Konfederácia politických väzňov Slovenska, Gréckokatolícka cirkev, Farnosť sv. Cyrila a Metoda Trenčín Vás pozývajú na svätú liturgiu pri príležitosti sviatku blaženého hieromučeníka, prešovského biskupa Pavla Petra Gojdiča OSBM (17. júl 1888 Ruské Pekľany – 17. júl 1960 Leopoldov) väzneného v Ilave v rokoch 1955-1957. Tohto roku si pripomíname 125. výročie jeho narodenia.
Liturgiu bude slúžiť dňa 17. júla 2013 o 17.00 v Rímskokatolíckom farskom kostole Všetkých svätých v Ilave o. Vladimír Skyba, protosynkel Bratislavskej eparchie.
Svätá liturgia bude obetovaná za všetkých nespravodlivo väznených komunistickým režimom vo väznici Ilave, medzi ktorými boli aj traja blahoslavení: prešovský biskup Pavel Peter Gojdič OSBM (1888-1960), prešovský pomocný biskup Vasiľ Hopko (1904-1976) a kňaz-redemptorista Metod Dominik Trčka CSsR (1886-1959) a spolu s nimi ďalší biskupi, kňazi, rehoľníci a laici.
Po svätej liturgii bude nasledovať pietna spomienka pri pamätných tabuliach pred väznicou, prehliadka krypty kostola a väzenských exponátov Mestského múzea.
Zo spomienok Mons. Jána Hirku, emeritného prešovského biskupa:
V Ilave som bol väznený pri svojom prvom väzení. Stalo sa to za týchto okolností: Po Prešovskom „Sobore,“ ktorý sa uskutočnil 28. apríla 1950 bola Gréckokatolícka cirkev postavená mimo zákon. Keďže som pracoval na prešovskom biskupstve a nemal som pridelenú farnosť, po jeho obsadení pravoslávnymi som sa skrýval na rôznych miestach a tajne som vykonával pastoračnú činnosť. Na základe tajných smerníc, ktoré som dostal od o. Ivana Ljavinca som navštevoval tých našich kňazov, ktorí pod tlakom štátnej moci podpísali prestup na pravoslávie a tak týmto činom upadli do exkomunikácie. Tajné fakulty mi umožňovali sňať s takého kňaza exkomunikáciu pri splnení stanovených podmienok. Medzi podmienkami bolo napríklad verejné vyznanie pochybenia v chráme pred veriacimi a vrátenie dekrétu pravoslávnemu biskupovi. Bola to zaiste v tom čase podľa vtedajšieho režimu nebezpečná činnosť. Podarilo sa mi ju vykonávať až do môjho zatknutia, ktoré sa stalo 25. októbra v Prešove. Väznili a vypočúvali ma v prešovskej väznici, kde vládol tvrdý stalinský režim, až do súdneho pojednávania pred Ľudovým súdom, teda šesť mesiacov. Trestné oznámenie na moju osobu sa nieslo vo vtedajšej rétorike: „Ján Hirka, ako bývalý gréckokatolícky farár, odchovanec bývalého biskupa Pavla Gojdiča, podľa pokynov Vatikánu zneužil výkon svojej duchovnej činnosti tým, že prevádzal cirkevné obrady podľa zvyklostí gréckokatolíckej cirkvi, čo je štátom zakázané. Aby mohol v gréckokatolíckom duchu vykonávať obrady po zakázaní týchto štátom, začal sa od roku 1950 ukrývať na rôznych miestach v republika, ako v Trenčíne a pod….Túto protizákonnú – protištátnu činnosť prevádzal vedome s úmyslom podvracať ľudovodemokratické zriadenie v našej vlasti a poburovať civilné obyvateľstvo, medzi ktorým sa pohyboval.“ Tieto dôvody možno teraz vzbudia úsmev, ale vtedy to bolo vážne obvinenie.
Súdny proces sa konal na Ľudovom súde v Prešove 28. apríla 1953, teda po šiestich mesiacoch vyšetrovacej väzby. Bol som odsúdený na tri roky väzenia, na stratu občianskych práv na päť rokov a na úhradu súdnych trov.
Proti rozsudku som sa odvolal priamo na pojednávaní. Napriek tomu som bol odvezený do ilavskej väznice. Dozorca, ktorý ma tam s eskortou viezol mi povedal: „Máte veľmi zlú charakteristiku. Ste označený ako nebezpečný.“ V ilavskej väznici ma umiestnili na najvyššom poschodí, medzi väzňov, odsúdených na trest od desať rokov po trest smrti. Bol tam sprísnený režim. Dostával som len polovičnú dávku jedla a na vychádzku z cely ma pustili len raz do týždňa. Napriek sprísnenému režimu sa mi podarilo niekoľkých väzňov vyspovedať. V tom čase bol v Ilave väznený aj otec biskup Vasiľ Hopko a na jednej z vychádzok sa mi podarilo s ním stretnúť na väzenskom dvore.
Do Prešova ma eskortovali 2. júla 1953 na odvolacie pojednávanie pred senát Krajského súdu. Krajský súd kvalifikáciu môjho „trestného činu“ potvrdil, ale uzniesol sa na znížení trestu väzenia na jeden rok. Po rozsudku ma opäť previezli do Ilavy, ale už 4. júla 1953 ma predviedli pred veliteľa väznice, kde mi prečítali rozhodnutie prezidenta republiky o amnestii a ešte v ten deň ma prepustili na slobodu. Teda v Ilave som bol väznený pomerne krátko, ale vedľajší trest: strata občianskych práv so zákazom pobytu v Prešovskom i Košickom kraji na dobu päť rokov však zostal v platnosti. To znamenalo, že som sa nemohol vrátiť do rodného kraja nie o päť rokov, ale vzhľadom k druhému uväzneniu až v roku 1965, teda o dvanásť rokov.
Informoval: Peter Sandtner, Konfederácia politických väzňov Slovenska
