Príklady svätosti sa nám často zdajú príliš vzdialené, a to nielen geograficky. Ale niekedy ich máme doslova priamo pred očami.
Dnes (5. sept. 2017)) sa vo Zvolene konal pohreb mladej mamičky Márie Sabolovej, manželky gréckokatolíckeho kňaza, ktorá darovala život za svoje dieťa. Vyžaroval z nej vždy pokoj a radosť. Nie, nepoznali sme sa viac ako z videnia, zdravili sme sa a viackrát stretli na farských detských karnevaloch. No keď som sa pred pár dňami dozvedela, že Mária sa (veríme) narodila do neba, spomenula som si práve na toto – na srdečnú radosť a pokoj. A na mamu, ktorá darovala svoj život, aby jej dcérka mohla žiť.
Mária Sabolová zomrela vo veku 32 rokov na následky onkologického ochorenia, nakoľko odmietla liečbu s cieľom zachrániť svoju dcérku Moniku, ktorá sa ako zdravé dieťa narodila v septembri minulého roku. Mária 1. septembra 2017 odišla do večnosti.
Odpoveďou na túto tragédiu, ktorá nemá vysvetlenie, je slávenie Eucharistie a viera, ako povedal v úvode bratislavský eparcha Mons. Peter Rusnák, ktorý viedol pohrebnú liturgiu vo Zvolene. „Ukázala, ako sa dá bojovať proti zlu na tomto svete – v tichosti, trpezlivosti, modlitbou.“
Mária sa narodila 3. októbra 1984 vo Vranove nad Topľou, absolvovala pedagogické štúdium v odbore biológia – geografia a v máji 2009 prijala sviatosť manželstva s Jánom Sabolom. Po jeho kňazskej vysviacke začali spoločne pôsobiť v mladej gréckokatolíckej farnosti vo Zvolene, ktorá ani dodnes nemá materiálne zázemie. O dva roky neskôr sa im narodila prvá dcérka Marienka, o ďalšie dva roky Janík a v septembri minulého roka najmladšia Monika. Mária sa stretávala na modlitbách s ostatnými veriacimi mamami vo Zvolene, pracovala ako špeciálny pedagóg.
Počas posledného tehotenstva jej v treťom mesiaci tehotenstva, v marci minulého roku zistili onkologické ochorenie. Mária sa rozhodla bojovať za život svojho dieťaťa počas tehotenstva, ale aj po jeho narodení. V rozhovore pre Katolícke noviny vo februári tohto roku povedal jej manžel, otec Ján Sabol: „Ďakujem Pánu Bohu za moju manželku Máriu, lebo väčšinu rozhodnutí urobila ona. Žasol som, ako cez jej skutky prorocky pôsobil Boh v našej rodine. Nebojím sa preto o našu budúcnosť a verím Bohu, že bude naďalej s nami a dá nám potrebnú dôveru, múdrosť aj silu.“
Kostol sv. Alžbety bol plný desiatok kňazov východného i latinského obradu, rodiny, príbuzných, priateľov, farníkov. Otec biskup Rusnák v kázni zdôraznil: „Ak niet vzkriesenia, potom môžeme stáť nad touto rakvou a pýtať sa donekonečna ako ľudia tohto sveta – prečo?! Prečo tridsaťdvaročná žena v plnom rozkvete krásy, síl, dobroty, manželského zväzku, materinského poslania… no prečo, prečo, prečo? Boh sa na toto díval? Tak potom nejestvuje! Nie! Boh sa na toto díva a trpí! Trpel spolu s ňou. Myslíte si, že nemohol zasiahnuť? Ale práve preto, že nezasahuje, jestvuje – lebo jestvuje láska, milosrdenstvo, a to je náš Boh. A preto keď stojíme nad rakvou našich blízkych, otázkou nie je, kto sa koľko dožil, ale ako sa ja staviam k životu.“
V úvode pohrebnej liturgie bola prečítaná Ranná modlitba starých optinských starcov, ktorú sa Mária počas choroby denne modlila:
Pane, daj, aby som s pokojom v duši prijal všetko, čo mi prinesie nadchádzajúci deň. Daj, aby som sa úplne odovzdal Tvojej svätej vôli.
Po celý deň ma vo všetkom veď a posilňuj.
Nech by som dostal v priebehu dňa akékoľvek správy, nauč ma prijať ich s pokojnou dušou a pevným presvedčením, že nad všetkým je Tvoja svätá vôľa.
Vo všetkých mojich skutkoch a slovách veď moje myšlienky a zmysly.
Vo všetkých nepredvídaných situáciách mi nedaj zabudnúť, že všetko je zoslané od Teba. Nauč ma priamo a rozumne konať s každým členom mojej rodiny, aby som nikoho nezarmucoval a neroztrpčoval. Pane, daj mi silu prenášať sa cez útrapy prichádzajúceho dňa a cez všetky udalosti, ktoré prinesie.
Veď moju vôľu a nauč ma modliť sa, veriť, dúfať v Teba, odpúšťať a milovať.
Amen.
Ako bolo napísané aj na parte zosnulej – s veľkou nádejou, odovzdaní do Božích milosrdných rúk. Lebo „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13). A svätosť je možná aj dnes. Aj v našej krajine. A klíči v tichosti ako horčičné zrnko, ktoré je v čase sadzby najmenšie zo všetkých, ale napokon z neho vyrastie obrovský strom. Pane, daruj jej odmenu za lásku, ktorú tú na zemi rozdala!
Autor: Zuzana Vandáková
© Copyright www.cestaplus.sk
Článok bol prevzatý so súhlasom redakcie z časopisu Cestaplus (5. 9. 2017)
