Nedeľa o márnotratnom synovi – Lk 79. začalo (15, 11 – 32)
11 (Ježiš) pokračoval: „Istý človek mal dvoch synov. 12 Mladší z nich povedal otcovi: »Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.« A on im rozdelil majetok. 13 O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. 14 Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. 15 Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. 16 I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. 17 Vstúpil teda do seba a povedal si: »Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. 18 Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. 19Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.« 20 I vstal a šiel k svojmu otcovi.
Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. 21 Syn mu povedal: »Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.« 22Ale otec povedal svojim sluhom: »Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! 23 Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, 24 lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.« A začali hodovať.
25Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. 26Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. 27 Ten mu povedal: »Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.« 28 On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. 29 Ale on odpovedal otcovi: »Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. 30 No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.« 31 On mu na to povedal: »Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. 32 Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.«“
Homília
Neviem, ako je to teraz, ale za našich detských liet bola akákoľvek finančná dotácia od rodičov, ujov, tiet, takmer vždy sprevádzaná pripomienkou: „A nie, že to minieš na hlúposti!“ „Hlúposti“ sa myslelo zväčša: sladkosti, cukríky, zmrzliny, kolotoče, kino. Myslím si, že u deväťdesiatich percent detí to aj napriek varovaniu skončilo týmto spôsobom. Tých zvyšných desať percent, na kontrolnú otázku rodičov odpovedalo, že si ich ušetrili. Peniaze dali do prasiatka a za to zožali od dospelých pochvalu. Dospelí poznajú hodnotu peňazí. A preto míňať na daromnice je podľa nich hriechom. Pamätáte sa na otázku v spovednom zrkadle: Nemárnil som peniaze na zbytočné veci? Nechcem s tým polemizovať, ba naopak, je správne naučiť deti, že peniaze nepršia, ale je tu jedno veľké nebezpečie, že tomu, kto ich vie obracať a množiť, sa potom medzi ľuďmi odpustí všetko.
Bratia a sestry, možno začujeme vzdialenú ozvenu, ospravedlnení mnohých dnešných rodičov?: Syn odišiel do zahraničia, zanechal vieru, do kostola nechodí, sviatosti neprijal už niekoľko rokov, prestúpil na iné náboženstvo, žije s jednou len tak, ale má sa vynikajúco, má výborné miesto, veľa zarába, kúpil si dom, auto, chatu, „hodinky s vodotryskom“… Predstavte si, že by odišiel z domu, a ešte by k tomu žil ako žobrák, bezdomovec, zhýralec, gangster. No, s tým by sa väčšina rodičov asi nechválila. Vzťah k peniazom ospravedlní všetko! A tu sa dotýkame priam podstaty problému aj dnešného evanjelia aj nášho postoja voči Bohu.
Pokiaľ budeme hovoriť o dnešnom synovi iba ako o márnotratnom, stále sa nám bude premietať iba tento jeden problém: rozhádzal otcovi majetok. Veď už samotné jeho meno je zložené z dvoch slov: utratiť na márnosti alebo márnivo utratiť. Keby tak utrácal rozumne, u koľkých z nás by našiel zástancov!
Predstavte si, že by dotyčný syn vzal otcove peniaze, odišiel by z domu a investoval by ich tak, že by sa mu zdvojnásobili, či strojnásobili. Z čoho by sme si ho dovolili obviniť?! Že odišiel od otca, že pohrdol otcovou láskou, že pohrdol bratom, že pohrdol poriadkom a slobodou otcovského domu…? – je tam toho! A potom je tu ešte ďalšie nebezpečie, že mnohí z nás sa v tomto evanjeliu ani nenájdu: „Veď čože som už ja premárnil, čo ja mám za majetky?“ A to by bola už ozajstná tragédia – vypadnúť z Božieho slova, vypadnúť zo spásy.
Nemôžeme teda toto Kristovo podobenstvo prebehnúť len tak povrchne. Ježiš v ňom určite nerieši problémy sporenia a rozumného nakladania s peniazmi.
A preto si na pomoc zoberme názvoslovie tejto nedele, ako ju poznáme z cirkevno-slovanskej terminológie: Nedeľa o Bludnom synovi. Renomovaný Ďjačenkov Cirkevno-slovanský slovník nám o hesle Bludnyj syn hovorí: je to hriešnik, ktorý sa nechce podriadiť spasiteľnej viere a zákonu, oddávajúci sa náruživostiam, ktoré ho ničia. Nič sa tu nehovorí o peniazoch. A pri hesle Bluditi uvádza príbuzné korene tohto slova z iných jazykov, kde je to ešte zjavnejšie. Tak napríklad: české blouditi je zablúdiť, rumunské blende, pomiatnuť sa na rozume, litovské blisti potemnieť, lotyšské blenst slabo vidieť, latinské blandiri zaliečať sa, pochlebovať, nemecké blind oslepnúť. A tu už prestávajú všetky naše výhovorky. Ten chlapec z evanjelia, ten tvoj syn, tvoja dcéra, alebo aj ty sám, si zablúdil, oslepol, nevidíš, si v tme. Tvoje bohatstvo, tvoje ja, tvoj majetok i diabol ti lichotia, zaliečajú sa ti. Nepočuješ ako ti hovoria: „Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič – a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý“. Žalmista to vyjadril ešte skôr: Neprávosť našepkáva hriešnikovi v hĺbke jeho srdca; pred jeho očami nieto bázne Božej. Sám sebe lichotí do vlastných očí, aby nemusel poznať svoju neprávosť a zanevrieť na ňu (Ž 36, 2- 3).
Opustiť Božiu lásku, zapredať svoju dušu, zameniť večnosť za chvíľu rozkoše a pohodlia… Bratia a sestry, povedzte sami, jestvuje väčšia slepota, väčšia hlúposť, horší obchod? Za čo človek vymení svoju dušu?
My stále žijeme v našej ľudovej teológii, že hriech je v podstate niečo dobré, len smola je, že nám ho zakázali. A preto o hriešnikoch hovoríme, že si užívajú. V tomto klamstve žil i jeden i druhý syn z dnešného evanjelia. Boží pohľad, pohľad Biblie je diametrálne odlišný, a taký musí byť aj pohľad kresťana: hriech je najväčšie nešťastie v živote človeka, v živote ľudstva! Je to strata Božieho života v nás, strata pokoja, strata vstupenky do raja, do večného života, do večného šťastia! Preto má Boh také milosrdenstvo s hriešnikmi, a preto ho tak často my „spravodliví“ nevieme Bohu odpustiť.
Otázka nestojí tak, či sme prehajdákali a rozhádzali veľký či malý majetok. Otázka stojí tak, či sa nám páči v Otcovskom dome, v kresťanstve, v Cirkvi? Či sme radi, že náš život riadia Božie a Cirkevné zákony a katolícka morálka? Či sme radi, že máme vieru, sviatosti a večný život a nedali by sme ich za všetky poklady sveta? Ak nie, ak pokukujeme po peniazoch, po sláve, po úspechu, po prvých miestach, po modlách tohto sveta, ako po niečom, čo vyrieši náš život a dá nám šťastie: Obráťme sa! To my sme tí, čo zablúdili, čo sú slepí, čo sa pomiatli, čo sami sebe lichotia. Ak máš niečo z týchto postojov v sebe (a kto nemá?): obráť sa! Možno sme fyzicky nikdy neopustili Otcov dom, ako ten starší brat, ale aj o nás môžu platiť Izaiášove slová, ktoré Pán Ježiš cituje: Tento ľud ma uctieva perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa ( Mk, 7,6; porov. Iz 29, 13).
Buď si povedzme s mladším: V dome môjho Otca je láska, pokoj, poriadok, je tam práca, strava pre každého, a ja tu hyniem. Vstanem a vrátim sa k Otcovi!
Alebo počujme: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ja ti nič nezávidím, nič neodopieram. Ale ty musíš zvážiť, čo je na prospech tvojej spáse a čo nie. Všetko je vaše, vy však ste Kristovi, a Kristus Boží! (porov. 1 Kor 3, 22b.23) Len mi dovoľ, aby som ťa mohol milovať. Ak moja láska vstúpi do tvojho srdca, budeš môcť správne milovať aj svojho manžela, svoju manželku, svojich súrodencov, svojich rodičov, svoje deti, svojho blížneho.“
Bratia a sestry. Boh ako múdry a starostlivý Otec nám kedysi povedal: Tu máš talent, peniaz, tvojho krstu, tvojej viery, choď a obchoduj s ním. A dobre si rozmysli, kde ho investuješ, aby si ho neminul na hlúposti. A On sa takisto poteší, ako naši rodičia, ak mu povieme, že sme ho investovali tak, že sa rozmnožil. Istotne nás pozve: Vojdi do domu, kde sa spoločne veselíme.
Homília vladyku Petra Rusnáka (29. januára 2010)
-vp-
