Napísal 18. februára 2018

Vladyka Peter ďakoval za desať rokov biskupskej služby aktualizované

Na prvú pôstnu nedeľu, 18. februára 2018 predsedal vladyka Peter archijerejskej božskej liturgii sv. Bazila Veľkého v Katedrálnom chráme Povýšenia úctyhodného a vznešeného Kríža, na poďakovanie za desať rokov svojej biskupskej služby. Liturgiu, za bohatej účasti veriacich a duchovenstva spevom sprevádzal Katedrálny zbor Chrysostomos pod vedením Martina Škovieru. V úvode liturgie sa konal obrad uvedenia do Cirkvi (vocerkovlenije) novoosvietenej Božej služobníčky Evy Márie, ktorá nedávno prijala sväté tajomstvo krstu a myropomazania.

Z homílie vladyku

Vo svojej homílii vladyka vychádzal z evanjeliovej udalosti, keď Ježiš povoláva Filipa a Natanaela (Jn 1, 43-51). Ako zdôraznil, Ježiš nám na začiatku pôstu hovorí – Poďte sa pozrieť do neba! Aby sme mali odvahu prijať jeho pozvanie – Poď za mnou! To je Začiatok pôstu. Kristus nám chce otvoriť okná neba dokorán. Akým spôsobom? Tým, že prijmeme jeho slovo, Božie slovo. A Božie Slovo prijalo telo, stalo sa človekom, aby človek mohol pochopiť toto slovo.

Boh posiela svojho syna na to, aby teba a mňa zachránil z poroby nepriateľa, z pút toho, ktorý – ako hovorí List Hebrejom – pre náš strach zo smrti, nás manévruje tam, kde on chce, ako sa mu zapáči. Pretože človek nechce zomrieť a tak sa bráni, presadzuje vlastné ego, vlastné názory, chce si druhého podrobiť, chce rozhodovať o tom, že je dobré a zlé.

„Dnes sa môžeme pozrieť do neba a vidíme, že tam nič také nejestvuje. Boh sa pokoril, Boh sa znížil na úroveň človeka, toho najposlednejšieho – to je hriešnik, toho, ktorý mu bol nepriateľom, on sa znížil, prijal podobu sluhu, otroka a keď sa stal otrokom, stal sa poslušným, poslušným až na smrť… Keď toto zbadáš, cez tie okná otvorené do neba a toto pochopíš, tak potom máš pravú vieru. A potom sa splní to, čo zaspievame to na konci Eucharistie. Kresťan práve na to ide na Eucharistiu, že sa mu tu dáva svetlo: „Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského ducha, našli sme pravú vieru.“

Ako vladyka pripomenul, prvá nedeľa Veľkého pôstu sa slávi ako nedeľa orthodoxie, pravej viery. A v čom to spočíva? Totiž v tom, že najprv kresťan dostaneme svetlo, cez Božie slovo, prijme Ducha Svätého a potom má pravú vieru, potom je ten, kto správne slávi. Ako v závere eparcha zdôraznil, pravá viera znamená nasledovať Ježiša Krista  a učiť sa od neho. Veriacich tiež vyzval, aby si každý na začiatku pôstu položil na misky váh rozhodnutie: Oplatí sa ísť za Ježišom Kristom alebo nie? Videl si do neba? Pozrel si sa, ako tam sa žije? Lebo tam sme všetci pozvaní.

Blahoželanie a poďakovanie

Na záver liturgie zablahoželal vladykovi Petrovi protosynkel o. Vladimír Skyba a poukázal na to, že biskup je nositeľom plnosti Kristovho kňazstva. Jubilantovi poďakoval za to, že uprostred Božieho ľudu stále sprítomňuje živého Krista skrze slovo, ktoré ohlasuje a skrze Eucharistiu, ktorú vysluhuje. „Nech ťa dobrotivý Boh aj naďalej naplňuje svojou milosťou a svojimi darmi, aby ako biskup a pastier svojho ľudu si nás povzbudzoval a privádzal k tomu najvyššiemu cieľu: k našej osobnej spáse.“ Zároveň ubezpečil eparchu o podpore, modlitbách a pomoci  v jeho pastierskej službe.

V mene farnosti pôsobiacej pri katedrále zablahoželal jubilantovi miestny farár o. Rastislav Čižik a daroval eparchovi netradične zhotovenú ikonu – reliéfnu ikonu s vyobrazením Kristovej tváre (Mandylion). Ikona, ktorej autorom je miestny farník, Ľubo Michalko, je zhotovená z neglazovanej pálenej hliny v kontraste s lesklým zlatom, osadenej do masívneho dreva, ktoré slúži ako podklad. Ako o. Rastislav uviedol, prvá pôstna nedeľu má vo východnej cirkvi prívlastok o úcte ikon. Vladykovi do jeho ďalšej biskupskej služby zaželal, aby aj on bol takou originálnou ikonou Ježiša Krista pre nás.

V závere slávnosti vladyka poukázal na skutočnosť, že je pravdou, že Boh zhliadol na Gréckokatolícku cirkev a prijal všetky obety našich otcov, starých otcov, našich súrodencov, a po rokoch utrpenia povýšil našu Cirkev na metropolitnú a daroval nám bratislavskú eparchiu. Vyjadril tiež vďaku kňazom, ktorí obetavo konajú svoju službu v eparchii, často v neľahkých podmienkach.

Eparcha tiež vyjadril svoje poďakovanie svojim blízkym spolupracovníkom na Eparchiálnom úrade – kňazom a rehoľným sestrám, ďalej katedrálnym zborom, ktoré svojím spevom skrášľujú liturgické slávenia, miništrantom, kantorom, manželom a rodinám s deťmi a celému spoločenstvu eparchie, roztrúsenému v malých farských komunitách.

V závere eparcha dodal: „Veľká vďaka všetkým vám za to, že tých desať rokov bolo – myslím si – skutočným požehnaním pre našu Cirkev a pre našu eparchiu zvlášť, lebo v tých malých spoločenstvách, ako je Trnava, Trenčín, Žilina, Liptovský Mikuláš, Ružomberok, Brezno, Bystrica, Zvolen, atď.,  tam je vidno nárast záujmu, ten nárast viery, skutočne u mladých ľudí, u mladej generácie, a to je dôležité.

Aby nepovedali, že gréckokatolíci, alebo teda vôbec že Cirkev katolícka, že to je len také zhromaždenie starých babiek atď. Nie! Ste tu mnohí vysokoškoláci, inteligentní ľudia, vzdelaní, učení a pritom prežívajúci túto skutočnosť, že svoj život chcete darovať Bohu. Nech sa toto prejaví v tomto svete a ako hovorieval Svätý Otec Jána Pavol II. – nemusí nás byť veľa, ale mali by sme byť svätí. Potom naše svedectvo bude veľavravné a pravdivé a aj nasledovania hodné. Ľudia sa potom budú inšpirovať nami, kresťanmi; alebo ešte konkrétnejšie povedané, ľudia prídu tu a povedia: Tí gréckokatolíci nádherne slúžia, nádherne slávia Eucharistiu a majú vieru, majú radosť zo svojho spoločenstva. Nech toto Boh stále žehná a za tých desať rokov sme mu za to veľmi vďační, lebo to je pravda. Boh je láska!

Po liturgickom slávení pozval vladyka všetkých prítomných na spoločné agapé v sále Eparchiálneho úradu, lebo ako uviedol „aby sme mohli spolu prežiť tento deň, ktorý nepatrí mne, ale je to Boží dar.“

Na biskupa bol vladyka Peter vysvätený v Prešove vkladaním rúk Jozefa kardinála Tomka, 16. februára 2008.

Stanislav Gábor

 

Kategória: Zo života eparchie