Homília vladyku Petra Rusnáka na sviatok Bohozjavenia, prednesená počas archijerejskej liturgie vysielanej v priamom prenose cez Slovenský rozhlas – Regina, 6. januára 2025
Bratia a sestry, predpokladám, že mnohí z nás poznáme milú a múdru rozprávku Hansa Christiána Andersena: Cisárove nové šaty. Ale predsa, aspoň v skratke: Dvaja podarení podvodníci prídu na cisársky dvor a sľúbia vladárovi, že mu ušijú šaty, aké doteraz nikto nevlastnil. Je v tom však háčik, šaty budú z neviditeľných látok, a ak by niekto tie šaty nevidel, tak je „alebo hlupák, alebo nestačí na svoj úrad.“ Samozrejme, že po takejto prezentácii, ich každý videl a chválil. No uznajte, aj z nás, ktože by ich nevidel?! Až keď cisár prechádza mestom, aby ich svojim poddaným prezentoval, jedno dieťa zo zástupu vykríkne: „Cisár je nahý!“ Cisárovi v tej chvíli začne byť podozrivo zima, ale prehliadku „vznešene“ dokončí. Lenže to si už všetci ľudia šuškajú: Naozaj, cisár je nahý.
Naša cirkev dnes slávi sviatok Theofánie, Bohozjavenia. A tento sviatok odkrýva jednu dôležitú realitu – nahotu. Boh sa obnažuje. Zjavuje sa človeku takpovediac vo svojej nahote. Zostupuje do vôd Jordánu, ako to znázorňuje ikona dnešného sviatku, nahý. Prečo? A odpoveďou je naša nahota. Nahota, ktorú spôsobil hriech. Kniha Genezis hovorí, že pred hriechom „muž a žena boli nahí a nehanbili sa.“ (Gn 2,25). Po hriechu obaja zbadajú tento svoj stav, utekajú sa skryť a urobia si odev z listov, aby nahotu zakryli. Chcú totiž zakryť nahotu svojho bytia, svoju ontologickú nahotu, svoj strach, svoju opustenosť, svoje sebectvo, svoju neschopnosť milovať. Tak aj my všetci, ustavične niečo skrývame, ustavične niečo hráme, chceme pred druhými vyzerať dobre, chceme, aby nás druhí akceptovali, aby sme požívali úctu. Toto sama o sebe by nebolo zlé, len keby sme na to nepoužívali figové listy. Je nám trochu v tom biednom obleku zima, ale vytrvalo a „vznešene“ hráme toto divadielko. Ale ruku na srdce, aký účinok to má na tvoju manželku, na tvojho manžela, na vaše deti, na vašich súrodencov, na vašich veriacich? Častokrát je odpoveďou poznámka: Čo to tu na mňa hráš, poznám ťa ako staré topánky. A na druhej strane uznajme: koľko nás takýto spôsob života stojí námahy, koľko strachu, a ako nás to robí neslobodnými.
A ďalší aspekt. Dobre, ak to robíme voči ľuďom, to by mohlo mať aký-taký úspech, ale ak to skúšame voči Bohu. Len si pozrime náš život cez týždeň a potom príde nedeľná liturgia… Len si pozrime náš život cez rok, a potom prídu Vianoce, plné strojenej lásky a dobroty… A myslíme si, že Boh nám to uverí. Len tak úchytkom a v rýchlom slede pripomeniem niektoré situácie z Písma: …človek hľadí na vonkajšok, ale Boh hľadí do srdca (porov. 1 Sam 16,7b); alebo: (ty si myslíš, že) plníš prikázania? Choď predaj všetko, čo máš a rozdaj chudobným, potom príď a nasleduj ma (porov. Mt 19, 17.21); alebo: tento odišiel domov ospravedlnený a nie tamten (porov. Lk 18, 14); Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia (porov. Lk 16, 15); Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameň (porov. Jn 8, 7); Ananiáš, ty si chcel oklamať nie človeka, ale Boha (porov. Sk 5, 4).
Cirkevní otcovia hovoria, že pred hriechom bol človek oblečený do šiat Božej milosti. Hriech nás obnažil, a preto sa snažíme zakryť túto našu úbohosť. Kristus prichádza, aby zakryl túto našu nahotu. V spomínanej Knihe Genezis je zmienka, že sám Boh im potom ušil odev. Aj dnes sme spievali nádhernú Pavlovu vetu: Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli (Gal 3,27). Kristus prichádza, aby zakryl moju nahotu. Stal sa človekom, aby som sa ja, človek, mohol stať Bohom. Ale nie v zmysle antického theosis, zbožštenia. Áno, toto robí človek dneška: vlastné zbožštenie – úplné ovládnutie zákonodarstva, morálky, druhého človeka. Kristus to robí v zmysle paradoxnej Božej logiky: stáva sa chudobným, aby sme sa jeho chudobou obohatili, zrieka sa odevu, aby sme boli v jeho šatách slobodní, umiera na kríži, aby sme žili večne.
Je tu ešte jeden obraz. Častokrát sa v rámci liturgického obradu krstu vezme biela košieľka, a iba sa tak priloží dieťaťu na telo. A tak nejako je to aj s nami. Krista si len priložím na boľavé miesto, vtedy keď mi to vyhovuje, keď niečo potrebujem, vtedy keď sa to patrí. Keď sa žením, keď idú deti na prijímanie, na veľké sviatky. Ale toto priloženie zo mňa kresťana nerobí. Musím si vyzliecť starého človeka a obliecť si Krista a žiť jeho životom. Nemusím si nechať ušiť falošné šaty od krajčírov tohto sveta, ktoré aj tak nič nezakryjú.
Veď vieme, že keď sa tento stánok – náš pozemský dom – rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi. Lebo v tomto vzdycháme a túžime obliecť si naň svoj nebeský príbytok, aby sme hoci aj vyzlečení, neostali nahí (porov. 2 Kor 5,1-3).
Bratia a sestry, Boh sa pred nami obnažil, aby nám ukázal hĺbku svojej lásky k nám, zaradil sa medzi nás, hriešnikov, aby sme sa my nechali, obliecť jeho milosťou a stali sa jeho deťmi a súrodencami jeho milovaného Syna. Amen.
