TITUL III
NAJVYŠŠIA AUTORITA CIRKVI
Kán. 42 – Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, takisto sú navzájom spojení rímsky veľkňaz, Petrov nástupca a biskupi, nástupcovia apoštolov.
Kapitola I
Rímsky veľkňaz
Kán. 43 – Biskup rímskej Cirkvi, v ktorom pretrváva úloha, ktorú Pán zveril jedine Petrovi, prvému z apoštolov, a ktorá sa odovzdáva jeho nástupcom, je hlava kolégia biskupov, Kristov zástupca a pastier celej Cirkvi tu na zemi; preto na základe svojej úlohy má v Cirkvi najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu riadnu moc, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.
Kán. 44 – § 1. Rímsky veľkňaz obdrží najvyššiu a plnú moc v Cirkvi legitímnym zvolením, ktoré sám prijal, spolu s biskupskou ordináciou; preto zvolený za najvyššieho veľkňaza, ktorý má biskupské svätenie, túto moc obdrží vo chvíli prijatia zvolenia; ale ak zvolený nemá biskupské svätenie, ihneď má byť vysvätený za biskupa.
§ 2. V prípade, že sa rímsky veľkňaz zriekne svojej úlohy, k platnosti zrieknutia sa vyžaduje, aby bolo slobodne vykonané a náležite prejavené a nevyžaduje sa, aby ho niekto prijal.
Kán. 45 – § 1. Rímsky veľkňaz má na základe svojej úlohy moc nielen nad celou Cirkvou, ale obdrží primát riadnej moci aj nad všetkými eparchiami a ich zoskupeniami, čím sa totiž súčasne upevňuje a ochraňuje vlastná, riadna a bezprostredná moc, ktorú majú biskupi nad eparchiami zverenými ich starostlivosti.
§ 2. Rímsky veľkňaz pri plnení svojej úlohy najvyššieho pastiera Cirkvi je stále spojený spoločenstvom s ostatnými biskupmi, ba aj s celou Cirkvou; sám má však právo podľa potrieb Cirkvi vymedziť buď osobný, alebo kolégiový spôsob vykonávania tejto úlohy.
§ 3. Proti rozsudku alebo dekrétu rímskeho veľkňaza niet odvolania ani rekurzu.
Kán. 46 – § 1. Rímskemu veľkňazovi vo vykonávaní jeho úlohy pomáhajú biskupi, ktorí môžu s ním spolupracovať rozličnými spôsobmi, medzi ktoré patrí Synoda biskupov; okrem toho sú mu na pomoci otcovia kardináli, Rímska kúria, pápežskí legáti, ako aj iné osoby, a podľa potrieb doby rozličné inštitúcie; všetky tieto osoby a inštitúcie vykonávajú úlohu, ktorá je im zverená v jeho mene a jeho autoritou pre dobro všetkých cirkví, podľa noriem ustanovených samotným rímskym veľkňazom.
§ 2. Účasť patriarchov a ostatných hierarchov, ktorí predsedajú cirkvi sui iuris na Synode biskupov, riadia osobitné normy ustanovené samým rímskym veľkňazom.
Kán. 47 – Keď je Rímska stolica uprázdnená alebo je celkom hatená, v riadení celej Cirkvi sa nesmie nič meniť; majú sa však zachovávať zvláštne zákony, vydané pre tieto okolnosti.
Kán. 48 – Pod menom Apoštolská stolica alebo Svätá stolica sa v tomto kódexe rozumie nielen rímsky veľkňaz, ale tiež, ak zo zákona alebo z povahy veci nevyplýva niečo iné, aj ďalšie dikastériá a inštitúcie Rímskej kúrie.
Kapitola II
Kolégium biskupov
Kán. 49 – Kolégium biskupov, ktorého hlavou je rímsky veľkňaz a jeho členmi sú biskupi na základe sviatostnej vysviacky a hierarchického spoločenstva s hlavou a členmi kolégia, a v ktorom apoštolský zbor nepretržite pretrváva, je spolu so svojou hlavou a nikdy bez tejto hlavy aj subjektom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou.
Kán. 50 – § 1. Kolégium biskupov vykonáva moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na ekumenickom koncile.
§ 2. Tú istú moc kolégium biskupov vykonáva prostredníctvom zjednotenej činnosti biskupov rozídených vo svete, ktorú ako takú rímsky veľkňaz vyhlásil alebo slobodne prijal, takže sa stáva pravým kolégiovým aktom.
§ 3. Rímsky veľkňaz má právo podľa potrieb Cirkvi vybrať a napomáhať spôsoby, ktorými má kolégium biskupov kolégiovo vykonávať svoju úlohu vzhľadom na celú Cirkev.
Kán. 51 – § 1. Len rímsky veľkňaz má právo ekumenický koncil zvolať, osobne alebo cez iných mu predsedať, preložiť ho, prerušiť alebo rozpustiť a potvrdiť jeho dekréty.
§ 2. Rímskemu veľkňazovi patrí vymedzenie záležitostí, ktoré sa majú na ekumenickom koncile prerokovať a stanoviť poriadok, ktorý treba na koncile zachovať; otcovia ekumenického koncilu môžu k otázkam predloženým rímskym veľkňazom pridať iné, ktoré však majú byť schválené rímskym veľkňazom.
Kán. 52 – § 1. Všetci biskupi a len biskupi, ktorí sú členmi kolégia biskupov, majú právo a povinnosť zúčastniť sa na ekumenickom koncile s rozhodujúcim hlasom.
§ 2. Okrem toho najvyššia cirkevná autorita môže na ekumenický koncil prizvať aj niektorých iných, ktorí nie sú vyznačení biskupskou hodnosťou a má právo vymedziť ich účasť na koncile.
Kán. 53 – Ak sa stane, že sa Apoštolská stolica počas konania ekumenického koncilu uprázdni, koncil sa samým právom prerušuje dovtedy, kým nový rímsky veľkňaz nenariadi v ekumenickom koncile pokračovať alebo ho nerozpustí.
Kán. 54 – § 1. Dekréty ekumenického koncilu nemajú záväznú účinnosť, ak neboli rímskym veľkňazom spolu s koncilovými otcami schválené, ním potvrdené a na jeho príkaz vyhlásené.
§ 2. Dekréty, ktoré vydáva kolégium biskupov, keď vykonáva vo vlastnom zmysle kolégiovú činnosť spôsobom, ktorý rímsky veľkňaz zaviedol alebo slobodne prijal, potrebujú to isté potvrdenie a vyhlásenie na to, aby mali záväznú účinnosť.
