12. október
Nedeľa 18. (20.) týždňa po Päťdesiatnici.
Pamiatka svätých otcov siedmeho všeobecného snemu.
(Svätí mučeníci Probus, Tarach a Andronik. Náš prepodobný otec Kozma Jeruzalemčan, majumský biskup a tvorca kánonov.) [Náš otec svätý Martin Milosrdný, tourský biskup.]
1. hlas,
Apoštol na liturgii: Hebr 13, 7 – 16 = svätým otcom.
Evanjelium na liturgii: Jn 56. začalo (17, 1 – 13) = svätým otcom.
Čítanie zo svätého Evanjelia podľa Jána (Jn 7, 1 – 13)
V tom čase Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby tvoj Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene. Tých, ktorých si mi dal, som ochránil a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť a úplnú.
Sláva Isusu Christu! Sláva vo viky!
Vždy vstupujeme do niečoho, čo už prebieha. To môže byť plné nádeje alebo desivé, môže nás to napĺňať alebo sklamať. Odo dňa, keď sa narodíme, sú tu okolo nás ľudia a veci, čo sa dejú, ako aj inštitúcie a ciele, ktoré nás ovplyvňujú. A my reagujeme na príležitosti zapojiť sa, ale sa nezapojiť: aj to je totiž určitý druh reakcie. Aj keď nemáme na niečom účasť, to ako na to reagujeme, má trvalý vplyv na náš život.
Teologický termín pre Božie konanie, ktoré vždy predchádza ľudskému konaniu, je milosť predchádzajúca – milosť, ktorá predchádza. „V každom dobrom diele nie sme to my, kto začína… ale Boh nás najprv inšpiruje vierou a láskou k Nemu, bez akýchkoľvek predchádzajúcich zásluh z našej strany.“ (Koncil v Orange, kánon 25) Viera, hoci je slobodným činom, vyplýva už od svojho počiatku z Božej milosti, ktorá osvecuje ľudský rozum a umožňuje vieru.
Ježišova modlitba v dnešnom evanjeliu je oknom do Božieho diela pred našou vierou v neho. Slová „mať“, „dávať“, „prijímať“ a „zachovávať“ sa vyskytujú osemnásťkrát. Syn mal slávu u Otca predtým, ako bol svet. Otec dal Synovi moc, ľudí, apoštolov, dielo a slová. Touto mocou Syn dáva ľuďom večný život; Syn dal apoštolom Otcove slová. Apoštoli prijali Otcove slová a zachovali ich. Syn zachoval apoštolov a modlí sa, aby Otec v tom pokračoval.
A teraz sa to všetko dostalo až k nám. Bez ohľadu na to, aké náročné môže byť prechádzanie rôznymi fázami života, Boh a jeho dielo v nás, nás predchádzajú. „My milujeme, pretože on prvý miloval nás.“ (1 Jn 4, 19) „Nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5, 5)
Zdroj: 2025 Royal Doors – English Language Resources for Ukrainian Greek Catholics (Canada)
Preklad: Stanislav Gábor
