Na Svätodušný pondelok doobeda, 24. mája 2010 vladyka Peter bol hlavným slúžiteľom a kazateľom archijerejskej svätej liturgie v Kaplnke Najsvätejšej Trojice v Gréckokatolíckom kňazskom seminári bl. Pavla P. Gojdičav Prešove pri príležitosti odpustovej slávnosti. Prinášame prepis jeho homílie.
Sláva Isusu Christu!
Myslím, že už aj tí najväčší športoví antitalenti, alebo takí, čo sa absolútne o šport nezaujímajú, dokonca aj sestričky, vedia, že Česi včera vyhrali majstrovstvá sveta v hokeji. Neviem, či ste včera pozerali, či ste mohli pozerať, a do koľkej, či až do konca, ale priznajme si jednu vec: tam sa ukázala úžasná sila kolektívu. To, čo potom všetci reportéri, komentátori a analytici toho zápasu zdôrazňovali, že Rusi mali neskutočný manšaft, prišli im hviezdy z NHL a z Kanady, ale jednoducho si nepomohli, lebo tá česká partia bola tak zomknutá, že ako sa vraví „hrýzli ľad jeden za druhého“. Vrhali sa do striel, bojovali, proste úžasná zomknutosť. Dnes slávime sviatok, ktorý je zároveň odpustom pre vašu kaplnku a seminár a ktorý je, povedal by som, excelentne a výnimočne postavený práve na jednote.
Je ťažké kázať o Najsvätejšej Trojici. Všetci kňazi sa určite bojíme tých dogmatických kázní, lebo, ako sa s úsmevom hovorieva, že v každej takej dogmatickej kázni sú aspoň tri bludy. Takže sa tomu radšej vyhnime a toto neriešme. Vy sa to učíte na dogmatike, o pochádzaní, posielaní atď. všetky tie vzťahy v Trojici. V istom slova zmysle je to niečo nádherné, keď sa to človek učí, keď to spozná, ale na druhej strane mnohí povedia, že je to aj nudné a pýtajú sa: čo mi to dá pre život? Ale keď to postavíme na tom jednom slovíčku – jednota –, to už nie je taká hlúposť, alebo nuda.
V dnešnej Európe, v dnešnom svete a poďme až do našich rodín, poďme aj do tohto seminára, do našich eparchií, do vašich kláštorov a vidíme, že niet jednoty. Lebo na filozofii ste sa učili, čo je to jednota a aj to, že jednota sa dá dosiahnuť rôznym spôsobom. Tak napríklad, keď zosypeme do jedného vreca jablká, zemiaky a hrušky, povieme: oni sú v jednote, lebo sú v jednom vreci. Aj to je jednota. Alebo ľudia, ktorí nastúpia do autobusu, tiež sú v istej jednote. Ale my nemáme na mysli túto jednotu, tento typ jednoty. Potom môže byť ešte taká jednota, akú sme videli včera na hokeji. Všetci spoločne bojovali, aby vyhrali pohár, aby vyhrali zlatú medailu. Ale dobre, ešte týždeň to potrvá, ako sa hovorí, a potom sa rozídu domov a jedného kúpi tamto mužstvo, druhého kúpi iné mužstvo, nabudúce sa stretnú už ako protivníci a skočia si pri mantineli do vlasov. Pobijú sa. A je po jednote. Ani to nie je jednota, že si navlečieme rovnaké dresy. Ono to má čosi vyjadrovať, ale veľmi dobre viete, tušíte a cítite a chceme, aby to vyjadrovalo tú vnútornú jednotu. Sestričky si dajú rovnaké habity, bohoslovci sa oblečú tiež rovnako a všetci sme už potom spokojní v akej sme jednote. A všetci cítime, že tu čosi nepasuje, lebo vieme, že jednota sa takto nevytvára.
Najsvätejšia Trojica nám dnes hovorí o jednote. Svätá Trojica jeden Bože – hovorila kedysi stará latinská modlitba. Títo traja, tieto tri bytosti, tieto tri osoby sú jeden Boh. To je to, k čomu by sme mali smerovať, o čo by sme sa mali snažiť, a o čo by sme v prvom rade mali prosiť. Lebo ak človek neprosí, nemá túto jednotu. Nedosiahneme ju. Prečo? Lebo jednota nemôže byť tam, kde je hriech. A prvá vec je, že my sme sa v hriechu narodili, druhá vec, že páchame osobné hriechy a tieto hriechy, tento náš zlomený charakter, táto naša náklonnosť k zlému, k svojmu egu nás ustavične poháňa k tomu a pobáda k tomu, aby sme sa nejakým spôsobom v tom kolektíve presadili, presadili svoju mienku, svoje názory, aby sa to riadilo podľa mňa. A tu nastáva prvý problém. A nielen prvý, ale aj najväčší.
Ale pýtajme sa, ako spolupracuje Najsvätejšia Trojica? V pokore! Túto pokoru prenáša sv. Pavol aj na kresťana, keď hovorí: chcite to, čo je lepšie pre druhého. Chcite to, čo je lepšie pre toho druhého. Keď ja a ty budeme hľadať to, čo je lepšie pre druhého – pozor! nie to, čo si on sám myslí, že je pre neho lepšie, ale to čo je lepšie z hľadiska Božej vôle pre neho –, v tom prípade budeme slúžiť. Budeme slúžiť tomu druhému. Budeme mu skutočne prinášať milosť Božiu, milosrdenstvo Božie a lásku Božiu, lebo mu budeme prinášať Ducha Svätého. Lebo Duch Svätý nás pobáda, aby sme slúžili. A bez tohto Ducha Svätého, ktorý má dnes sviatok, bez tohto Ducha Svätého nemôže nikto z nás slúžiť. Lebo bez tohto Ducha Svätého my chceme presadiť svoje vlastné názory a svoje ja.
Vy, ktorí ste v malých kolektívoch, alebo v tom najužšom, a to je manželstvo, to poznáte veľmi dobre. Tam ste len dvaja a koľko razy za deň sa stane keď ste spolu, že príde k nejakému škrípaniu, alebo k nejakému iskreniu? Čím je nás viac, tým sa človek môže tak trošku zašiť, ako sa ľudovo hovorí. Tak sa schovať. Preto je v Cirkvi dnes tak trošku, povedal by som, taká neuróza, keď sa naše počty redukujú. Isteže, ja nie som proti tomu, aby boli plné kláštory, aby boli plné semináre, aby boli plné cerkvi. Vôbec nie. Ale problém je niekde inde. Problém nie je v počtoch. Problém je v tom, že čím menší kolektív, tým si viacej na rane, tým si viacej na svetle. Ja si pamätám, keď nás v bratislavskom seminári bolo asi 300 bohoslovcov. V takom prípade ku vysviacke preplávu i takí, ktorí o pol roka, o rok kňazstvo zanechali, alebo nejakými inými problémami a škandálmi znesvätili Cirkev. Čím je menej, tým sa ťažšie „zašijete“. A preto sme nervózni. Preto sme nervózni, preto voláme po počtoch, preto keď sa v kláštoroch zredukujú počty a vyskakujú vzťahové problémy, tak predstavené sú tiež trošku nervózne a spomínajú: „Pamätáme si pred 50-timi rokmi, ako sme milo žili? Aká láska medzi nami vládla, aký pokoj?“ No áno, bolo vás 100 alebo 120, ani si nemusel zavadiť o toho druhého, o tú druhú. Ak ste dvaja, traja, tam vidno všetko.
A v najsvätejšej Trojici vidno všetko. Ten vzťah je takpovediac na dlani. A čo chce Boh? Aby naše vzťahy boli takpovediac viditeľné. To neznamená, aby boli bezkonfliktné, ale aby boli viditeľné. To, čo sme dnes počuli v Písme svätom u sv. Pavla: všetko čo vyjde na svetlo, stane sa svetlom (porov. Ef 5, 13). To znamená, že to môže ožiariť niekoho druhého, môže dať druhému úžasné svetlo. A aké je to svetlo? Je to Kristus, ktorý osvecuje a posväcuje každého človeka prichádzajúceho na svet. Krstu sa hovorí osvietenie. Pokrstený človek by mal mať to svetlo, že Boh ma miluje neskutočným spôsobom, úžasnou láskou. To je to svetlo, ktoré má mať človek. Bez tohto svetla žijeme vo tme. Lebo každý konflikt a každý problém v živote nám hovorí o tom, že Boh nás nemiluje. Démon stále zdôrazňuje: Boh ťa nemiluje. Boh ťa nemiluje.
Ale ja sa pýtam: Augustínov život, určite poznáte život sv. Augustína pred jeho obrátením, je na slávu Božiu a slávu Cirkvi alebo na jeho pohanenie? Všetci sa zhodneme: na slávu Božiu, na slávu Cirkvi – keď on dokázal z takého človeka urobiť cirkevného otca a svätca. Pavlov život pred obrátením, je na potupu Božiu, potupu Cirkvi, alebo na jeho slávu? Všetci sa zhodneme: na jeho slávu – keď on z takého fanatika, farizeja, zákonníka, eštebáka dokázal urobiť svätého, stĺp Cirkvi na ktorom stojí ohlasovanie, evanjelizátora, ktorý pochodil celú Európu. Petrova zrada je na slávu Božiu alebo na jeho potupu? – keď on z takého zbabelca, z takého, povedal by som človeka kompromisu, dokázal urobiť skalu Cirkvi, pápeža a mučeníka. To je to svetlo, ktorým Kristus osvecuje svet: miluje človeka a mení ho k lepšiemu.
A teraz sa ťa pýtam: čo myslíš, tvoj doterajší život je na Božiu potupu alebo na Božiu slávu? Môže z teba ešte niečo Boh urobiť, alebo nemôže? Pros! Modli sa! Modli sa! Otvor sa Duchu Svätému. Otvor sa tejto jednote. Nepozeraj na to, či nás je veľa, či nás je málo. Svätý Otec Ján Pavol II. zdôrazňoval toto: nezáleží na počtoch, musíme byť svätí! Možno, že tieto škandály Cirkvi, škandály vo vnútri Cirkvi, medzi kňazmi a ja neviem kde všade, možno sú dobré práve na to, aby sa Cirkev týmto spôsobom očistila a vyšla očistená z tohto boja, z tohto utrpenia vo vlastných radoch, aby sa ukázala tá viditeľná a nádherná jednota Božia, ktorá vládne vo vnútri Svätej Trojice a ktorej obrazom má byť naša Cirkev. Ježiš sľubuje, že keď budeme jedno ako je on jedno s Otcom v Duchu Svätom, svet uverí, že bol poslaný pre jeho spásu (porov. Jn 17, 21). A to nie je nejaká Ježišova úvaha. To je Ježišov prísľub. Ak bude vládnuť jednota, potom bude svet veriť.
Ako sme počuli v prvom čítaní: milovaní bratia buďte múdri. Časy sú zlé (porov. Ef 5, 16 –17). Áno doba je zlá a buďme múdri a hľadajme to, čo vedie k jednote. A v prvom rade ako ty aj ja, ako môžeme vniesť do tohto seminára, do vášho manželstva, do vašej rodiny, ako môžeme vniesť jednotu do kláštorov, do našich eparchií? V prvom rade tak, že ty aj ja budeme zjednotení s Bohom. Lebo On je jednota. On je jednota. Nie ja som jednota. Ja môžem byť len služobníkom jednoty. A slúžiť jednote znamená prinášať ju na tie miesta, kde je rozkol. Slúžiť jednote znamená rozchádzať sa s hriechom, ktorý ničí túto jednotu, odmietať ho. Raz a navždy! To neznamená, že človek nezhreší, ale nemôžeš mať zaľúbenie v hriechu, ako sa hovorí v dogmatike. Nesmiem mať zaľúbenie v hriechu. Odmietať ho! Potom môžeme poraziť protivníka, ktorý sa zdá nesmierne silný, ktorý má vo svojich radoch hviezdy, ako tie športové mužstvá, má silných duchov proti nám, proti nášmu zmýšľaniu, proti našej spiritualite. Môžeme poraziť diabla, pretože ho porazil Ježiš Kristus.
Drahí bohoslovci, čochvíľa sa rozídete do farností a dostanete od Cirkvi do starostlivosti jej členov, ľudí. Vytvárajte vo farnostiach takúto jednotu, vytvárajte ju v prvom rade najprv sami s Duchom Svätým. Vás, ktorých povoláva a povolá Boh k sviatostnému manželstvu, vytvárajte ju v rodine, a tak ju potom môžeme darovať a ukázať tomuto svetu, že Cirkev je jednotná, že v nej, ako sme včera spievali, že v nej je všetko povolané k jednote, že my si rozumieme. Aby tento seminár, keď tu niekto príde, aby mohol povedať, že tu skutočne vládne duch lásky, tu vládne duch jednoty a za to sme, za to si, brat a sestra, zodpovedná ty sama, za to som zodpovedný ja. Či som tým prvkom, ktorý rozbíja tú izbu, rozbíja tú farnosť, rozbíja tú eparchiu, tú rodinu, alebo naopak, či som prvkom, či som prostriedkom a darom Ducha Svätého pre vytváranie jednoty na tom mieste, kde nás Boh povoláva. Sláva Isusu Christu!
