STRETNUTIE NÁŠHO PÁNA, BOHA A SPASITEĽA JEŽIŠA KRISTA
Krátke dejiny
Sviatok Stretnutia Pána má svoj pôvod v udalosti z Ježišovho života, ktorú opisuje evanjelista Lukáš (Lk 2, 22-40). Mojžišov zákon predpisoval, že každá žena po narodení chlapca nesmela 40 dní vojsť do chrámu, lebo v tomto čase sa považovala za nečistú (porov. Lv 12, 1-4). Toto obdobie štyridsiatich dní sa nazývalo dňami očisťovania. Po zakončení týchto dní prichádzala matka novonarodeného dieťaťa do chrámu a priniesla obetu, čím sa stávala (obradne) čistou. (Pôrodné bolesti totiž pripomínali prvý hriech, za ktorý Eva dostala trest v bolesti rodiť deti.)
Zároveň podľa zákona mala zasvätiť svojho prvorodeného Bohu.
Bohatšia žena mala pri tejto príležitosti obetovať jednoročného baránka na celostnú žertvu a mladého holúbka alebo hrdličku; ak bola chudobná, mala priniesť pár hrdličiek alebo dva holúbky (porov. Lv 5,7; 12, 6-8). Prečistá Panna Mária ako Božia Matka sa nemusela podrobiť obradu očisťovania, lebo sa posvätila Kristovým narodením, ako hovorí kondák sviatku: „Kriste Bože, svojím narodením si posvätil život Panny (panenské lono)“. Napriek tomu, Mária v pokore splnila to, čo predpisoval zákon a priniesla na obetu pár hrdličiek.
Sviatok Pánovho Stretnutia sa začal sláviť v Jeruzaleme v druhej polovici 4. stor. Prvú zmienku o tom podáva pútnička Etéria vo svojom denníku, kde ho nazýva štyridsiatym dňom po Bohozjavení. Jeho slávenie opisuje nasledovne: „Štyridsiaty deň po Bohozjavení sa tu slávi naozaj veľmi slávnostne. V tento deň sa koná procesia (tzv. apante – pozn. prekl.) do chrámu Vzkriesenia, kde sa všetci schádzajú na bohoslužbu, slávenú podľa predpisov s najväčšou slávnosťou, ako na Paschu. Všetci kňazi kážu a tiež biskup. Všetci vysvetľujú úryvok z evanjelia o tom, ako na štyridsiaty deň Jozef a Mária priniesli Pána do chrámu (hl. 26).
Z Jeruzalema sa sviatok rozšíril na celý východ, ale až v 6. storočí za cisára Justiniána (527-565) nadobudol sviatok osobitný význam. Cisár Justinián nariadil, aby sa Pánovo Stretnutie považovalo za veľký sviatok a zaviedol ho v celom cisárstve. Preto sa Cirkev v bohoslužobných textoch tohto sviatku viackrát modlí za vládcu (cisára).
Sviatok Stretnutia bol na Západe pôvodne Pánovým sviatkom (Hospodským); až oveľa neskôr (8.-9. stor.) nadobudol mariánsky charakter a nazýval sa Očisťovanie Panny Márie, resp. Obetovanie Pána v chráme. V novom liturgickom kalendári (r. 1969) latinskej Cirkvi, zavedeným po Druhom Vatikánskom koncile, dostal názov Praesentatio Domini – Obetovanie Pána, čím sa mu vrátil jeho kristologický charakter a bol opäť zaradený medzi Pánove sviatky. Vo východnej Cirkvi patrí sviatok Stretnutie Pána medzi bohorodičné (mariánske) sviatky a niekde sa tiež volá Stretnutie Presvätej Bohorodičky.
Duch bohoslužieb sviatku je rovnaký, ako na sviatok Kristovho narodenia a Bohozjavenia: hlavnou myšlienkou je osláviť zjavenie sa Boha na zemi, zvelebovať Kristovo božstvo a vzdať úctu Prečistej Panne Márii, ako Matke Božej. Stichiry večierne a sedaleny, kánon a stichiry utierne sú veľkolepým oslavným hymnom Krista, Boha-Slova, zrodeného pred všetkými vekmi, jeho vtelenia, zostúpenia na zem, ako aj zvelebovaním presvätej Bohorodičky.
Toto malé dieťa, ktoré dnes rodičia priniesli do chrámu, je predvečný Boh, ktorý dal Zákon Mojžišovi na hore Sinaj. Na stichirách lítie spievame: „Ten, čo dal na Sinaji Zákon skrze Mojžiša, dnes sa zjavil ako dieťa… Dnes sa podrobuje sinajským predpisom Zákonodarca, robí tak z čistej lásky k nám… Simeon berie dnes na ruky Pána slávy, ktorého Mojžiš videl na Sinaji oblakom zahaleného, keď od neho prijal dosky desatora… Dnes stvoriteľ neba i zeme spočíva na rukách starca Simeona“.
Sviatok sa (v západnom obrade) ľudovo nazýva Hromnice a spája sa s požehnaním hromničnej sviece, v ktorej vidíme ochranu pred rozličnými živelnými pohromami a nebezpečenstvami. Zavedenie svätenia hromničných sviečok sa pripisuje pápežovi Geláziovi r. 494.
V tento deň sa v Katolíckej cirkvi slávi Deň zasväteného života.
O ikone
Ikonografia tohto sviatku zobrazuje dieťatko Ježiša, Bohorodičku, spravodlivého Simeona, prorokyňu Annu a sv. Jozefa. Dieťa Ježiš je zobrazené v bielom odeve, ako vo chvíli premenenia na hore Tábor, pretože prináša Ducha všetkému, čo bolo pozemské. Na ikone „Stretnutia“ sa akoby Starý zákon náhlil nadobudnúť svoj pravý význam v osobe Ježiša. Preto starec (nazývaný v našom obrade Bohopríjemca) berie dieťa do náručia s veľkou ochotou, prijímajúc ho z rúk Bohorodičky, ktorá ho odovzdáva veľkodušným gestom plným pokory. (Podľa novozákonných apokryfov bol Simeona kňazom, alebo veľkňazom, pretože vstúpil do chrámu a vyslovil požehnanie).
Spravodlivý Simeon s veľkou úctou a rešpektom drží na rukách Spasiteľa Ježiša, ktorý je zobrazený s tradičnou svätožiarou okolo hlavy, v ktorej je znázornený kríž a v ňom sú napísané tri grécke písmena „ ό ων “, ktoré znamenajú „Ten, ktorý je“ (Meno, ktorým sa nazval Boh na hore Sinaj počas zjavenia sa Mojžišovi, porov. Ex 3, 13-14).
Na väčšine ikon “Stretnutia“ je zobrazený chrámový oltár, t.j. obrady i Písmo potrebovali nového ducha.
Podľa starodávneho zvyku sú ruky Simeona zahalené – z úcty ku Kristovmu kráľovskému majestátu. Simeon sa akoby prihováral dieťaťu Ježišovi. Evanjelium opisuje, ako inšpirovaný Svätým Duchom, vyslovil zvláštny hymnus: Teraz, prepustíš, Pane, svojho služobníka… lebo moje oči uvideli tvoju spásu (Lk 2, 29-32).
Mária a Jozef sa divia Simeonovým slovám (Lk 2, 33), lebo Simenon oznámil, že Kristus bude znamením, ktorému budú odporovať, a jeho matka bude veľmi trpieť, akoby jej dušu prenikol meč (Lk 3, 34-35). Prorokyňa Anna ako jedna z prvých plní poslanie ohlasovať Krista uprostred ľudu. O Ježišovi hovorí všetkým, čo očakávali mesiáša, spasiteľa, aby ich vyslobodil (Lk 2, 38). Sv. Jozef je zobrazený ako prináša dar na obetu, ktorá bola predpísaná po narodení chlapca: dva holúbky (Lv 12, 8) Bola to obeta, predpísaná pre chudobných.
Celá scéna je zobrazená na pozadí symbolickej architektúry jeruzalemského chrámu. Boh sa však teraz priblížil človeku nielen v chráme, ale aj v osobe Ježiša Krista. Preto celá pozornosť je upriamená na novonarodeného spasiteľa, ktorý sa teraz stáva Božím chrámom uprostred ľudí (Mt 12, 6; Jn 2, 19-21).
Podľa ugcc.org.ua preložil a upravil Stanislav Gábor
Použitá literatúra:
Катрій Ю. Пізнай свій обряд. – Видавництво Отців Василіян, 2004;
Шпідлік Т. Рупнік М.-І. Про що розповідає ікона. – Львів: Свічадо, 1999;
Креховецький Я. Богослов’я та духовність ікони. – Львів: Свічадо, 2000;
Ikona Stretnutia Pána
Večierne a utierne: Vydavateľstvo Misionár
TK KBS
