DRUHÁ PASCHA
Milí duchovní otcovia kňazi, bratia a sestry!
Zo srdca vás všetkých pozdravujem pri príležitosti sviatku Päťdesiatnice, Zostúpenia Svätého Ducha!
Prežili sme obdobie po Veľkej noci a súčasne obdobie očakávania. V ľudskom živote je to rovnaké, ako v činnosti srdca: diastola a systola – napätie a uvoľnenie. Aj náš život sa odohráva v rovnakom rytme: príprava, oslava, uspokojenie a potom opäť príprava na niečo ďalšie, napätie z toho, čo má prísť do nášho života a opäť uvoľnenie.
Počas štyridsiatich dní pôstu mala celá Cirkev upriamený pohľad na vzkriesenie Kristovo, a stále nám zdôrazňovala, aby sme sa pozerali tým smerom. Pôst totiž nie je zmyslom duchovného života, ale iba prípravou na niečo významnejšie. Potom však prišla noc a ráno Paschy, a zrazu počujeme: prečo hľadáte?, choďte do Galiley, choďte a povedzte, oznámte… (Lk 24,5; Mk 16, 7, Mt 28, 10) A vtedy pochopíme, že dielo ešte nie je dokončené, že sa nesmieme uspokojiť s udalosťou, ktorá je akoby mimo nás, ktorú niekto urobil za nás. Kristus naozaj vstal z mŕtvych, ale tým to neskončilo. Kristovo vzkriesenie, hoci je tou najdôležitejšou udalosťou dejín spásy, nie je definitívnou bodkou v živote Cirkvi, ani v živote kresťana. Dielo ešte nie je dokonané, ešte čaká na realizáciu v živote človeka. Nastáva obdobie ohlasovania, evanjelizácie, svedectva. Lenže ako ho zrealizovať, ak sme ešte stále za zatvorenými dverami…, ak sme ešte v strachu pred „židmi“…, ak sa iba čudujeme z prázdneho hrobu…, z toho čo sa stalo? (Jn 20,19).
Boh ponúka riešenie. Chce, aby sa udalosť Kristovho vzkriesenia stala našou životnou, osobnou skúsenosťou. Ponúka dar svojho Svätého Ducha:
A keď s nimi stoloval, prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie: O ktorom ste počuli odo mňa, že Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým (Sk 1, 4-5).
Tento druhý krst je priam tak dôležitý ako ten prvý: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do nebeského kráľovstva (Jn 3,3). Vojsť do nebeského kráľovstva znamená vidieť zázraky, ktoré Boh vykonal a koná v živote, a hovoriť o nich, vlastne, hovoriť o ňom! Tak ako, keď vojdeme do galérie, do chrámu, alebo do veľkolepej prírodnej scenérie a v nemom úžase hľadíme na krásu, ktorú sme si predtým, možno, ani nevšimli, a potom sme plní túžby niekomu o tom porozprávať.
…čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme (1 Jn 1,1)
Zvestovať, ohlasovať, hovoriť – to je Kristova požiadavka. A na splnenie tejto úlohy ponúka svojho Svätého Ducha. Až vtedy sa každý z nás: biskup, kňaz, veriaci stane hodnoverným svedkom, lebo nevydáva svedectvo iba ústami, ale aj svojím životom. Mnohí ľudia podľahli klamu, že povinnosť ohlasovať, evanjelizovať, je záležitosťou svätených služobníkov a vnútra kostola. Necítia v srdci ten plameň, o ktorom hovorí prorok Jeremiáš, ktorý mal rovnaké pokušenie: nebudem viac hovoriť v jeho mene. Ale v srdci mi bol sťa horiaci oheň, zovretý v mojich kostiach, namáhal som sa, aby som to vydržal, no nevládal som (Jer 20, 9). Je to rovnaké, ako to, čo po tomto dni, povedia apoštoli vo Veľrade: My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli (Sk 4,20).
Práve k tomu pozýva Svätý Otec celú cirkev: synodálna cesta, totiž, nie je len o zmene štruktúr, ale najmä o zmene zmýšľania. Kedy apoštoli povedali: my sme toho svedkami? – Až po naplnení Svätým Duchom! Dovtedy sedeli za zatvorenými dverami. K tomuto autentickému svedectvu sme pozvaní všetci. Takto sa zrodila Cirkev.
Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť (Sk 2,1-4).
A svet sa zmätene pýtal: ako to že ich počujeme, každý vo svojom jazyku? (Sk 2, 8)
V dnešnom krutom svete zmietanom vojnami, ekonomickou, či migračnou krízou, nepokojmi a neistotou, je tento jazyk Svätého Ducha, táto reč lásky, našim jediným dorozumievacím prostriedkom, ktorému svet rozumie a ktorému uverí. A nielen vo svete, ale aj v našich rodinách, manželstvách, farnostiach, osvojme si jazyk Svätého Ducha.
Pripomeňme si historickú Paschu. Mohli by sme povedať: Tak ako Jahve v Egypte, prešiel krajinou v noci, Kristus v tú noc vyšiel z hrobu. Tam obišiel ich domy, tu vstal bez nášho pričinenia. Teraz však Svätý Duch chce prejsť nielen krajinou, a nielen vyvetrať, ale naplniť celý dom. Prejsť priamo naším životom, naším srdcom, a urobiť z nás nové stvorenie, ktoré nie je len človekom so živou dušou, ale oživujúcim duchom, aby: z vnútra toho, kto verí tiekli prúdy živej vody (porov. Jn 7, 38).
Náš duchovný život nezačína, ani od stvorenia sveta, ani od založenia Ríma, dokonca ani od Narodenia Krista, alebo od vzkriesenia Kristovho. Náš duchovný život začína príchodom Svätého Ducha, ktorý sa rozlieva v našich srdciach, príchodom jeho lásky, ktorá nám zjaví, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú (1 Kor 2,9).
Tu je aj vysvetlenie, prečo východné cirkvi celý liturgický rok odvodzujú od výrazu: Po Päťdesiatnici! To je ten archimedovský pevný bod, ktorý musíme nájsť, aby sme pohli vesmírom. Lepšie povedané už ho nemusíme hľadať, je daný: je to prítomnosť Božieho Ducha v nás, život v Duchu!
Presvätá Bohorodička, ktorá počala z Ducha Svätého, nosila Krista vo svojom lone, a bola v strede zhromaždenia, ktoré sa modlilo, nech nám vyprosí požehnanú prítomnosť Svätého Ducha v nás, až po uskutočnenie zvolania svätého apoštola Pavla: Kristus v nás – nádej spásy!
Požehnanie Pánovo nech je na vás s jeho milosťou a láskou!
Takéto sviatky Päťdesiatnice a po Päťdesiatnici, naplnené pravým kresťanským svedectvom želá
vladyka Peter
