Bratislava, Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca, 24. marca 2023
Publikujeme v plnom znení príhovor vladyku Petra Rusnáka na slávnostnom kolokviu k 35. výročiu Sviečkovej manifestácie.
Príhovor na Kolokviu k 35-mu výročiu Sviečkovej manifestácie
Šaul obliekol Dávida do svojho odevu, dal mu kovovú prilbu na hlavu a obliekol ho do panciera. Dávid si na odev opásal Šaulov meč a pokúsil sa chodiť. No povedal: „Nevládzem v tomto chodiť, lebo nie som navyknutý.“ Potom zvliekol tie veci zo seba, vzal si do ruky svoju palicu, z potoka si vybral päť hladkých kameňov, vložil si ich do pastierskej kapsy, a so svojím prakom v ruke sa približoval k Filištíncovi. Ten mu povedal: „Čo som pes, že ideš proti mne s palicou?“ A preklínal Dávida svojimi bohmi. Ale Dávid odpovedal Filištíncovi: „Ty ideš proti mne s mečom, kopijou a oštepom, ja však idem proti tebe v mene Pána zástupov.
Scéna, ktorá sa v dejinách ľudstva opakovala mnoho razy: zrážka brutálnej sily a zdanlivej bezmocnosti. Aj pred 35-timi rokmi k nej došlo. Aké poučenie si z nej zoberieme? Aká skúsenosť z nej vyplýva?
Jedným z nadčasových odkazov Sviečkovej manifestácie je schopnosť zjednotiť sa a hľadať skôr to, čo nás spája ako to, čo nás rozdeľuje a tak podporovať ducha spolupráce a zmierenia v spoločnosti. Sviece v rukách aktivistov za náboženskú slobodu symbolizovali predovšetkým Ježiša Krista, ktorý je podľa Jánovho evanjelia skutočné “svetlo sveta” (Jn8,12). Je to to svetlo, ktoré ani to najsilnejšie vodné delo na svete nedokáže zahasiť.
Prvým darom Ježiša Krista pre jeho učeníkov po svojom zmŕtvychvstaní je dar pokoja: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril: Prijmite Ducha Svätého. Bez Duch Svätého vždy zbabelo cúvneme.
Aký je to pokoj, ktorý ponúka Kristus? Máme vnášať Kristovu lásku, pravdu a milosrdenstvo do tohto sveta. Svätý Ján XXIII., „pápež pokoja“ hovorí: „Žijeme v spoločnosti ľudí s protichodnými názormi a povahami. Preto je pokoj spomedzi všetkých dobrých vecí najdôležitejší a najvzácnejší. Vnášať pokoj medzi ľudí znamená uhášať ohne sváru, tlmiť napätie, mierniť nervozitu, znášať nárazy pováh, nedramatizovať situácie. Ježiš to od nás očakáva. Veď mu to sľubujeme pri každej modlitbe Otčenáša –„ako i my odpúšťame svojim vinníkom…“
Dnes sme svedkami skôr opačného postoja. Priznajme si to, my kresťania sa trochu bojíme spoločnosti. Sme právom pohoršení na postojoch sveta, na agresivite zla, na adorácii hriechu, na prekrútenej morálke. To nás však neospravedlňuje. Nesmieme zložiť ruky do lona, a povedať: tu sa nedá nič robiť. To je rezignácia, ktorá nepristane veriacemu. Nezabúdajme, že Ježiš sa za nás modlil: Nechcem, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich uchránil pred Zlým. Keby nás chcel umiestniť do nejakej kresťanskej rezervácie, do nejakého kresťanského inkubátora, iste by to urobil, ale on spolu so svojou Cirkvou žije v tomto svete, krváca a miluje ho. Muž s prebodnutým srdcom pribitý na kríži, ktorý sa nepohoršil na človekovi, prijal ľudskú slabosť na seba, ako hovorí Izaiáš: niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil, … a jeho ranami sme uzdravení. A o ktorom stále platia slová: Boh tak miloval svet…
Ale nič nové pod slnkom: Aj jeho učeníci boli častokrát v pokušení utiecť z tohto sveta, alebo prinajmenšom zbaviť sa jeho zloby, jeho utrpenia. Spomeňme úchytkom: Pane pošli ich preč nech si niekde nakúpia potravy; Pane dobre je nám tu postavme si tu svätostánok a ostaňme tu; Chceli ho odviesť lebo sa nemali ani kedy najesť, povedali: pomiatol sa; Uteč, lebo Herodes ťa chce dať zabiť; Pane nechoď do Jeruzalema, … to sa ti nesmie stať. Nech zo zeme zmiznú hriešnici a zločincov nech už niet.
Bol to strach apoštolov, ktorí nasledujú Ježiša Krista na ceste do Jeruzalema, ale nechápu prečo ide v ústrety smrti. Je to aj náš strach urobiť krok smerom k svetu, k spoločnosti. Je to útek do bezpečia kláštorov, do bezpečia seminárov, do bezpečia kostolov. Tým nechcem znevažovať potrebu ticha, modlitby, a už vôbec nie formácie a výchovy. Aj Ježiš sa z času na čas utiahol do samoty, ale to len preto, aby s o to väčšou horlivosťou pokračoval v evanjelizácii sveta, lebo: Boh chce všetkých ľudí spasiť.
Túto univerzálnosť vzťahu lásky ku všetkým ľuďom, chce Boh vštepiť svojim veriacim. Spomeňme si na Jonáša, ktorý odmietol ísť do Ninive, aby ho zachránil, lebo tušil, že Jahve má tento zámer. Exkluzivita spásy len pre určitú skupinu alebo národ, pretrváva v mentalite veriacich ešte aj dnes.
Častokrát nechápeme Kristovu lásku, ktorá je taká bezpodmienečná, ktorá sa nebojí sveta, preto že svet miluje. Ľúto mi je zástupov, povie Ježiš, sú ako ovce bez pastiera. To je láska, ktorá sa nezastaví pred ničím, to je syn Boží, ktorý chce byť tvorcom pokoja, hoci riskuje rany, pľuvance a posmech. Veľmi vtipne to vyjadril terajší svätý otec František, keď od nás požaduje, aby sme sa trochu od sveta zašpinili, aby sme trochu zapáchali od oviec.
Zostaňte na tomto svete, ale žite ako tí, čo nie sú z tohto sveta. Keby nás svet miloval bol by to zlý znak. Znamenalo by to, že už nie sme provokáciou, výčitkou, že žijeme tak ako svet. Kedyže už svet pochopí, že nie sme jeho nepriateľmi, ale spolupracovníkmi. Na jednej recepcii chcel niekto zaskočiť arcibiskupa Fultona Sheena otázkou: Čo by urobila cirkev, keby matematici dokázali, že Boh nejestvuje. Arcibiskup odpovedal: Cirkev by počkala, kým by matematici našli chybu vo svojich výpočtoch.
Kiežby nás svet akceptoval, že sme tí, ktorí do jeho výpočtov dosadzujeme vždy tú chýbajúcu konštantu – Božiu pravdu. Zaznelo to i tu v predchádzajúcich príhovoroch: Vy máte moc, my máme pravdu. Dovolím si máličko polemizovať. My nevlastníme pravdu. Pravda vlastní nás! A my sme, napriek našej slabosti a hriešnosti, povinní túto Pravdu ohlasovať!
Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Na týchto „blahoslavených“ čaká celé stvorenie aj teraz, v tomto čase. Na tých ktorí prijali Božiu lásku a žijú ju uprostred tohto sveta. Hriech priniesol človekovi smrť a to, ako v zmysle fyzickom tak aj ontologickom – neschopnosť milovať a celé stvorenstvo uvrhol do chaosu.
Dovolím si tvrdiť, že príčiny vzniku a existencie globálnych problémov nie sú ani tak v používaných technológiách, ako skôr vo svedomí človeka, v jeho hodnotovej orientácii. Inými slovami povedané, problém je v tom, že človek sa odcudzil Bohu.
Šíriaci sa ateizmus a s ním aj strata viery vo večný cieľ človeka upevnili presvedčenie, že jedinou formou života je život pozemský a to vyvoláva priame impulzy k vyššej aktivite, k sebarealizácii vlastného sebectva, k materializmu, požívačnosti, deštruktívnemu nihilizmu a k filozofii typu ”po nás potopa”.
„… ale stvorenie stále túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia, a že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí.“ (Rim 8, 19nn)
Záverečná scéna veľkolepého filmu Misia: Jeden z kňazov ide proti agresorom s monštranciou s Ježišovým Telom, druhý bojuje so zbraňou v ruke. – Obaja padli. Ale kto mal pravdu? Kto zvíťazil?
Ježiš hovorí: Nebojte sa ja som premohol svet! Čím? Láskou! Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia. Pred 35-timi rokmi sme sa o tom presvedčili. Vďaka vám, ktorí ste tam vtedy, v tých záplavách vôd, stáli iba so svojím odhodlaním, so sviecou a s víťazným Kristom. V brnení tohto sveta vyzeráme komicky, v dávidovskej viere víťazíme.
O niekoľko dní budeme sláviť Kristovu Paschu. Ježiš Kristus smrťou premohol smrť a tým, čo sú v hroboch život daroval. Máme v sebe život Ježiša Krista. Je to milosť aj poslanie, vstúpiť do smrti tohto sveta, do jeho egoizmu a láskou, ktorá nám bola daná byť nádejou pre tých ktorí ju už stratili.
vladyka Peter Rusnák, bratislavský eparcha, apošt. administrátor prešovskej archieparchie
Foto: Kancelária prezidenta SR
