Drahí bratia a sestry, milí rozhlasoví poslucháči,
dnes v Cirkvi, ale aj v našej spoločnosti slávime sviatok slovanských vierozvestov, svätého Cyrila a Metoda. Ich misia v svojom čase posunula Slovanov žijúcich na Veľkej Morave medzi kultúrne kresťanské národy vtedajšej Európy a našim predkom dala písmo, formujúce sa školstvo a Rímom zriadenú cirkevnú provinciu. Preto dnes neslávi len Cirkev svojich svätcov, lebo svätý Cyril a Metod boli svätí muži. Ale môžeme povedať, že sú odkazom aj pre diplomatov – veď z ich životopisu je nám známa ich misia ku Chazarom, ako aj poslanie Konštantína u Saracénov. Sú odkazom aj pre učiteľov, veď na území Veľkej Moravy sformovali školstvo a vyučili prvých žiakov, ktorých potom priviedli až do Ríma. Sú odkazom pre filológov a jazykovedcov, veď na Veľkú Moravu prišli s prvými prekladmi Svätého Písma a sformovali nové písmo – hlaholiku. Sú odkazom pre štátnikov a politikov, veď svojim pôsobením na Veľkej Morave mali vplyv na Rastislavovu a Svätoplukovu ríšu. Metodova diplomácia vymohla nielen schválenie slovanských liturgických kníh a následné slávenie svätej liturgie v staroslovienčine, ale aj umožnila vytvorenie novej cirkevnej provincie, čo novo vznikajúcemu štátnemu celku zabezpečovalo autonómiu a nezávislosť na Franskej ríši a dovoľovalo priamu komunikáciu s Apoštolským stolcom v Ríme. Sú odkazom pre tých, ktorí tužia po jednote, lebo celá ich misia bola prepojením Východu a Západu. Sú odkazom pre tých, ktorí sú nespravodlivo stíhaní a prenasledovaní, lebo na živote svätého Metoda vidíme aj jeho trpezlivé znášanie útokov od tých, ktorí od začiatku boli proti tejto misii. A na ich živote môžeme vidieť, že vzdelanie a hlboká zbožnosť si neodporujú, ale naopak formujú charaktery a vytvárajú hodnoty, pre ktoré aj po stáročiach sú pre nás mocným príkladom.
A predsa po ľudský musíme konštatovať, že ich misia nakoniec skončila krachom. Závisť ich odporcov a neustále politické lavírovanie Svätopluka bolo príčinou zániku slovanskej vzdelanosti s jej školstvom. Zákaz liturgizovania v staroslovienskom jazyku a následné vyhnanie ich žiakov a Metodovho nástupcu svätého Gorazda ukončilo sľubne sa rozvíjajúce dielo solúnskych bratov. No napriek tomu je tu jeden veľmi dôležitý fakt, že stále je tu národ, ku ktorému pred tisíc rokmi prišli. Národ, ktorý nie je početne veľký, ale uprostred Európy stále pevne a hrdo sa priznávajúci k viere svojich otcov a k tradícii predkov. Národ, ktorý prežil aj napriek tomu, že prišiel o svojich učiteľov a vodcov. Národ, ktorý prežil a vieru si zachoval aj napriek tomu, že mu dejiny nepriali, keď nemal svoju štátnosť a na jeho vieru útočili nepriateľské sily. Sme tu, v tejto modernej Európe a máme tu svoje pevné miesto. Máme tu svoj hlás, tak ako ostatní, ktorí mali svojich kráľov, a hrdo sa hlásime k svätým mužom, ktorí nám v našich ranných dejinách priniesli písmo a ohlásili Slovo v našej reči. Slovo, ktoré mení ľudské srdce a má moc víťaziť nad najväčším nepriateľom človeka, nad hriechom, ktorý nám berie slobodu a prináša smrť.
V pravom slova zmysle ich misia nebola krachom, ale veľkým víťazstvom večného Slova. Cez celé stáročia sa náš národ nemal o čo oprieť iba o toto Slovo, ktoré formovalo naše rodiny, kde sa prijímal život a odovzdávala sa viera. Dnes si mnohí dávajú otázku: Čo nám pomohlo prežiť? – My máme odpoveď. Samozrejme, že Boh. Ale Boh sa zjavuje, cez skutočnosti a udalosti ľudského života. Čo bolo tou mocnou skutočnosťou, že sme tu, že máme svoje dejiny, svoju kultúru a svoje tradície? Národ prežil, lebo tu bola a ešte chvála Bohu stále je, rodina. Rodina, kde otec a matka prijímali život, kde sa odovzdávala viera, ktorá dávala silu prežiť. Hodnoty, ktoré nám priniesli so svojím posolstvom svätý Cyril a Metod, celé stáročia prežívali z generácie na generáciu vďaka rodine zakotvenej vo viere a v tradícii otcov.
Dnes vidíme, že tieto hodnoty sú spochybňované, alebo úplne prekrúcané. Postmoderná doba v globalizujúcej sa spoločnosti má svoje nástroje, ktorými sú liberalizmus a relativizmus, ktoré prinášajú zmätenie pojmov: Dnes už nehovoríme o pýche, ale o zdravom sebavedomí, lakomstvo sa zmenilo na zákon ekonomiky, nestriedmosť na vyššiu životnú úroveň, závisť na boj o spravodlivosť, hnev je zdravou reakciou na hlúposť druhých, hulvátstvo na slobodu prejavu, okrádanie na slobodný trh, zanedbaná výchova deti na tvorbu vlastného názoru, materstvo bez manželstva na modernú formu existencie, likvidácia pozitívnych hodnôt na zbavenie predsudkov, neúcta k tradícii na víťazstvo zdravého rozumu a slušnosť je prežitok doby. A vrcholom všetkého je to, že rodina, ktorá celé stáročia bola v našom národe jediným ohnivkom našej identity je dnes iba alternatívou. Mnohí hovoria, že je tu kríza rodiny. Mnohí už nevstupujú do manželstva, žijú iba tak, bez zbytočných formalít. A štatistiky hovoria, že polovica tých, ktorí do neho vstupujú po určitom čase z neho vystupujú. Áno, je tu kríza manželstva. A prečo? Lebo je tu kríza kresťanských postojov.
Na túto skutočnosť my máme odpoveď. Do stredu rodiny a vôbec každého kresťanského života treba postaviť Krista a jeho kríž, ako odpoveď na ľudský životný údel. Toto nám priniesli svätý Cyril a Metod. Národ prežil, lebo tu boli rodiny, ktoré často aj cez ťažký životný údel, akými boli choroby, chudoba, prenasledovanie, vojny, dostávali odpoveď cez Kristov kríž. Skrze Slovo, ktoré im bolo zvestované, kríž prestal byť prekliatím, ale naopak, stal sa miestom stretnutia sa s Bohom. Stal sa miestom, kde mohli prijať svoju vlastnú identitu a prežiť. Boh má totiž moc zo smrti vytiahnuť život. Tam, kde už bola iba beznádej a tma, tam cez udalosť veľkonočného rána prichádza svetlo, nový život. O tomto svetle hovorí dnešné Božie Slovo, ktoré nám predkladá Cirkev na dnešný sviatok: „ Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na stojan, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5, 14 – 16). Dnes je veľmi dôležité, aby sme vo svojom živote volili Krista. Áno, povieme si, ja to robím, ja volím Krista. Je to pravda?
V Božom Slovo máme na to veľmi peknú odpoveď. Keď Pilát predviedol pred Židovský ľud Krista a Barabáša a pýtal sa ľudu, koho chcú prepustiť, tak ľud kričal Barabáša: „A čo mám urobiť s Ježišom ?“ – pýtal sa Pilát, a dav kričal – „Ukrižuj ho!“ Žiadali oslobodenie pre vraha a nevinného poslali na smrť. Povieme si, nám sa to nemôže stať. Je to pravda? My stále volíme vo svojom živote Ježiša Krista?
Kto to bol Barabáš? Bol to revolucionár. Zelót, ktorý bojoval za stratené práva Izraelitov, ktorý pri jednej potýčke zabil Rimana, a preto mal byť popravený. To znamená, že to bol človek, ktorý hľadal spravodlivosť tohto sveta. Rimania boli okupanti a jeho národ bol zotročovaný. On bojoval za lepšiu budúcnosť.
Voliť Barabáša znamená voliť spravodlivosť tohto sveta. Voliť Krista znamená robiť to, čo urobil Ježiš Kristus: voliť kríž. On neprotestoval, keď ho súdili. Ako baránok vedený na zabitie nevydal ani hlas. A práve na tomto kríži sa zastavila zloba sveta. V časoch Ježiša sa stretli dva veľké prúdy našej civilizácie. VIERA IZRAELA na jednej strane a RÍMSKE PRÁVO a kultúra grécko-rímska na druhej strane. A výsledkom bolo, že zomrel nevinný! Ale hľa, deje sa neočakávaný jav, hrozný, strašný: tento človek naozaj nie je človekom. Boh ho vzkriesil z mŕtvych a živý sa zjavil apoštolom hovoriac: Nie som prelud, dotknite sa ma, dajte mi jesť. Tohto človeka, ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych, Boh urobil Pánom. Tento Ježiš, tento spôsob milovať a zomrieť, je Bohom, je Jahvem: Boh je láska, Deus est caritas, Boh je láska. Ale aká Láska? Snáď láska k snúbenici? Nie! Láska matky k dieťaťu? Nie, lebo to je iba prirodzená pozemská láska. Táto láska je Bohom. To je odlišná láska. Kto je Boh? Je jedným, ktorý ťa rešpektuje, ktorý má takú nesmiernu lásku, že sa nebráni pred tvojou zlobou. On sa nechá zabiť tvojim hriechom, tvojim sebectvom. On ťa rešpektuje. A môžeme sa teraz pýtať: KTO NÁS REŠPEKTOVAL AŽ PO TAKÝ BOD, ŽE NÁS NECHAL, ABY SME ROBILI ZLÉ VECI? NIKTO! Kto nás miloval až tak veľmi, že pochopil, že my máme právo sa zmýliť? Snáď žena? Snáď matka, alebo otec?
Keď sme v nejakej kríze, iba Boh nám dovolí, aby sme klamali, nechá nás robiť, ako my chceme. Medzi ľuďmi sa veci rysujú úplne inak: je jasné, že ak žijeme spolu a ty ma rozčuľuješ, robíš mi zle. A ak som egoista, nechcem, aby si mi robil zle: Keď ty robíš zlé veci, ja ti to nedovolím. Už chápeme, kde sa môže zastaviť zloba a hriech tohto sveta, alebo aj môj vlastný hriech, alebo hriech mne blízkeho človeka muža, ženy, deti, rodičov a pod.? Na tejto láske na tomto kríži! Tu je odpoveď, na tomto kríži Ježiša Krista. Kto má takúto lásku? Nikto. Príkladom je nám vlastný život. Veď v mene našej ľudskej spravodlivosti sa hneváme, súdime, rozvádzame. Kde sa v našom živote môže zastaviť hriech? Chýba nám Láska. Chýba nám Kristus. Preto ho musíme postaviť do stredu našich rodín, našich vzťahov, aby Svetlo, ktoré nám hlásali naši dnešní svätci bolo aj naďalej našou istotou a silou, ako prežiť a mať v sebe život večný.
Drahí bratia a sestry, milí rozhlasoví poslucháči. Rodina nie je alternatíva, život nie je pokus, láska nie je dobrodružstvo a naše povolanie nie je sebarealizácia. To všetko je výzva Boha, ktorý nás miluje a chce nám dať život večný. Amen.
o. Vladimír Skyba
Homília odznela 5. júla 2015 v Katedrálnom chráme pri liturgii, vysielanej v priamom prenose na Rádiu Slovensko.
