Prvý nicejský koncil zobrazený na ikone.
Pravdepodobne 20. mája 325 sa začalo impozantné zhromaždenie 250 až 300 biskupov, ktorí prišli takmer výlučne z Východu. Rím bol zastúpený dvoma presbytermi.
Počas prvých storočí bola trojjedinosť Boha reflektovaná a vysvetľovaná z hľadiska dejín spásy: Otec sa zjavil skrze Syna vo Svätom Duchu. Ako ústredný pojem slúžila oikonomia.
Vo 4. storočí sa dostala ontologická rovina do centra pozornosti. Komplementárnym pojmom k oikonomii sa stala theologia.
Ako treba chápať pomer medzi Otcom a Synom, resp. medzi Otcom, Synom a Svätým Duchom vo vnútri Svätej Trojice? Ako sa jedinosť a trojica dajú myslieť spolu tak, aby sa navzájom nerušili?
Spor vyvolali teórie Ária
Árius pochádzal z Líbye. V Alexandrii sa stal diakonom a napokon presbyterom. Za vlády biskupa Alexandra pôsobil v chráme mestskej štvrte Baukalis a bol poverený najmä katechézou a kázaním.
Pred rokom 318 začal Árius prednášať vlastnú teológiu. Vychádza z absolútnej transcendentnosti, nemennosti a nezmeniteľnosti Boha.
Árius ostro oddeľoval Boha Otca od Boha Syna. Podľa Ária naozaj Bohom je len nezrodený Otec, Syn patrí na stranu stvorení, Syn nie je večný: „Existoval čas, v ktorom (Logos) nebol.“ Nanajvýš v prenesenom zmysle môže byť označovaný ako splodený z Boha. Syn bol stvorený Otcom z ničoho pred vekmi, je prvé a najznamenitejšie zo všetkých stvorení (Príslovia 8, 22), Otcom určený za Syna. Ako prvý stvorený je Syn podľa Ária prostredníkom a nástrojom absolútne transcendentného Boha v jeho diele stvorenia.
Árius našiel v Alexandrii veľký ohlas, ale aj odpor. Nedalo sa dosiahnuť zhodu. Najneskôr v roku 319 biskup Alexander vylúčil Ária aj s jeho prívržencami z Alexandrijskej cirkvi.
Synody v Bitýnii a Antiochii
Alexandrijský spor sa tak preniesol do východnej cirkvi, lebo Árius rýchlo našiel podporu. Ujal sa ho biskup Euzébius Nikomédijský a zakrátko aj biskup Euzébius Cézarejský.
V roku 320 sa synoda v Bitýnii pod vedením Euzébia Nikomédijského vyslovila za Ária a vyzvala na jeho opätovné prijatie do Alexandrijskej cirkvi. Alexandrijský biskup to rozhodne odmietol.
V tejto situácii hlbokého rozkolu medzi odporcami a obhajcami Ária sa cisár Konštantín v roku 324 už ako samovládca začal venovať cirkvi. Bez rozpoznania hlbšieho významu teologických hádok sa pokúsil najskôr sám urovnať tento spor.
Konštantínova náboženská politika mala za cieľ plnú svornosť medzi všetkými Božími služobníkmi, keďže od jednoty vo viere závisí aj blaho štátu. Konštantín nevedel pochopiť, prečo sa vedú hádky o také „bezvýznamné otázky“. Jeho cirkevný a teologický poradca, córdobský biskup Hósius mal zasiahnuť ako sprostredkovateľ.
Synoda v Antiochii (koniec 324 alebo začiatok 325) sa pod Hósiovým vedením vyslovila v prospech Alexandra, rozsiahlo prevzala Alexandrovo teologické stanovisko a opätovne odsúdila Ária a jeho prívržencov, medzi nimi aj Euzébia Cézarejského.
Medzitým cisár rozhodol, že jednotu cirkvi obnoví všeobecným koncilom. Biskupi celej oikumene sa mali zísť v Nicei (dnešný İznik v Turecku) v cisárskej rezidencii.
Impozantné zhromaždenie približne 250 až 300 biskupov, ktorí prišli takmer výlučne z Východu (Rím bol zastúpený dvoma presbytermi), sa zišlo pravdepodobne 20. mája 325 v nicejskom cisárskom paláci.
Cisár, ktorý pravdepodobne osobne zasahoval do rokovaní, očakával od koncilu vyriešenie ariánskej otázky.
Nicejský koncil
Keďže sa nezachovali žiadne akty ani protokoly tohto koncilu, nedá sa presne zrekonštruovať jeho priebeh.
Z diela Euzébia Cérazejského (Vita Constantini III) a ďalších správ možno usúdiť, ako vážne a búrlivo sa viedli rokovania.
Dogmatický výsledok je zhrnutý v Nicejskom symbole viery. Základným textom bol možno nejaký cirkevný krstný symbol, aj keď nie ten cézarejský, ako našepkáva príslušná pasáž u Euzébia. Tento text bol doplnený a spresnený v protiariánskom duchu.
Podľa symbolu treba vyznávať „jedného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho, ako Jednorodeného z Otca splodeného, t. j. z podstaty Otca, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty (homoousios) s Otcom“.
Práve pojem homoousios, favorizovaný samotným cisárom, sa mal v pokoncilových rokoch stať ústredným sporným bodom.
Protiariánske zameranie Nicejského symbolu bolo zdôraznené dodatkom, v ktorom boli odmietnuté Áriove stručné vieroučné formulácie (stvorenie Syna v čase, z ničoho a z inej podstaty ako Otec) a každý obhajca Áriových téz bol „vylúčený zo všeobecnej a apoštolskej cirkvi“.
Árius sa nepodriadil, rovnako ani jeho biskupskí krajania Secundus Ptolemaiský a Theonas Marmarický. Koncil ich exkomunikoval a cisár poslal do vyhnanstva. Rovnaký trest postihol Euzébia Nikomédijského a nicejského biskupa Theognisa.
Po tom všetkom sa zdalo, že nebezpečenstvo je zažehnané a jednota cirkvi dosiahnutá – biskupi boli na konci rokovaní „jednej mysle a jedného ducha“ (Vita Constantini III 13).
Nicejský koncil sa zaoberal aj radom všeobecných cirkevných otázok (Pascha a dátum jej slávenia, voľba biskupa, štruktúra všeobecnej cirkvi, otázky pokánia atď.). Výsledky sú zachytené v dvadsiatich koncilových kánonoch.
Koncil nemal posledné slovo
Koncil sa skončil veľkolepou slávnosťou: Konštantín, ktorý oslavoval dvadsiate výročie svojej vlády, pozval účastníkov koncilu na hostinu.
Euzébius, dojatý postavením biskupov, ktoré sa v porovnaní s rokmi prenasledovania tak veľmi zlepšilo, opisuje celú udalosť v hymnických tónoch: „Človek by to mohol považovať za obraz Kristovho kráľovstva alebo si myslieť, že to všetko je len sen a nie skutočnosť!“ (Vita Constantini III 15)
Nicejský koncil nemal posledné slovo v spore s Áriom a ariánskou teológiou. Príliš nejasné zostalo, ako chápať jedinosť podstaty, najmä vzhľadom na skutočnosť, že pojem homoousios sa nenachádza vo Svätom písme. Rozhodujúce kontroverzie sa odohrali v nasledujúcich desaťročiach.
Až v päťdesiatych rokoch štvrtého storočia sa Nicejský koncil stal u svojich obhajcov neprekonateľnou udalosťou: „veľkou a svätou synodou 318 otcov“ (podľa Genezis 14, 14), „božským výrokom“. No do tej doby bol pojem homoousios jablkom sváru.
Konflikty okolo symbolu viery tejto synody, ktorá hostila len málo zástupcov Západu a až neskôr nadobudla ekumenický význam, podnietili aj reflexiu o podstate a význame koncilu a zhromaždili dôležité stavebné kamene pre teóriu koncilu v starovekej cirkvi.
Zdroj: Ján Krupa: Denník Postoj, Svet kresťanstva / Suso Frank: Lehrbuch der Geschichte der Alten Kirche
Obrázok: Wikipedia.org (CC) / Jjensen 2008 (Ikona z kláštora Mégalo Metéoron v Grécku, znázorňujúca Prvý ekumenický koncil v Nicei v roku 325 po Kr. s odsúdeným Ariom v spodnej časti ikony.
