Kompetentný zákonodarca môže aj pred týmto časom schváliť zvyk ako zákonný aspoň svojím tichým súhlasom

 

Kán. 1508 – Zvyk je najlepším výkladom zákonov.

 

Kán. 1509 -Zvyk proti zákonu alebo mimo zákona sa odvoláva protikladným zvykom, alebo zákonom; avšak ak sa o nich výslovne nezmieňuje, zákon neodvoláva storočné alebo od nepamäti jestvujúce zvyky; čo sa týka ostatných zvykov, platí kán. 1502 § 2.

 

Kapitola III

Administratívne akty

Kán. 1510 – § 1. Administratívne akty môžu byť vydané tými, ktorí majú výkonnú riadiacu moc v medziach ich kompetencie a tiež tými, ktorým táto moc výslovne alebo implicitne prislúcha buď samotným právom, alebo na základe zákonnej delegácie.

§ 2. Administratívne akty sú najmä:

1˚ dekréty, ktorými sa v osobitnom prípade dáva rozhodnutie alebo vykonáva kánonické obsadenie;

2˚ jednotlivé príkazy, ktorými sa osobe alebo určitým osobám priamo a legitímne nariaďuje niečo vykonať, alebo od niečoho upustiť, najmä na vymáhanie zachovávania zákona;

3˚ reskripty, ktorými sa udeľuje privilégium, dišpenz, dovolenie alebo iná milosť.

 

Kán. 1511 – Administratívny akt má účinok od chvíle doručenia, alebo ak ide o reskripty, od chvíle, keď listiny boli vydané; ak však uplatnenie administratívneho úkonu je zverené vykonávateľovi, má účinok od chvíle vykonania.

 

Kán. 1512 – § 1. Administratívny akt treba chápať podľa vlastného významu slov a podľa bežného rečového úzu a nemôže byť rozšírený na iné prípady mimo výslovne spomenutých.

§ 2. V pochybnosti tie administratívne akty, ktoré sa vzťahujú na spory alebo v ktorých sa hrozí trestami, alebo sa nimi tresty ukladajú, alebo sa zužujú práva osoby, alebo sa narúšajú nadobudnuté práva iných, alebo sú v rozpore so zákonom v prospech súkromných osôb, podliehajú striktnému výkladu; ináč širokému.

§ 3. V privilégiách treba použiť vždy ten výklad, aby ním tí, ktorým privilégium bolo udelené, naozaj dosiahli nejakú milosť.

§ 4. Nielen dišpenz, ale aj sama moc dišpenzovať, udelená pre istý prípad, podlieha striktnému výkladu.

 

Kán. 1513 – § 1. Opačným zákonom nemôže byť odvolaný žiaden administratívny akt, ak nie je nariadené ináč v tom istom zákone alebo zákon nebol vynesený autoritou vyššou ako tá, ktorá administratívny akt vydala.

§ 2. Administratívny akt nezaniká ukončením práva toho, kto ho vydal, ak právo výslovne neurčuje niečo iné.

§ 3. Odvolanie administratívneho aktu iným administratívnym aktom kompetentnej autority nadobúda účinok iba od chvíle, keď sa doručí osobe, pre ktorú bol akt vydaný.

§ 4. Dišpenz, ktorý má postupné použitie, zaniká istým a úplným zánikom motivujúceho dôvodu.

§ 5. Jednotlivý dekrét alebo príkaz stráca účinnosť aj zaniknutím zákona, na vykonávanie ktorého bol vydaný; jednotlivý príkaz, ak nebol uložený legitímnym dokumentom, zaniká ukončením práva prikazujúceho.

 

Kán. 1514 – Administratívny akt, ktorý sa vzťahuje na vonkajšie fórum, pri zachovaní kánonov. 1520, § 2 a 1527, treba zaznamenať písomne; rovnako aj akt jeho vykonania, ak je daný v poverovacej forme.

 

Kán. 1515 – Administratívny akt, aj keď ide o reskript vydaný z vlastného podnetu, nemá účinok, pokiaľ porušuje nadobudnuté práva iného alebo je v rozpore so zákonom, alebo so schváleným zvykom, ak kompetentná autorita výslovne nepripojila pozmeňovaciu doložku.

 

Kaň. 1516 – Podmienky uvedené v administratívnom akte sa iba vtedy považujú za podmienky spojené s platnosťou, keď sú vyjadrené spojkami ak, ak nie, len keď, alebo v národnom jazyku iným výrazom toho istého významu.

 

Art. I

Postup pri vydávaní mimosúdnych dekrétov

Kaň. 1517 – § 1. Pred vydaním mimosúdneho dekrétu si má autorita zadovážiť potrebné poznatky a dôkazy; tých, ktorí majú byť podľa práva vypočutí alebo s ktorými sa má poradiť, má vypočuť, alebo sa má poradiť; vypočuť má tých, ktorých sa dekrét priamo dotýka                        a predovšetkým tých, ktorých práva môžu byť porušené.

§ 2. Žiadateľovi a aj zákonne odporujúcemu autorita má na požiadanie ukázať poznatky                 a dôkazy, ktoré môžu poznať bez nebezpečenstva verejnej alebo súkromnej škody, a má predložiť azda opačné dôvody, dajúc im možnosť odpovede aj prostredníctvom patróna, do lehoty stanovenej tou istou autoritou.

 

Kán.. 1518 – Autorita má vydať dekrét do šesťdesiatich dní počítaných od prijatia žiadosti                o vydanie dekrétu, ak partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris nestanovuje iné lehoty; ak to však nebolo vykonané a žiadateľ znova písomne žiada o vydanie dekrétu, po uplynutí neužitočného času tridsiatich dní počítaných od prijatia tejto žiadosti, žiadosť sa považuje za zamietnutú takým spôsobom, že keby v ten deň odmietnutie nastalo vo forme dekrétu, nemôže byť proti nemu vznesený rekurz.

 

Kán. 1519 – § 1. Kto vydáva dekrét, má mať pred očami a viesť sa tým, čo sa zdá, že najviac vedie k spáse duší a verejnému dobru, pri zachovávaní zákonov a zákonných zvykov, spravodlivosti a miernosti.

§ 2. V dekréte má byť vyjadrený aspoň obsah motívov; ak však uvedeniu motívov prekáža nebezpečenstvo verejnej alebo súkromnej škody, majú byť uvedené v tajnej knihe a tiež sa majú predložiť tomu, kto rozhoduje o rekurze, ak je proti dekrétu podaný a ak sám o to žiada.

 

Kán. 1520 – § 1. Dekrét má právnu účinnosť potom, ako tomu, komu je určený, bol doručený spôsobom, ktorý podľa zákonov miest a podmienok je najistejší.

§ 2. Ak prekáža nebezpečenstvo verejnej alebo súkromnej škody, aby text dekrétu mohol byť odovzdaný písomne, cirkevná autorita môže prikázať, aby bol dekrét tomu, komu je určený, prečítaný pred dvomi svedkami alebo pred notárom, následne to treba písomne zredigovať             a podpísať všetkými prítomnými; po vykonaní týchto aktov sa dekrét považuje za doručený.

§ 3. Ak však ten, komu je dekrét určený, odmietol jeho prijatie alebo podľa normy práva pozvaný k prevzatiu, alebo vypočutiu dekrétu, sa bez oprávneného dôvodu, ktorý za taký uznal autor dekrétu, nedostavil, alebo odmietol podpísať písomnú redakciu o ústnom prečítaní, dekrét sa považuje za doručený.

 

Art. II

Vykonávanie administratívnych aktov

 

Kán. 1521 – Vykonávateľ nejakého administratívneho aktu neplatne plní svoju úlohu pred písomným prijatím mandátu a preskúmaním jej hodnovernosti, a neporušenosti, ak autorita, ktorá tento akt vykonala, ho už pred tým s mandátom neoboznámila.

 

Kán. 1522 – § 1. Vykonávateľ administratívneho aktu, ktorému sa zveruje iba služba vykonania, nemôže odoprieť vykonanie tohto aktu, ak nie je zrejmé, že tento akt je neplatný alebo že z iného vážneho dôvodu je neprípustný, alebo nie sú splnené podmienky, uvedené             v samom administratívnom akte; ak sa však vykonanie administratívneho aktu vzhľadom na okolnosti osoby alebo miesta zdá nevhodné, vykonávateľ má vykonanie odložiť; v takýchto prípadoch má hneď upovedomiť autorita, ktorá akt vydala.

§ 2. Ak sa v reskripte samo udelenie zveruje vykonávateľovi, je vecou jeho samého, či na základe svojho rozumného uváženia a svedomia milosť udelí alebo odoprie.

 

Kán. 1523 – Vykonávateľ administratívneho aktu musí postupovať podľa normy mandátu; ale ak podstatné podmienky uvedené v liste pre platnosť aktu nesplnil alebo nezachoval podstatnú formu postupovania, vykonanie je neplatné.

 

Kán. 1524 – Vykonávateľ administratívneho aktu sa podľa svojho rozumného uváženia môže dať zastúpiť iným, ak zastupovanie nebolo zakázané alebo vykonávateľ nebol zvolený so zreteľom na osobu, alebo osoba zástupcu nebola vopred určená; v týchto prípadoch je však vykonávateľovi dovolené zveriť prípravné akty inému.

 

Kán. 1525 – Administratívny akt môže vykonať aj nástupca vykonávateľa v úrade, ak vykonávateľ nebol zvolený so zreteľom na osobu.

 

Kán. 1526 – Vykonávateľovi je dovolené administratívny akt znova vykonať, ak sa akýmkoľvek spôsobom vo vykonaní toho istého úkonu zmýlil.

 

Art. III

Reskripty

 

Kán. 1527 – § 1. To, čo sa v kánonoch stanovuje o reskriptoch, platí aj pre ústne udeľovanie milostí, ak nie je zistené niečo iné.

§ 2. Ústne udelená milosť má byť dokázaná vždy, kedykoľvek sa to legitímne žiada.

 

Kán. 1528 – Reskript možno vyžiadať pre iného aj bez jeho súhlasu a platí pred jeho prijatím, ak z pripojených doložiek nevyplýva niečo iné.

 

Kán. 1529 – § 1. Zatajenie pravdy v žiadosti, účinnosti reskriptu neprekáža, len aby bolo vyjadrené to, čo treba uviesť pre platnosť podľa štýlu kúrie hierarchu, ktorý reskript udeľuje.

§ 2. Ani neprekáža predostretie nepravdy, len keď aspoň jeden navrhnutý dôvod                             z motivujúcich je pravdivý.

 

Kán. 1530 – § 1. Milosť odoprená vyššou autoritou nemôže byť platne udelená nižšou autoritou, ak vyššia autorita výslovne nesúhlasila.

§ 2. Milosť odoprená nejakou autoritou nemôže byť udelená platne inou autoritou rovnako kompetentnou alebo vyššou bez uvedenia odoprenia v žiadosti.

 

1˚ Privilégiá

 

Kán. 1531 – § 1. Privilégium, čiže milosť danú osobitným aktom v prospech určitých osôb tak fyzických ako aj právnických, môže udeliť zákonodarca, ako aj ten, komu zákonodarca túto moc udelil.

§ 2. Storočné alebo od nepamäti trvajúce vlastnenie utvára predpoklad, že privilégium bolo udelené.

 

Kán. 1532 – § 1. O privilégiu sa predpokladá, že je trvalé.

§ 2. Privilégium zaniká:

1˚ ak je osobné, zánikom osoby, ktorej bolo udelené;

2˚ ak je vecné alebo miestne, úplným zánikom veci alebo miesta;

3˚ uplynutím času alebo vyčerpaním počtu prípadov, pre ktoré bolo udelené;

4˚ keď sa postupom času okolnosti podľa úsudku kompetentnej autority natoľko zmenili, že sa stalo škodlivým alebo jeho užívanie nedovoleným.

§ 3. Miestne privilégium oživne, ak sa miesto počas päťdesiatich rokov obnoví.

 

Kán. 1533 – § 1. Žiadne privilégium nezaniká zrieknutím, ak ho neprijala kompetentná autorita.

§ 2. Každá fyzická osoba sa môže zriecť privilégia, ktoré bolo udelené len v jej prospech.

§ 3. Fyzické osoby sa nemôžu zriecť privilégia, ktoré bolo udelené nejakej právnickej osobe alebo ktoré bolo udelené z dôvodu dôstojnosti miesta, alebo veci; ani sama právnická osoba nemá právo sa zriecť privilégia, ktoré jej bolo udelené, ak zrieknutie prináša ujmu Cirkvi alebo iným.

 

Kán. 1534 – Privilégium, ktoré nie je na ťarchu iným, nezaniká jeho neužívaním alebo protikladným užívaním; to však, ktoré je na ťarchu iným, stráca sa, ak nastane legitímne premlčanie alebo tiché zrieknutie sa.

 

Kán. 1535 – Kto zneužíva moc, ktorá mu bola daná privilégiom, má byť napomenutý hierarchom; ten, kto ho hrubo zneužíva, po márnom napomenutí má byť hierarchom zbavený privilégia, ktoré on sám udelil; keď však privilégium bolo udelené vyššou autoritou, hierarcha je povinný ju o tom upovedomiť.

 

2˚ Dišpenzy

 

Kán. 1536 – § 1. Dišpenz, čiže uvoľnenie čisto cirkevného zákona v osobitnom prípade, môže byť udelený len z oprávneného a rozumného dôvodu, pričom treba mať na zreteli okolnosti prípadu a závažnosť zákona, od ktorého sa dišpenzuje; ináč je dišpenz nedovolený, a ak ho nedal sám zákonodarca alebo jeho nadriadený, je aj neplatný.

§ 2. Duchovné dobro veriacich v Krista je spravodlivý a rozumný dôvod.

§ 3. V pochybnosti o dostatočnosti dôvodu sa dišpenz udeľuje platne a dovolene.

 

Kán. 1537 -Dišpenzu nepodliehajú zákony pokiaľ vymedzujú podstatné ustanovujúce prvky inštitúcií alebo právnych aktov a procesné, a trestné zákony.

 

Kán. 1538 – § 1. Eparchiálny biskup môže v osobitnom prípade dišpenzovať tak od zákonov spoločného práva ako aj od zákonov partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris veriacich              v Krista, nad ktorými právoplatne vykonáva svoju moc, vždy keď to vyžaduje ich duchovné dobro a ak dišpenzovanie nebolo rezervované autoritou, ktorá zákon vyniesla.

§ 2. Ak je ťažké obrátiť sa na autoritu, ktorej je rezervovaný dišpenz a súčasne z oneskorenia hrozí nebezpečenstvo ťažkej škody, každý hierarcha môže v osobitnom prípade veriacich                v Krista, nad ktorými právoplatne vykonáva svoju moc, dišpenzovať od týchto zákonov, len keď ide o dišpenz, ktorý ona v tých istých okolnostiach zvyčajne udeľuje, pri zachovaní predpisu kán. 396.

 

Kán. 1539 – Kto má moc dišpenzovať, môže ju vykonávať aj v prípade, že sa nachádza mimo svojho územia voči podriadeným, hoci aj vzdialeným z územia, a takisto, ak nie je výslovne stanovený opak, aj voči cudzincom, ktorí sa skutočne nachádzajú na jeho území, ako aj voči sebe samému.