TITUL XXVII
Trestné sankcie v Cirkvi
Kapitola I
Delikty a tresty vo všeobecnosti
Kán. 1401 – Keďže Boh využíva každý prostriedok, aby navrátil zatúlanú ovcu, tí, ktorí od neho dostali moc zväzovania a rozväzovania, majú podať primeraný liek v chorobe tým, ktorí spáchali delikt, majú ich napomenúť, pokarhať, povzbudiť so všetkou trpezlivosťou a poučením a čo viac, majú tresty ukladať tak, aby rany spôsobené deliktom vyliečili, a aby neviedli k priepasti beznádeje, ani nepovolili brzdy k rozpusteniu života a opovrhnutiu zákonom.
Kán. 1402 – § 1. Kánonický trest musí byť uložený trestným procesom predpísaným kán. 1468 – 1482, pri zachovaní trestnej moci sudcu v prípadoch stanovených právom a pri zamietnutí opačného zvyku.
§ 2. Ak však úsudkom autority podľa § 3 vážne dôvody prekážajú, aby sa trestný súdny proces konal a dôkazy o delikte sú isté, delikt môže byť potrestaný mimosúdnym dekrétom, podľa normy kán. 1486 a 1487, len keď nejde o odňatie úradu, titulu, insígnií alebo o suspendovanie nad jeden rok, o preradenie na nižší stupeň, o depozíciu alebo o väčšiu exkomunikáciu.
§ 3. Takýto dekrét okrem Apoštolskej stolice môžu vydať v hraniciach svojej kompetencie patriarcha, väčší arcibiskup, eparchiálny biskup a tiež vyšší predstavený inštitútu zasväteného života, ktorý má riadnu riadiacu moc, s vylúčením všetkých ostatných.
Kán. 1403 – § 1. Hoci šlo o delikty, ktoré prinášajú so sebou právne záväzný trest, hierarcha sa po vypočutí promótora spravodlivosti môže úplne zdržať trestnej procedúry, ba úplne ustúpiť od uloženia trestu, keď podľa úsudku toho istého hierarchu súčasne nastanú všetky tieto okolnosti: páchateľ ešte nepredvolaný pred súd svoj delikt úprimnou ľútosťou vyzná na vonkajšom fóre hierarchu, a tiež že bolo primerane postarané o nápravu pohoršenia a náhradu škôd.
§ 2. Avšak hierarcha takto nemôže postupovať, ak ide o delikt, ktorý prináša so sebou trest, ktorého odpustenie je rezervované vyššej autorite, až kým nedostane dovolenie od tejto autority.
Kán. 1404 – § 1. Pri trestoch treba použiť miernejší výklad.
§ 2. Nie je dovolené prenášať trest z osoby na osobu alebo z prípadu na prípad, hoci jestvuje rovnaký, ba vážnejší dôvod.
Kán. 1405 – § 1. Kto má zákonodarnú moc, môže vždy, keď je to skutočne nevyhnutné pre účinnejšiu starostlivosť o zachovávanie cirkevnej disciplíny, vydávať aj trestné zákony, a tiež môže svojimi zákonmi prostredníctvom primeraného trestu chrániť aj Boží zákon alebo cirkevný zákon, vynesený vyššou autoritou, pri zachovaní hraníc svojej kompetencie vzhľadom na územie alebo osoby.
§ 2. Partikulárny zákon môže k trestom, ktoré za nejaký delikt stanovil univerzálny zákon, pridať aj ďalšie tresty; nemá sa to však robiť, ak to nie je z veľmi vážnej príčiny; ak však zo spoločného práva hrozí iba nevymedzený alebo fakultatívny trest, partikulárnym právom môže byť namiesto neho stanovený vymedzený alebo záväzný trest.
§ 3. Patriarchovia a eparchiálni biskupi sa majú postarať, aby trestné zákony partikulárneho práva na tom istom území, vždy keď je možné, boli rovnaké.
Kán. 1406 – § 1. Do akej miery niekto môže vydávať príkazy, do takej miery môže po zrelom zvážení veci a s najväčšou pozornosťou príkazom pohroziť vymedzenými trestami, s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v kán. 1402, § 2; patriarcha však, so súhlasom Stálej synody, môže príkazom pohroziť aj týmito trestami.
§ 2. Napomenutie s pohrozením trestami, ktorým hierarcha urguje v jednotlivých prípadoch zachovávanie nie trestných zákonov, sa pripodobňuje trestnému príkazu.
Kán. 1407 – § 1. Ak podľa úsudku hierarchu, ktorý môže uložiť trest, povaha deliktu to pripúšťa, trest nemôže byť uložený, ak páchateľ predtým aspoň raz nebol napomenutý, aby upustil od deliktu a nedal sa mu primeraný čas na spamätanie sa.
§ 2. Za takého, ktorý upustil od deliktu, treba považovať toho, kto delikt naozaj oľutoval a okrem toho primerane napravil škody, a odstránil pohoršenie alebo to aspoň vážne prisľúbil.
§ 3. Trestné napomenutie však, o ktorom hovorí kán. 1406, § 2, je dostačujúce, aby trest mohol byť uložený.
Kán. 1408 – Trest nezaväzuje vinníka, jedine potom, ako je uložený rozsudkom alebo dekrétom, pri neporušení práva rímskeho veľkňaza alebo ekumenického koncilu k inému ustanoveniu.
Kán. 1409 – § 1. V uplatnení trestného zákona, hoci zákon používa prikazujúce slová, sudca podľa svojho svedomia a uváženia môže:
1˚ odložiť uloženie trestu na vhodnejší čas, ak sa predvída, že z unáhleného potrestania vinníka môže vzniknúť väčšie zlo;
2˚ upustiť od uloženia trestu alebo uložiť miernejší trest, ak sa vinník polepšil a pohoršenie odstránil, alebo ho občianska autorita dostatočne potrestala, alebo sa dá predvídať, že ho potrestá;
3˚ zmierňovať tresty v spravodlivých medziach, ak vinník spáchal viaceré delikty a súhrn trestov sa zdá príliš vysoký;
4˚ pozastaviť povinnosť zachovávania trestu v prospech toho, kto až dovtedy žil pri všetkej počestnosti a delikt spáchal prvýkrát, len keď tomu neodporuje napravenie pohoršenia; pozastavený trest úplne zanikne, ak do času vymedzeného sudcom vinník delikt znova nespáchal, ináč ako dlžník jedného aj druhého deliktu má byť potrestaný ťažšie, ak medzitým nezanikla trestná žaloba za predchádzajúci delikt.
§ 2. Ak je trest nevymedzený a zákon neurčuje ináč, sudca nemôže uložiť tresty uvedené v kán. 1402, § 2.
Kán. 1410 – Pri ukladaní trestov klerikovi mu musí byť ponechané to, čo je nevyhnutné na primerané materiálne zabezpečenie, ak nejde o prepustenie, v tom prípade sa hierarcha má postarať, aby sa prepustenému, ktorý je pre trest skutočne v núdzi, pomohlo čo najlepším spôsobom, zachovávajúc vždy ostatné práva ohľadom starostlivosti, sociálneho zabezpečenia a tiež zdravotnej pomoci v prospech jeho, a ak je ženatý, aj jeho rodiny.
Kán. 1411 – Nijaký trest nemôže byť uložený potom, ako zanikla trestná žaloba.
Kán. 1412 – § 1. Kto podlieha zákonu alebo trestnému príkazu, podlieha aj trestu, ktorý je s nimi spojený.
§ 2. Ak potom, čo bol spáchaný delikt, sa zmení zákon, treba uplatniť zákon priaznivejší pre vinníka.
§ 3. Ak však neskorší zákon zrušuje zákon alebo aspoň trest, ten akýmkoľvek spôsobom bol uložený, ihneď zaniká.
§ 4. Trest zaväzuje vinníka všade aj zánikom práva toho, kto uložil trest, ak nie je spoločným právom výslovne nariadené ináč.
Kán. 1413 – § 1. Nijakému trestu nepodlieha ten, kto nedovŕšil štrnásty rok života.
§ 2. Kto však spáchal delikt medzi štrnástym a osemnástym rokom života, môže byť potrestaný len trestami, ktoré nezahrňujú pozbavenie akéhokoľvek dobra, ak eparchiálny biskup alebo sudca v osobitných prípadoch neusúdi, že môže byť ináč lepšie postarané o jeho nápravu.
Kán. 1414 – § 1. Trestom podlieha len ten, kto porušil trestný zákon alebo trestný príkaz, alebo úmyselne, alebo z vážne nedbanlivého zanedbania náležitej starostlivosti, alebo z vážne nedbanlivej neznalosti zákona, alebo príkazu.
§ 2. Keď nastalo vonkajšie porušenie trestného zákona alebo trestného príkazu, predpokladá sa, že toto bolo vykonané úmyselne, kým sa nedokáže opak; pri ostatných zákonoch, alebo príkazoch sa to predpokladá len vtedy, ak bol zákon, alebo príkaz znova porušený po trestnom napomenutí.
Kán. 1415 – Ak podľa spoločnej praxe a kánonickej náuky existuje poľahčujúca okolnosť, avšak len keď delikt ešte stále trvá, sudca trest stanovený zákonom alebo príkazom musí zmierniť; ba podľa svojho uváženia, ak usúdi, že ináč môže lepšie byť postarané o nápravu vinníka a tiež nápravu pohoršenia a škôd, môže sa od uloženia trestu aj zdržať.
Kán. 1416 – Ak bol delikt spáchaný recidivistom alebo ak podľa spoločnej praxe a kánonickej náuky existuje iná priťažujúca okolnosť, sudca môže vinníka potrestať ťažšie, ako stanovuje zákon alebo príkaz, nevylučujúc tresty nachádzajúce sa v kán. 1402, § 2.
Kán. 1417 – Tí, ktorí na základe spoločného úmyslu spolupracujú na spáchaní deliktu a v zákone alebo príkaze sa výslovne nespomínajú, môžu byť potrestaní tými istými trestami ako hlavný páchateľ, alebo podľa uváženia sudcu inými trestami tej istej, alebo menšej veľkosti.
Kán. 1418 – § 1. Kto na spáchanie deliktu niečo vykonal alebo zanedbal, a predsa nezávisle od svojej vôle delikt nedokonal, nie je viazaný trestom, stanoveným za dokonaný delikt, ak zákon alebo príkaz neurčuje ináč.
§ 2. Ak však úkony alebo zanedbania svojou povahou vedú k vykonaniu deliktu, páchateľ má byť potrestaný primeraným trestom, najmä ak vzniklo pohoršenie alebo iná vážna škoda, ale ľahším, než aký je stanovený za dokonaný delikt.
§ 3. Od každého trestu je oslobodený ten, kto z vlastnej vôle upustil od začatého páchania deliktu, ak z pokusu nevznikla žiadna škoda alebo pohoršenie.
Kán. 1419 – § 1. Kto môže dišpenzovať od trestného zákona alebo uvoľniť spod trestného príkazu, môže uložený trest aj odpustiť mocou toho istého zákona alebo príkazu.
§ 2. Okrem toho zákon alebo trestný príkaz môže dať moc odpúšťať trest aj iným.
Kán. 1420 – § 1. Trest uložený mocou spoločného práva môže odpustiť:
1˚ hierarcha, ktorý ustanovil trestný tribunál alebo dekrétom uložil trest;
2˚ hierarcha miesta, kde sa vinník skutočne zdržiava, avšak po porade s hierarchom, o ktorom sa hovorí v č.1.
§ 2. Tieto normy platia aj ohľadom trestov uložených silou partikulárneho práva alebo trestného príkazu, ak partikulárnym právom cirkvi sui iuris nie je nariadené ináč.
§ 3. Tresty, ktoré uložila Apoštolská stolica, môže odpustiť jedine Apoštolská stolica, ak odpustenie nebolo delegované patriarchovi alebo niekomu inému.
Kán. 1421 – Odpustenie trestu vynútené násilím alebo veľkým strachom, alebo podvodom je samým právom neplatné.
Kán. 1422 – § 1. Odpustenie trestu môže byť dané vinníkovi aj bez jeho vedomia alebo pod podmienkou.
§ 2. Odpustenie trestu musí byť dané písomne, ak vážny dôvod neodporúča iné.
§ 3. Treba dbať na to, aby sa žiadosť o odpustenie alebo samo odpustenie nezverejňovali, ak to nie je do istej miery buď užitočné na ochranu dobrej povesti vinníka, alebo nevyhnutné na odstránenie pohoršenia.
Kán. 1423 – § 1. Pri neporušení práva rímskeho veľkňaza odpustiť akýkoľvek trest rezervovaný sebe alebo iným Synoda biskupov patriarchálnej alebo väčšej arcibiskupskej cirkvi môže, zákonom vyneseným pre vážne okolnosti, rezervovať odpustenie trestov patriarchovi alebo arcibiskupovi väčšiemu pre podriadených, ktorí majú trvalé bydlisko alebo prechodné bydlisko v hraniciach územia cirkvi, ktorej predsedajú; nikto iný nemôže platne sebe alebo iným rezervovať odpustenie trestov stanovených spoločným právom, ak to nie je so súhlasom Apoštolskej stolice.
§ 2. Každé rezervovanie treba vykladať striktne.
Kán. 1424 – § 1. Odpustenie trestu nemôže byť dané, ak vinník za spáchaný delikt úprimne neoľutoval a tiež nebolo primerane postarané o náhradu pohoršenia a škôd.
§ 2. Ak však podľa úsudku toho, komu prislúcha odpustenie trestu, boli splnené tieto podmienky, odpustenie nemá byť odopreté, ak je to možné so zreteľom na povahu trestu.
Kán. 1425 – Ak je niekto postihnutý viacerými trestami, odpustenie platí len pre tresty, ktoré sú v ňom výslovne uvedené; všeobecné odpustenie však ruší všetky tresty s výnimkou tých, ktoré v žiadosti vinník zlomyseľne zamlčal.
Kán. 1426 – § 1. Ak nie je právom vymedzený iný trest, podľa starobylých tradícií východných cirkví môžu byť uložené tresty, ktorými sa ukladá nejaké veľké dielo náboženstva, nábožnosti alebo lásky, napríklad vykonanie vymedzených modlitieb, nábožná púť, zvláštny pôst, milodary, duchovné cvičenia.
§ 2. Tomu, kto tieto tresty nie je disponovaný prijať, sa majú uložiť iné tresty.
Kán. 1427 – § 1. Pri neporušení partikulárneho práva verejné pokarhanie sa udeľuje pred notárom alebo dvomi svedkami, alebo listom, avšak tak, aby bolo prijatie obsahu listu zrejmé z nejakého dokumentu.
§ 2. Treba sa vystríhať, aby toto verejné pokarhanie nebolo príčinou zväčšenia zlej povesti vinníka, než je to proporcionálne k skutku.
Kán. 1428 – Ak to závažnosť kauzy vyžaduje a predovšetkým ak ide o recidívu, hierarcha môže vinníka, okrem trestov uložených rozsudkom podľa normy práva, podrobiť aj dozoru spôsobom vymedzeným v administratívnom dekréte.
Kán. 1429 – § 1. Zákaz pobytu na určitom mieste alebo území môže postihnúť len klerikov alebo rehoľníkov, alebo členov spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov; avšak príkaz pobytu na určitom mieste alebo území len klerikov zapísaných do eparchie, pri neporušení práva inštitútov zasväteného života.
§ 2. Aby mohol byť uložený príkaz pobytu na určitom mieste alebo území, vyžaduje sa súhlas miestneho hierarchu, ak nejde o dom určený inštitútu zasväteného života pápežského alebo patriarchálneho práva, v tomto prípade sa vyžaduje súhlas kompetentného predstaveného, alebo o dom klerikov viacerých eparchií, ktorí robia pokánie alebo sa potrebujú polepšiť.
Kán. 1430 – § 1. Trestné pozbavenia môžu postihnúť len tie moci, úrady, služby, úlohy, práva, privilégiá, splnomocnenia, milosti, tituly, insígnie, ktoré podliehajú moci predstaveného, stanovujúceho trest alebo hierarchu, ktorý dal podnet na trestný proces, alebo ich uložil dekrétom; to isté platí pre preloženie na iný úrad z trestu.
§ 2. Nemožno pozbaviť moci posvätného stupňa, ale iba zakázať vykonávať všetky alebo niektoré jej akty podľa noriem spoločného práva; takisto nemožno pozbaviť akademických stupňov.
Kán. 1431 – § 1. Potrestaní menšou exkomunikáciou sú zbavení práva prijímať Božskú Eucharistiu; navyše môžu byť vylúčení z účasti na Božskej liturgii, ba aj od vstupu do chrámu, ak sa v ňom slávi verejný Boží kult.
§ 2. Tým istým rozsudkom alebo dekrétom, ktorým sa ukladá tento trest, musí byť rozhodnuté rozšírenie toho istého trestu a ak prípad vyžaduje, dĺžka jeho trvania.
Kán. 1432 – § 1. Suspenzia sa môže týkať alebo všetkých, alebo niektorých úkonov moci posvätného stupňa, alebo riadiacej moci, všetkých, alebo niektorých aktov, alebo práv spojených s úradom, službou, alebo úlohou; jej rozsah sa však má rozhodnúť tým istým rozsudkom, alebo dekrétom, ktorým sa ukladá trest, ak už nie je vymedzený právom.
§ 2. Nikto nemôže byť suspendovaný, ak to nie je od aktov, ktoré sú pod mocou autority ustanovujúcej trest, alebo hierarchu, ktorý dal podnet na trestný proces, alebo vydal suspenzačný dekrét.
§ 3. Suspenzia nikdy nepostihuje platnosť aktov, ani právo na bývanie, ak nejaké vinník má na základe úradu, služby alebo úlohy; avšak suspenzia zakazuje poberanie pôžitkov, remunerácií, dôchodkov alebo iných, prináša so sebou záväzok vrátiť všetko, čo nie je legitímne, hoci aj dobromyseľne prijaté.
Kán. 1433 – § 1. Klerik preradený na nižší stupeň má zakázané vykonávať tie akty moci posvätného stupňa a riadenia, ktoré nezodpovedajú tomuto stupňu.
§ 2. Klerik však prepustený z klerického stavu je zbavený všetkých úradov, služieb alebo iných úloh, cirkevných dôchodkov a akejkoľvek delegovanej moci; stáva sa na ich plnenie nespôsobilý; nemôže vykonávať moc posvätného stupňa; nemôže byť povýšený do vyšších posvätných stupňov, a keď ide o kánonické účinky, je zrovnaný s laikmi, pri zachovaní kán. 396 a 725.
Kán. 1434 – § 1. Väčšia exkomunikácia okrem toho všetkého, o čom hovorí kán. 1431, § 1, zakazuje prijímať ostatné sviatosti, udeľovať sviatosti a sväteniny, vykonávať akékoľvek úrady, služby alebo úlohy, vykonávať akty riadenia, ktoré ak sa predsa vykonajú, sú samým právom neplatné.
§ 2. Potrestaný väčšou exkomunikáciou má zakázanú účasť na Božskej liturgii a na akýchkoľvek iných verejných sláveniach Božieho kultu.
§ 3. Potrestaný väčšou exkomunikáciou má zakázané užívať privilégiá predtým mu udelené; nemôže platne nadobudnúť hodnosť, úrad, službu alebo inú úlohu v Cirkvi alebo dôchodok, ani si nemôže prisvojiť s nimi spojené pôžitky; je pozbavený aktívneho i pasívneho hlasovacieho práva.
Kán. 1435 – § 1. Ak trest zakazuje prijať sviatosti alebo sväteniny, zákaz sa pozastavuje, kým sa vinník nachádza v nebezpečenstve smrti.
§ 2. Ak trest zakazuje vysluhovať sviatosti alebo sväteniny, alebo vykonať akt riadenia, zákaz sa pozastavuje vždy, keď to je nevyhnutné na pomoc veriacim v Krista, nachádzajúcim sa v nebezpečenstve smrti.
Kapitola II
Tresty za jednotlivé delikty
Kán. 1436 – § 1. Kto tvrdošijne zapiera niektorú pravdu, ktorú treba veriť vierou božskou a katolíckou alebo ju kladie do pochybnosti, alebo kresťanskú vieru úplne odmieta a zákonne napomenutý sa nespamätá, má byť potrestaný ako heretik, alebo apostata väčšou exkomunikáciou, klerik okrem toho môže byť potrestaný inými trestami, nevylučujúc prepustenie.
§ 2. Okrem týchto prípadov ten, kto tvrdošijne odmieta pravdu, ktorá bola rímskym biskupom alebo kolégiom biskupov uznaná za definitívne zaväzujúcu mocou autentického Učiteľského úradu, alebo kto podporuje náuku, ktorá bola nimi odsúdená ako mylná a zákonne napomenutý ju neodvolá, má byť potrestaný primeraným trestom.
Kán. 1437 – Kto odmieta zvrchovanosť najvyššej autority Cirkvi alebo spoločenstvo s veriacimi v Krista, ktorí sú jej podriadení a zákonne napomenutý neprejaví poslušnosť, má byť potrestaný ako schizmatik väčšou exkomunikáciou.
Kán. 1438 – Kto úmyselne zanechal právom predpísanú spomienku hierarchu v Božskej liturgii a v Božských chválach, ak zákonne napomenutý sa nespamätá, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu.
Kán. 1439 – Rodičia alebo ich zástupcovia, ktorí dávajú deti pokrstiť alebo vychovávať v nekatolíckom náboženstve, majú byť potrestaní primeraným trestom.
Kán. 1440 – Kto poruší normy práva o spoluúčasti na posvätných veciach, môže byť potrestaný primeraným trestom.
Kán. 1441 – Kto použije posvätné veci na profánne užívanie alebo na zlý cieľ, má byť suspendovaný alebo mu má byť zakázané prijímanie Božskej Eucharistie.
Kán. 1442 – Kto Božskú Eucharistiu zahodí alebo ju so svätokrádežným cieľom odnesie, alebo prechováva, má byť potrestaný väčšou exkomunikáciou; a ak je klerik, aj inými trestami, nevylučujúc prepustenie.
Kán. 1443 – Kto predstieral slávenie Božskej liturgie alebo iných sviatostí, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu.
Kán. 1444 – Kto sa dopustil krivej prísahy pred cirkevnou autoritou alebo kto hoci bez prísahy zákonne sa pýtajúcemu sudcovi vedome potvrdil lož, alebo zatajil pravdu, alebo kto k týmto deliktom navádzal, má byť potrestaný primeraným trestom.
Kán. 1445 – § 1. Kto použil fyzické násilie voči biskupovi alebo mu spôsobil inú veľkú nespravodlivosť, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc ak je klerik, prepustenie; ak však ten istý delikt bol spáchaný proti metropolitovi, patriarchovi alebo dokonca rímskemu veľkňazovi, vinník má byť potrestaný väčšou exkomunikáciou, ktorej odpustenie v poslednom prípade je rezervované samému rímskemu veľkňazovi.
§ 2. Kto to vykonal proti inému klerikovi, rehoľníkovi, členovi spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov alebo proti laikovi, ktorý aktuálne vykonáva cirkevnú úlohu, má byť potrestaný primeraným trestom.
Kán. 1446 – Kto neposlúchne vlastného hierarchu zákonne prikazujúceho alebo zakazujúceho a po napomenutí zotrváva v neposlušnosti, má byť ako vinník potrestaný primeraným trestom.
Kán. 1447 – Kto podnecuje rozbroj alebo nenávisť proti ktorémukoľvek hierarchovi alebo vyzýva podriadených k neposlušnosti proti nemu, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu, najmä ak spáchal tento delikt proti patriarchovi alebo dokonca proti rímskemu veľkňazovi.
§ 2. Kto prekáža slobode služby alebo voľby, alebo cirkevnej moci, alebo legitímnemu užívaniu majetkov Cirkvi, alebo zastrašuje voliča, alebo toho, kto vykonáva moc alebo službu, má byť potrestaný primeraným trestom.
Kán. 1448 – § 1. Kto na verejnom zhromaždení alebo vo verejnom prejave, vo verejne rozširovanom spise, alebo ináč použijúc spoločenské komunikačné prostriedky vysloví rúhanie, alebo ťažko poškodí dobré mravy, alebo sa dopustí krivdy proti náboženstvu či Cirkvi, alebo vyvoláva voči nej nenávisť, alebo opovrhovanie, má byť potrestaný primeraným trestom.
§ 2. Kto vstúpi do združenia, ktoré strojí úklady proti Cirkvi, má byť potrestaný primeraným trestom.
Kán. 1449 – Kto bez predpísaného súhlasu alebo dovolenia scudzuje cirkevné majetky, má byť potrestaný primeraným trestom.
Kán. 1450 – § 1. Kto vraždí človeka, má byť potrestaný väčšou exkomunikáciou; klerik má byť okrem toho potrestaný inými trestami, nevylučujúc prepustenie.
§ 2. Tým istým spôsobom má byť potrestaný ten, kto zariadi potrat, ktorý skutočne nastal, pri dodržaní kán. 728, § 2.
Kán. 1451 – Kto uniesol človeka alebo nespravodlivo zadržiaval, ťažko poranil, alebo zmrzačil, fyzicky, alebo duševne mučil, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu.
Kán. 1452 – Kto spôsobil niekomu veľkú nespravodlivosť alebo vážne poškodil jeho dobrú povesť ohováraním, je povinný k poskytnutiu primeraného zadosťučinenia; ak však odmietol, má byť potrestaný menšou exkomunikáciou alebo suspenziou.
Kán. 1453 – § 1. Klerik žijúci v konkubináte alebo zotrvávajúci na pohoršenie v inom vonkajšom hriechu proti čistote, má byť potrestaný suspenziou, ku ktorej, ak zotrváva v delikte, môžu byť pripojené postupne iné tresty až po prepustenie.
§ 2. Klerik, ktorý sa pokúsil o zakázané manželstvo, má byť prepustený.
§ 3. Rehoľník, ktorý zložil verejný doživotný sľub čistoty a nie je ustanovený v posvätnom stupni, a ktorý spáchal tieto delikty, má byť potrestaný primeraným trestom.
Kán. 1454 – Kto niekoho falošne obvinil z akéhokoľvek deliktu, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu; najmä ak je obvinený spovedník, hierarcha, klerik, rehoľník, člen spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov alebo laik ustanovený v cirkevnej úlohe, pri zachovaní kán. 731.
Kán. 1455 – Kto vyhotovil falošný cirkevný dokument alebo v ňom tvrdil nepravdu, alebo kto akýkoľvek falošný, alebo zmenený dokument vedome použil v cirkevnej veci, alebo pravý dokument zmenil, zničil, alebo zatajil, má byť potrestaný primeraným trestom.
Kán. 1456 – § 1. Spovedník, ktorý priamo porušil sviatostné tajomstvo, má byť potrestaný väčšou exkomunikáciou, pri zachovaní kán. 728, § 1, č. 1; ak však toto tajomstvo narušil iným spôsobom, má byť potrestaný primeraným trestom.
§ 2. Kto sa akýmkoľvek spôsobom pokúsil získať poznatky zo spovede alebo ich získal a iným odovzdal, má byť potrestaný menšou exkomunikáciou alebo suspenziou.
Kán. 1457 – Kňaz, ktorý rozhrešil spolupáchateľa v hriechu proti čistote, má byť potrestaný väčšou exkomunikáciou pri zachovaní kán. 728, § 1, č. 2.
Kán. 1458 – Kňaz, ktorý počas spovede alebo pri jej príležitosti, alebo pod jej zámienkou navádza kajúcnika na hriech proti čistote, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc prepustenie.
Kán. 1459 – § 1. Biskupi, ktorí niekomu bez mandátu kompetentnej autority udelili biskupskú konsekráciu, a ten, ktorý od nich týmto spôsobom konsekráciu prijal, majú byť potrestaní väčšou exkomunikáciou.
§ 2. Biskup, ktorý niekomu udelil diakonské alebo presbyterské svätenia proti predpisom kánonov, má byť potrestaný primeraným trestom.
Kán. 1460 – Kto sa obrátil priamo alebo nepriamo na občiansku autoritu, aby s jej naliehaním obdŕžal posvätné svätenie, úrad, službu alebo inú úlohu v Cirkvi, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu, a ak ide o klerika, aj prepustenie.
Kán. 1461 – Kto na základe simonie udelil alebo prijal posvätné svätenie, má byť prepustený; kto však na základe simonie udelil alebo prijal iné sviatosti, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu.
Kán. 1462 – Kto na základe simonie obdŕžal úrad, službu alebo inú úlohu v Cirkvi, udelil, alebo akýmkoľvek spôsobom si uzurpoval, alebo nezákonne si podržiaval, alebo iným odovzdal, alebo vykonával, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu.
Kán. 1463 – Kto čokoľvek daruje alebo sľubuje, aby niekto, kto vykonáva úrad, službu alebo úlohu v Cirkvi nezákonne niečo vykonal, alebo zanedbal, má byť potrestaný primeraným trestom; tak isto, kto také dary alebo sľuby prijal.
Kán. 1464 – § 1. Kto okrem prípadov už predvídaných právom zneužil moc, úrad, službu alebo inú úlohu v Cirkvi prostredníctvom aktu alebo zanedbania, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc ich odňatie, ak za toto zneužitie nie je zákonom alebo príkazom stanovený iný trest.
§ 2. Kto však zo zavinenej nedbanlivosti nelegitímne vykonal alebo opomenul akt moci, úradu, služby alebo inej úlohy v Cirkvi, má byť potrestaný primeraným trestom.
Kán. 1465 – Kto zapísaný do ktorejkoľvek cirkvi sui iuris, tiež latinskej Cirkvi, pri vykonávaní, služby alebo inej úlohy v Cirkvi, akéhokoľvek veriaceho v Krista, akýmkoľvek spôsobom sa snaží priviesť proti kán. 31 k prestúpeniu do inej cirkvi sui iuris, má byť potrestaný primeraným trestom.
Kán. 1466 – Klerik, rehoľník alebo člen spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov vykonávajúci podnikanie alebo obchodovanie proti predpisom kánonov, má byť potrestaný primeraným trestom.
Kán. 1467 – Kto porušuje záväzky, ktoré mu boli uložené z trestu, môže byť potrestaný ťažším trestom.
