Napísal 5. septembra 2017

Prijímanie Eucharistie u detí

Rozdiely vo sviatostnej praxi medzi Východnou a Západnou Cirkvou:

motív rozdelenia alebo príležitosť ekleziálneho prehĺbenia a rastu?

 

Mons. Cyril Vasiľ SJ *

 

Autor sa venuje téme, ktorá vzbudzuje mnohé diskusie a polemiky: prijímanie Eucharistie u detí v rámci iniciačných sviatostí [krst, myropomazanie, v západnej terminológii birmovanie a sviatosť Eucharistie]. Starobylá prax, pri ktorej tieto sviatosti tvorili jednotu bola od začiatku bežná vo všetkých východných a západných cirkvách. To potvrdzujú cirkevní otcovia aj liturgické knihy miestnych cirkví. Autor poukazuje na to, ako a za akých okolností sa táto prax začala vytrácať najprv z latinskej cirkvi a v ďalšej časti opisuje podobný vývoj aj vo východných, s Rímom zjednotených cirkvách. Z dôležitých okolností, ktoré vplývali na ich rozhodnutia autor uvádza Tridentský koncil, dekréty a nariadenia pápežov a synody samotných miestnych východných cirkví.

Potreba návratu k tejto starobylej tradícii, od ktorej sa odstúpilo z rôznych dôvodov sa začína vynárať spolu s myšlienkou zostavenia Kódexu kánonov pre východné cirkvi na začiatku 20. storočia. Tento Kódex, ktorému predchádzali mnohé exaktné štúdie, znova uvádza do praxe túto starobylú tradíciu.

 

 

Úvod

Podľa vyjadrenia Druhého vatikánskeho koncilu, rozmanitosť v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote, ale ju skôr robí očividnou. A teda katolícka Cirkev chce, aby zostali zachované bez narušenia tradície jednotlivých miestnych cirkví a či obradov.[2] Ten istý koncil uisťuje, že východní kresťania si môžu, ba majú navždy zachovať svoje právoplatné liturgické obrady a svoj spôsob života a že sa v tom nemajú  zavádzať zmeny, iba ak si ich vyžaduje skutočný organický vývoj. Toto všetko majú teda s tou najväčšou vernosťou zachovávať východní kresťania sami, a preto si majú nadobudnúť čoraz väčšie vedomosti a čím dokonalejšiu prax v týchto veciach. Ak sa však od nich nenáležite odchýlili vinou okolností alebo niektorých osôb, nech sa usilujú vrátiť k starootcovským tradíciám. [3]

Tieto princípy sa nám dnes zdajú natoľko samozrejmé, že o nich takmer neuvažujeme. Vec sa však komplikuje a cesta k obnove starootcovských tradícií kľukatí, keď sledujeme v čom, ako a kedy sa jednotlivé východné cirkvi nenáležite odchýlili od ich pôvodných tradícií vinou okolností alebo niektorých osôb.

 

Od pohoršenia k prehĺbeniu nedorozumenia

Dejiny vzťahov medzi západnou cirkvou a východnými cirkvami (katolíckymi aj pravoslávnymi) sú často poznačené prejavmi nepochopenia a intolerancie aj na poli liturgických tradícií ako následku vzájomnej hrubej neznalosti v otázkach teológie, disciplíny a pastoračnej praxe príslušných cirkví. Historické príklady potvrdzujúce tento stav naozaj  nechýbajú.

História ruténskej cirkvi Mukačevskej eparchie[4] zaznamenáva jeden zaujímavý príklad takéhoto správania sa: rímskokatolícky biskup z Egeru František Barkóczy, po svojej pastoračnej návšteve v Mukačeve v roku 1748, považoval za nevyhnutné sťažovať si na východného katolíckeho biskupa a jeho klérus tvrdiac, že vo viacerých cirkvách zjednotených Grékov boli odhalené strašlivé ohavnosti a prejavy spustošenia (in compluribus Ecclesiis Greci Unitorum horrendae abominationes et desolationes sunt detectae).[5] Medzi rôznymi deformáciami, či už pravdivými alebo zdanlivými, nachádzame aj také, ktoré sa týkajú liturgického života. Z nich vyniká nasledujúce: Na rôznych miestach, ale predovšetkým v Szatmárskej stolici, udeľovali Eucharistiu malým deťom pred schopnosťou užívať rozum (Passim, precipue tamen per Comitatum Szathmariensem infantibus ante usum rationi Eucharistiam contulerunt).[6]

Prijímanie Eucharistie deťmi[7] (infanti) pohoršilo horlivého latinského biskupa z Egeru nie menej ako domnelá alebo skutočná nevedomosť či hrubosť východného duchovenstva. V nasledujúcich rokoch a desaťročiach sa on aj jeho nástupcovia usilovali prijať východné duchovenstvo do latinských seminárov, aby bola  zaistená „jednotná“ teologická, disciplinárna aj pastoračná formácia, v presvedčení, že to je najlepšia metóda ako zaistiť jednotu Cirkvi.

Citovaný príklad odráža veľmi rozšírený postoj a vzťah k východným cirkvám, ktoré obnovili jednotu  s Katolíckou cirkvou. História iných východných katolíckych cirkví určite pozná obdobné príklady. Samotní východní katolíci prejavovali spočiatku v prípade takéhoto správania sa k nim určité znepokojenie, ale postupne sa bona fide stotožnili s takouto víziou. Nezriedka sa z nich dokonca stávali jej obrancovia a to predovšetkým vo vzťahu k „schizmatikom“ (podľa dobovej terminológie), to jest k bratským pravoslávnym cirkvám, ktoré sa nezjednotili s Katolíckou cirkvou. Rovnako vo vzdelávacích štruktúrach, ktoré boli riadené východnými katolíckymi cirkvami sa postupne prijal model, forma aj obsah teologického učenia založeného na latinských scholastických učebniciach. Úpravy liturgie a disciplinárnej praxe, ktoré potom vo východných katolíckych cirkvách nasledovali sú už len očakávaným a predvídateľným výsledkom takéhoto vývoja. Boli to vlastne tie tendencie, ktoré Druhý vatikánsky koncil nazval „vinou okolností alebo niektorých osôb“, a ktoré boli príčinou toho, že východní katolíci stratili svoje právoplatné liturgické obrady a svoj spôsob života (disciplínu).[8]

Epizóda citovaná na začiatku je, i keď okrajovo, príznačná a pozýva nás, aby sme sa nad otázkou prijímania Eucharistie deťmi zamysleli v oveľa širšom historickom a ekumenickom kontexte, vo svetle prameňov i z hľadiska súčasných kanonických a liturgických noriem  východných katolíckych cirkví.

 

Prijímanie Eucharistie deťmi v rámci jednoty sviatostí kresťanskej iniciácie – obdobie rovnakej ekleziálnej praxe

Táto otázka je vo svojom historickom kontexte spojená s tradičnou jednotou sviatostí kresťanskej iniciácie. Tradícia Cirkvi, čo sa týka prijímania Eucharistie deťmi je bohato dokumentovaná od prvých storočí.[9] Prvotné pramene potvrdzujú jednotu takejto praxe na Východe aj na Západe. Okrem iných možno spomenúť svedectvá Apoštolských konštitúcií,[10] sv. Cypriána,[11] sv. Augustína,[12] Nikefora,[13] Evagria[14] a ďalších. Nie je možné ani potrebné,  zaoberať sa na tomto mieste detailnejšie otázkou jednoty troch sviatostí kresťanskej iniciácie. Dnes existujú rôzne liturgické a historické štúdie, ktoré sa zaoberajú časom a dôvodmi, ktoré viedli latinskú cirkev k tomu, aby oddelila sviatosť myropomazania od krstu a  myropomazanie posunula na neskoršie ako udeľovanie Eucharistie. Medzi štúdiami, ktoré venujú zvláštnu pozornosť jednote troch sviatostí v latinskej cirkvi si zasluhuje osobitnú pozornosť článok M. Maccaroneho, ktorý nám poskytuje bohatú zbierku svedectiev rímskej praxe o podávaní Eucharistie deťom.[15]

Medzi mnohými dokumentami, ktoré dosvedčujú jestvovanie a rozšírenie praxe prijímania Eucharistie deťmi aj na Západe možno spomenúť Gelaziov, Galský alebo Gregorov sakramentár (euchologion), Ordo Romanus zo 7. storočia,[16] ale tiež iné Ordá z neskoršieho stredoveku, ktoré cituje M. Maccarone z diela M. Andrieua.[17] Tieto bádania[18] potvrdzujú, že „po dvoch sviatostiach (krst a myropomazanie) nasledovalo prijímanie Eucharistie, pre ktorú bol predpísaný pôst, a ktoré bolo udelené deťom pokrsteným a myropomazaným počas svätej omše“.[19] Ešte v 10. storočí bola, podľa Ordines rímska prax taká, že v prípade neprítomnosti biskupa, podával prijímanie deťom kňaz, ktorý vysluhoval krst.[20] V Ordo officiorum ecclesiae Lateranensis z druhej polovice 12. storočia[21] máme kapitolu nazvanú De communicatione parvulorum (O prijímaní detí). Podľa tohto textu, ktorého autorom je pravdepodobne kardinál Bernardo, deti ktoré boli pokrstené a myropomazané počas veľkonočnej vigílie alebo na vigíliu sviatku Zoslania Svätého Ducha, pokračovali v oboch prípadoch v prijímaní Eucharistie celý nasledujúci týždeň. V Lateránskej bazilike sa zasa praktizoval zvláštny obrad prijímania. Eucharistiu rozdával po omši diakon, ktorý namočil malíček do kalicha a tak dal trochu konsekrovaného vína dieťaťu na pery. Takýto spôsob udeľovania Eucharistie odrážal rímsky zvyk potvrdený pápežom Paschalom II. (1099-1118), keď sa prijímajúci zvyčajne rozlišovali na capaces (tí, čo boli schopní prijímať pod obidvoma spôsobmi) a na incapaces (čo boli zvyčajne malé deti, ktorým sa dávala Eucharistia iba pod spôsobom vína).[22]

Iný Rímsky pontifikál z 12. storočia, ktorý cituje Andrieu,[23] potvrdzuje prax rímskej cirkvi udeľovať deťom myropomazanie ihneď po krste, doplňujúc iter sviatostí kresťanskej iniciácie sviatosťou Eucharistie.

Dokonca aj významní západní teológovia scholastickej epochy ako Hugo od svätého Viktora,[24] Reginald z Prüm,[25] Radulf z Ardén,[26] Viliam zo Champeaux,[27] hľadeli na  prijímanie detí ako na prirodzenú prax. Medzitým kresťanský východ stále pokračoval v starobylej ekleziálnej praxi a dával deťom prijímať Eucharistiu nielen v čase vysluhovania sviatostí kresťanskej iniciácie, ale aj počas iných liturgických slávení.[28] Hoci liturgická prax nenachádzala vždy svoje explicitné vyjadrenie v liturgických rubrikách, to ešte neumenšuje a nespochybňuje kontinuitu vyššie opísanej praxe.

 

Prijímanie Eucharistie deťmi – zmena praxe na Západe

Na Západe sa prax prijímania detí začala vytrácať medzi 12. a 13. storočím. Tento vývoj bol dôsledkom postupného odlučovania veriacich od prijímania pod spôsobom vína, ba čo viac, v postupnom odlučovaní od prijímania všeobecne, a v rastúcom postoji k Eucharistii sústredenom viac na adoráciu a eucharistickú pobožnosť ako na prijímanie. Miestne synody niektorých cirkví na Západe sa príležitostne vyjadrovali o udeľovaní Eucharistie deťom. Niekedy sú takéto vyjadrenia negatívne, inokedy sa naopak ešte vyskytuje určitá tolerancia k takejto praxi.[29] Synody v Trèves (1227), Bordeaux (1255) a v Bayeux (1300) už zakazujú podávať Eucharistiu deťom, ale na druhej strane v niektorých oblastiach, napríklad v Beauvais, táto prax pokračuje až do 15. storočia. Euchologion z Amiens (1524) predpisoval, aby sa práve pokrsteným deťom dávalo trochu normálneho vína, ale v samotnom obrade sa zachovala nasledujúca starobylá formula: Corpus et sanguis Domini nostri Jesu Christi custodiat te in vitam aeternam (Telo a krv nášho Pána Ježiša Krista nech ťa zachová pre život večný).[30] Zdá sa, že prax nahradzovať eucharistické spôsoby obyčajným vínom, ktoré sa dávalo deťom po krste, vydržala na niektorých miestach Nemecka a Francúzska (napr. v Pikardii) až do 18.-19. storočia.[31]

Z doktrinálneho hľadiska bola prax eucharistického  prijímania vo všeobecnosti upravená 21. kapitolou Štvrtého lateránskeho koncilu (1215). Tento koncilový dekrét nemal v úmysle explicitne modifikovať prax prijímania detí, ale reagoval predovšetkým na všeobecný úpadok spovedania sa a prijímania. Koncil v skutočnosti ustanovil, že každý veriaci, ktorý dosiahol vek rozlišovania sa musí aspoň raz do roka vyspovedať a  aspoň na Paschu zbožne prijať sviatosť Eucharistie.[32]

V tejto norme, pokiaľ ide o otázku možného prijímania detí, môžeme považovať za kľúčové termíny: narážku na vek rozlišovania a  aspekt zbožnosti požadovaný pre prijímanie Eucharistie. Vidíme, že neskôr sa obidva stanú predmetom teologického a kanonického vývoja.

Svätý Tomáš Akvinský vo svojej teologickej Summe (Summa theologica) pojednáva o otázke prijímania detí v širšom kontexte, kladúc si otázku:

„Utrum non habentes usum rationis debeant hoc sacramentum accipere.“ (Majú prijímať túto sviatosť tí, ktorí nemajú schopnosť užívať rozum?) [33]

Zdá sa, že dôraz úvahy je na utrum debeant teda na prípadnej povinnosti dať prijímanie deťom. Úvaha sv.Tomáša je jasná:

„Videtur quod non habentes usum rationis non debeant hoc sacramentum suscipere. Requiritur enim quod aliquis ad hoc sacramentum cum devotione et praecedente sui examinatione accedat …“ (Zdá sa, že tí, ktorí nemajú schopnosť užívať rozum, nemali by /nemuseli by prijímať túto sviatosť. Žiada sa totiž, aby niekto pristupoval k tejto sviatosti s hlbokou nábožnosťou a po predchádzajúcom sebaspytovaní …).[34]

Zdá sa, že sv. Tomášovi už bola cudzia predošlá cirkevná prax, keďže tvrdí:

„Inter alios carentes sua rationis maxime pueri videntur esse innocentes: sed pueris hoc sacramentum non exhibetur, ergo multo minus aliis carentibus usu rationis.“ (Medzi ostatnými, ktorým chýba vlastný rozum zdajú sa deti ako najviac nevinné; avšak deťom sa táto sviatosť neudeľuje, tým menej teda tým ostatným, ktorým chýba užívanie rozumu.)[35]

Po sv. Tomášovi sa v latinskej cirkvi definitívne ujala prax spájať prijímanie Eucharistie s užívaním rozumu podľa princípu:

„… quando iam pueri incipiunt aliqualem usum rationis habere, ut possint devotionem concipere huius sacramenti, tunc potest eis hoc sacramentum conferri.“ (…keď už deti začnú mať aké-také užívanie rozumu, aby mohli vnímať hlbokú nábožnosť tejto sviatosti, vtedy sa im môže táto sviatosť udeliť).[36]

Iná príležitosť na upresnenie noriem týkajúcich sa týka eucharistického prijímania detí, sa na Západe naskytla počas Tridentského koncilu. V rámci diskusie o sviatostiach pojednávali konciloví otcovia aj o otázke nevyhnutnosti udeľovať Eucharistiu deťom. Hoci koncil na túto otázku odpovedal, že deti ktoré ešte nepoužívajú rozum nie sú nútené nijakou nevyhnutnosťou prijať Eucharistiu, tým ešte nezavrhol prax prvotnej cirkvi.[37] Anatéma bola vyhlásená iba proti tým, ktorí chceli učiť o nevyhnutnosti udeliť Eucharistiu deťom.[38]

M. E. Johnson zdôrazňuje, že Tridentský koncil sa o tejto otázke vyjadril veľmi obozretne. Nechcel zavrhnúť starobylú prax a bol pripravený takú vec aj tolerovať. Konciloví otcovia určite poznali prax východných cirkví, ale v súvislosti s prebiehajúcou kontroverziou s protestantizmom však nepovažovali za nutné alebo vhodné, explicitne sa o nej vyjadriť. Naopak, formulácia Tridentského koncilu zavrhuje len mienku o nevyhnutnosti Eucharistie pre deti, ale vôbec nevylučuje možnosť podať Eucharistiu deťom. Z tohto hľadiska nemôžeme vylúčiť ani prípadnú obnovu tejto praxe aj v latinskej cirkvi.[39]

 

Vývoj praxe prijímania Eucharistie deťmi vo východných katolíckych cirkvách – postupné zavedenie obmedzení a zákazov

Čo sa týka prijímania detí, na pochopenie jeho doktrinálneho vývoja a praxe vo východných katolíckych cirkvách by bolo potrebné kompletné štúdium historických prameňov a svedectiev jednotlivých cirkví. Takáto úloha prevyšuje rozsah tohto stručného príspevku. Preto sa tu obmedzíme na predstavenie niektorých významných dokumentov v chronologickom poriadku.

Spomedzi východných prameňov druhého tisícročia môžeme uviesť ustanovenie arménskej synody zo Sis (1342), ktorá potvrdila predchádzajúcu prax prijímania Eucharistie deťmi v rámci sviatostí kresťanskej iniciácie. V tomto prípade sa v skutočnosti hovorí o prijímaní pod dvoma spôsobmi a arménske ustanovenie v tomto priznáva svoj odklon od consuetudine ecclesiae Graecorum (zvyku gréckej cirkvi).[40] Jednotu troch iniciačných sviatosti zachovávali Arméni v jednom riadnom slávení, ale v nevyhnutnom prípade bolo prípustné vysluhovať iba samotný krst.[41]

Z predtridentského obdobia jestvujú dva dôležité pápežské dokumenty, ktoré so zvláštnym zreteľom na prax byzantskej (gréckej) a italo-albánskej cirkvi pojednávajú o medziobradových vzťahoch. Pápež Lev X. vo svojom apoštolskom liste Accepimus nuper z 18. mája 1521 potvrdzuje, že čo sa týka rozdielnych zvykov v liturgickom a pastoračnom živote, grécki kňazi eucharistiu sub utraque specie omnibus, etiam pueris ministrare possint (vysluhovať pod obidvoma spôsobmi všetkým, dokonca aj deťom) .[42] Následne bol tento list použitý aj inými predstaviteľmi východných cirkví, niečo ako magna charta východných práv.[43]

Podobne pápež Pavol III., v apoštolskom liste z 23. decembra 1534, vyhlasuje zvyk Italo-albáncov udeľovať prijímanie deťom aj pod obidvoma spôsobmi za dovolený.[44]

V období po Tridentskom koncile sa začínajú objavovať prvé známky aplikácie jeho učenia aj voči východným cirkvám. Prvý dokument, ktorý výslovne používa tridentskú formuláciu o nie nevyhnutnosti Eucharistie pre deti, je apoštolská konštitúcia Gregora XIII. Benedictus Deus (14. februára 1577) adresovaná maronitskému patriarchovi Petrovi.[45] Aj keď v tomto prípade ešte nemožno hovoriť o nejakom formálnom a priamom zákaze vzťahujúcom sa na prijímanie detí, oveľa jasnejšie sa tu  už objavuje negatívna tendencia.

Vo východných cirkvach, ktoré obnovili svoju jednotu s Rímom sa stále viac a viac presadzovali latinská teológia a prax. Kanonický vplyv týchto tendencií sa zreteľne javí z ustanovenia synody maronitskej cirkvi za patriarchu Sergia (1596). Kánon č. 7 tejto synody, v súlade s Benedictus Deus, už špecifikoval obavu z neprístojnosti pri prijímaní detí a následne vystríha kňazov (caveant sacerdotes) podávať deťom Eucharistiu.[46]

Zmenu tradičnej praxe prijímania detí zahrnula po Maronitoch do svojich kanonických predpisov aj ďalšia veľká východná cirkev, teda tá ktorá sa zrodila z Brestskej únie (1596).[47] Oficiálna formulácia bola vynesená na Zamoščskej synode, ktorá sa konala v roku 1720. Od Brestskej únie (1596) počas viac ako 120 rokov, sa v  kyjevskej metropolii východná prax prijímania Eucharistie deťmi, považovala za ako samozrejmosť. Na druhej strane latinský model, často predstavovaný ako skutočne „katolícky“, pokračoval vo svojom nezadržateľnom vplyve aj na východných katolíkov. Východní katolíci, ktorí sú vždy citliví na liturgické záležitosti sa v dôsledku stáleho spojenia s latinskou cirkvou nakoniec nezriedka rozhodli pre niektoré dogmatické a disciplinárne stanoviská zastávané dobovou latinskou teológiou a začlenili ich, viac alebo menej vyvážene, do východného doktrinálneho, disciplinárneho a liturgického kontextu.

Samotná formulácia Zamoščskej synody si trochu protirečí.[48] Na jednej strane sa v nej priznáva, že prijímanie detí zodpovedá starej, ustálenej a ešte stále platnej východnej praxi (perpetuo servata fuerit, et nunc etiam servetur consuetudo – bola nepretržite zachovaná a ešte aj dnes sa zachováva obyčaj), a že Eucharistia je pre deti jedlo a nápoj, ktorý dáva rast, podporu a zachovávanie ich duchovného života. Na druhej strane sa cituje tridentský text, ktorý hovorí o nie nevyhnutnosti Eucharistie pre deti, pretože tieto pre ich vek nemôžu stratiť posväcujúcu milosť prijatú v krste. Nakoniec, ob reverentiam tanto sacramento debitam (vzhľadom na náležitú úctu voči takej významnej sviatosti), sa navrhuje odložiť eucharistické prijímanie detí na vek rozlišovania a podmieňuje jeho udelenie predchádzajúcim poučením a dôkladným preskúšaním detí. Zaujímavá je klauzula, ktorá podmieňuje aplikáciu rozhodnutia synody o vylúčení detí z prijímania: „si ea privari sine scandalo possint“ (ak ho môžu byť zbavení bez pohoršenia). Z nej je jasné, že zákonodarca si bol vedomý radikálnej zmeny jestvujúcej praxe, čo mohlo spôsobiť vážne pohoršenie medzi veriacimi.

Určitý rešpekt alebo aspoň opatrnosť pri dotýkaní sa tohto citlivého bodu cítime aj v nasledujúcom dokumente časovo blízkom Zamoščkej synode. Ide o Decreta Sacrae Congregationis particularis de Propaganda Fide super rebus Melchitarum seu Syriae et Palestinae a Sanctissimo Domino nostro Benedico XIII. deputate, (Uznesenia Posvätnej Kongregácie Propagandy viery o záležitostiach Melchitov, čiže Sýrčanov a Palestínčanov, predložených svätému otcovi Benediktovi XIII.), konkrétne o rozhodnutie z 5. apríla 1729. Na otázku kňaza Giovanniho Aminioniho:

„An pariter expediat sacramentalem eucharistiae communionem infantibus praebere statim post baptismum“ (Či rovnako osoží poskytnúť sviatostné prijímanie Eucharistie malým deťom hneď po krste?) dala kongregácia nasledujúcu odpoveď: „Parvulos nulla obligari necessitate ad sacramentalem eucharistiae communionem, sed ubi viget antiqua consuetudo, non est damnanda“ (Malé deti nie sú nútené nijakou nevyhnutnosťou na sviatostné prijímanie Eucharistie, ale kde žije starobylý zvyk, netreba ho zavrhovať.) [49] Ako vidíme, odpoveď je skôr vyhýbavá. Prax prijímania Eucharistie deťmi ani nedovoľuje ani nezavrhuje, cituje iba tridentské rozhodnutie o jeho „nie nevyhnutnosti“.

Vráťme sa ešte k maronitskej cirkvi. V roku 1736 zvolala táto cirkev dôležitú a známu Synodu na Libanonskom vrchu.[50] V časti týkajúcej sa sviatosti Eucharistie nachádzame malé pojednanie o prijímaní detí na Východe a na Západe. Myšlienka je však, tak ako v prípade predpisu Zamoščkej synody, rýchlo vedená k už vopred zamýšľanému záveru:[51] „ut infantibus quibusdam, dum baptizantur, eucharistia nullo pacto, neque sub specie sanguinis, porrigatur, pueris autem non ante tradatur, quam ad annos discretionis pervenerint“. (Aby sa niektorým nemluvňatám počas ich krstu v nijakom prípade, ani pod spôsobom Krvi, nepodávala Eucharistia. Deťom však aby sa nedávala skôr, ako dospejú do rokov schopnosti rozlišovať). Rozhodnutie vykoreniť starobylú prax bolo také silné, že táto synoda sa nezastavila ani pred stanovením trestu suspenzie latae sententiae pre kňaza, ktorý by udelil Eucharistiu deťom.[52]

Postoj Svätého stolca vyznačuje v otázke eucharistického prijímania detí sa v prvej polovici 18. storočia neistotou a nedôslednosťou, ktoré prejavuje k rôznym východným cirkvám a k rozličným obradom.

Na jednej strane Svätý stolec nemal problém potvrdiť zákazy Zamočšskej synody a Synody na Libanonskom vrchu. V takých prípadoch nenamieta proti zmene starobylej praxe prijímania detí. Pravdepodobne preto, že – aspoň formálne – to boli samotní východní kresťania, ktorí chceli zrušiť túto starobyú prax (aj keď pri tom boli jasne inšpirovaní latinskými normami). Na druhej strane Svätý stolec obozretne hľadal spôsob, ako zmierniť „latinizačnú horlivosť“ západných misionárov pôsobiacich v niektorých malých alebo mladých východných katolíckych cirkvách. Svedectvom takéhoto prístupu je Resolutio dubiorum ad coptum ritum pertinentium (Rozhodnutie o sporných bodoch, ktoré sa týkajú koptského obradu) [53] zo 14. júna 1741, v ktorom sa Posvätné ofícium (predchodca dnešnej Kongregácie pre učenie viery) zaoberalo sťažnosťami jedného misionára. Bol to páter Remigius z Tridentu, reformovaný minorita, predstavený útulku v Achmim. Tento opisuje nebezpečenstvo neprístojnosti, ktorá sa môže vyskytnúť pri prijímaní detí (napr. zvracanie detí, pranie šiat od Krvi s iným špinavým oblečením atď.). Dobrý páter oznamoval Kongregácii, že misionári jeho rádu udeľovali medzi Koptami krst deťom bez podávania Eucharistie, a že príbuzní nemali námietky, ani sa nedomáhali, aby ju deťom udelili. Okrem toho vyjadril presvedčenie, že „takýto zvyk by sa dal odstrániť v zhode s učením rôznych autorov, ktorí síce čiastočne schvaľujúc podávanie Eucharistie deťom, ale hneď aj dodávajú klauzulu nisi aliter cum prudentia introduci possit latinus usus (ak sa inak nemôže s obozretnosťou zaviesť latinský úzus)“. Odpoveď Posvätného ofícia, doprevádzaná dlhou Inštrukciou bola naopak jednoduchá, ale veľavravná: nihil innovetur (nezavádzať žiadne novoty). Inštrukcia potom pripomína východnú prax prijímania detí a uvádza príklady, v ktorých ju rímski pápeži tolerovali a schvaľovali.[54] Medzi rôznymi citovanými príkladmi však, ako vzor dvojakosti (nejasnosti) vo vzťahu k východným obradom, môžme uviesť odpoveď pápeža Klementa VIII. arcibiskupovi z Monreale na Sicílii: „Je dobré poučiť Grékov, že by spravili lepšie, keby nedávali sväté prijímanie deťom, ktoré ešte neužívajú rozum; ale keď sa neuspokoja, môže sa tolerovať ich obrad … „[55] Naozaj je ťažké zosúladiť na jednej strane vyhlásenie, že Gréci by spravili lepšie, keby nedávali sväté prijímanie deťom. a na druhej  strane  vyhlásenie spomínanej Inštrukcie, v ktorej sa pátrovi Remigiovi odporučálo, aby sa obmedzil iba na to, aby povzbudzoval Koptov k patričnej obozretnosti pri prijímaní Eucharistie deťmi.[56]

Zatiaľ čo v roku 1741 sa Posvätné ofícium vyjadrilo na obranu tradičnej koptskej praxe podávať Eucharistiu deťom ešte veľmi jasne, o rok nato pápež Benedikt XIV. bez mihnutia takúto prax Italo-grékom zakázal. V apoštolskej konštitúcii Etsi pastoralis z 26. mája 1742 [57] na jednej strane uznáva, že prijímanie detí nie je proti viere a dobrým mravom, na druhej strane zo svojej vlastnej vôle takú prax zakázal, čo vyjadril rozhodným interdicimus ac prohibemus a nechal málo miesta na akúkoľvek diskusiu a pastoračný úsudok.

Ten istý pápež v inom svojom dokumente, ktorý sa týka kresťanského východu, známej encyklike Allatae sunt z 26. júla 1755 prezentuje prijímanie detí ako to, čo závisí od partikulárneho práva jednotlivých cirkví. Nemohol poprieť, že vo  východných obradových knihách (zvlášť spomína melchitský, sýrsky, arménsky a koptský rítus), je prijímanie detí výslovne spomínané a vo všetkých týchto prípadoch sa nariaďovalo aj podávanie Eucharistie nemluvňatám pri krste,[58] no cituje jednu dobovú teologickú príručku a poznamenáva, že niektorí z východných kresťanov pomaly zanechávali takúto prax kvôli ťažkostiam, ktoré sa vyskytovali pri vysluhovaní prijímania deťom. V tejto súvislosti uvádza dve maronitské synody (1596 a 1736), Zamoščskú (1720) a vyššie spomínanú konštitúciu Etsi pastoralis pre Italo-albáncov. Encyklika (Allatae sunt) teda nestanovila nové predpisy, iba konštatuje dva  jestvujúce liturgické predpisy, jeden liturgický, ktorý bol v tom čase v niektorých cirkvach ešte platný a priaznivo naklonený voči prijímaniu detí a druhý právnický, všeobecne reštriktívny, ktorý vyšiel relatívne krátko pred vydaním encykliky.

Melchitská cirkev pojednávala o tejto otázke na troch národných synodách, ktorých dekréty však neboli pre rôzne dôvody Svätým stolcom schválené. Tak napríklad národná synoda, ktorá sa konala v kláštore sv. Spasiteľa od 15. októbra do 2. novembra 1790[59] zakázala kňazom podávať prijímanie deťom, ktoré majú menej ako sedem rokov.[60] Pre takýto zákaz však nebol pripojený žiadny motív alebo kanonický dôvod. Podobne synoda v Carcafé (23. júla -7. augusta 1806 [61]) nariadila kňazom, aby deťom ktoré boli ospravedlnené od prvotného hriechu skrze krst, neudeľovali sviatosť Eucharistie.[62] Napokon synoda v Jeruzaleme, ktorá sa konala od 12. do 14. júna 1849 [63] za prítomnosti patriarchu Maxima Mazluma, obnovila zákaz prijímania detí ospravedlňujúc ho „zjavným nebezpečenstvom pohŕdania“ a dokonca dospela k tvrdeniu, že prijímanie detí „bolo oprávnene zrušené po tom, čo sa začala udeľovať sviatosť krstu všeobecne deťom“ – tvrdeniu, ktoré sa iste nezakladá na historickej pravde.[64]

V nasledujúcom období, po pontifikáte Benedikta XIV., sa v niektorých ďalších východných katolíckych cirkvach postupne ujal zamietavý a reštriktívny postoj k prijímaniu detí. Táto zmena sa niekedy udiala jednoduchým zrušením praxe zo strany jednotlivých biskupov, inokedy zanedbaním praxe alebo pomocou kánonicko-pastoračných rozhodnutí, hoci tie vždy neboli formulované a vyhlásené právne zaväzujúcim spôsobom, v striktnom zmysle slova. Preto v rôznych východných katolíckych cirkvach ani nie je možné presne dokumentovať obdobie a motívy, kedy a prečo sa upustilo od praxe prijímania detí. Akokoľvek k tomu prišlo, základným motívom sa javí úcta k Eucharistii chápaná v zmysle eucharistického kultu, aký sa rozvinul v latinskej cirkvi, podľa zámerov a vyhlásení Tridentského koncilu, a v neposlednom rade v zhode so zbožnosťou ovplyvnenou niektorými rigorózne zbožnými pastoračnými princípmi, ktoré boli zasa, pravdepodobne nevedome, ovplyvnené jansenizmom.[65]

Hisotrické pramene nám dokazujú, že čo sa týka prijímania detí, od 18. storočia, začínajú stále viac prevládať zakazujúce normy. Z ostatných východných cirkví, o ktorých sme sa doteraz nezmienili je hodný povšimnutia vývoj tohto problému v rumunskej cirkvi. V legislatíve prvého provinciálneho koncilu, ktorý sa uskutočnil v Blaji od 5. do 14. mája 1872,[66] okrem tradičného tvrdenia, že subjektom prijímania je pokrstený a ten, kto dosiahol vek rozlišovania,[67] nachádzame po prvý krát výslovnú zmienku o tzv. „prvom prijímaní“.[68]

Zatiaľ čo v roku 1755 pápež Benedikt XIV. započítaval medzi cirkvi, ktoré ešte podľa ich liturgických kníh podávali prijímanie deťom, sýrske, koptské a arménske, v priebehu 19. a na začiatku 20. storočia aj tieto cirkvi postupne opúšťajú túto starobylú liturgickú prax.

Sýrska katolícka cirkev sa v rozhodnutiach svojej národnej synody, ktorá sa konala v Šarfé od 22. júla do 13. októbra 1888, zaoberala otázkou prijímania detí a ich „prvým prijímaním“. Synoda jednoducho vyhlásila, že od praxe udeľovať Eucharistiu deťom sa už upustilo. Nedôveru v spontánnosť takéhoto opustenia starobylej praxe vzbudzuje naliehanie synody na zákaz prípadného obnovenia tohto obradu a neskrývaná túžba odlišovať sa od sýrskych pravoslávnych.[69] Napokon, aby sa nepovolilo prijímanie detí, synoda uvádza zvyčajné odôvodnenie: Eucharistia nie je nevyhnutná skôr ako vo veku rozlišovania, pretože deti nemôžu stratiť posväcujúcu milosť prijatú v krste.

Prax Koptskej katolíckej cirkvi podávať prijímanie deťom bola určitým spôsobom, ako sme videli, ochránená od „horlivej“ latinizácie niektorých európskych misionárov inštrukciou Kongregácie posvätného ofícia zo 14. júna 1741, ktorou sa zakazovalo zavádzanie novôt – nihil innovetur. Ale tento typ ochrany ako sa zdá, bol málo účinný. Napriek výslovnému zákazu „novoty“ pokračujú a to z dôvodov a spôsobmi, ktoré sme už objasnili vyššie, a ktoré sa uplatňovali aj v iných východných katolíckych cirkvách. Z tvrdenia, ktoré sa nachádza v aktách prvej synody Koptskej katolíckej cirkvi konanej v Káhire od 18. januára do 3. júna 1898, môžeme dedukovať ďalší vývoj.[70] V pojednaní o subjekte Eucharistie synoda pripúšťa, že deti capaces sunt divinae Eucharistiae, cum divinam initiationem acceperint et uncti fuerint spiritu promissionis sancto (sú schopné prijať Božskú Eucharistiu, pretože prijali Božskú iniciáciu a boli pomazaní Svätým Duchom prisľúbenia).[71] V tomto tvrdení je uznaná podstatná jednota sviatostí iniciácie a tiež tradičný poriadok ich udeľovania, ale hneď potom sa reč zvrtne na zvyčajnú argumentáciu, že pre deti Eucharistia nie je nevyhnutná a nie sú povinné prijať ju, pretože nie sú schopné stratiť milosť prijatú v krste. Synoda si je vedomá starobylej praxe a  nezavrhuje ju, ale nechce odsúdiť ani, v niektorých cirkvách prednedávnom zavedenú prax a stavia sa do pozície, ktorú sa odvážime definovať ako alibistickú.[72] Čo sa týka samotnej Koptskej katolíckej cirkvi, synoda jednoducho potvrdila prax, ktorá posúva prijímanie detí na vek rozlišovania,[73] nerozpakujúc sa, že tak robí aj proti Inštrukcii Kongregácie Posvätného ofícia zo 14. júna 1741.

Arménska cirkev konala svoj národný koncil v Ríme od 14. októbra do 10. decembra 1911. Tento koncil vyprodukoval obsiahle protokoly a dekréty týkajúce sa rôznych aspektov života v arménskej cirkvi.[74] Otázky prijímania Eucharistie deťmi sa dotkol v troch rozličných bodoch. V časti o sviatosti krstu (č. 391) zakazuje obnovenie praxe podávania Eucharistie deťom, ktoré sa v prvotných časoch konalo po krste, ale ktoré sa v tom čase v arménskej cirkvi už nepraktizovalo. Takýto zákaz bol zdôvodnený nebezpečenstvom omylu považovať prijímanie detí za nevyhnutné na spásu.[75] V časti o sviatosti Eucharistie (č. 422) ešte raz zakazuje udeliť prijímanie deťom skôr ako používajú rozum[76] a  pre stanovenie veku, v ktorom môžu  prijať Eucharistiu odporúča riadiť sa normami dekrétu Pia X. Quam Singulari.[77] Nakoniec, v pojednaní o liturgických knihách, zvlášť o ritualis liber Mascidoz dicitur (č. 637, d) zakazuje obnoviť obrad nazývaný communio labiorum,[78] ktorý sa konal po krste detí.[79]

Vidíme teda, že na začiatku 20. storočia sa podávanie Eucharistie deťom prakticky vo všetkých východných katolíckych cirkvach nepraktizovalo alebo bolo dokonca zvláštnymi predpismi zakázané.

 

Prvá kodifikácia východného práva – príležitosť obnoviť starobylú prax prijímania detí

Proces prvej kodifikácie východného práva, ktorý začal Pius XI. roku 1929 bol konečne príležitosťou na revíziu praxe jestvujúcej v jednotlivých cirkvách a na eventuálnu zmenu smerom k väčšej vernosti východným tradíciám.

V prípravných prácach skúmali jednotliví konzultori túto otázku zvlášť z hľadiska príslušných obradov a tradícií jednotlivých cirkví.[80] Okrem vyššie opísaného ustanovenia, nachádzame v ich právnickej správe aj opis reálnej pastoračnej praxe a návrhy na zostavenie náležitého kánona[81] budúceho Východného kódexu.

Pre byzantskú-grécku tradíciu[82] navrhol o. Cyril Korolevskij, nasledujúci text:

„Pueris, qui propter aetatis imbecillitatem nondum huius Sacramenti cognitionem et gustum habent Eucaristiae nihilominus, iuxta antiquissimam Ecclesiae praxim in Oriente usque adhuc servatam, ministrari potest, ubi haec consuetudo viget, sed sub specie vini tantum, et omni irreverentiae pericolo recluso.“

(Deťom, ktoré pre slabosť veku ešte nemajú poznanie tejto sviatosti a nemajú chuť Eucharistie, napriek všetkému v zhode so starobylou praxou Cirkvi na Východe, ktorá sa doposiaľ zachovala, môže sa tam, kde zvyk žije, vysluhovať, ale iba pod spôsobom vína a pri vylúčení akéhokoľvek nebezpečenstva neúctivosti.) [83]

Vo svojom komentári Korolevskij najprv predstavil právne normy, ktoré sa počas stáročí vyvinuli vo východných katolíckych cirkvách pripúšťajúc, že „sa veľmi upustilo od praxe udeľovať sväté prijímanie deťom hneď po krste… ale u Grékov, Rusov a iných ešte žije zvyk udeľovať prijímanie deťom, ktoré majú jeden až tri roky.“[84] Okrem iných historických a teologických úvah autor poznamenáva: „Je to nádherný a veľmi dojímavý zvyk, ktorý platí u katolíckych Grékov v Carihrade a v Grécku. Niet teda dôvodu zakazovať ho praktizovať našim Ruským katolíkom, a tiež robiť sa rigoróznejším ako Tridentský koncil a samotná Kongregácia pre sviatosti. Klauzula ubi haec consuetudo viget (tam, kde zvyk žije) nepotláča žiadne usmernenie partikulárneho práva.“[85]

Ako sa zdá, Korolevskij bol realista a nedomáhal sa náhlej zmeny reštriktívnej praxe, ktorá už jestvovala v rôznych východných katolíckych cirkvách, ale chcel „zachrániť“ prax, ktorá to dovoľovala aspoň tam, kde ešte nedošla latinizačná vlna potridentských storočí.

Pre Melchitov pripravoval štúdiu A. Coussa. [86] Táto slávna osobnosť sa však nepredstavila nejakými novými návrhmi. Keď komentoval príslušný kánon, Coussa nezabudol predstaviť zoznam prameňov týkajúcich sa melchitskej cirkvi. Všetky citované pramene sú ale tie, ktoré zakazujú alebo odrádzajú od prijímania detí.

Rovnako A. Balan, ktorý pripravil štúdiu pre Rumunov,[87] nenavrhol žiadnu zmenu v texte CIC’17 a obmedzil sa iba na jednoduché „ut est“.

Aj mons. A. Sipiagin, ktorý vypracoval štúdiu o sviatostiach vo vzťahu k Rusom, [88] je z hľadiska obrany východnej praxe neuspokojivý. Na jednej strane poznamenáva, že „pod jedným spôsobom, t.j. najsvätejšou Krvou sa udeľuje prijímanie dojčeným deťom, … je ruským zvykom priniesť k svätému prijímaniu každé pokrstené dieťa po 40 dňoch od narodenia,“[89] ale nakoniec prichádza k záveru, že latinský kánon 854 „bude prispôsobiteľný ruským zvykom, ak sa nám podarí zrušiť prijímanie dojčencom.“ [90]

Ukrajinský expert D. Holoweckyj OSBM sa vo svojej štúdii o Ruténoch,[91] pokiaľ ide o kánon 854 obmedzuje na citovanie zákazu Zamoščskej synody a Allatae sunt Benedikta XIV, bez žiadneho podstatného komentára alebo návrhu,.

F. Gozman, ktorý pripravil štúdiu týkajúcu sa koptskej cirkvi [92] opisuje jestvujúcu prax, ktorá posúva prijímanie detí na vek rozlišovania, konštatujúc s určitou ľútosťou,           že v niektorých prípadoch je ťažké presvedčiť veriacich „najmä ak sa jedná o presvedčenie nevedomých žien“, aby sa prispôsobili latinskej praxi.[93] V danej situácii, uzatvára, je vhodné držať sa Inštrukcie Svätého ofícia zo 14. júna 1741 ohľadom jednoty sviatostí iniciácie. Teda zdravý rozum veriacich a zvlášť matiek, aj keď označený ako nevedomosť, obmedzil aspoň čiastočne a na čas latinizačné tlaky.

Štúdia, ktorú vykonal o. Sfair pre maronitskú cirkev hovorí iba o ustanovení synody za patriarchu Sergia a synody na Libanonskom vrchu a nedáva žiadne nové podnety na úpravu praxe, ktorá zakazuje podávať prijímanie deťom.[94]

Aj čo sa týka sýrskej cirkvi prináša referent o. Hindo iba krátku správu o zakazujúcich normách synody v Šarfé a u autora Bar-Hebrea podať deťom od iných rozžuté prijímanie (sic!).[95]

Pre arménsku cirkev pripravil štúdiu G. Amadouni.[96] Po historickom úvode založenom na traktátoch Benedikta XIV. De Syn. Dioc. (1.7, k. 12, č.1) pripomína starobylú prax arménskej cirkvi, dotknúť sa pier novorodenca po krste svätými spôsobmi, čo sa ale nemôže považovať za skutočné sviatostné prijímanie. Ale aj táto prax „zachovaná medzi odpadlíkmi sa u katolíkov viac nepraktizuje“.[97] Národná synoda Arménov v Konštantinopole z roku 1869 (kap. 4, k. 13), hoci schvaľuje starobylosť a dovolenosť takého prijímania a pripomína tiež jeho odobrenie pápežmi Klementom VII. a Eugenom IV., nedovoľuje viac tento úzus „kvôli uniformite s univerzálnou Cirkvou“.[98] Arménska Chalcedónska synoda takú prax výslovne nezakazuje, ale vyhlasuje, že takýto zvyk bol zrušený v celej katolíckej cirkvi. Zato arménska synoda z roku 1911 ho jednoducho zakazuje. Napriek tomu referent necháva aké-také východisko pre možnosť obnoviť starobylú prax tvrdiac, že „úprava alebo odstránenie jedného vyhlásenia nemôže znamenať nič iné ako zmenu celej myšlienky, ako výsledok preskúmania  a zrelej diskusie“.[99]

J. E. Mons. Chidané, referent pre etiópsku cirkev, sa vo svojej štúdii[100] obmedzuje na konštatovanie, že etiópski katolíci dávajú prijímanie iba užívajúcim rozum. Nezdá sa, že by ekumenický aspekt robil prelátovi starosti lebo vyhlásil, že „odpadlíci málo chodia na prijímanie a hoci ho dávajú deťom nestane sa nič neprimerané, ak my katolíci zachováme teraz jestvujúci zvyk“.[101]

V ostatných prípravných štúdiách sledujeme, že rev. Pascaleff pre Bulharov[102], J. Croce pre Italo-albáncov,[103] P. David pre Chaldejcov[104] a P. Vachaparambil pre Sýro-malabarcov[105] nevenujú  pri kánone 854 žiadnu podstatnú zmienku alebo návrh na podporu prijímania detí.

Ako vyplýva z tejto krátkej správy o návrhoch (alebo nenávrhoch) referentov prípravnej komisie pre východné právo, čo sa týka obnovy prijímania detí, postoj východných katolíkov bol málo vecný. Azda iba Korolevskij sa pokúsil „zabojovať“ za obnovu tejto praxe alebo aspoň za jej zachovanie na miestach a v cirkvách, kde ešte bola v platnosti. Všetci ostatní konzultori prakticky zaujali povoľný a blahosklonný postoj k latinskej praxi zavedenej (alebo pripravovanej na zavedenie) do východných katolíckych cirkvi.

V schéme kánonov o Eucharistii č. 201/32[106] bol text kánonu 854 najprv navrhnutý tak, že chcel spojiť všetky situácie. To znamená, na jednej strane potvrdiť zásadu veku rozlišovania ako požiadavku pre prijímanie (§ 1.), na druhej strane rešpektovať zvyk podať prijímanie aspoň pod spôsobom vína deťom neužívajúcim rozum (§ 6.).[107] V nasledujúcej schéme č. 263/33,[108] bol § 6. preformulovaný so špecifickým odvolaním sa na zvyk platný na niektorých miestach arménskeho a byzantského obradu.[109] V rámci diskusie o tejto schéme však napriek tomu zaznamenávame prevrátenie všeobecnej formulácie kánona, ako o tom svedčia rukopisné poznámky k tomuto kánonu v exemplári patriacom jednému z konzultorov. Výsledný nanovo preformulovaný kánon nachádzame v konečnom texte, ktorý vyhotovila Komisia pre vyhlásenie.[110] Tento (majúci už nové číslovanie zodpovedajúce návrhu Kódexu kánonov Východného práva) berie do úvahy na prvom mieste situáciu cirkví a obradov, v ktorých sa prijímanie podáva aj deťom najmä v rámci vysluhovania sviatostí kresťanskej iniciácie.[111] Navrhovaný text prechádza od negatívnej perspektívy (Pueris Eucaristia… ne ministretur) k viac pozitívnemu prístupu (Sacra communio, ubi usus viget, ministrari potest pueris usu rationis nondum potitis). Tak § 2. berie do úvahy „obrady“, v ktorých sa prijímanie deťom nevysluhuje a v štyroch bodoch preberá ustanovenia  kánonu 854 CIC’17. Potom §2.-5. a § 3. sa vracajú k predpokladanej situácii v § 1., pokúšajúc sa povzbudiť k vytvoreniu noriem pre „slávnostné prijímanie“, ktoré sa koná vo veku rozlišovania a následného povinného navštevovania katechéz.[112]

Príklad prístupu k eucharistickému prijímaniu detí ukazuje, že proces prvej kodifikácie bol v určitom zmysle skutočným „procesom“. Analýza jednotlivých fáz nám predstavuje vývoj od poslušného zachovávania latinského spôsobu až k tomu, že  východná tradícia bola postavená na prvé miesto a podporená explicitným odkazom na zachovávanie predpisov liturgických kníh. Aj keď pasáž týkajúcu sa sviatosti Eucharistie v rámci prvej kodifikácie nevyhlásili, hoci pripravená bola, už v nej môžeme postrehnúť známky tej túžby po ocenení liturgického, duchovného a disciplinárneho dedičstva kresťanského Východu, ktoré v dekréte Orientalum Ecclesiarum o Východných katolíckych cirkvach zdôraznil Druhý vatikánsky koncil.

 

Normy CCEO vzťahujúce sa na podávanie Eucharistie deťom

Pápežská komisia Pontificia Commisione per la revisione del Codice di diritto canonico orientale (PCCICOR), ktorá v  pokoncilovom období v júni 1972 zahájila revíziu východného kanonického práva, vychádzajúc uo smerníc – Principi direttivi [113] si za úlohu vytýčila pripraviť kódex skutočne „východný“. Po prvé preto, že mal slúžiť priamo východným kresťanom a po druhé, že to žiadal samotný Koncil. Veď dekrét Orientalium Ecclesiarum (5) potvrdil, že zákony musia byť východné, tada: „moribus quorum fidelim magis sint congruae atque ad bonum animarum consulendum aptiores“ (zvyky, ktoré lepšie vyhovujú povahe ich veriacich a sú primeranejšie na to, aby sa zohľadnilo dobro duší).[114]

Čo to znamená, že kódex mal byť „východný“? Profesori Fakulty východného kanonického práva na Pápežskom východnom inštitúte, ktorí na podnet vyššie spomínanej Pápežskej komisie vypracovávali „Normy na overenie východného kanonického práva“ boli toho názoru, že kódex ak má byť skutočne východný musí sa inšpirovať prvkami typicky východnými. Táto inšpirácia sa môže nachádzať:

a)      v  normách vyhlásenýchvVýchodnými koncilmi

b)      v rôznych východných, katolíckych aj nekatolíckych, spisoch

c)      vo východných zvykoch a praktikách (najmä ak sú všeobecne rozšírené), pretože tieto praktiky a zvyky sú výrazom východného ducha.[115]

Tieto zámery a princípy našli svoje uplatnenie aj vo formulácii kánonov, ktoré sa týkali podávania Eucharistie deťom. Komisia (PCCICOR) vychádzala z textov, ktoré boli pripravené v rámci prvej kodifikácie a jej prácu možno sledovať na základe správ publikovaných v revue Nuntia, ktorú vydávala. Počas štvrtého zasadania Sekcie, ktorá sa zaoberala sviatosťami (Coetus de Sacramentis; 29. novembra – 7. decembra 1976) sa konali práce na úvodných textoch O Božskej Eucharistii (de Divina Eucharistia). G. Ferrari, ktorý podával správu o práci Sekcie, ohľadom kánona, ktorý sa týkal prijímania detí poznamenal: „Je napokon známe ako východná tradícia vysluhovala Eucharistiu po krste a myropomazaní aj deťom (kánon 15). Pre Východných je ťažké pochopiť, že myropomazanie môže byť vysluhované po Eucharistii i keď rešpektujú iné tradície.“[116] Kánon, o ktorom sa Ferrari zmienil, bol najprv formulovaný nasledovne:

„Puerorum, usu rationis nondum potitorum, in divina Eucharistia participatio, post Baptisma ac Chrismationem Santi Myri, opportunis adhibitis cautelis, praescriptis regitur in probatis libris liturgicis cuiusque Ecclesiae contentis.“ (Účasť detí, ktoré ešte nedospeli k užívaniu rozumu, na Božskej Eucharistii po krste a pomazaní svätým myrom sa riadi, pri uplatnení vhodných zásad obozretnosti predpismi, ktoré sú obsiahnuté v schválených liturgických knihách každej cirkvi.)[117]

Rovnaký nezmenený text bol 2. júna 1980 predložený konzultačným orgánom (východní hierarchovia, dikastéria Rímskej kúrie atď.). V jeho prezentácii v Nuntia sa uvádza, že v kánone sa jednoducho zachovávajú zvyky a liturgické normy rôznych východných cirkví.[118] Poznámka Nihil novi hic (To nie je nič nové) sa môže zdať trochu odvážna, najmä z hľadiska skrytej alebo zjavnej tendencie predchádzajúcich storočí nerešpektovať takéto normy a zvyky.

Od konzultačných orgánov sa schéma návrhov konzultorom vrátila na denuo recognitio (opätovné preskúmanie; revíziu). Špeciálna študijná skupina návrh na zrušenie kánona odmietla, považujúc ho za vhodný a primeraný na zachovanie tradícií Východných cirkví. Iný návrh, ktorý nepodmieňoval prijímanie detí predpismi liturgických kníh, ktoré – podľa úsudku konzultačných orgánov – už samé niekedy eliminovali východné prvky a zavádzali cudzie, nebol prijatý, „pretože, v takom prípade sa Kódex musí odvolávať na liturgické knihy schválené (probati), pričom na tamtie knihy treba hľadieť vo svetle dekrétu Orientalium Ecclesiarum č. 6 a 12.“[119] Výsledok denuo recognitio bol nakoniec iba malou textovou zmenou: zamenilo sa usu potitorum (užívanie rozumu nedosiahli) za usum rationis nondum habentium (užívanie rozumu nemajú).

Otázka prijímania detí sa prejednala aj v rámci prípravy kánonov o myropomazaní. Mons. Miroslav Marusyn v úvodnej štúdii zdôraznil, že tradičná východná disciplína predpisuje prijímanie novopokrstených ako dokončenie iniciácie v nadprirodzenom živote. Sekcia (coetus) chcela explicitne obnoviť prijímanie neofytov[120] a preto navrhla nový kánon nasledujúceho znenia:

„Initatio sacramentalis in mysterium salutis receptione Sanctissimae Eucharistiae perficitur; ideoque Ea post baptismum et chrismationem santi myri administretur quamprimum iuxta disciplinam unicuique Ecclesiae propriam.“ (Sviatostná iniciácia do mystéria spásy sa završuje prijatím Najsvätejšej Eucharistie a preto sa táto má vysluhovať po krste a pomazaní svätým myrom čo najskôr, v zhode s disciplínou vlastnou každej jednej cirkvi.) [121]

Týmto spôsobom sa rysovali dva kánony o prijímaní detí. Jeden v časti týkajúcej sa eucharistie a druhý v časti o myropomazaní. Už v schéme z roku 1987, okrem niektorých lingvistických a redakčných úprav, nachádzame obidva tieto kánony na vyššie opísaných miestach ako kánony 694 a 707.[122]

Takto formulované kánony vydržali posledný nápor niektorých členov, ktorí neprestávali naliehať na väčšiu vhodnosť latinskej praxe. Návrh preformulovať kánon 694 Initiatio sacramentalis in mysterium salutis suscepione Divinae Eucharistiae perficitur … quam primum – na –  Initiatio sacramentalis in mysterium salutis suscepione Divinae Eucharistiae perficitur … rationabili aetate, bol zamietnutý s vysvetlením, že slová quam primum musia byť určené v ius particulare.[123] Iný návrh, ktorý žiadal zaradiť kánony o náležitých povinnostiach farárov a rodičov ohľadom prípravy detí k prvému prijímaniu, nenechajúc túto vec na partikulárne právo, bol ako protirečenie východným tradíciám a požiadavkám Druhého vatikánskemu koncilu tiež odmietnutý.[124]

Tak sa dospelo ku konečnej formulácii terajšieho kánona, ktorý sa týka jednoty sviatostí kresťanskej iniciácie a  prijímania Eucharistie deťmi.

CCEO kán. 697: Initiatio sacramentalis in mysterium salutis suscepione Divinae Eucharistiae perficitur, ideoque Divina Eucaristia post baptismus et chrismationem sancti myri christifideli ministretur quam primum secundum normam iurus particularis propriae Ecclesiae sui iuris. (Sviatostná iniciácia do mystéria spásy sa završuje prijatím Božskej Eucharistie, a preto sa Božská Eucharistia má vysluhovať veriacemu kresťanovi po krste a pomazaní svätým myrom čo najskôr podľa predpisu partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris.)

CCEO kán. 710: Circa infantium in Divina Eucaristia participationem post baptismus et chrismationem sancti myri serventur opportunis adhibitis cautelis praescripta librorum liturgicorum propriae Ecclesiae sui iuris. (Čo sa týka účasti maličkých detí na Božskej Eucharistii po krste a pomazaní svätým myrom nech sa zachovávajú pri uplatnení vhodných zásad obozretnosti predpisy liturgických kníh vlastnej cirkvi sui iuris.)

Kánony CCEO dnes dovoľujú a v podstate aj navrhujú návrat k starobylej cirkevnej praxi, ktorá sa oveľa dlhšie zachovala na kresťanskom Východe a spočívala v udelení prijímania deťom jednak v rámci sviatostí kresťanskej iniciácie, ale aj v nasledujúcom období a to ešte pred užívaním rozumu. Bude úlohou jednotlivých cirkvi sui iuris obnoviť zanedbanú prax a vytvoriť v podstate vhodné normy partikulárneho práva.

 

Ekumenický rozmer podávania Eucharistie deťom a perspektívy opätovného zavedenia takejto praxe

Otázka prijímania Eucharistie deťmi, ktorou sa zaoberá naša štúdia má samozrejme aj ekumenický dopad. Tento aspekt medzi iným zdôraznil dokument Viera, sviatosti a jednota Cirkvi, zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou (Bari 1987). Dokument zdôrazňuje, že história krstných obradov na Východe a na Západe jasne ukazuje, že sviatosti iniciácie tvoria jednotu, ktorá je silne potvrdená v Pravoslávnej cirkvi. Z tohto pohľadu, „kresťanská iniciácia tvorí jeden celok, v ktorom je myropomazanie zdokonalením krstu a Eucharistia zavŕšením jedného aj druhého.“[125] Podľa spomenutého dokumentu, starobylý model vysluhovania sviatostí iniciácie obsahuje vo svojich elementoch „slávenie svätej eucharistie, počas ktorej bol novopokrstený a myropomazaný privedený k plnej účasti na Tele Kristovom. Tieto tri sviatosti boli vysluhované počas jedného a uceleného liturgického slávenia. Potom nasledovala posledná fáza katechetického a duchovného dozrievania skrze poučenie a častú účasť na Eucharistii. Takýto model zostáva ideálny pre obe cirkvi, pretože najviac zodpovedá možnému spôsobu, ako sa prispôsobiť biblickej a apoštolskej tradícii, dielu prvotných kresťanských cirkví, ktoré žili v plnej jednote jedna s druhou.“[126]

Ako podčiarkuje M. Marusyn: „Pre východného kresťana by ani nebolo dovolené udeliť najsvätejšiu Eucharistiu človeku iba pokrstenému. Táto zásada je zachovávaná aspoň u Byzantíncov. Jestvujú však aj iné východné obrady, ktoré túto prax čiastočne zanechali.“[127] Z tohto pochopíme, že súčasná prax Latinskej cirkvi, rozdeliť vysluhovanie sviatostí iniciácie na udelenie Eucharistie vo veku rozlišovania a  myropomazanie oddialené na vek plnšej dospelosti, „vzbudzuje námietky alebo pochopiteľné výhrady, ako zo strany pravoslávnych tak aj rímskokatolíkov a žiada si hlbšiu teologickú a pastoračnú reflexiu, pretože pastoračná prax nikdy nesmie zabúdať na význam prvotnej tradície a jej doktrinálnej dôležitosti.“[128]

Hodnotiac vývoj praxe prijímania Eucharistie deťmi na Západe môžeme spolu s R. Taftom[129] zhrnúť:

„Viac ako jedno tisícročie podávala Cirkev na Východe aj na Západe prijímanie deťom. Takáto prax bola považovaná nie iba za dovolenú, ale riadnu, dokonca sa niekedy hovorilo o jej nevyhnutnosti. Tento zvyk začal zanikať na Západe od 12. storočia, ale bez ohľadu na doktrinálny alebo pastoračný dopad. Koncept o užívaní rozumu a veku rozlišovania, ako podmienok pre dôstojné prijímanie sa začal tvoriť len od 13. storočia. Tieto podmienky mali zjavne pastoračný a nie doktrinálny charakter. Vyhlásenia Tridentského koncilu smerovali skôr k definovaniu náuky, podľa ktorej prijať sviatosť Eucharistie pred vekom rozlišovania nie je nevyhnutné pre spásu. V tomto kontexte sa musia interpretovať aj následné latinské ustanovenia ohľadom veku rozlišovania v rôznych storočiach,[130] pokiaľ nebola otázka jasnejšie upravená dekrétom Pia X. Quam Singulari.[131] Akokoľvek, tieto ustanovenia per se nezamýšľali spútať alebo meniť prax východných cirkvi.“

Rastúca citlivosť na ekumenický aspekt sviatostného a liturgického života a na opätovné ocenenie niektorých prvkov a liturgických výrazov obdobia nerozdelenej Cirkvi, vzbudzujú v katolíckej cirkvi snahu hľadať najlepší spôsob, ako tento nový postoj urobiť viditeľným a účinným aj čo sa týka jednoty sviatostí iniciácie s prijímaním Eucharistie deťmi. Združenie rímskokatolíckych diecéznych liturgistov USA (FDLC) prezentovalo v roku 1992 na svojom každoročnom stretnutí návrh na opätovné zavedenie poriadku sviatostí iniciácie. To znamená spoločné slávenie krstu, myropomazania a Eucharistie, a to aj v prípade detí vo veku pred užívaním rozumu.[132] Ako tvrdí M. E. Johnson, predovšetkým východné kresťanstvo je dnes blízko možnosti opätovného zavedenia plnej kresťanskej iniciácie detí.[133]

Zdá sa, že želanie amerického autora na jej opätovné uvedenie do praxe sa dnes, aspoň vo východných kresťanských cirkvách, stáva naozaj reálnym a blízkym. Kongregácia pre východné cirkvi publikovala 6. januára 1996 Inštrukciu na aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO. Táto Inštrukcia si dáva za cieľ podať spoľahlivé smernice na rozvoj celebrácií a  bohoslužobného života Východu, ktoré sú s ustavičným zreteľom na teologickú perspektívu, rozdelené do jednotlivých návrhov právno-pastoračnej povahy.[134]

Zo strany Svätého stolca sa nejedná o jednoduchú zbierku liturgických odporúčaní, ale „princípy a pravidlá platné pre všetky katolícke východné cirkvi. Autority jednotlivých cirkví sui iuris sú podľa usmernení apoštolskej konštitúcie Sacri Canones vyzvané prijať ich s plnou pohotovosťou a zaviesť ich do predpisov partikulárneho liturgického práva.“[135]

Ktoré sú teda tie „princípy a pravidlá“? O spojení medzi sviatosťami iniciácie pojednáva Inštrukcia v č. 42. V ňom pripúšťa, že ustanovenie CCEO ohľadom jednoty týchto sviatosti je v protiklade k častým zvykom ba dokonca aj partikulárnym legislatívam posledných storočí. Inštrukcia sa vyjadruje aj pokiaľ ide o vývoj postoja k prijímaniu detí, že „v ostatných storočiach sa však aj v rôznych východných katolíckych cirkvach táto prax zmenila a to najmä vplyvom vonkajších tlakov vychádzajúcich zo zmien pastoračných a duchovných postojov Západu, ktoré sú síce pochopiteľné, ale z hľadiska východného dedičstva sú cudzie a mimo línie dynamizmu vlastného východnému dedičstvu.“[136] Dokument sa však neuspokojuje len s konštatovaním minulosti. Zvlášť dôležité je nariadenie:

„Tam, kde sa tradičná prax stratila, kódex vyžaduje ozajstnú reformu a aplikáciu predpísaných noriem podobne, ako si to pre latinskú cirkev vyžadovala koncilová Konštitúcia o posvätnej liturgii. Bezpodmienečne sa musí zariadiť predovšetkým hlbšie štúdium starej praxe. V tom môže napomôcť porovnávanie rukopisov a tlačených liturgických kníh vydaných východnými katolíkmi, ale aj pravoslávnymi. Ďalej treba mať na zreteli aj stále používanú prax v pravoslávnej cirkvi. Takisto sa treba postarať o nevyhnutnú výuku, aby dôvody týchto zmien pochopili všetci: klérus, teológovia, kresťanský ľud. Zatiaľ, čo sa bude zavádzať obnovená prax, je potrebná nevyhnutná katechéza neoiniciovaných detí, len čo budú schopné priblížiť sa k chápaniu tajomstiev viery a pokračovať v nej, až kým nedospejú. … Celý proces vyžaduje tvorivé úsilie, aby sa primerane prešlo k novej praxi v nadväznosti na súčasný život. Jedná sa o neľahký, ale nevyhnutný zásah, ak skutočne chceme oživiť vlastné dedičstvo na úžitok celej Cirkvi.“[137]

Správna aplikácia toho, čo hovorí Inštrukcia, by mala priniesť obnovu jednoty sviatostí iniciácie, ktorá zahrňuje aj prijímanie Eucharistie novopokrstenými deťmi. Možnosť udeliť prijímanie deťom sa ale nesmie obmedziť iba na rámec vysluhovania sviatostí iniciácie. Ako sme vyššie uviedli, CCEO v kán. 710 predpisuje, pokiaľ ide o účasť detí na Božskej Eucharistii po krste a myropomazaní svätým myrom, aby sa zachovali, použijúc patričnú obozretnosť, predpisy liturgických kníh vlastnej Cirkvi sui iuris. Čo však v prípade, keď liturgické knihy východných katolíkov o tom, a to z rôznych dôvodov, normy neuvádzajú? Inštrukcia (č. 51) komentuje aj realizáciu tohto kánona. Keď zhrnieme, čo tento bod hovorí vidíme, že v prípade keď: „…normy, týkajúce sa prijímania Eucharistie u neofytov nenachádzajú sa v legislatíve niektorých východných katolíckych cirkví, ktoré často odďaľovali prvé prijímanie na dosiahnutie školského veku. Bude preto úlohou kompetentných autorít prijať vhodné úpravy na návrat k pôvodnej praxi a vypracovať normy, ktoré najlepšie zodpovedajú vlastnej tradícii.“ Nedostatok náležitých odkazov v liturgických knihách (čo bolo spôsobené aj skutočnosťou, že obrad krstu bol zvyčajne koncipovaný pre dospelých a následne, bez akejkoľvek úpravy, praktizovaný aj pre deti – porov. Inštrukcia 51), nesmie byť prekážkou, aby sa nanovo nezaviedla táto starobylá prax.

 

Môžeme teda túto našu štúdiu uzavrieť a čo sa týka vysluhovania Eucharistie deťom stotožniť sa s víziou, ako ju prezentuje Inštrukcia:

„V konečnom dôsledku – udelenie Eucharistie deťom neofytom nie je ohraničené na samotnú chvíľu slávenia iniciácie. Eucharistia je chlebom života a deti sa ním majú živiť stále, totiž od krstu aj naďalej, aby mohli duchovne rásť. Spôsob ich účasti na eucharistii bude zodpovedať ich schopnosti: najprv bude odlišná od účasti dospelých, nevyhnutne bude menej vedomá a menej rozumová, ale postupne sa skrze milosť a pedagógiu sviatosti rozvinie, aby rástla «až do stavu dokonalosti a úplnej zrelosti v Kristovi» (Ef 4, 13). Sviatosť je dar, ktorý vždy pôsobí účinne, ale vždy iným spôsobom, pretože i osoba je vždy iná. Osobitné slávenia, ktoré zodpovedajú jednotlivým etapám ľudského rastu, môžu azda byť nejako užitočné pre pedagógiu viery a sprevádzať povinnú katechézu detí a mládeže, ale musí byť jasné, že iniciácia do Kristovho tajomstva je úplná už od prijatia prvých troch sviatostí.“[138]

 

 

 


[1]* J.E. Mons. prof. ThDr. Cyril Vasiľ SJ, Facoltà di Dirrito Canonico Orientale, Pontificio Istituto Orientale (PIO), Piazza S. Maria Maggiore 7, 00185 Roma; rektor PIO (2002 – 2009), od 7. mája 2009 sekretár Kongregácie pre východné cirkvi.

[2] Orientalium Ecclesiarum (OE) 2.

[3] OE 6.

[4] Mukačevská eparchia (po ukrajinsky Mukačevo, po maďarsky Munkács) sa dnes nachádza v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Ešte do r. 1918 patrila do Maďarského kráľovstva a v období 1918 – 1939 a 1945 – 1947 do Československej republiky. Eparchia bola založená pravdepodobne koncom 14. storočia alebo ešte neskôr, lebo zoznam jej biskupov začína iba koncom 15. storočia.  Tzv. Užhorodskou úniou sa veriaci tejto eparchie zjednotili s Katolíckou cirkvou a od r. 1651 mali katolíckych biskupov. Miestna latinská hierarchia si však nárokovala jurisdikciu aj nad týmito veriacimi a východných katolíckych biskupov považovala iba za obradových vikárov. Táto situácia trvala až do kánonického zriadenia eparchie Svätým stolcom v r. 1771, čím bola zaistená nezávislosť východných katolíkov na miestnej latinskej hierarchii. Mukačevská eparchia dala historický základ ruténskej gréckokatolíckej cirkvi v Zakarpatskej oblasti, slovenskej gréckokatolíckej cirkvi, apoštolskému exarchátu v Českej republike, maďarskej gréckokatolíckej cirkvi a metropolitnej cirkvi v Pittsburghu (USA), ktorá bola vytvorená pre emigrantov z Mukačevskej a Prešovskej eparchie.

[5] M. LUČKAJ, Historia Carpato – Ruthenorum, v Naukovyj zbirnyk muzeju ukrajinskoj kultury u Svydnyku, zv.   17, Prešov 1991, 66.

[6] Tamže, 67.

[7] Keď ďalej hovoríme o deťoch alebo o prijímaní detí myslíme na tie, ktoré ešte neužívajú rozum.

[8] Porov. OE 6.

[9] Porov. napr. M. VILLIEN, Les sacraments, historie et liturgie; l’âge de la première communion, Paris 1931, 404-446.

[10] „…potom nech prijíma biskup, po ňom presbyteri, diakoni, subdiakoni, lektori, kantori, askéti; medzi ženami, diakonky, panny, vdovy; potom deti, nakoniec všetok ľud.“ Konštitúcia sv. apoštolov, kn. VIII, 13, 14, – z talianskeho prekladu D. SPADA – D. SALACHAS, Costituzione dei Santi Apostoli per mano di Clemente, Urbaniana University Press, Roma 2001, 226.

[11] sv. CYPRIÁN, De lapsis; 9, v J. P. MIGNE, Patrologiae cursus completus, series latina, (ďalej len PL), 4, 487; ID., Epist., 63 ad Caecilium, 8, PL 4, 391.

[12] sv. AUGUSTÍN, Epist., 98, 4, PL 33, 361; ID., Contra duas litteras Pelagianorum, 1. II c. 4, PL 44, 576; Opus imperfectum contra Julianum, PL 33, 984.

[13] NIKEFOR, Hist. Eccl. 1. XVII, 25 v J. P. MIGNE, Patrologiae cursus completus, series graeca,(ďalej len PG), 147, 280.

[14] EVAGRIUS, Hist. eccl. 1. IV, 36, PG 86, 2769.

[15] M. MACCARONE, „L’unità del Battesimo e della Cresima nelle testimonianze della liturgia romana dal III. al XVI. secolo“ (Jednota krstu a birmovania podľa svedectiev rímskej liturgie od 3. do 16. stor.), v Lateranum 51 (1985) 89 – 152.

[16] „Post hoc (cresima) ingrediuntur ad missas et communicant omnes infantes, nam hoc praevidendum est ne, postquam baptizati fuerint, nullum cibum accipiant neque ablactentur antequam communicent.“

(Po tomto [birmovaní] vchádzajú na omšu a prijímajú všetky deti, preto treba zabezpečiť, aby po krste neprijali nijaké jedlo, ani aby neboli dojčené, prv ako budú prijímať.)

[17] M. ANDRIEU, Les Ordines Romani du haut Moyen Age, zv. 2, Louvain 1971.

[18] N. JUNG, „Communion“, v R. NAZ, Dictionare de Droit Canonique, zv. 13, Letouzey et Anè, Paris 1942, 1098-1180, v stĺpci 1119 uvádza iné dokumenty, ktoré svedčia ako bola Eucharistia spojená s iniciačnými sviatosťami v stredovekej latinskej liturgickej praxi: Sv. GREGOR, De sabbato sancto, PL 78, 90; MAGNUS zo Sens, Libellus de mysterio baptismatis, PL 102, 984; LEIDRADUS z Lyonu, Liber de sacramento baptismi, PL 99, 866; THEODULFUS z Orléans, Liber de ordine baptismi, PL 105, 240; JESSE z Ambian, Epistola de baptismo, PL 105, stĺpec 791 (nie 972 ako tvrdí JUNG).

[19] M. MACCARONE, tamže, 101.

[20] Porov. M. ANDRIEU, Les Ordines Romani du Moyen Age, II, Appendix VII a VIII, 401-404.

[21] L. FISCHER (ed.), Bernardi, Ordo officiorum ecclesiae Lateranensis, München-Freising 1916, 73.

[22] M. MACCARONE, tamže, 110. Cituje listy Paschala II. biskupovi Turgotovi zo Škótska (R. SOMERVILLE, Scotia Pontificia. Papal Letters to Scotland before the Pontificate of Innocent III, Oxford 1982, 21) a Ponciovi, opátovi z Cluny, pozri v PL 163, 442; J. D. MANSI, Sacrorum Conciliorum nova et amplissima collectio, zv. 53, Parisiis 1903-1927, zv. 20, stĺpec 1013, (ďalej iba MANSI).

[23] „Illud autem de parvulis providendum est, ne postquam baptizati fuerint, ullum cibum accipiant nec ablactentur, sine summa necessitate, antequam communicent sacramento corporis Christi. Et postea per totam hebdomadam Paschhae omnibus diebus ad missam procedant, offerant, et communicent.“

(U maličkých však treba zabezpečiť, aby po pokrstení neprijali nijaké jedlo, ani aby neboli dojčené, bez krajnej nevyhnutnosti, prv než prijmú sviatosť Kristovho tela. A potom po celý týždeň Paschy každý deň nech prichádzajú na omšu, obetujú a prijímajú.)

M. ANDRIEU, Le pontifical romain au moyen age, I, Le Pontifical romain du XIIe siecle, Città del Vaticano 1939, 248.

[24] „Pueris recens natis idem sacramentum in specie sanguinis est ministrandum digito sacerdotis, quia tales naturaliter sugere possunt.“

(Novorodencom sa má tá istá sviatosť vysluhovať pod spôsobom krvi prstom kňaza, pretože také deti sú schopné celkom prirodzene cicať.)

HUGO od svätého Viktora, De Caeremoniis, sacramentis; officiis et observationibus ecclesiasticis, lib. I., cap. XX, PL 177, 392.

[25] „Ut presbyter semper eucharistiam habeat paratam, ut quando quis infirmaverit, aut parvulus infirmus fuerit, statim eum communicet, ne sine comunione moriatur.“

(Nech má kňaz Eucharistiu stále pripravenú, aby, keď niekto ochorie alebo ochorie malé dieťa, hneď ju mohol[-o] prijímať, aby nezomrel[-o] bez prijímania.)

De ecclesiasticis disciplinis libri duo, 1. I, cap. LXIX, PL 132, 205.

[26] „Scriptum est enim: Nisi manducaveritis carnem filii hominis, et biberitis ejus sanguinem, non habebitis vitam in vobis (Joan.VI). Unde statutum est ut, pueris mox baptizatis, saltem in specie vini, tradatur ne sine necessario discedant sacramento.“

(Je totiž napísané: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. [Jn 6] Preto bolo ustanovené, aby sa deťom práve pokrsteným, podávalo aspoň pod spôsobom vína, aby neodchádzali [=nezomierali] bez nevyhnutne potrebnej sviatosti.)

Homiliae in epist. et evang. domin. p. I., Homilia LI in die sancto Paschae, PL 155, 1850.

[27] „Non enim accipitus Christus membratim vel paulatim, sed totus vel in utraque specie, vel in altera. Unde et infantulis mox baptizatis solus calix datur, quia pane uti non possunt, et in calice totum Christum accipiunt.“

De sacramento altaris, PL 163, 1039.

(Kristus totiž nie je prijímaný po častiach alebo po kúskoch, ale celý, či už v obidvoch spôsoboch alebo jednom či druhom. Preto sa aj práve narodeným deťom dáva iba kalich, pretože nemôžu užívať chlieb a v kalichu prijímajú celého Krista.)

[28] Medzi inými svedectvami uvádzam Barberiniho euchologion. Pre jeho kritické vydanie porov. S. PARENTI – E. VELKOVSKA, L΄Eucologio Barberini gr. 336, Bibliotheca Ephemerides liturgicae, (Subsidia 80), Roma 1995.

[29] Porov. J. CORBLET, Histoire dogmatique liturgique et archeologique du sacrement de l’Eucharistie, t. I, Paris 1885, 308

[30] Porov. tamže, 309

[31] Porov. tamže, 308

[32] „Omnis utriusque sexus fidelis, postquam ad annos discretionis pervenerit, omnia sua solus peccata saltem semel in anno fideliter confiteatur proprio sacerdoti, et iniunctam sibi paenitentiam pro viribus studeat adimplere, suscipiens reverenter ad minus in Pascha Eucharistiae sacramentum… “

(Každý veriaci obidvoch pohlaví, potom čo dospeje do veku schopnosti rozlišovať, nech aspň raz do roka sám verne vyzná všetky svoje hriechy vlastnému kňazovi a nech sa usiluje podľa svojich síl splniť uložené pokánie, aby prijal, prinajmenšom v Pasche, sviatosť Eucharistie.)

Conciliorum Oecumenicorum Decreta, Bologna 1962, 221. Porov. H. DENZINGER – A. SCHÖNMETZER, Enchiridion Symbolorum,  (ďalej len DS), Herder, Barcinone-Friburgi Brisgoviae-Romae-Neo-Eboraci,197335, č.812 (s. 264).

[33] sv. Tomáš AKVINSKÝ, Summa Teologica, tretia časť, q. LXXX, art. 9.

[34] Tamže.

[35] Tamže.

[36] Tamže.

[37] „Denique eadem sancta Synodus docet parvulos usu rationis carentes nulla obligari necessitate ad sacramentalem Eucharistiae communionem, siquidem per baptismi lavacrum regenerati /Tit 3,5/ et Christo incorporati adeptam iam filiorum Dei gratiam in illa aetate amittere non possunt. Neque ideo tamen dammanda est antiquitas, si eum morem in quibusdam locis aliquando servavit. Ut enim sanctissimi illi Patres sui facti probabilem causam pro ilius tempore ratione habuerunt, ita certe nulla salutis nacessitate id fecisse sine controversia credendum est. “

(Napokon ten istý svätý snem učí, že maličké deti, ktorým chýba užívanie rozumu, nie sú nútené nijakou nevyhnutnosťou na prijímanie sviatostnej Eucharistie. Nakoľko sa cez krstný kúpeľ znovuzrodili [Tit 3,5] a boli včlenení do Krista, nemôžu v onom veku nijako stratiť už získanú milosť Božích synov. Napriek tomu nemožno odsudzovať dávnu prax, ak tento obyčaj niekedy na niektorých miestach zachovala. Ako totiž presvätí Otcovia mali vzhľadom na pomery vo svojej dobe oprávnený dôvod pre svoj čin, tak celkom určite bezo sporu treba veriť, že to neurobili pre nejakú nevyhnutnosť, čo sa týka spásy.)

Conc. Trid. sess. XXI, cap. 4, v DS 1730

[38] „Si quis dixerit, parvulis, antequam ad annos discretionis pervenerint, necessariam esse Eucharistiae communionem: an. s.“

(Ak niekto povie, že prijímanie Eucharistie je nevyhnutné aj pre malé deti pred dosiahnutím veku rozlišovania, nech je exkomunikovaný.)

Tridentský koncil, Sess. XXI, cap. 4, can. 4, DS 1734.

[39] Porov. M. E. JOHNSON, The Rites of Christian Initiation, 282.

[40] „Licet secundum consuetudinem ecclesiae nostrae a noviter natis tria sacramentum simul damus. Primo baptizamus tali modo, quod sacerdos ponit puerum in aqua fontis, … Et post haec cum crismate confirmat eum ad modum crucis in fronte pueris … et postea puerum baptizatum communicant sic: cum Corpore Christi sicco tangunt labia pueri, et reponunt, et si sacerdos celebrat et in tempore illo baptizatur puer, tunc modicum sacerdos digitum suum tingit in Sanguine, et inde tangit labia pueri, et hoc sit secundum consuetudinem ecclesiae Graecorum tantum.“

(Hoci podľa obyčaje našej církvi dávame novonarodeným súčasne tri sviatosti. Po prvé, krstíme takým spôsobom, že kňaz vloží dieťa do vodného prameňa … a potom ho znakom kríža potvrdí [confirmat] krizmou na čele … a potom pokrstené dieťa prijíma takto: suchým Kristovým telom sa dotknú perí dieťaťa a odložia, a ak kňaz celebruje a v tom čase sa dieťa aj krstí, vtedy kňaz omočí svoj prst trocha v Krvi a nato sa dotkne perí dieťaťa, a toto nech je podľa zvyku gréckej církvi.)

MANSI, zv. 25, stĺpec 1236.

[41] V skutočnosti odpoveď synody bola zameraná na obranu pred obvineniami, že neuznávajú platnosť krstu vysluhovaného bez následného mazania olejom a udeľovania Eucharistie.

„Si necessitas contingat baptizandi, ubi chrisma et corpus Christi non inveniuntur, tunc baptizant cum sola aqua et baptismus est, sicut in LVII articulo diximus. Ideo non est verum quod dicitur, quoad baptizati sola aqua in tempore necessitatis, qui non fuerunt uncti cum chrismate, vel comunicati de corpore Christ, baptizatos non putant esse.“

(Ak sa prihodí, že je nevyhnutné krstiť a nenachádza sa tam krizma a Kristovo telo, vtedy krstia jedine vodou a krst je tak, ako sme povedali v článku 57. Preto nie je pravda, čo sa hovorí, že takých čo boli v nevyhnutnosti pokrstení iba vodou, a teda, ktorí neboli pomazaní krizmou alebo neprijali Kristovo telo, že ich pokladajú za nepokrstených.)

MANSI, zv. 25, stĺpec 1236.

[42] Lev X,. ap. list Accepimus nuper, 18 maii 1521.

„Presbyteri in fermento celebrare, ac sub ali forma, quam romana baptisare, videlicet: Baptisatur servus Dei in nomine Patris et Filii, et Spiritus S. Amen; item quod Ordinati in Sacris, matrimonio ante ipsorum sacrorum ordinum susceptionem contracto uti, ac barbam nutrire, venerandumque Sacramentum sub utraque specie omnibus, etiam pueris ministrare possint.“

(Presbyteri celebrujú na kvasenom [chlebe] a krstia inou formou ako je rímska, totiž: Krstí sa Boží služobník v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen. Ďalej, že ordinovaní pre bohoslužby, ak uzavreli manželstvo pred prijatím posvätného rádu, smú manželstvo užívať, pestovať bradu a prevelebnú sviatosť vysluhovať pod obidvoma spôsobmi všetkým, dokonca aj deťom.)

M. HARASIEWICZ, Annales Ecclesiae Ruthenae, Leopoli, 1862, 86.

[43] Porov. A. HODINKA, A Munkácsi Gör. Szert püspökség okmanytára, Ungvár 1911, 651-659, kde sa nachádzajú listy gréckokatolíckeho kléru Mukačevskej eparchie pripravené synodou, ktorá sa konala 7. marca 1715.

[44] Pavol III. ap. list Dudum, 23 dec. 1534.

„Venerabile sacramentum sub utraque specie omnibus etiam pueris ministrari posse per dictum Concilium statutum, et ordinatum, ac decretum sive permissum fuisset“

(To, že sa môže prevelebná sviatosť vysluhovať pod obidvoma spôsobmi dokonca i deťom, bolo ustanovené, nariadené a rozhodnuté čiže povolené spomenutým [Florentským] snemom.)

Appendix ad Bullarium Pontificium Sacrae Congregationis de Propaganda Fide, t. 1., Romae 1842, 22.

[45] Gregor XIII, ap. konšt. Benedictus Deus, 14. feb. 1577.

“ … parvulos usu rationis carentes nulla obligari necessitate ad sacramentalem Eucharistiae communionem. Siquidem per baptismi lavacrum regenerati et Christo incorporati adeptam iam filiorum Dei gratiam in illa aetate amittere nequeunt. Dum autemtanto in sacramento manducatur caro Filii hominis, omni reverentia ac humilitate idem Sacramentum prosequendum est: quod pueri per aetatem prestare minime possunt.“

(… že maličké deti, ktorým chýba užívanie rozumu, nie sú nútené nijakou nevyhnutnosťou na prijímanie sviatostnej Eucharistie. Nakoľko sa cez krstný kúpeľ znovuzrodili a boli včlenení do Krista, nemôžu v onom veku nijako stratiť už získanú milosť Božích synov. [porov. text Trident. koncilu; pozn.36] Keďže v takej významnej sviatosti je telo Syna človeka, treba túto sviatosť sprevádzať so všetkou úctou a pokorou. A toto deti vôbec nemôžu poskytnúť. )

Acta et Decreta Sacrorum Conciliorum Recentiorum Collectio Lacensis, t. 2, Herder, Friburgii Brisgoviae 1876, zv. 422; C.C. Orientale, Fonti, fasc. XII, Roma 1933, 237.

[46] Syn. Sergii Patriarchae Maronitarum (18. sept. 1596), kán. 7.

„Quoniam parvulis sine indecentia maxima, venerabilissimique Sacramenti iniuria vix potest Sacra Christi communio dari, caveant in posterum sacerdotes universi, ne quemquam ante rationis usum ad eam admittant.“

(Pretože maličkým deťom sa sotva môže dávať sväté Kristovo prijímanie bez najväčšej neprístojnosti a príkoria prevelebnej Sviatosti, do budúcnosti nech všetci kňazi zabránia tomu, aby hocikoho pred schopnosťou užívať rozum k nej pripustili.)

MANSI, zv. 35, stĺpec 1024; C.C.Orientale, Fonti, fasc. XII, Disciplina Antiochena, Maroniti, I. Ius particolare Maronitarum, a) Textus Iuris Approbati, Roma 1933, 235.

[47] V súčasných termínoch možno hovoriť o Ukrajinskej a Bieloruskej cirkvi. V minulosti sa pre ne používal aj termín Ruténska cirkev. Jestvuje však nebezpečie nedorozumenia, pretože termín ruténska sa používa aj pre pomenovanie súčasných cirkví: Zakarpatskej (Mukačevská eparchia), slovenskej, maďarskej, [zrodeých z Užhorodskej únie v r. 1646] alebo ruténskej cirkvi v Spojených štátoch (Pittsburgská metropolia), ktorá vznikla v diaspore z veriacich vyššie spomínaných cirkví.

[48] Synodus Zamost., r. 1720, tit. III, § 3.

„Etsi apud Orientales perpetuo servata fuerit, et nunc etiam servetur consuetudo admittendi infantes, et pueros rationisexpertes ad sacram Eucharistiam, quae semper fuit tanquam cibus, et potus spiritualis, quo in Cristo renati, vitam hanc spiritualem alere, confortare, et conservare possunt; cum tamen certum sit parvulos usu rationis carentes nulla necessitate obligari ad sacramentum Eucharistiae communionem, siquidem in illa aetate amittere non potuerunt gratiam acquistam per lavacrum Baptismi, Sancta Synodus statuit ob reverentiam tanto Sacramento debitam, ut ii posthac ad sacram Communionem, si ea privari sine scandalo possint, non ante admittantur, quam ipsos diligenter examinatos, et instructos, eius aetatis, et discretionis esse compertum fuerit, ut diiudicare possint Corpus Christi.“

(Hoci u východných [kresťanov] bola nepretržite zachovávaná obyčaj pripúšťať k svätej Eucharistii aj nemluvňatá a deti ešte nepoužívajúce rozum a táto obyčaj sa uchováva ešte aj teraz, pretože Eucharistia vždy bola ako duchovný pokrm a nápoj, vďaka ktorému môžu tí, čo sa znovuzrodili v Kristovi dávať tomuto duchovnému životu obživu, posilňovať ho a uchovávať; ale keďže napriek tomu je isté, že maličké deti, ktoré nemajú schopnosť používať rozum, nie sú nijakou nevyhnutnosťou nútené na prijímanie sviatostnej Eucharistie, nakoľko v tom veku nemôžu stratiť milosť získanú krstným kúpeľom, svätá synoda rozhodla, vzhľadom na náležitú úctu voči takej významnej sviatosti, aby odteraz ku svätému prijímaniu – ak jej môžu byť zbavení bez pohoršenia – neboli pripustení takí, u ktorých sa najprv nezistí, že boli dôkladne poučení a vyskúšaní, že majú taký vek a takú chápavosť, že dokážu odlíšiť Kristovo Telo.)

Acta et Decreta Sacrorum Conciliorum Recentiorum Collectio Lacencis, t. 2., Herder, Friburgii Brisgoviae 1876, stĺpce 29-30; C. C. Orientale, Fonti, fasc. XI, Ius particolare Ruthenorum, Roma 1933, 285-287.

[49] S.C. de Prop. Fide, 5 apr. 1729, v MANSI, zv. 46, stĺpec 94.

[50] Je zrejmé, že iniciatíva tejto synody vychádzala z Ríma, ako to jasne dokumentujú slová  ediktu  Jozefa Petra, antiochijského patriarchu, na zhromaždení synody:

„… synodum celebrare statuimus pro executione ecclesiasticorum mandatorum, quae sanctissimus d. n. papa Clemens XII., pontifex maximus, nobis injuxit.“

(… rozhodli sme sa konať synodu kvôli realizácii cirkevných predpisov, ktoré nám predostrel náš pápež Klement XII., najvyšší veľkňaz. )

MANSI, zv. 38, stĺpec 16.

[51] Syn. Libanen. Maronitarum, a. 1736, pars II, cap. XII.: „Communicare pueros et infantes, quod plerique Orientales usque in presentem diem faciunt, antiquum valde est, atque id veteres etiam in Occidente in usu habebant, quum pueris recens natis sacramentum eucharistiae sub specie sanguinis ministrabatur digito sacerdotis, quem illi sugerent; illis autem, quibus per aetatem sumere cibum liceret, vel reliquiae panis eucaristici tradebantur, quaemadmodum in ecclesia Constantinopolitana et alibi factum  fuisse notant gravissimi auctores; vel parvulae hostiae praeparabantur, ne illas in particulas frangere cogerentur, neve fragmenta in terram deciderent, sicut praescribit Joannes patriarcha Nestorianis suis, qui hac in parte ad Latinos et ad nostros accedunt, apud quos ostia, qua sacerdos communicat, in maiori forma est, quam ea, quae populis communicantibus porrigitur. Et in antiquis quidam nostris ritualibus, sicut et in ordine vetere Romano et in euchologiis Graecis, baptismatis ministro diserte praecipitur, ut infans mox a baptismo chrismate delibutos pascat, eucharistiae sacramento. Nihilominus tum ob debitam huic augustissimoi sacramento reverentiam, tum quia idem non est infantibus ac pueris ad salutem necessarium, praecipimus ut infantibus quidam, dum baptizantur, eucharistia nullo pacto, neque sub specie sanguinis, porrigatur, pueris autem non ante tradatur, quam ad annos discretionis pervenerint: quum scilicet huius sacramenti cognitionem et gustum habere coeperint, illosque parochus paucis ante diebus examinarit atque instruxerit de vi et ratione hujus tanti misteri, qui tunc primum illud sumere voluerint. Sicut enim sacrosanta Tridentina synodus docet, parvuli usu rationis carentes nulla obligantur necessitate ad sacramentalem eucharistiae communionem; siquidem, per baptismi lavacrum regenerati et Christo incorporati, adeptam jam filiorum Dei gratiam in illa aetate amittere non possunt. Neque ideo tamen damnanda est antiquitas, si eum morem in quisbusdam locis aliquando servavit; ut enim sactissimi illi patres sui facti probabilem causam pro illius temporis ratione habuerunt, ita certe eos nulla salutis necessitate id ferisse sine controversia credendum est.

(To, že deti a nemluvňatá prijímajú, čo väčšina príslušníkov východných kresťanov robí až do dnešného dňa, je veľmi starobylý jav a v minulosti sa to praktizovalo aj na Západe, keď sa novorodencom podala sviatosť Eucharistie pod spôsobom Krvi prstom kňaza, ktorý ocmúľali. Tým deťom, ktorým už vek dovoľoval prijímať jedlo, buď dávali zvyšky eucharistického chleba, ako zaznamenávajú najdôležitejší autori, že sa to robilo v konštantínopolskej cirkvi aj inde, alebo sa pripravovali malé hostie, aby ich neboli nútení lámať na malé čiastočky a aby úlomky nepadali na zem. Tak to predpisuje patriarcha Ján svojim nestoriánom, ktorí sa v tejto oblasti prikláňajú k latiníkom a k našim, u ktorých hostia, ktorú prijíma kňaz, má väčší tvar, než hostie, ktoré sa podávajú prijímajúcemu ľudu. V našich starých Rituáloch, ako aj v starom Rímskom Ordo a v gréckych Euchologionoch sa vysluhovateľovi krstu výslovne predpisuje, aby nemluvňa vzápätí po krste pomazané krizmou nasýtil sviatosťou Eucharistie. Napriek všetkému, jednak kvôli náležitej úcte voči tejto najvznešenejšej sviatosti, jednak preto, že táto sviatosť nie je nemluvňatám a deťom na spásu nevyhnutne potrebná, nech sa nemluvňatám počas krstu v nijakom prípade nepodáva Eucharistia ani pod spôsobom Krvi, a deťom, aby sa nepodávala, prv než prídu do veku rozlišovania, keď totiž začnú mať schopnosť poznať a zachytiť chuť tejto sviatosti. Tých farár, niekoľko málo dní predtým, vyskúša a poučí o sile a poriadku tohto, tak veľkého mystéria, ktoré vtedy chcú prijať prvý raz. Ako totiž učí posvätný Tridentský snem, že maličké deti, ktorým chýba užívanie rozumu, nie sú nútené nijakou nevyhnutnosťou na prijímanie sviatostnej Eucharistie, nakoľko sa cez krstný kúpeľ znovuzrodili a boli včlenení do Krista, nemôžu v onom veku nijako stratiť už získanú milosť Božích synov. Zato však netreba odsudzovať starobylú minulosť, ak tento zvyk na niektorých miestach zachovala. Ako totiž vtedajší Otcovia mali vzhľadom na súveké pomery oprávnený dôvod pre svoj čin, tak celkom určite bezosporu treba veriť, že to neurobili pre nejakú nevyhnutnosť, čo sa týka spásy.)

MANSI, zv. 38, stĺpec 108.

[52] Syn. Libanen. Maronitarum, a. 1736, pars II, cap. II, 12. „Sacramentum vero eucharistiae post baptismus infantibus quocumque modo porrigi omnio prohibemus sub poena suspensionis ipso facto incurrendae.“

(Podávať však po krste nemluvňatám sviatosť Eucharistie akýmkoľvek spôsobom naskrze zakazujeme pod trestom suspendovania, ktorý nastupuje samým činom [ipso facto].)

MANSI, zv. 38, stĺpec 46.

[53] S.C.S. Off., 14 iun. 1741, v R. DE MARTINIS, Iuris Pontificis de Propaganda Fide, pars secunda complectens Decreta, Instruciones, Encyclicas, Litteras etc., Romae 1909, 314-315.

[54] „Čo sa týka „tých“ neprístojností, pátrovi Remigiovi ako sťažovateľovi, by malo byť dobre známe, že obrad prijímania detí po krste je v gréckej cirkvi veľmi starobylý a zaznamenaný v Rituáli nazývanom Euchologium (sic), podľa ktorého ešte slúži koptská cirkev, ktorá je časťou gréckej cirkvi, a preto sa musí považovať za obrad (rítus), a nie jednoduchý zvyk tej cirkvi.“

S.C.S. Off., 14 iun. 1741, v R. DE MARTINIS, Iuris Pontificis de Propaganda Fide, pars secunda complectens Decreta, Instruciones, Encyclicas, Litteras etc., Romae 1909, 315.

Poznámka, že koptská cirkev je „časťou gréckej cirkvi“, a že preto používa grécky euchologion nie je presná, ale v danej chvíli poslúžila ako argument na obranu koptskej praxe.

[55] S.C.S. Off., 14 iun. 1741, v R. DE MARTINIS, Iuris Pontificis de Propaganda Fide, pars secunda complectens Decreta, Instruciones, Encyclicas, Litteras etc., Romae 1909, 315.

[56] „Z toho všetkého môže páter Remigius z Tridentu porozumieť, že úmyslom Svätého stolca  nie je sužovať Grékov alebo odstrániť ich obrady, ale iba ich poučiť ako je potrebné, aby boli vysluhované s náležitou úctou a slušnosťou a spomínanou obozretnosťou, aby sa predišlo neporiadku a neprístojnostiam; a to zvlášť v Egypte, kde väčšina Koptov sú schizmatici, ktorí by zle pochopili každú zmenu, ktorá by sa urobila proti ich starobylému obradu. Preto musí páter Remigius vhodne povzbudzovať katolíckych Koptov, aby boli patrične obozretní pri podávaní Krvi deťom a pri praní šiat, čo sa týka náležitej úcty k sviatosti.“

S.C.S. Off., 14 iun. 1741, v R. DE MARTINIS, Iuris Pontificis de Propaganda Fide, pars secunda complectens Decreta, Instruciones, Encyclicas, Litteras etc., Romae 1909, 315.

[57] „Cum administratio sacramenti Eucharistiae, quod sub una vel sub utraque specie infantibus in Baptismo, et pueris in Missa, solent greci exhibere, nihil contra orthodoxam fidem bonosque mores contineat (dummodo iidem Graeci credant firmiterque teneat communionem valide ac licite posse ministrari); quia tamen ad decentiam et reverentiam sacramenti magis expedit, si illud eisdem denegetur; propterae ne Greci vel Albanenses graeci ritus Eucharistiae sacramentum sub una vel sub utraque specie infantibus rationis usu carentibus in Baptismo, nec pueris in missa ministrent, interdicimus ac prohibemus.“

(Hoci vysluhovanie sviatosti Eucharistie, ktorú Gréci podávajú pod jedným alebo pod obidvoma spôsobmi nemluvňatám pri krste a deťom pri omši neobsahuje nič proti pravej viere a dobrým mravom [nakoľko aspoň spomenutí Gréci veria a pevne sa pridŕžajú toho, že takéto prijímanie sa môže vysluhovať platne a dovolene] jednako, pretože viac osoží kráse a úcte voči tejto sviatosti, ak sa tým [deťom] odoprie. Z toho dôvodu prísne a rozhodne zakazujeme, aby Gréci alebo Albánci gréckeho obradu vysluhovali sviatosť Eucharistie pod jedným alebo obidvoma spôsobmi pri krste nemluvňatám, ktorým chýba užívanie rozumu, ako aj deťom pri omši.)

Benedictus XIV, konšt. Etsi pastoralis, 26 maii 1742, § II, VII; v R. DE MARTINIS, Iuris Pontificis de Propaganda Fide, pars prima complectens Bullas, Brevia, Acta S.S., col. 3, Romae, 1890, 60.

[58] Porov. Benedictus XIV, ep. encykl. Allatae sunt, 26 iul. 1755, § 24. Jedna nedávna recenzia sa nachádza v Enchiridion delle encicliche, vol. 1, Edizioni Dehoniane Bologna 1994, 612-709.

[59] Synode, (ktorá sa, podľa juliánskeho kalendára, konala od 4. do 22. októbra 1790), predchádzala inštrukcia Kongregácie Propaganda Fide s výslovnými požiadavkami intervenovať na poli cirkevnej disciplíny. Jednako, synoda po skončení, nebola schválená Apoštolským stolcom, ako poznamenáva Mansi:

„Synodus re ipsa habita est, sed infelici successu, cum acta ipsius ob acerriman Germani Adami oppugnationem in usum numquam fuerint traducta, immo nec ad sacram congregationem transmissa ut ab ea examinarentur et adprobarentur. “

(Synoda sa naozaj uskutočnila, ale s neúspešným výsledkom, keď jej uznesenia, pre tuhý odpor Germana Adama, nikdy neboli uvedené do praxe,  ani predložené Posvätnej kongregácii, aby ich preskúmala a schválila.)

Text synody porov. MANSI, zv. 46, stĺpec 625-654.

[60] „Sacerdotibus prohibemus, ne puerilis septennio minoribus sacram communionem subministrent“.

(Kňazom zakazujeme, aby podávalisväté  prijímanie deťom mladším ako sedem rokov)

Synodus nationalis Graecorum Melchitarum in monasterio Sancti Salvatoris celebrata, sess. Octava, 3°, v MANSI, zv. 46, stĺpec 632.

[61] Táto synoda nielenže nebola schválená Apoštolským stolcom, ale bola explicitne zavrhnutá, predovšetkým kvôli jansenistickým vplyvom vo svojich textoch. O celom jej priebehu porov. Synodus nationalis in monasterio Sancti Antonimi apud Carcafe in Monte Libano celebrata, v MANSI, zv. 46, stĺpec 683-878, breve o vydanom zavrhnutí Gregorom XVI. porov. stĺpec 875-878.

[62] MANSI, zv. 46, stĺpec 732.

[63] Aktá synody porov. MANSI, zv. 46, stĺpec 1019-1170.

[64] Concilium patriarchale Hierosolymitanum a Melchitis celebrata presidente in eo Maximo Mazlum Patriarcha, časť I., Kap. III., kán. 3:

“ I keď euchologion predpisoval udeliť sviatosť najsvätejšej Eucharistie pokrsteným hneď po udelení sviatosti krstu, napriek tomu bol tento zvyk oprávnene zrušený, po tom, čo sa začala všeobecne udeľovať deťom sviatosť krstu, na rozdiel od prvých storočí Cirkvi, v ktorých obvykle krstili dospelých. Teda správne a oprávnene sa zrušil zvyk udeliť deťom hneď po krste sviatosť Eucharistie, ktorá nie je potrebná k spáse ako nevyhnutný prostriedok. Lebo udelením ju vystavujeme zjavnému nebezpečenstvu pohŕdania, a tak zostáva záväzok udeliť ju iba pokrsteným, ktorí už užívajú rozum.“ MANSI, zv. 46, stĺpec 1033.

[65] Čo sa týka postojov jansenizmu reprezentovaného Arnauldom v jeho knihe Fréquente communion, porov. J. CARREYRE, „Jansénisme“, v Dictionnaire de Teologie Catholique, zv. 8, p. 1°, Letouzey et Ané, Paris 1924, stĺpce 318-529, zvlášť stĺpec 460:

„Arnauld ne voit dans la communion qu’un sorte de récompense de la vertu et non point un aliment pour la vertu; c’est comme le couronnement d’une vie saine qui consiste dans une union plus intime avec Dieu et non point un moyen d’entretenir la vie divine et d’acquérir des forcespour résister et pour progresser. Le but assigné à la communion par Arnauld explique, en partie, les conditions rigoureuses qu’il exige pour réception de ce sacrament“

(Arnauld vidí v prijímaní iba akúsi odmenu za cnosť, a vonkoncom nie potravu pre cnosť. Je to ako korunovanie zdravého života, ktoré spočíva v intímnejšom spojení s Bohom, a vôbec nie ako prostriedok na udržanie Božieho života a nadobudnutie síl pre odolávanie a napredovanie. Cieľ, ktorý Arnauld prijímaniu pripísal, sčasti aj vysvetľuje prísne podmienky, ktoré vyžadoval na prijímanie tejto sviatosti.)

[66] Concilium provinciale primum Alba-Iuliense et Fogarasiense, v MANSI, zv. 42, stĺpce 463-952 (dekréty stĺpce 454-610).

[67] „Subiectum sacramenti sacrae eucharistiae sunt homines vivi, baptizati, qui ad annos discretionis pervenerunt.“

(Subjektom sviatosti svätej Eucharistie sú ľudia živí, pokrstení, ktorí dospeli do rokov, keď sú schopní rozlišovať.)

Concilium provinciale primum Alba-Iuliense et Fogarasiense, tit. V., kap. III., v MANSI, zv. 42, stĺpec 544.

[68] „Synodus itaque hortatur in Domino parochos, ut baptizatos atque confirmatos, postquam ad annos discretionis pervenerint, doceant promissiones in susceptione horum sacramentorum a Deo factas, eosque omnem vitam ad normam illarum promissionum componere promoveant. Hoc autem in occasione primae communionis sub sacra liturgia praestent, praesentibus et audientibus omnibus fidelibus.“

(Synoda preto povzbudzuje farárov v Pánovi, aby pokrstených a birmovaných, potom ako dospejú do rokov, keď sú schopní rozlišovať, poučovali o prisľúbeniach, ktoré dal Boh vzhľadom na prijímanie týchto sviatostí, a aby ich usmerňovali k tomu, aby celý svoj život viedli k súladu s normou týchto prisľúbení. Túto sviatosť nech však udelia počas svätej liturgie pri príležitosti prvého prijímania, keď sú prítomní a počúvajú všetci veriaci.)

Concilium provinciale primum Alba-Iuliense et Fogarasiense, tit. V., kap. III., v MANSI, zv. 42, stĺpec 542.

[69] Syn. Sciarfen. Syrorum,  a. 1888, cap. V., art. II, 3, XIX;

„Cum consuetudo parvulis post baptismum ss. Eucharistiae praebendi a nostra Ecclesia multo adhinc tempore abrogata sit, hunc morem restitui omnio inhibemus. Similiter interdicimus illi substitui aliquem ex modis apud non cathplicos vigentibus, qui sunt vel sacerdos digitum vino non consecrato intinctum in os infantis immittat, vel missae pulvillo aut cochleari os eius tangat.“

(Keďže obyčaj udeľovať po krste najsvätejšiu Eucharistiu bol v našej cirkvi dávnejšie zrušený, celkom zakazujeme obnoviť tento zvyk. Podobne zakazujeme zaviesť namiesto neho niektorý z tých spôsobov, ktoré sa uplatňujú u nekatolíkov, pričom ide o tieto: kňaz vloží do úst nemluvňaťa prst namočený v nekonsekrovanom víne, alebo sa dotknú jeho úst omšovým ručníčkom alebo lyžičkou.)

Syn. Sciarfen. Syrorum,  a. 1888, cap. V., art. IV, § 5, 2, III;

„Infantibus autem iam a longo tempore desiit apud nos mos Ssmae Eucharistiae communionem dandi statim post eorum baptismum et unctionem per Chrisma … Propterea praecipimus ne quis in nostra natione syriaca ad aliquam ex his duabus consuetudinibus quae iam radicitus cessarunt, revertatur, statuentes ut puerorumm et puellarum communio differatur in eam aetatem, qua huius tanti sacramenti, tam excellentis ac tam augusti, magnitudinem intelligere possint, et ad eius communionem primam debita cum dispositione accedere. Iniungimus quoque ac praescribimus omnibus parochis ut quotannis mentes puerorum et puellarum qui sacrae communioni idonei sint, catechesi ac doctrina instruant, eosque erudiant riteque disponant ad primam communionem.“

(U nás už veľmi dávno prestal zvyk podávať nemluvňatám prijímanie najsvätejšej Eucharistie hneď po ich krste a pomazaní myrom … Preto nariaďujeme, aby sa nikto v našom sýrskom národe nevracal k niektorému z týchto zvykov, ktoré už naskrze zanikli. Ustanovujeme, aby sa prijímanie chlapcov a dievčat odsunulo na vek, keď budú schopní chápať veľkosť takej významnej, vynikajúcej a skvelej sviatosti, a aby pristupovali k jej  prvému prijímaniu s náležitou dispozíciou, a tak všetkým farárom predkladáme a predpisujeme, nech každoročne katechézou a výukou poučujú chlapcov a dievčatá, u ktorých je vhodné, aby pristúpili k prvému svätému prijímaniu, nech ich vzdelávajú a riadne disponujú k prvému prijímaniu.)

Synodus Sciarfensis Syrorum in Monte Libano celebrata anno MDCCCLXXXVIII, Romae 1896, 77 a 91.

[70] Synodus Alexandrina Coptorum abita in Cairi in Aegypto anno MDCCCXCVIII, Romae 1899.

[71] Syn. Alexandrin. Coptorum, a. 1898, sect. II, cap. III, art IV, prima pars, VI, II, v Synodus Alexandrina Coptorum habita in Cairi in Aegypto anno MDCCCXCVIII, Romae 1899, 93.

[72] Syn. Alexandrin. Coptorum, a. 1898, sect. II, cap. III, art IV, prima pars, VI, II.

„Quamombrem omnium sanctarum ecclesiarum Dei unitatem retinentes, tamdiu approbamus et minime condemnamus utramque earum praxim, quamdiu approbatur et minime condemnatur a Romano Pontifice qui potestatem habet uniformem universae Ecclesiae consuetudinem praescribendi.“

(Z toho dôvodu zachovávajúc jednotu všetkých svätých Božích cirkví, natoľko schvaľujeme a vonkoncom neodsudzujeme jednu a druhú prax v nich, nakoľko ju schvaľuje a vonkoncom neodsudzuje rímsky veľkňaz, ktorý má právomoc predpisovať jednotný zvyk pre celú Cirkev.)

Synodus Alexandrina Coptorum habita in Cairi in Aegypto anno MDCCCXCVIII, Romae 1899, 93-94.

[73] Syn. Alexandrin. Coptorum, a. 1898, sect. II, cap. III, art IV, prima pars, VI, III.

„Nihilominus disciplina in nostra Ecclesia nunc vigens servetur iuxta quam parvulorum communio in eam aetatem remittatur, in qua augustissimi huius Sacramenti divinam excellentiam intelligentes, ad eius communionem prima vice cum debita disposizione accedere queant.“

(Jednako nech sa zachová v našej cirkvi teraz platná disciplína, podľa ktorej sa prijímanie maličkých odsúva na ten vek, v ktorom budú chápať božskú výnimočnosť tejto preskvelej sviatosti, a tak budú môcť po prvý raz pristupovať k jej prijímaniu s náležitou dispozíciou.)

Synodus Alexandrina Coptorum habita in Cairi in Aegypto anno MDCCCXCVIII, Romae 1899, 94.

[74] Acta et Decreta Concilii Nationalis Armenorum Romae habiti … Anno Domini MDCCCCXI, Romae 1913.

[75] Syn. Armen., a. 1911, 391.

„Antiquam Ecclesiae usum, quo sanctissima eucharistia, statim baptismo collato, infantibus administrari solebat, cum iam apud nos desierit, instaurari vetamus, ne exinde magis propagetur error apud nonnulos vulgatus, qui eucharistiam infantibus ad salutem prorsus esse necessariam asserunt, quemadmodum Gregorius Dateviensis, infensissimus ille catholicorum inimicus, in tractatu suo de eucharistia insulse contendit.“

(Keďže starobylá prax Cirkvi, podľa ktorej sa vysluhovala nemluvňatám ihneď po udelení krstu najsvätejšia Eucharistia u nás už zanikla, zakazujeme ju obnovovať, aby to nebol podnet na šírenie bludu rozšíreného u mnohých, ktorí tvrdia, že Eucharistia je nemluvňatám naskrze nevyhnutná na spásu, ako to nerozumne presadzuje najzarytejší nepriateľ  katolíkov Gregor Datevský vo svojom traktáte o Eucharistii.)

Acta et Decreta Concilii Nationalis Armenorum Romae habiti A. D.  MDCCCCXI, Romae 1913, 205-206.

[76] Syn. Armen., a. 1911, 422.

„Pueri, qui nondum rationis usum adepti sunt, neque ea esse dignoscuntur mente atque aetate, ut sciant quid agant, ad eucharisticam mensam non sunt admittendi. Iis enim angelicus iste cibus praebendus est, qui, fidei mysteriis eruditi, admirabilis huius sacramenti cognitionem acceperint et pietate ac probitate commendentur.“

(Deti, ktoré ešte nedosiahli užívanie rozumu a je zrejmé, že pre svoj spôsob myslenia ako aj vek nie sú také, aby vedeli, čo robia, nemajú sa pripustiť k eucharistickému stolu. Tento anjelský chlieb sa totiž má poskytovať tým, ktorí boli vzdelaní v tajomstvách viery a tak si osvojili poznanie tejto obdivuhodnej sviatosti a [navyše] ich odporúča zbožnosť a mravnosť.)

Acta et Decreta Concilii Nationalis Armenorum Romae habiti Anno Domini MDCCCCXI, Romae 1913, 219.

[77] Quam Singulari, 8. aug. 1910,  najmä č. VII a VIII v AAS 2 (1910) 577.

[78] Synoda v Sis (1342): „… et postea puerum baptizatum communicant sic: cum Corpore Christi sicco tangunt labia pueri, et reponunt, et si sacerdos celebrat et in tempore illo baptizatur puer, tunc modicum sacerdos digitum suum tingit in Sanguine, et inde tangit labia pueri, et hoc sit secundum consuetudinemecclesiae Graecorum tantum.“ (preklad: pozri poznámku 39)  MANSI, zv. 25, stĺpec 1236.

[79] Syn. Armen., a. 1911, 637 d).

„Nec necesario reintegrandae videntur peculiares aliquae cerimoniae, quae iam in desuetudinem abierunt, ut ex. gr. «communio labiorum» puerorum statim post baptismum.“

(Zdá sa, že nie je nevyhnutné znova obnoviť niektoré špecifické obrady, ktoré už upadli do nepoužívania, ako napríklad „prijímanie perí“ detí hneď po krste.)

Acta et Decreta Concilii Nationalis Armenorum Romae habiti Anno Domini MDCCCCXI, Romae 1913, 307.

[80] O histórii prvej východnej kodifikácie a o metóde práce rôznych komisií porov. Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium auctoritate Ioannis Pauli PP. II promulgatus, Praefatio, v AAS 18. oct. 1990, 82 (1990)1047-1060, zvlášť str. 1050-1053. Pokiaľ ide o prípravné texty v rámci prvotnej kodifikácie, ktoré neboli publikované porov. I. ŽUŽEK, „Les textes non publies du Code de Droit Canon Oriental“, v Nuntia 1, 23-31.

[81] Sledujúc v prvej časti číslovania CIC’17, konzultori podali komentáre a prípadne návrhy vychádzajúc, kde to bolo možné, z textov zodpovedajúcich kánonov v CIC’17. Tak sa môžeme stretnúť s ich komentármi ku kán. 854, CIC’17. Tieto komentáre a poznámky boli vydané Kongregáciou pre Východné cirkvi a doručené osobám, ktoré sa podieľali na prácach prípravnej komisie.

[82] Codificazione Canonica Orientale. Gréci a byzantská disciplína vo všeobecnosti. Štúdia  o kánonoch 801-1011. (P. Cyril Korolevskij), N. 199/32.

[83] Korolevskij, tamže N. 199/32, 30.

[84] Korolevskij, tamže N. 199/32, 31.

[85] Korolevskij, tamže N. 199/32, 32.

[86] Codificazione Canonica Orientale. Melchiti: Štúdia  o kánonoch 801-1011. (Vdp. A. Coussa), N. 201/32, zvlášť str. 25-26.

[87] Codificazione Canonica Orientale. Rumuni: Kán. 801-1011. (Can. G. Balan), N. 193/32.

[88] Codificazione Canonica Orientale. Rusi: Štúdia  o kánonoch 801-1011. (Mons. A. Sipiagin), N. 193/32.

[89] Tamže, N. 193/32, 3.

[90] Tamže, N. 193/32, 7.

[91] Codificazione Canonica Orientale. Ruténi: Štúdia  o kánonoch 801-1011. P. Dionýz Holoweckyj, O.S.B.M., N. 196/32, 43-45.

[92] Codificazione Canonica Orientale. Kopti – Egypťania : Štúdia  o kánonoch 801-1011. (Vdp. Fr. Gozman), N. 180/32.

[93] „Notre Syn. Alex. p. 94-II confirme la discipline récente de la Communauté Copte Catholique renvoyant la communion des enfants à leur âge de discrétion. Cependant, comme les Coptes orthodoxes gardent encore l’occasion des conversions d’un village en masse, il est difficile de les convaincre d’adopter l’usage actuel, surtout qu’il s’agit de convaincre des femmes ignorantes et très attachées à leur rite (d’autant plus que dans des libelles récents on accuse les catholiques de vouloir latiniser les coptes orthodoxes notamment par l’abolition de ce rite), il semble que le réponse du St. Office en date 14 juin 1741 au R.P. Remigio de Trento «missionaire franciscaine en Egypte», doit garder toute sa vigueur pour le cas dont s’agit, d’autant plus que le St. Office y reconnaît «non semplice uso di quella Chiesa», mais un fonction liturgique qui suit la collation du Baptême et de la Confirmation.“

(Naša Alexandrijská synoda, str. 94-II potvrdzuje modernú disciplínu koptského katolíckeho spoločenstva, ktorá odsúva prijímanie detí do ich veku rozlišovania. Na druhej strane, keďže ortodoxní Kopti ešte zachovávajú starobylú disciplínu, a stáva sa, že masovo konvertuje celá dedina, je ťažké presvedčiť ich, aby prijali súčasný zvyk. Najmä keď ide o to, presvedčiť nevedomé a k svojmu obradu veľmi lipnúce ženy [a tiež, keď v novodobých pamfletoch sú katolíci vystavení obvineniu, že chcú latinizovať ortodoxných Koptov, osobitne cez odstránenie tohto obradu]. Zdá sa, že odpoveď Posvätného ofícia zo 14. júna 1741 dôstojnému otcovi Remígiovi z Tridentu, františkánskemu misionárovi v Egypte, musí si zachovať plnú platnosť pre prípady, o ktoré tu ide, a to tým viac, že Posvätné ofícium v tom uznáva „nie jednoduchý zvyk cirkvi“, ale liturgickú funkciu, ktorá nasleduje hneď po udelení krstu a birmovania)

Codificazione Canonica Orientale. Kopti-Egypťania: Štúdia  o kánonoch 801-1011. (Vdp. Fr. Gozman), N. 180/32, 48.

[94] Codificazione Canonica Orientale.Sýro-Maroniti: Štúdia o kánonoch 801-1011(Vdp. P. Sfair),N.203/32, 13.

[95] Codificazione Canonica Orientale. Sýrčania:Štúdia  o kánonoch 801-1011.Sac. Paolo Hindo, N.179/32, 29.

Citácia z Bar-Hebreo je prebratá z C.C.Orientale, Fonti, fasc. III, 49, ale Hindo urobil v prepise niektoré chyby, ktoré urobili text menej zrozumineľným.

[96] Codificazione Canonica Orientale. Arméni – titulus III. De sanctissima Eucaristia ( kán. 801-947), N. 204/33.

[97] Tamže, N. 204/33, 21.

[98] Stotožnenie univerzálnej cirkvi s latinskou, urobené latinskými autormi neprekvapuje, ale prijatie takého nadradenia východnou synodou je určite výrečným svedectvom straty vízie východnej ekleziológie.

[99] Codificazione Canonica Orientale. Arméni-titulus III. De sanctissima Eucaristia (kán. 801-947),N.204/33, 22.

[100] Codificazione Canonica Orientale.Etiópčania:Štúdia o kánonoch 801-1011. (S. E. Mons. Chidané), N. 132/31.

[101] Tamže, N. 132/31, 3.

[102] Codificazione Canonica Orientale. Bulhari: Štúdia  o kánonoch 801-1011. (Dp. Pascaleff), N. 168/32.

[103]Codificazione Canonica Orientale. Italo-albánci: Štúdia o kánonoch 801-1011. (Dp. J. Croce),N.195/31-C.O.

[104]Codificazione Canonica Orientale. Sýro-chaldejci: Štúdia o kánonoch 801-1011. (Vdp. P. David), N. 135/31.

[105]Codificazione Canonica Orientale. Sýro-malabarci: Štúdia o kánonoch 801-1011. (Vdp. Zacharia Vachaparambil),  N. 167/32.

[106] Codificazione Canonica Orientale. Schema comparato dei can. 801-1011, N. 201/32, 16-17.

[107] Kán. 854 §1. Pueris, qui propter aetatis imbecilitatem nondum huius sacramenti cognitionem et gustum habent, Eucaristia ne ministretur.

(Deťom, ktoré pre slabosť veku ešte nemajú poznanie a chuť tejto sviatosti, nech sa Eucharistia nevysluhuje.)

§6. Hic praescriptis minime improbatur consuetudo vigens in quibusdam locis ministrandi Eucharistiam pueris rationis usu carentibus, dummodo id fiat sub specie vini tantum et remoto omni irreverentiae periculo.

(Týmito predpismi sa vonkoncom nezavrhuje zvyk zaužívaný na niektorých miestach, že sa Eucharistia vysluhuje deťom, ktorým chýba užívanie rozumu, pokiaľ sa to deje iba pod spôsobom vína a odstráni sa nebezpečenstvo akéhokoľvek zneváženia.)

V posledných rozpravách jeden z konzultorov navrhol pridať  k §1 klauzulu firmo § 6 a upresniť formuláciu § 6: … consuetudo vigens in quisbusdam locis ministrandi Eucharistiam pueris rationis usu carentibus… v zmysle príslušnosti k „rítu“ a nie k „miestu“, navrhujúc úpravu: …consuetudo vigens in quisbusdam ritibus ministrandi Eucharistiam pueris rationis usu carentibus…

[108] Codificazione Canonica Orientale. VIII. Schema dei canoni 726-1153 secondo le proposte dei Revmi delegati orientali, Prot. N. 263/33, Tipografia Poliglotta Vaticana 1934, 68-71.

[109] Kán. 854 §6. Hic praescriptis minime improbatur consuetudo vigens in quibusdam locis ritus armeni et byzantini ministrandi Eucharistiam pueris rationis usu carentibus, dummodo id fiat sub specie vini tantum et remoto omni irreverentiae periculo.

(Týmito predpismi sa vonkoncom nezavrhuje zvyk zaužívaný na niektorých miestach arménskeho a byzantského obradu, že sa Eucharistia vysluhuje deťom, ktorým chýba užívanie rozumu, pokiaľ sa to deje iba pod spôsobom vína a odstráni sa nebezpečenstvo akéhokoľvek zneváženia.)

[110] Spolu s inými  Testi iniziali (TI) de Baptismo, Chrismate et Eucharistia nachádzame tieto texty pripravené, ale nie vyhlásené v Nuntia 4, 41-127.

[111] Kán. 109 §1. Sacra communio, ubi usus viget, ministrari potest pueris usu rationis nondum potitis, opportunis adhibitis cautelis, praesertim una cum sacramentorum baptismi et chrismatis administratione ad normam legum liturgicam, et in periculo mortis, etiamsi tanti sacramenti receptio ad salutem necessaria non est.

(Sväté prijímanie, kde platí taký zvyk, môže sa vysluhovať deťom, ktoré ešte nedospeli k užívaniu rozumu, pričom však treba uplatniť vhodné zásady obozretnosti, ale predovšetkým sa môže vysluhovať zároveň s vysluhovaním krstu a myropomazania podľa predpisu liturgických zákonov a v nebezpečenstve smrti, hoci prijatie takej významnej sviatosti nie je na spásu nevyhnutne potrebné.)

[112] Kán. 109 §3. Etiam in ritibus in quibus usus de quo in §1 servatur, curet parochus, iuxta normas ab Hierarcha loci hac super re traditas, ut pueri usum rationis assecuti, sufficienti cognitione doctrinae christianae aucti, et qua decet dispositione praediti, sollemniter ad tanti sacramenti receptionem accedant.

(Takisto v obradoch, v ktorých sa zachováva zvyk, o ktorom sa hovorí v § 1, nech dbá farár v zmysle noriem predložených v tejto veci miestnym hierarchom, aby deti, keď dosiahnú užívanie rozumu a nadobudnú dostatočné poznanie kresťanskej náuky a okrem toho budú mať náležitú vnútornú dispozíciu, pristúpili slávnostne k prijatiu takej významnej sviatosti.)

[113] Porov. Nuntia 3, 3-10.

[114] Porov. Nuntia 3, 4.

[115] Porov. Nuntia 1 (provizórny spis), 24.

[116] G. FERRARI, „Breve esposizione dei lavori sui canoni De Divina Eucharistia“, v Nuntia 4, 34.

[117] Nuntia 4, 40.

[118] „In canone seguenti (can.46) retinentur consuetudines probatae necton normae liturgicae plurium Ecclesiarum, iuxta quas pueris usum rationis nondum potitis, opportunis adhibitis cautelis, licet administrari Divinam Eucharistiam non tantum in pericolo mortis, sed aliis etiam in casibus. Nihil novi hic. Norma haec iam in schemate anni 1958 continetur, pluribus documentis a Sede Apostolica editis vel adprobatis innixa“

(Obsahom nasledujúceho kánona [kán.46] sú schválené obyčaje, ako aj liturgické normy viacerých cirkví, podľa ktorých slobodno deťom, ktoré ešte nemajú užívanie rozumu, pri uplatnení vhodných zásad obozretnosti, vysluhovať Božskú Eucharistiu nie výlučne pri hrozbe smrti, ale aj v iných prípadoch. To nie je nič nové. Táto norma je obsiahnutá už v schéme z roku 1958 a opiera sa o viaceré dokumenty, ktoré Apoštolský stolec vydal alebo schválil.)

[119] „Denuo recognitio dello schema dei canoni sul Culto Divino e Sacramenti“, v Nuntia 15, 32.

[120] Porov. M. MARUSYN, „L’unzione con Santo Myron, Relazione sui canoni rivisti nel coetus de Sacramentis”, v Nuntia 2, 20.

[121] Nuntia 2, 20 a Nuntia 10, 23.

[122] Nuntia 24-25, Schema Codicis Iuris Canonici Orientalis.

Kán. 694. Initiatio sacramentalis in mysterium salutis suscepione Divinae Eucharistiae perficitur, ideoque Divina Eucaristia post baptismus et chrismationem sancti myri christifideli ministretur quam primum secundum normam iurus particularis propriae Ecclesiae sui iuris.

Kán. 707. Circa infantium in Divina Eucaristia participationem post baptismus et chrismationem sancti myri serventur opportunis adhibitis cautelis praescripta librorum liturgicorum propriae Ecclesiae sui iuris.

[123] Porov. Nuntia 28, 87.

[124] Porov. Nuntia 28, 87-88.

[125] Bari 1987, Fede, sacramenti ed unitá della Chiesa, čl. 37 (ďalej: dokument z Bari 1987), v D. SALACHAS, Il dialogo teologico ufficiale tra la chiesa cattolico-romana e la chiesa ortodossa, iter e documentazione, Quaderni di Odigos, 10(1994)č. 2, 174.

[126] Dokument z Bari 1987, čl. 44-46.

[127] M. MRUSYN, tamže, v Nuntia 2, 13.

[128] D. SALACHAS, Teologia e disciplina dei sacramenti nei Codici latino e orientale. Studio teologico-giuridico comparativo, EDB, Bologna 1999, 170; porov. Dokument z Bari 1987, čl. 48 a 51.

[129] Porov. R. TAFT, „On the Question of Infant Communion in the Byzantine Catholic Churches of U.S.A.“, v Diakonia 17 (1982) 209-210.

[130] Vychádzajúc v skutočnosti z nesprávnej interpretácie slov „vek rozlišovania“ a „prijať s dôstojnosťou“ a pod vplyvom trestov a ich účinkov podľa všeobecných noriem práva, ktoré dekrét stanovil proti neposlušným, chceli rozoznávať dvojaký vek rozlišovania. Jeden pre Zmierenie, iný pre Prijímanie. Pre prvý požadovali vek v ktorom sa dokáže rozlišovať medzi dobrom a zlom a teda hrešiť, pre druhý naopak vyšší vek, v ktorom poznanie kresťanského učenia by bolo plnšie a zrelšie rozpoloženie duše. Preň určili desať, dvanásť, štrnásť rokov. Neskôr jansenizmus, preháňajúc každú hranicu potreby dobrej prípravy, pokúsil sa ho odsunúť až na osemnásť alebo dvadsať rokov. C. TESTORE, „Comunione eucaristica“, v Enciclopedia Cattolica, zv. 4, Roma 1950, stĺpec 133.

[131] Quam Singulari, 8. aug. 1910, zvlášť v č. VII a VIII v AAS 2(1910)577.

[132] „It is position of the delegates … that the Board of Directors of the FDLC and the Bishop’s Comitee on the Liturgy urge the National Conference of Catholic Bishops to take the initiative to propose to the Apostolic See a discussion on the restoration of the ancient practice of  celebrating confirmation and communion at the time of baptism, including the baptism of children who have not yet reached catechetical age, so that through connection of these tree sacraments, the unity of the Paschal Mystery would again assume its proper significance as the culmination of Christian initiation.“

(Takýto je postoj delegátov… Predsedníctvo FDLC a Biskupská liturgická komisia vyzýva Národnú konferenciu katolíckych biskupov, aby vyšla s iniciatívou a navrhla Apoštolskému stolcu diskusiu o obnove starobylej praxe slávenia birmovania a prijímania počas krstu vrátane detí, ktoré ešte nedosiahli katechetický vek. Spojením týchto troch sviatostí by mohla jednota Paschálneho tajomstva opäť nadobudnúť svoj vlastný význam ako vrchol kresťanskej iniciácie.)

FDLC Newsletter 22:4 (december 1995) 45, citoval M. E. JOHNSONA, The Rites of Christian Initiation, 354.

[133] „Not since the time of the Gelasian Sacramentary and Ordo Romanus XI has Western christianity been so close to the possibility of restoring full infant initiation to its liturgical and sacramental life. Indeed, if children who have not yet reached the catechetical age of seven can be baptized, and if confirmation is properly restored as nothing other than the concluding ritualization and sacramentalizing Spirit-gift and seal of baptism, then there is absolutely no reason, theological or otherwise, why such children should not be communed as well.“

(Ešte nikdy od čias Sakramentára Gelaziovho a Rímskeho Orda XI, nebol Západ tak blízko k možnosti obnovy plnej iniciácie deti do ich liturgického a sviatostného života. Naozaj, ak deti ktoré ešte nedosiahli katechetický vek siedmich rokov môžu byť pokrstené a ak birmovanie je správne obnovené ako nič iné iba završujúca rituálizácia a usviatostnenie daru-Ducha a pečať krstu, potom je absolútne nepochopiteľné, teologicky alebo hociako, prečo by také deti nemohli aj prijímať.)

M. E. JOHNSON, The rites of Christian Initiation, 355.

[134] Istruzione per l’applicazione delle prescrizioni liturgiche del Codice dei Canoni delle Chiese Orientali, (Inštrukciu na aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO) Libreria Editrice Vaticana, Città del Vaticano 1996, 7-9, č. 5

[135] Tamže č. 6.

[136] Tamže, č. 42

[137] Tamže, č. 42

[138] Tamže, č. 51

Kategória: Rôzne, Zo života Cirkvi