Syropôstna nedeľa
Mt zač. 17 (6, 14 – 21)
„14Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. 15Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. 16A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. 17Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, 18aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.
19 Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. 20V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. 21Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“
Homília
Športový svet momentálne žije veľkým „sviatkom“. V Piatok, 12. 2. 2010 sa začali 21. Zimné olympijské hry v kanadskom meste Vancouver. Osobne ma šport veľmi nezaujíma, ale takáto udalosť sa určitým spôsobom dotkne takmer každého. A určite je to príjemný pocit, keď počujeme, že nejaký reprezentant Slovenska získa olympijskú medailu. A na druhej strane niektorí pociťujeme aj sklamanie, keď nám „vzácny kov“ unikne len o vlások. A práve táto udalosť ma priviedla k zamysleniu. Čo asi znamená pre konkrétneho športovca účasť na olympiáde? Určite je to v prvom rade obrovská príprava. Znamená to, prispôsobiť tomu celý životný štýl. A odmenou je potom účasť na olympiáde a možno aj slušné umiestnenie.
Presuňme sa teraz do duchovnej oblasti. Existuje aj tu niečo také ako olympiáda? Dobré vieme, že prví kresťania často využívali pohanské zvyky a sviatky a dávali im kresťanský obsah. V tomto duchu môžeme vyhlásiť aj my „kresťanskú olympiádu“. Na rozdiel od tej svetskej je víťaz v tejto našej olympiáde dopredu jasný. Tým víťazom je Ježiš Kristus. Vyhral hlavnú cenu, ale nie pre seba. Tou cenou je – vstupenka do neba pre každého z nás. A čo je mojou úlohou na tejto „olympiáde“? Len si jednoducho prevziať výhru. Prečo to ale prakticky nerobím? Keby som vyhral hlavnú cenu v nejakej súťaži a držal v ruke výherný lístok, nešiel by som si výhru prevziať. Čo mi teda bráni prevziať si výhru Ježiša Krista? Je to strach z toho, ako budem vyzerať pred svojím kolegom? Je to klamstvo diabla, že túto výhru nepotrebujem? Alebo je to moja lenivosť v zmysle klamného hesla „aj zajtra je deň“? Preto nám Boh ponúka čas prípravy. 40 dní. Stojíme na prahu Veľkého pôstu. Keď sa vysloví slovo „pôst“, možno to aj v nás kresťanoch vyvolá rôzne obrazy. Čas odriekania, čas bez hlučných zábav. Niečo pochmúrne, tvrdé, asketické.
Pôst kresťana vyzerá úplne ináč. Nie je to výraz smútku a bolesti, ako to bolo u Izraelitov, ktorí sa postili vtedy, keď ich postihli pohromy a trápenia. Nie je to ani asketické cvičenie, tak blízke pohanským Grékom, ktorý vraj chodili na hostiny s bohato prestretými stolmi, len na ne pozerali a potom odchádzali hladní. Nie je to ani forma nátlaku na Boha. Tento čas je dar. Dar, kedy môžem ukázať a vychutnávať svoju slobodu, ktorú mi ponúka Boh. Predstavte si človeka na hostine, ktorý je sýty. Povie si: „No, nie som hladný a netúžim nejako jesť… ale tento koláčik vyzerá naozaj chutne.“ A potom si ho vezme a skutočne gurmánsky vychutná. Vyhladovaný človek by ho prehltol na jediný raz a ani by si nestačil všimnúť jeho chuť, len by ho do seba „hodil“. Ale sýty nie, on ho pomaly papká, vychutnáva… pretože je sýty. Je slobodný! Toto má na mysli sv. Pavol, keď píše: „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami.“ (Gal 5,24). Putá hladu sú zlomené. Zomreli súčasne so starým človekom. Zabila ich viera a skrze vieru Ježiš, ktorý sýti a napĺňa. Tak, ako najedený, sýty človek odloží zákusok a vyberie sa za niečím lepším, čo sa mu ponúka, tak aj kresťan vie odložiť jedlo a zábavu, pretože ide za niečím lepším a „výživnejším“ – za Kristom. A myslím, že aj o tomto vraví apoštol Pavol, keď píše: „Viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť. 13 Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (Flp 4,12n).
Preto nám Boh chce darovať tento čas. Ako obdobie prípravy na „kresťanskú olympiádu.“ Budeme mať 40 dní na to aby sme si kládli základné otázky: „Čo mi bráni prevziať si výhru od Boha? Čo ma ešte stále zväzuje a robí neslobodným?“ Kiežby sme tento čas využili a našli odpoveď. Aby sme potom, keď príde čas „olympiády“, okamih slávneho Vzkriesenia, nezostali stáť len kdesi na „tribúne“, ale prijali cenu víťaza, ktorá na nás čaká – voľnú vstupenku do neba.
-rc-
