17 Jeden zo zástupu mu odpovedal: „Učiteľ, priviedol som k tebe svojho syna, posadnutého nemým duchom. 18 Kdekoľvek ho schytí, zhodí ho, idú mu peny, škrípe zubami a chradne. Povedal som tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, ale nemohli.“ 19 On im povedal: „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho ku mne!“ 20 I priviedli ho k nemu. Len čo ho duch zbadal, zalomcoval chlapcom, ten sa zrútil na zem, zvíjal sa a išli mu peny. 21 Ježiš sa opýtal jeho otca: „Odkedy sa mu to stáva?“ On odpovedal: „Od detstva. 22 A často ho vrhol aj do ohňa a do vody, aby ho zahubil. Ale ak niečo môžeš, zľutuj sa nad nami a pomôž nám!“ 23 Ježiš mu povedal: „Ak môžeš?! Všetko je možné tomu, kto verí.“ 24 A chlapcov otec hneď vykríkol: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ 25 Keď Ježiš videl, že sa zbieha zástup, pohrozil nečistému duchu: „Nemý a hluchý duch, ja ti rozkazujem: Vyjdi z neho a už nikdy doň nevchádzaj!“ 26 Ten vykríkol, mocne ním zalomcoval a vyšiel. Chlapec ostal ako mŕtvy, takže mnohí vraveli: „Zomrel.“ 27 Ale Ježiš ho chytil za ruku, zdvihol ho a on vstal. 28 Keď potom vošiel do domu a boli sami, učeníci sa ho spýtali: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ 29 On im povedal: „Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou.“ 30 Odišli odtiaľ a prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, 31 lebo učil svojich učeníkov a hovoril im: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“
Mk zač. 40. (9, 17 – 31)
HOMÍLIA
Pamätám si na jednu scénu z filmu o vojakoch základnej vojenskej služby, ako mladí chlapci plní energie a elánu s typickou mladíckou veselosťou vtrhli do samoobsluhy nakupovať. Kupovali chlieb, mäsové výrobky, pivo, cigarety a pritom bavili ostatných kupujúcich a mladú predavačku. Keď už boli skoro hotoví jeden z vojakov vykríkol: „Pozor idú vojaci!“ – a vtedy jedna staršia žena tomuto vojakovi pokojným hlasom, ktorý vyjadroval rokmi nadobudnutú istotu, tak trochu s humorom, ale predsa vážne, a tak ako to vedia povedať iba mamky svojim synom, povedala: „ Chlapci, vy nie ste vojaci, vy sa na vojakoch iba hráte. To môj manžel bol vojak, on bojoval v druhej svetovej vojne a tam aj padol.“ Áno je to veľký rozdiel hrať sa dva roky na vojaka a pritom strihať dobre známy meter pred civilom, alebo byť nasadený v skutočnom boji a denne ponúkať svoj život.
Niečo podobné sa stalo v udalosti, ktorú sme počuli v dnešnom Božom Slove. Kristus zostupuje z Hory premenenia a počúva veľkú vravu. Sú tam zákonníci a hádajú sa s učeníkmi a okolostojaci ľud mu vysvetľuje prečo došlo k hádke. Učeníci nedokázali uzdraviť posadnutého chlapca, hoci boli pri mnohých uzdraveniach. Videli uzdravenie posadnutého v gerazskom kraji a mnoho iných zázrakov a uzdravení. Určite napodobňovali svojho Majstra, a predsa sa im dostalo od zákonníkov pohŕdania a od Ježiša Krista tvrdej výčitky: „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť?“ ( Mk 9, 19 ) Je totiž rozdiel napodobňovať Ježiša Krista a mať v sebe Ducha Ježiša Krista. Nestačí iba klásť ruky, ako Ježiš Kristus, dotýkať sa ako on, alebo mazať blatom oči ako on, ale je potrebné byť druhým Kristom, ochotným dávať svoj život, byť s ním totálne zjednotený. Veď Kristus, ako človek bol neustále napojený na Otca. Táto jednota s Otcom ho činila Božím Synom schopným strácať život za tých, ku ktorým bol poslaný. Preto Kristus, keď už bol sám so svojimi učeníkmi povedal: „ Ten to druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou.“( Mk 9,29 ) A my všetci dobre vieme, čo je modlitba. To je zjednotenie sa z Bohom. Učeníci už zvládli techniku, chýbal im už iba duch. Bez viery to totiž nie je možné…
Drahí bratia a sestry, je rozdiel hrať sa na kresťana a byť kresťanom. Tak, ako je rozdiel hrať sa na otca a byť otcom. Lebo kresťan je človek, ktorý má v sebe Ducha Ježiša Krista, a to znamená byť ako Ježiš Kristus, ochotný strácať svoj život za svojich bratov a sestry. Na svete je veľa ľudí, ktorí sú ochotní pomáhať, aj mimo Cirkvi sú takýto ľudia, ale je málo tých, ktorí sú schopní dávať život. Jeden manžel a otec rodiny po rozpade manželstva takto konštatoval: „ Dal som im veľa, všetko mali zabezpečené. Mali dom, mali peniaze, mali vybavené dobré školy a žena zamestnanie, len jedno som im nedal: seba. Celý čas som sa hral na otca a manžela, ale nebol som ochotný strácať za nich život. Chýbala mi viera, ktorá je základom manželstva a každého otcovstva“.
Dnešné Božie Slovo je pre nás veľkou výzvou prijať Krista do svojho života. Iba On je totiž schopný z každého z nás činiť nové stvorenie.
Pane Ježišu Kriste Synu Boží zmiluj sa nado mnou hriešnym.
-vs-
