Vo východných cirkvách je ikona Kristovho zostupu do podsvetia, pretože zdôrazňuje univerzálnosť vykúpenia, oficiálnou veľkonočnou ikonou.
Kristov zostup znamená zostúpenie Ukrižovaného a Pochovaného do podsvetia (hebr. šeolu), pre ktoré sa v židovstve Ježišovej doby akceptovali dve komory: jedna pre spravodlivých (Abrahámovo lono, raj), druhá pre ostatných mŕtvych.
Keďže pri pekle v kontexte kresťanskej eschatológie ide o možnosť večného odlúčenia od Boha, nie je adekvátne hovoriť o Kristovom zostupe do pekiel, ale k zosnulým.
Cesty bohov a ľudí do podsvetia poznajú mnohé náboženstvá. Starý zákon nevie o zostupe Boha do ríše mŕtvych; mŕtvi sú odrezaní od zdroja života. Až neskôr, v starozákonnej knihe Daniel, nachádzame nádej na vzkriesenie mŕtvych na konci čias: „A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu“ (Dan 12,2).
V Novom zákone je Kristov zostup od podsvetia úzko spätý s jeho smrťou na kríži a pochovaním. Pretože predstava o podsvetí (Iz 14,9–16; Ez 32,17–32) je závislá od hrobu pre zosnulých (Lk 24,5; Sk 2,27.31), s Ježišovým pochovaním, dosvedčeným evanjeliami a apoštolom Pavlom (Mk 15,46; 1 Kor 15,4; Sk 13,29), sa ponúkala predstava zostupu do podsvetia. Táto predstava zaznieva aj v niektorých formuláciách, ktoré sa vzťahujú na zmŕtvychvstanie Ježiša Krista (1 Sol 1,10; Rim 10,7; Hebr 13,20).
Apoštol Peter vychádza z toho, že Ježiš bol v podsvetí, no ako Boží „Svätý“ nevidel „porušenie“ (Sk 2,24.27.31). Ani miesto Ježišovho pobytu ani jeho osud v podsvetí sa neopisuje bližšie. Výrok o Jonášovom znamení (Mt 12,40) by mohol symbolmi ryby a mora – symbolizujú oblasť smrti – poukazovať na Ježišov pobyt v podsvetí, t. j. vo vnútri zeme (porov. Mt 27,63).
Zjavenie svätého Jána 1,18 („mám kľúče od smrti a podsvetia“) sa vzťahuje na Kristovo víťazstvo nad smrťou a mohlo podobne ako Mt 27,52n (porov. Ez 37,12n) slúžiť ako počiatočný bod pre náuku o Kristovom zostupe do podsvetia. Toto platí aj pre obraz hrobov, ktoré sa otvorili pri Ježišovej smrti (Mt 27,52n).
V spojení s 1 Pt 4,6 („veď preto sa evanjelium zvestovalo aj mŕtvym“) sa 1 Pt 3,19 stal klasickým referenčným bodom pre náuku o Kristovom zostupe do podsvetia: „Kristus raz navždy trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Bol usmrtený v tele, ale Duchom oživený. V ňom prišiel a kázal aj duchom, čo boli vo väzení.“
Cirkevní otcovia
Najstaršie svedectvá o Kristovom zostupe do podsvetia pochádzajú zo sýrskej oblasti: Ignác Antiochijský († po 110), Justín († okolo 165), Petrovo evanjelium, Irenej († okolo 200).
Títo autori symbolickou obraznou rečou zdôrazňujú Kristovo víťazstvo nad silami smrti, ktorým všetci starozákonní spravodliví dostali podiel na Kristovom diele spásy.
V 2. a 3. storočí nadobudne sčasti dramaticky stvárnený motív zostupu väčší význam v liturgii a ohlasovaní. Melitón Sardský († okolo 190) vysvetľuje vo svojej veľkonočnej homílii o Kristovi: Ja som Kristus […], ktorý zničil smrť a triumfoval nad nepriateľom. Rozšliapal som podsvetie, spútal som silného a človeka som vyviedol do neba. Ja, tak hovorí, ja sám, Kristus“ (frgm. 13).
Zatiaľ čo prví cirkevní otcovia ohraničovali Kristov zostup len na starozákonných spravodlivých do prvej komory podsvetia, cirkevný spisovateľ Origenes († 253/54) ho rozšíril na všetkých mŕtvych, čo najvýznamnejší latinský cirkevný otec Augustín († 430) rozhodne odmietal (haer. 13).
Od 4. storočia sa diskutuje, či do podsvetia zostúpil od Kristovho pozemského tela oddelený božský Logos, za vylúčenia Kristovej ľudskej duše alebo duša zjednotená s božským Logom: takto Bazil Cézarejský († 379), Gregor Nysský († 395), Gregor z Nazianzu († 390), Cyril Alexandrijský († 444), Atanáz († 373), Ambróz († 397).
Druhé stanovisko, ktoré prostredníctvom Kristovej ľudskej duše silnejšie zdôrazňuje zasiahnutie božského Loga osudom smrti, sa presadí proti aj apolinaristami obhajovanej teórii „zostupu Loga“.
Cirkevné magistérium
V polovici 4. storočia došlo k prijatiu náuky o Kristovom zostupe do podsvetia pod označením descensus ad inferos, resp. inferna do cirkevných symbolov. Táto náuka sa dostala aj do textu Apoštolského vyznania viery (DH 27). Štvrtý lateránsky koncil v roku 1215 vyhlásil Kristov zostup do podsvetia za záväznú náuku Cirkvi (DH 801).
Paschálna ikona
Vo východných cirkvách je ikona Kristovho zostupu do podsvetia, pretože zdôrazňuje univerzálnosť vykúpenia, oficiálnou veľkonočnou ikonou.
Hans Urs von Balthasar
Náuka o Kristovom zostupe do podsvetia, ktorú treba rozvíjať v „teológii Veľkého piatka“, ako ju pôsobivo predložil H. U. v. Balthasar († 1988), ozrejmuje rozsah spásnej významnosti Ježišovej smrti.
Spása sa nevzťahuje len na ľudí v prítomnosti a budúcnosti, ale na všetkých ľudí, aj na tých v minulosti. Vo svojom Synovi, ktorý sa stal človekom a zomrel za všetkých, sa nesmrteľný Boh chcel podrobiť zákonom smrti (DH 294). Kristus tým, že zostúpil do hlbín smrti, zlomil moc smrti a svojím zmŕtvychvstaním otvoril cestu do večného života.
Pri H. U. von Balthasarovi predstavuje Kristov zostup do podsvetia hlavný bod jeho teológie univerzálnosti spásy. Ako prameň mu poslúžili mystické zážitky Adrienny von Speyr († 1967).
Zatiaľ čo tradícia akceptovala dve komory podsvetia a podľa nej Kristus zostúpil len do komory pre spravodlivých, Balthasar vychádza z toho, že Kristovo výkupné utrpenie sa vzťahuje na všetkých mŕtvych v podsvetí. Kristovo veľkopiatkové utrpenie znamená, že medzi smrťou a vzkriesením patril k „bezmocným“ a tak sa solidarizoval s mŕtvymi. Descensus Christi je deliacou čiarou medzi cestou poníženia a jeho povýšenia.
Autor: Ján Krupa
Prevzaté z : Konzervatívny denník Postoj / Svet kresťanstva
