Gréckokatolíci bratislavskej eparchie znovu po roku putovali do národnej svätyne Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne v rámci Dvanástej eparchiálne púte, ktorá sa konala v sobotu 12. júna 2021, na sviatok Presvätej Bohorodičky Spolutrpiteľky. Táto tradičná mariánska púť už v eparchii zapustila svoj hlboké korene, o čom svedčí aj bohatá tohtoročná účasť pútnikov. Púť bola tiež príležitosťou poďakovať Bohorodičke za ochranu v čase druhej vlny pandémie. Slávnostným kazateľom pri archijerejskej liturgii bol protosynkel (generálny vikár) košickej eparchie, archimandrita o. Jaroslav Lajčiak.
Púti predchádzal kňazský deň, ktorý sa konal na Sviatok Ježiša Krista milujúceho ľudí (Božského Srdca Ježišovho), ktorý sa v celej Cirkvi slávi ako Deň posväcovania kňazov. Kňazi eparchie tak mali možnosť stráviť čas so svojím biskupom, prežiť chvíle naplnené modlitbou, vzájomným zdieľaním pastoračných radostí i ťažkostí a kňazským spoločenstvom. V rámci prebiehajúceho roku sv. Jozefa si tiež vypočuli prednášky z pastorálnej psychológie o sv. Jozefovi, o mužskej identite a tiež o duchovnom a fyzickom otcovstve.
Kňazský deň
Bohatý program kňazského dňa zahŕňal dve prednášky dp. ThDr. Juraja Sedláčka, PhD., študentského kaplána Univerzitného pastoračného centra sv. Andreja Svorada a Benedikta v Trenčíne.
Prvá prednáška bola venovaná sv. Jozefovi v rámci prebiehajúceho roku sv. Jozefa a zamýšľal sa v nej nad mužskou identitou. Poukázal na krízu mužskej identity v našej dobe, ktorá sa dotýka aj kňazov (Chlapcami sa rodíme, ale mužmi sa stávame.) Ako zdôraznil, muž potrebuje k životu tri veci: modlitbu, prácu a vzor. V modlitbe muž vyjadruje: „Nie som na to sám!“; práca znamená, že muž potrebuje tvorivo konať; vzor v sebe zahŕňa hodnotové postoje (Jeden druhému sme si vzorom.). Poukázal tiež na dva príklady, vzory kňazov, ktorí boli prenasledovaní – salezián don Ernest Macák a kardinál Korec.
V ďalšej časti predstavil mužské akcenty podľa sv. Jozefa, ako ich charakterizoval plzenský biskup Tomáš Holub. Patria medzi ne napr. mužská viera (Tvoja pastorácia bude natoľko úspešná, koľko mužov a otcov dokážeš zachytiť!); duchovný zápas; muž ako kňaz vo svojej rodine; Abrahámova viera; rozhodnutie a zodpovednosť; muž ako rytier, atď.
Prednášateľ tiež zdôraznil, že mladíkom často chýba mužský vzor a podpora, čo má za následok nerozvinutie mužskej energie a sily. Maskulinita totiž nespočíva vo fyzickej sile, ale v sile vôle, myšlienok, konania a prispôsobovania sa.
V druhej prednáške sa prednášateľ venoval téme fyzického a duchovného otcovstva a na konkrétnych príbehoch zo života predstavil, ako otcovia dokázali „zraniť“ svojich synov – svojim neadekvátnym správaním, nezáujmom, postojmi, násilníckym správaním k manželke, atď. Tak ako Boh Otec poslal na svet svojho syna Ježiša Krista, tak aj každý otec (fyzický či duchovný) má úlohu pozdvihovať (svoju rodinu či farnosť).
Po večeri a spoločnej modlitbe večierne v miestnej kaplnke (litugizoval o. Jozef Durkot, diakonizoval archidiakon Michal Vadrna) stretnutie pokračovalo pracovnou časťou. V rámci nej sa kňazom prihovoril vladyka, poďakoval im za účasť a vyjadril nádej, že z tohto stretnutia odídeme s radosťou, ako hovorí sv. Pavol, že sme sa navzájom „potešili vierou, vašou i mojou“ (Rim 1, 12).
Vladyka sa vo svojom príhovore adresovanom kňazom zamýšľal nad posolstvom sviatku Božského srdca Ježišovho (Ježiša Krista milujúceho ľudí), ktorý sa v ten deň slávil. Aj keď tento sviatok má svoj pôvod v západnej tradícii, je blízky aj východnej tradícii, ktorá Ježiša Krista často v liturgických textoch nazýva „Čelovikoľubec“ (Človeka milujúci). Ako píše sv. Ján, „Boh tak miloval svet, že poslal na svet svojho Syna, ani nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Boh neposlal Ježiša Krista na svet, aby ho zničil, ale aby ho zachránil.
V Ježišovom srdci, v Kristovej láske je každý jeden človek aj so svojimi problémami. Eparcha vyzval kňazov k tomu, aby toto posolstvo Božej lásky k človeku neustále zaznievalo v ich príhovoroch, aby boli ohlasovateľmi Božej lásky.
Týmto sviatkom Božského srdca a sviatkom Spolutrpiacej Bohorodičky sa zároveň končí celý okruh, ktorý začína Zvestovaním – cez smrť a Vzkriesenie, cez dar Svätého Ducha na Päťdesiatnicu a dar Eucharistie – a končí sviatkom Spolutrpiacej (Sostradaľnej) Bohorodičky.
Druhá časť pracovného stretnutia bola venovaná aktuálnym pastoračným a administratívnym záležitostiam i plánovaným farským podujatiam na najbližšie obdobie.
Kňazský deň pokračoval na druhý deň spoločnou modlitbou utierne. Následne sa kňazi presunuli do miestnej baziliky na eparchiálnu púť.
Eparchiálna púť
Mariánska púť v bazilike začala hymnom Akatist, ktorý viedol o. František Takáč zo Šumiaca a vyvrcholila slávením archijerejskej liturgie v cirkevnoslovanskom jazyku, ktorú svojím spevom skrášlil katedrálny zbor Kyrillomethodeon pod vedením Ladislava Sabolčáka.
Pred liturgiou pútnikov pozdravil v mene miestnej rehoľnej komunity pavlínov páter Ondrej Kentoš OSPPE. Vladyka – privítal všetkých pútnikov a vyjadril želanie, aby táto púť bola vyjadrením toho, čo naša Cirkev prežíva vo vzťahu k Bohorodičke, teda oslávenia jej Syna, Ježiša Krista.
Z homílie
V homílii sa pútnikom prihovoril protosynkel košickej eparchie, archimandrita o. Jaroslav Lajčiak.
Poukázal v nej na jedinečnosť materinského srdca, na materinský cit, ktorý mužom chýba a ktorý sa zvlášť prejavuje vtedy, keď matky vidia trpieť svoje deti: Koľko bezsenných nocí prebdeli pri našom lôžku naše mamy… A práve takouto spolutrpiacou matkou, ktorá spolutrpí, spolucíti so svojím synom je aj Bohorodička – Sostradaľnaja mati, ktorej sviatok sme sa zišli dnes do Šaštína osláviť.
Ako ďalej uviedol, východná Cirkev dávala vždy väčší dôraz na zmŕtvychvstanie, ktoré vo svetle Kristovho vzkriesenia akoby zakrýva všetku bolesť, všetko utrpenie, ktoré mohla prežívať aj naša nebeská matka. Latinská cirkev presne špecifikuje sedem bolestí; ale či išlo presne o sedem bolestí, to nemusíme brať doslovne, lebo vieme, že sedmička je biblické číslo a znamená plnosť alebo veľkého množstvo. V každom prípade, teda Panna Mária prežívala v sebe utrpenie so svojím Synom.
Kazateľ tiež v homílii spomenul niekoľko scén z filmu Umučenie Krista, ktoré veľmi plasticky zobrazujú Spolutrpiacu Bohorodičku. Na opísanie toho, ako Mária prežívala Ježišovo mučenie a bičovanie, o. Jaroslav zacitoval zo súkromných videní blahoslavenej Kataríny Emerichovej. Práve tieto opisy tiež slúžili ako inšpirácia pre režiséra vyššie spomínaného filmu.
Protosynkel tiež spomenul majstrovské dielo –Pietu od Michelangela, ktorá sa nachádza v Bazilike sv. Petra v Ríme. Umelec sa na zobrazenie Máriinej bolesti údajne inšpiroval svojou vlastnou matkou, čím chcel poukázať na spoluutrpenie a spolusúcit, ktoré prežívala jeho matka v mnohých ťažkých životných situáciách.
„Ach, keby tie matky, keby ste vy matky nemali srdce, čo len by z nás bolo? Koľko ranených, prebodnutých materinských sŕdc v celej histórii ľudstva? A všetko toto raz navždy spojené v Máriinom spolutrpiacom srdci… My gréckokatolíci nie náhodou slávime Sviatok Spolutrpiteľky v sobotu po Sviatku Božského srdca. A tak ako sv. Augustín povie, že vojaci náročky prebodli Kristovo srdce, aby bolo navždy otvorené a už sa nijako nedalo zatvoriť a sceliť, a aby poukázalo na bezhraničné prijatie každého, kto robí pokánie a sa obráti, tak i Máriino prebodnuté srdce, je otvorené pre každého.“
„Mária spolutrpí so všetkými nami, spolusúcití. Tam pod krížom, ako sme to počuli aj v dnešnom Božom slove, bola darovaná za matku nás všetkých.“
V závere kazateľ spomenul aj nedávne tristopäťdesiate výročie slzenia obrazu Klokočovskej Bohorodičky, ktorá počas povstaleckých vojen spolutrpela aj s ľudom Zemplína. Vtedy svojimi slzami, svojím plačom prejavila opäť svoj spolusúcit, svoje spoluutprenie. A súcití s nami aj dnes, keď pandémia zasahuje svet, i našu krajinu, ako keby symbolicky chcela ukázať, že je s nami a vedie nás.
„Drahí bratia a sestry, naša nebeská matka, nemôže nemilovať a spolusúcitiť s nami, aj keď sme hriešni a nehodní, lebo ona nás v Ježišovi Kristovi všetkých miluje a aj s nami spolusúcití a spolutrí. Spolutrpiaca Bohorodička spas nás“!
V závere slávnosti sa prihovoril vladyka Peter a púť zakončil myšlienkou, že ľudská bolesť sa nedá nejako zmerať, či odvážiť a že mieru tejto rodičovskej bolesti poznajú len matky a otcovia. Ani bolesť Panny Márie, bolesť Ježiša Krista nie je zmerateľná, lebo je to miera lásky k človekovi, k celému svetu. Vladyka vyjadril vďačnosť Bohu a preblahoslavenej Panne Márii za jej lásku, s ktorou nás sprevádza a možno aj spolutrpí aj s našimi rodinami, i s našimi ťažkosťami.
Vladyka všetkým pútnikom poďakoval za ich hojnú účasť, ktorá predčila očakávania a zaželal im šťastnú cestu domov. Vyjadril túžbu, nech naše farnosti skutočne pocítia Kristovu lásku a spoluúčasť Božej Rodičky, preblahoslavenej Panny Márie v každej ťažkosti. Myrovaním a Mnoholitstvijem sa tohtoročná púť zavŕšila.
Fotografie z púte sú v sekcii Fotogaléria.
Foto a Text: Stanislav Gábor
