Bratislavskí gréckokatolíci si v nedeľu 28. októbra 2012 pripomenuli 40. výročie konsekrácie svojho Chrámu Povýšenia Pánovho životodarného Kríža, ktorý sa nachádza na ul. 29. augusta na Ondrejskom cintoríne a ktorý dnes slúži ako katedrálny chrám bratislavskej eparchie.
Pri tejto príležitosti slúžil bratislavský eparcha, vladyka Peter Rusnák archijerejské sväté liturgie o 9:00 h. (cirkevnoslovansky) a o 10:30 h. (slovensky). V rámci slávnosti sa prítomní modlili aj pred ikonou a relikviami bl. Vasiľa, ktorý ako pomocný prešovský biskup posvätil tento (pôvodne rímskokatolícky) chrám 29. októbra 1972, po generálnej oprave a úprave podľa požiadaviek byzantského obradu.
Z histórie. V období po Pražskej jari, keď bola obnovená Gréckokatolícka cirkev v ČSR, sa liturgický život bratislavských gréckokatolíkov sústredil v Kostole svätého Ladislava, a to až do r. 1972. Rímskokatolícka cirkev prepožičiavala tento kostol pre bohoslužobné potreby gréckokatolíckych veriacich už predtým (1945-1950). Pôvodne mali gréckokatolíci svoj prvý farský kostol pod Bratislavským hradom – Chrám sv. Mikuláša (Bratislavská farnosť bola zriadená 1. apríla 1934 a jej prvým farárom bol o. Jozef Haľko.) V roku 1945, pred koncom druhej svetovej vojny bol však kostol ťažko poškodený (zhorela veža a strecha). Oprava chrámu trvala päť rokov a keď bola r. 1950 dokončená, nastala likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi. (Chrám sv. Mikuláša ostal po roku 1968 v správe Pravoslávnej cirkvi.)
Cesta k vlastnému chrámu po roku 1968 však nebola jednoduchá a zahrňovala zložité vybavovanie. V tom čase sa v kostole na Ondrejskom cintoríne nekonali bohoslužby. Bola to skôr pohrebná kaplnka, resp. slúžila ako sklad kvetov pre prípravu vencov a kytíc k pohrebom. Bratislavský farár o. Jozef Haľko a manželka Emília spolu s odhodlanými veriacimi dosiahli súhlas od príslušných úradov mesta Bratislavy, ako aj cirkevných i občianskych organizácií, aby bol zruinovaný chrám Povýšenia sv. Kríža na Ondrejskom cintoríne poskytnutý pre potreby Gréckokatolíckej cirkvi. A tak po generálnej oprave mohol byť chrám posvätený a daný do trvalého užívania gréckokatolíkom.
Homília. Vladyka Peter (Rusnák) na začiatku homílie zacitoval správu o posviacke chrámu z časopisu Slovo (č. 2/1973), poznačenú „mierovým“ slovníkom minulej éry, v ktorej sa o.i. uvádza: „V poslednú októbrovú nedeľu minulého roku [1972 – pozn. red.] posvätil otec biskup dr. Vasiľ Hopko gr.-kat. chrám sv. Ondreja v Bratislave. Otcovi biskupovi pri posvätných obradoch posviacky asistovali miestni duchovní gr.-kat. farnosti a naši bohoslovci CMB fakulty. […] Týmto radostným dňom bratislavských gréckokatolíkov skončila jedna etapa života farnosti v chráme sv. Ladislava a začala nová, v chráme sv. Ondreja. Nech dobrotivý Boh i naďalej žehná snaživým úsiliam našich veriacich v hlavnom meste SSR, aby v príkladom plnení svojich duchovných i spoločenských povinností, vo vzájomnej láske, znášanlivosti, v dobrom spolunažívaní všetkých so všetkými dali výstižný vzor všetkým našim malým i veľkým farnostiam!“ (viď príloha).
Ako eparcha v homílii uviedol, mať svoj chrám je pre veriacich veľmi dôležité, ba často si k nemu vytvoria hlboké puto. V chráme možno konať kult a vykonávať náboženské prejavy, ktoré sú nám blízke, zvlášť v našej východnej tradícii, ako napr. bozkanie ikon, zapálenie sviečok pred ikonostasom, hlboké poklony, atď. Ale Ježiš nám – tak ako samaritánke v evanjeliu – hovorí, že praví ctitelia sa budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde, lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov (porov. Jn 4, 23 ). Ba svätý Pavol v tejto súvislosti povie – „vy ste chrám živého Boha“ (2 Kor 6, 16b). Teda nestačí len mať svoj kamenný chrám, ale predovšetkým je potrebné mať chrám v svojom srdci, a ten chce budovať Boh. Boh chce v nás, v našom srdci budovať svoj chrám. Otázka však znie: Aký chrám staviame Bohu vo svojom srdci? Lebo aj starozákonný Dávid chcel Bohu vybudovať chrám, ale Pán mu ústami proroka Nátana povedal: „Ty mi chceš postaviť dom, v ktorom mám bývať?… Pán ti oznamuje, že Pán postaví dom tebe“ (2 Sam 7, 5b.11b). Sám Ježiš hovorí farizejom „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“, a ako evanjelista dodáva, „on hovoril o chráme svojho tela“ (Jn 2, 19b.21), teda o chráme, ktorý už nebude rukou zhotovený. Ježiš nás teda volá k úplne novému spôsobu života, chce predovšetkým budovať svoj chrám v našom srdci. Môžeme to vidieť na Panne Márii, ktorá nosiac Krista pod srdcom, bola akoby „monštranciou“, kde bol prítomný Boh.
Slávnosť sa zakončila Molebenom k bl. Vasiľovi, ktorého ikona a ostatky sú umiestnené po ľavej strane ikonostatu a bratským zdieľaním pri spoločnom agapé.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Kostol Povýšenia sv. Kríža (na Ondrejskom cintoríne)
Bratislavský cintorín sv. Ondreja sa používal od roku 1784 a dvakrát ho rozšírili. Dňa 13. mája 1859 položili na cintoríne základný kameň pre výstavbu kaplnky Povýšenia sv. Kríža a dňa 14. septembra 1860 (na sviatok Povýšenia sv. Kríža) bol sakrálny objekt konsekrovaný. Posviacku vykonal ostrihomský arcibiskup kardinál Ján Scitovský.
Projekt pôvodnej kaplnky Povýšenia sv. Kríža vypracoval bratislavský architekt Ignác Feigler ml. Išlo o jednoloďový priestor s apsidou, zaklenutou konchou. Obdĺžniková loď sakrálneho objektu má plochý strop a steny členené slepými arkádami. Hlavné priečelie kostola Povýšenia sv. Kríža (teraz do ulice 29. augusta) má profilovaný rám s pilastrami a štítom, ktorý prevyšuje vežička.
Sakrálny objekt pôvodne slúžil ako cintorínska kaplnka. Od roku 1972 je v správe gréckokatolíckej cirkvi (po generálnej oprave a úprave podľa požiadaviek byzantského obradu). Obnovený kostol Povýšenia sv. Kríža posvätil 29. októbra 1972 gréckokatolícky svätiaci biskup prešovský Vasiľ Hopko.
(Bagin, A., Krajči, J.: Kostoly a kaplnky hlavného mesta SSR Bratislavy, SSV, Bratislava 1988, s.109)
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Historické údaje podľa:
Babjak, J: Zostali verní 6. Košice: Slovo, 2000, s. 20-23.
Bagin, A., Krajči, J.: Kostoly a kaplnky hlavného mesta SSR Bratislavy, SSV, Bratislava 1988, s.109
Slovo č. 2/1973, s.14.
