Vladyka Peter: Kiež by sme boli viac a viac podobnými Ježišovi Kristovi
Na Veľký štvrtok poobede predsedal vladyka Peter v Katedrálnom chráme Povýšenia vznešeného a životodarného Kríža v Bratislave Božskej liturgii sv. Bazila Veľkého s večierňou po ktorej nasledoval obrad umývania nôh, počas ktorého biskup umyl nohy ôsmym prítomným kňazom.
O polnoci sa v katedrále pod vedením vladyku Petra slávili Sväté strasti – utiereň Veľkého piatku, pri ktorých sa číta 12 evanjelií o umučení Pána. Nočné bdenie bolo zakončené modlitbou prvého času.
Z homílie
Vo svojej homílii pri Liturgii sv. Bazila Veľkého sa vladyka zamyslel nad kňazstvom, nad kňazským stavom ktorý je tu pre človeka, pre Cirkev a ktorý ustanovil Ježiš Kristus vo večeradle, čo si pripomíname práve na Veľký štvrtok. Vladyka sa zamyslel nad otázkou: „Z čoho sme sa vlastne ako kňazi narodili? Kde sme sa narodili?“
Ako zdôraznil, kňazi sa narodili tu v tejto svätyni, vo svätyni svätých. „A z čoho? Z Kristovej lásky, z jeho milosrdenstva, dobroty, pokory a služby a toto chce Ježiš Kristus nám kňazom odovzdať. Tak ako na začiatku ľudských dejín Boh stvoril človeka z hliny a vdýchol mu nesmrteľnú dušu, tak sa kňaz rodí z Kristovej lásky, z Kristovej služby, z Kristovho milosrdenstva, z Kristovej dobroty, z tohto poznania. Ak z tohto nie je kňaz utkaný, utvorený, tak to môže byť taká karikatúra kňaza.“
Ako biskup zdôraznil, Ježiš Kristus v dnešný deň kňazov pozýva k obnove kňazských sľubov – ako sa to robí v latinskej Cirkvi – ale tiež k zamysleniu a možno aj k návratu, k ľútosti, k Ježišovi, k jeho odpúšťajúcej láske. „A tak sa môže kňazstvo nanovo a nanovo rodiť a obnovovať. Nielen z nejakej spomienky na primičný obrázok, alebo na naše primície, alebo vysviacku, ale práve z Kristovej lásky, ktorá vždy má moc zrodiť človeka.“
Ako kazateľ uviedol, toto Ježišovo pozvanie platí pre všetkých nás. Ježiš pozýva človeka vždy, keď ho ťaží hriech. Prísť a odovzdať. Prísť a nanovo sa narodiť. Lebo to je ten duch, o ktorom Ježiš hovorí, že sa treba narodiť z vody a z ducha.
„To položenie rúk, ktoré bolo na nás od biskupov, to je vždy platné, ale ten duch, ktorý má Ježiš Kristus, tomu sa kňaz často krát musí naučiť postupne v živote. Naučiť sa službe, ktorú má Ježiš Kristus, láske, milosrdenstvu, dobrote a odpusteniu. A z tohto sa rodí skutočné kňazstvo.
Lebo ako neraz kňazi nazývajú Ježiša – náš Majster, náš Učiteľ, tak kiež by to vyučovanie, ktorým nás chce učiť, kiežby nás formovalo a robilo stále viac a viac podobnými na jeho obraz. A to bude skutočná oslava a ďakovanie za to, čo sme prijali. Za tento nezaslúžený dar, za charizmu, za to, čo máme rozdávať druhým ľuďom.“
V závere vladyka povzbudil kňazov týmito slovami: „Kiežby sme teda my kňazi i biskupi boli vždy viac a viac podobnými Ježišovi Kristovi a boli si vedomí, z čoho sme sa narodili: že sme sa narodili z jeho lásky, dobroty, služby, a pokory.“
-sg-
