Istý kňaz mal duchovné cvičenia. Na konci jednej z prednášok povedal: „Teraz si urobíme prestávku a po nej začneme novú kapitolu.“ Po skončení duchovných cvičení za ním prišiel jeden účastník a povedal mu, že vďaka jeho slovu zažil veľké obrátenie a zmenu života. Kňaz sa ho opýtal, že ktoré slovo to bolo. A ten muž odpovedal: „To, keď ste povedali: začneme novú kapitolu. Vtedy som pochopil, že musím začať úplne novú kapitolu vo svojom živote.“
Drahí bratia a sestry, v predchádzajúcich dňoch, presnejšie prvého septembra, začal vo východných cirkvách nový liturgický rok. To je len historická dimenzia. Dátum ako dátum dalo by sa povedať. A predsa. Podľa klasickej definície je čas „mierou toho, čo bolo prv a čo potom“. Čas sa nezastaví. Vždy nám niečo nenávratne odnesie, ale vždy nám dá aj nové ponuky a nové výzvy. Ten pán z úvodného príkladu pochopil, že treba začať nanovo. Je na nás či budeme nostalgicky smútiť za „starými zlatými časmi“, alebo zdvihneme hlavy v nádeji, že sa „blíži naše vykúpenie“.
Všetci sa určite zhodneme na tom, že minulosť je dobrá na poučenie. To sú tie skúsenosti, čo majú starší ľudia. Ale tieto skúsenosti nesmú byť kontraproduktívne. Nesmú nás robiť malomyseľnými, pesimistickými. Minulosť odovzdajme do Božieho milosrdenstva. Všetky rany, ktoré sme spôsobili my, alebo niekto spôsobil nám, môže Boh vyliečiť. Iba tak môže žiť človek slobodne. Nebude pozerať na druhého cez prizmu predsudkov národnostných, náboženských, rasových, politických, a kto vie ešte akých predsudkov preto, čo sa stalo v minulosti. Koľko ľudí alebo skupín alebo strán alebo frakcií, a to aj v Cirkvi žije stále z minulosti tým, že živí a jatrí staré rany, bolesti a krivdy. A výsledok? Roztrieštenosť, hádky a nejednota vo všetkých smeroch a vo všetkých oblastiach. A nie je tomu inak ani v našej Cirkvi, ba azda ani v našej farnosti. Nechajme svetské pole tým, čo na ňom bojujú a bojujú svojimi metódami. Nedovoľme, aby sa tieto spôsoby a tento duch preniesol do Cirkvi.
Treba začať novú kapitolu. Povedzme so sv. Pavlom: zabúdam na to, čo je za mnou a bežím za tým, čo je predo mnou. (Flp 3, 13-14) alebo „Hľa všetko robím nové, teraz to klíči, vari to nebadáte? (Iz 43,19). Európa sa zjednocuje ekonomicky, územne, vojensky, viac či menej úspešne, ale možno povedať, že nábožensky je zajedno v tom, že nechce byť kresťanská. My kresťania máme jednu veľkú úlohu, povinnosť zjednotiť sa proti tejto jednotnej negácii kresťanskej viery, morálky, etiky, kultúry, vedy. Tým, že sa najprv každý z nás zjednotí s Kristom cez jeho slovo, cez Cirkev. Každá iná jednota sa zrúti. Nabuchodonozorova modla bola zo zlata, striebra, bronzu, železa, ale stála na hlinených nohách. Naša obnova, naša „novosť“ života musí začať v nás, v obnove našej viery, v samotných základoch nášho kresťanstva. Septembrové sviatky, Narodenie Bohorodičky a Povýšenie sv. Kríža nám dávajú podnety. Sadnúť si Pánovi k nohám a počúvať jeho náuku. Prijať Kríž podľa slov Svätého Otca ako poklad.
Možno, že pri tejto Pánovej náuke si budeme musieť aj poopraviť niektoré naše názory o našej viere, o našom kresťanstve. To je vždy bolestné pre našu pýchu a sebavedomie, ale pokorný človek sa „nehanbí obrátiť každý deň.“ Nemyslíme si, že je to niečo nové, nečakané, čo sa ešte nestalo: „Lebo hoci by ste po toľkom čase sami mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil začiatočným prvkom Božích slov. Stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie pevný pokrm. (Hebr. 5, 12) Sv. Pavol nás takto volá k novému obráteniu, k evanjelizácii vo vnútri Cirkvi. Veď ako je možné, aby sa toľko ľudí vyhlasovalo za kresťanov, za veriacich, ale hneď jedným dychom odmietalo Cirkev, kresťanskú morálku, kresťanský pohľad na manželstvo, desatoro… Niekde sa stala chyba. Naša formácia nedorástla k dospelosti viery, k dospelosti Krista v nás. Cirkev ústami pápežov a svojich dokumentov ustavične volá po obnove kresťanskej formácie formou katechumenátu. Zároveň si uvedomuje aj ťažkosti z toho vyplývajúce. Preto zostáva aj pri určitých formách tradičnej sviatostnej farskej pastorácie. Nemôžeme a nesmieme však zatvárať oči pred jej nedostatočnosťou. Vo vnútri Cirkvi ponúka katechizáciu vedúcu k vytvoreniu spoločenstva, ktoré chce obnoviť, realizovať a naplno žiť svoj krst a žiť ako sviatosť spásy pre celý svet.
Teraz pri návšteve v Ríme na stretnutí novo vysvätených biskupov som takmer nič iné nepočúval z úst prenášateľov (a bolo ich neúrekom) ako o vytváraní spoločenstiev a účasti veriacich na evanjelizácii sveta. Preto vás aj touto cestou pozývam na katechézy ktoré začnú v našom chráme od 20. októbra a budú prebiehať každý pondelok a štvrtok po večernej svätej liturgii, ktorá začína o 17. hodine. Každý kto cíti zodpovednosť za seba, za Cirkev, za evanjelizáciu a predovšetkým za odovzdanie viery deťom je pozvaný. Začnime novú kapitolu nášho života, našej viery, na konci ktorej bude dar života pre tento svet: Ak budete v jednote ako som ja s Otcom, svet uverí, že ma Otec poslal pre jeho spásu (porov. Jn 17,23) … ak sa budete milovať, ako som ja miloval vás, podľa toho spozná svet, že ste moji učeníci. (porov. Jn 13,34-35)
Všetkých Vás žehná a o modlitbu prosí
vladyka Peter
