TITUL XVI

BOŽÍ KULT, PREDOVŠETKÝM SVIATOSTI

 

Kán. 667 – Sviatosťami, ktoré Cirkev má povinnosť udeľovať, aby pod viditeľným znakom ohlasovala Kristove tajomstvá, náš Pán Ježiš Kristus, pôsobením Svätého Ducha, posväcuje ľudí, aby sa osobitným spôsobom stali skutočnými ctiteľmi Boha Otca a pričleňuje ich k sebe samému a Cirkvi, svojmu Telu; preto všetci veriaci v Krista, najmä však posvätní služobníci, majú pri nábožnom slávení a prijímaní týchto sviatostí starostlivo zachovávať predpisy Cirkvi.

 

Kán. 668 – § 1. Boží kult, ak je vykonávaný v mene Cirkvi, osobami legitímne na to určenými a aktmi schválenými cirkevnou autoritou, sa nazýva verejný; ináč súkromný.

§ 2. Autorita kompetentná pre riadenie verejného Božieho kultu je tá, o ktorej hovorí kán. 657, pri zachovaní kán. 199, § 1; nikto iný k ustanoveniam tejto autority nemôže niečo dodať, vynechať alebo zmeniť.

 

Kán. 669 – Keďže sviatosti sú tie isté pre celú Cirkev a patria do Božieho pokladu, jedine najvyššia autorita Cirkvi má právo schvaľovať alebo určovať, čo sa vyžaduje pre ich platnosť.

 

Kán. 670 – § 1. Veriaci v Krista, katolíci, môžu byť z oprávneného dôvodu prítomní na Božskom kulte iných kresťanov a mať na ňom účasť, pri zachovávaní toho všetkého, čo so zreteľom na stupeň spoločenstva s Katolíckou cirkvou bolo stanovené eparchiálnym biskupom alebo vyššou autoritou.

§ 2. Ak kresťanom nekatolíkom chýbajú miesta, na ktorých by mohli dôstojne sláviť Boží kult, eparchiálny biskup môže dovoliť užívanie katolíckej budovy, cintorína alebo chrámu, podľa normy partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris.

 

Kán. 671 – § 1. Katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosti iba katolíckym veriacim v Krista, ktorí ich dovolene prijímajú takisto iba od katolíckych vysluhovateľov.

§ 2. Ak to však potreba vyžaduje alebo sa to odporúča z hľadiska pravého duchovného osohu  a len keď sa vyhne nebezpečenstvu omylu, alebo indiferentizmu, veriacim v Krista, ktorým je fyzicky alebo morálne nemožné dostať sa ku katolíckemu vysluhovateľovi, je dovolené prijať sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých od nekatolíckych vysluhovateľov v cirkvách, ktorých sú uvedené sviatosti platné.

§ 3. Tak isto katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosti pokánia, Eucharistie                   a pomazania chorých veriacim v Krista východných cirkví, ktoré nemajú s Katolíckou cirkvou plné spoločenstvo, ak to dobrovoľne žiadajú a sú riadne disponovaní; platí to aj o členoch iných cirkví, v ktorých uvedené sviatosti sa uznávajú za platné a sú podľa úsudku Apoštolskej stolice v rovnakom položení ako uvedené východné cirkvi.

§ 4. Ak hrozí nebezpečenstvo smrti alebo ak podľa úsudku eparchiálneho biskupa, alebo Synody biskupov patriarchálnej cirkvi, alebo Rady hierarchov nalieha iná vážna potreba, katolícki vysluhovatelia tie isté sviatosti dovolene vysluhujú aj ostatným kresťanom, ktorí nemajú plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou, nemôžu sa dostať k vysluhovateľovi svojho cirkevného spoločenstva a dobrovoľne o to sami žiadajú, len ak, čo sa týka týchto sviatostí, prejavujú katolícku vieru a sú riadne disponovaní.

§ 5. Pre prípady, o ktorých sa hovorí v § 2, 3 a 4, sa nemajú vydávať normy partikulárneho práva, bez konzultácie s aspoň miestnou kompetentnou autoritou nekatolíckej cirkvi alebo cirkevnej spoločnosti, ktorej sa to týka.

 

Kán. 672 – § 1. Sviatosti krstu, myropomazania a posvätných svätení sa nemôžu opakovať.

§ 2. Ak však existuje rozumná pochybnosť, či boli skutočne alebo platne slávené, a táto pochybnosť zostane aj po vážnom zisťovaní, majú sa vyslúžiť podmienečne.

 

Kán. 673 – Slávenie sviatostí, predovšetkým Božskej liturgie, ako úkon Cirkvi, vždy keď je možné, má byť vykonávané za aktívnej účasti veriacich v Krista.

 

Kán. 674 – § 1. Pri slávení sviatostí treba presne zachovávať všetko, čo je uvedené

v liturgických knihách.

§ 2. Vysluhovateľ má sviatosti sláviť podľa liturgických predpisov vlastnej cirkvi sui iuris, ak právom nie je stanovené ináč alebo ak od Apoštolskej stolice neobdŕžal osobitné splnomocnenie.

 

Kapitola I

Krst

 

Kán. 675 – § 1. V krste človek obmytím prírodnou vodou, so vzývaním mena Boha Otca                a Syna a Svätého Ducha, je oslobodený od hriechu, rodí sa k novému životu, oblieka si Krista  a včleňuje sa do Cirkvi, ktorá je jeho Telom.

§ 2. Len skutočne prijatým krstom sa človek stáva schopným prijať ostatné sviatosti.

 

Kán. 676 – V prípade naliehavej potreby je dovolené udeliť krst iba vykonaním toho, čo sa vyžaduje pre platnosť.

 

Kán. 677 – § 1. Krst sa riadne udeľuje kňazom; ale kompetentným k jeho udeleniu, pri neporušení partikulárneho práva, je vlastný farár alebo s dovolením tohto farára, alebo miestneho hierarchu krstenca iní kňazi, toto dovolenie sa z vážneho dôvodu legitímne predpokladá.

§ 2. Avšak v prípade nevyhnutnosti krst môže udeliť diakon alebo v jeho neprítomnosti, či keď je hatený, iný klerik, člen inštitútu zasväteného života, alebo ktorýkoľvek iný veriaci v Krista; nie však otec alebo matka, ak je k dispozícii iný, kto pozná spôsob krstenia.

 

Kán. 678 – § 1. Na cudzom území nie je bez potrebného dovolenia nikomu dovolené udeliť krst; toto dovolenie však nemôže byť odopreté kňazovi cirkvi sui iuris, do ktorej má byť krstenec zapísaný, farárom inej cirkvi sui iuris.

§ 2. Na miestach, kde žijú viacerí veriaci v Krista nemajúci farára cirkvi sui iuris, do ktorej sú zapísaní, eparchiálny biskup, ak je to možné, má určiť presbytera tejto cirkvi, ktorý má udeľovať krst.

 

Kán. 679 – Prijať krst je schopný každý človek a jedine človek, ktorý ešte nie je pokrstený.

 

Kán. 680 – Potratový plod, ak je živý, sa má podľa možnosti pokrstiť.

 

Kán. 681 – § 1. K dovolenému krstu dieťaťa je potrebné:

1˚ aby bola opodstatnená nádej, že bude vychované vo viere Katolíckej cirkvi, pri zachovaní § 5;

2˚ aby rodičia, aspoň jeden z nich, alebo kto ich legitímne zastupuje, súhlasili.

§ 2. Odložené a nájdené dieťa sa má pokrstiť, ak sa nedá o jeho krste nič potvrdiť.

§ 3. Od detstva pozbavení užívania rozumu majú byť pokrstení ako deti.

§ 4. Pred dosiahnutím užívania rozumu je dovolene pokrstiť dieťa rodičov tak katolíckych ako aj nekatolíckych, ak sa nachádza v takom kritickom momente života, že sa rozumne predvída nebezpečenstvo smrti.

§ 5. Dieťa kresťanov nekatolíkov sa krstí dovolene, ak o to žiadajú rodičia alebo aspoň jeden           z nich, alebo ten, kto ich legitímne zastupuje a ak im je fyzicky, alebo morálne nemožné dostať sa k vlastnému vysluhovateľovi.

 

Kán. 682 – § 1. Aby ten, kto vyšiel z detského veku, mohol byť pokrstený, je potrebné, aby prejavil vôľu prijať krst, aby bol dostačujúco poučený o pravdách viery a vyskúšaný                     v kresťanskom živote; má sa mu aj pripomenúť, aby oľutoval svoje hriechy.

§ 2. Ten, kto vyšiel z detského veku a nachádza sa v nebezpečenstve smrti, môže byť pokrstený, ak má nejaké poznanie hlavných právd viery a akýmkoľvek spôsobom prejavil svoj úmysel prijať krst.

 

Kán. 683 – Krst musí byť slávený podľa liturgických predpisov cirkvi sui iuris, do ktorej má byť podľa normy práva krstenec zapísaný.

 

Kán. 684 – § 1. Podľa starobylého zvyku cirkví krstenec má mať aspoň jedného krstného rodiča.

§ 2. Povinnosťami krstného rodiča, vyplývajúcimi z prijatej úlohy, je sprevádzať krstenca, ktorý vyšiel z detského veku, pri uvedení do kresťanského života a krstenca dieťa priniesť na krst a tak isto sa usilovať, aby pokrstený viedol kresťanský život, primeraný krstu, a aby verne plnil záväzky, ktoré s ním súvisia.

 

Kán. 685 – § 1. Aby niekto mohol platne prijať úlohu krstného rodiča, vyžaduje sa, aby:

1˚ prijal sviatosť krstu, myropomazania a Eucharistie;

2˚ patril do Katolíckej cirkvi, pri zachovaní § 3;

3˚ mal úmysel vykonávať túto úlohu;

4˚ bol určený samým krstencom alebo jeho rodičmi, alebo poručníkmi, alebo ak nie sú, vysluhovateľom;

5˚ nebol otcom alebo matkou, alebo manželským partnerom krstenca;

6˚ nebol potrestaný trestom exkomunikácie, aj menšej, suspenzie, prepustenia alebo pozbavený práva vykonávať úlohu krstného rodiča.

§ 2. K tomu, aby niekto úlohu krstného rodiča vykonával dovolene, sa navyše vyžaduje, aby mal vek vyžadovaný partikulárnym právom a tiež viedol život primeraný viere                               a zodpovedajúci úlohe, ktorú má prijať.

§ 3. Z oprávneného dôvodu je dovolené prijať pre úlohu krstného rodiča veriaceho v Krista niektorej východnej nekatolíckej cirkvi, ale vždy súčasne s katolíckym krstným rodičom.

 

Kán. 686 – § 1. Rodičia sú povinní postarať sa, aby dieťa bolo pokrstené čím skôr podľa legitímneho zvyku.

§ 2. Farár sa má postarať, aby rodičia detí, ktoré majú byť pokrstené a takisto tí, ktorí majú prevziať úlohu krstných rodičov, boli o význame tejto sviatosti a o záväzkoch, ktoré s ňou súvisia, riadne poučení, a tiež aby boli primerane pripravení na slávenie sviatosti.

 

Kán. 687 – § 1. Krst sa má sláviť okrem nevyhnutného prípadu vo farskom chráme, pri neporušení legitímnych zvykov.

§ 2. Avšak v súkromných domoch môže byť krst udelený podľa noriem partikulárneho práva alebo s dovolením miestneho hierarchu.

 

Kán. 688 – Kto vysluhuje krst, má sa postarať, aby ak niet krstného rodiča, bol aspoň svedok, ktorým sa môže dokázať slávenie krstu.

 

Kán. 689 – § 1. Farár miesta, v ktorom sa slávi krst, musí starostlivo a bezodkladne zapísať do knihy pokrstených mená pokrstených s uvedením vysluhovateľa, rodičov, krstných rodičov ako aj svedkov, ak boli prítomní, miesta a dátumu udeleného krstu spolu s udaním dňa a miesta narodenia a tiež cirkvi sui iuris, do ktorej sa pokrstení zapisujú.

§ 2. Ak ide o dieťa narodené z nevydatej matky, treba zapísať meno matky, ak jej materstvo je verejne preukázané alebo sama od seba o to písomne, alebo pred dvoma svedkami žiada; takisto treba zapísať meno otca, ak je jeho otcovstvo potvrdené nejakým verejným dokladom, alebo jeho vyhlásením pred farárom a dvoma svedkami; v ostatných prípadoch sa má pokrstený zapísať bez uvedenia mena otca, alebo rodičov.

§ 3. Ak ide o adoptívne dieťa, majú sa zapísať mená adoptujúcich, a aspoň ak sa to robí                 v občianskej matrike kraja, aj mená prirodzených rodičov, podľa normy § 1 a 2, so zreteľom na predpisy partikulárneho práva.

 

Kán. 690 – Ak krst nebol udelený ani farárom, ani v jeho prítomnosti, vysluhovateľ musí o veci upovedomiť miestneho farára.

 

Kán. 691 – Na dokázanie krstu, ak to nikomu nespôsobí škodu, stačí vyhlásenie jedného vieryhodného svedka alebo vyhlásenie samotného krstenca, podložené nepochybnými dôkazmi, najmä ak prijal krst potom, čo vyšiel z detského veku.

 

Kapitola II

Myropomazanie

 

Kán. 692 – Tí, ktorí boli pokrstení, majú tiež prijať sviatosť myropomazania, aby sa označení pečaťou daru Svätého Ducha stali svedkami a spolubudovateľmi Kristovho Kráľovstva.

 

Kán. 693 – Sväté myro, ktoré je zložené z oleja olivy alebo iných rastlín a aromatických prísad, má byť vyhotovené len biskupom pri neporušení partikulárneho práva, podľa ktorého je táto moc rezervovaná patriarchovi.

 

Kán. 694 – Podľa tradície východných cirkví myropomazanie udeľuje presbyter buď súčasne             s krstom alebo oddelene.

 

Kán. 695 – § 1. Myropomazanie musí byť udelené súčasne s krstom, okrem prípadu skutočnej potreby, kedy sa treba postarať, aby bolo udelené čím skôr.

§ 2. Ak sa slávenie myropomazania nekoná súčasne s krstom, vysluhovateľ je o tom povinný oboznámiť farára miesta, kde bol krst udelený.

 

Kán. 696 – § 1. Všetci presbyteri východných cirkví môžu myropomazanie udeliť platne buď súčasne s krstom, alebo oddelene všetkým veriacim v Krista ktorejkoľvek cirkvi sui iuris, aj latinskej Cirkvi.

§ 2. Veriaci v Krista východných cirkví môžu myropomazanie prijať platne aj od presbyterov latinskej Cirkvi, podľa fakúlt, ktorými sú obdarení.

§ 3. Myropomazanie každý presbyter dovolene udeľuje len veriacim v Krista vlastnej cirkvi sui iuris; keď však ide o veriacich v Krista iných cirkví sui iuris, robí to dovolene, ak ide                      o vlastných podriadených, o tých, ktorých legitímne krstí z iného titulu, alebo o tých, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, vždy pri neporušení dohôd uzavretých v tejto veci medzi cirkvami sui iuris.

 

Kán. 697 – Sviatostné uvedenie do tajomstva spásy sa naplňuje prijatím Božskej Eucharistie ,     a preto sa Božská eucharistia má veriacemu v Krista udeliť čo najskôr po krste                                   a myropomazaní, podľa noriem partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris.

 

Kapitola III

Božská Eucharistia

 

Kán. 698 – V Božskej liturgii, službou kňaza, konajúceho v osobe Krista nad darmi Cirkvi, sa nepretržite mocou Svätého Ducha vykonáva to, čo Pán Ježiš sám vykonal pri Poslednej večeri, keď dal učeníkom svoje telo, za nás obetované na Kríži, a svoju krv, vyliatu za nás, ustanovujúc skutočnú a tajomnú obetu, ktorou sa táto krvavá obeta Kríža, so vzdávaním vďaky pripomína, sprítomňuje sa, a na ktorej má Cirkev účasť obetou ako aj spoločenstvom, pre uskutočnenie a zdokonalenie jednoty Božieho ľudu, na budovaní svojho tela, ktorým je Cirkev.

 

Kán. 699 – § 1. Moc sláviť Božskú liturgiu majú jedine biskupi a presbyteri.

§ 2. Diakoni spolu s biskupmi a presbytermi, vlastnou službou podľa predpisov liturgických kníh, sú užšie účastní na slávení Božskej liturgie.

§ 3. Ostatní veriaci v Krista, mocou krstu a myropomazania, sa aktívne zúčastňujú na Kristovej obeti zídení na slávenie Božskej liturgie, spôsobom vymedzeným v liturgických knihách, alebo partikulárnym právom a najplnšie, ak z tej istej obety prijímajú telo a krv Pána.

 

Kán. 700 – § 1. Čo sa vzťahuje na spôsob slávenia Božskej liturgie, či individuálne alebo koncelebráciou, pred očami náleží mať predovšetkým pastoračné potreby veriacich v Krista.

§ 2. Ak je však možné, presbyteri majú sláviť Božskú liturgiu spolu s biskupom, ktorý predsedá alebo s iným presbyterom, keďže tak sa vhodne ukazuje jednota kňazstva a obety; ostáva však nedotknuté právo každého kňaza sláviť Božskú liturgiu jednotlivo, avšak nie v tom istom čase, v ktorom sa v tom istom chráme koná koncelebrácia.

 

Kán. 701 – Koncelebrácia biskupov a presbyterov rozličných cirkví sui iuris z oprávneného dôvodu, predovšetkým pre vzmáhanie lásky a tiež kvôli vyjadreniu jednoty medzi cirkvami,            s dovolením eparchiálneho biskupa môže byť vykonávaná, pri zachovávaní všetkých predpisov liturgických kníh hlavného celebranta, s vylúčením akéhokoľvek liturgického synkretizmu, pričom je požadované zachovanie liturgických rúch a insígnií vlastnej cirkvi sui iuris.

 

Kán. 702 – Katolíckym kňazom je zakázané koncelebrovať Božskú liturgiu spolu                            s nekatolíckymi kňazmi alebo služobníkmi.

 

Kán. 703 – § 1. Cudzí kňaz nemá byť dopustený k sláveniu Božskej liturgie, ak nepredloží rektorovi chrámu odporúčajúce listiny svojho hierarchu alebo iným spôsobom nedokáže rektorovi svoju čestnosť.

§ 2. Eparchiálny biskup má neporušiteľné právo vydať o tejto veci presnejšie normy, ktoré majú zachovávať všetci kňazi, aj keď sú akýmkoľvek spôsobom vyňatými spod jeho moci.

 

Kán. 704 – Božská liturgia môže byť chvályhodne slávená vo všetky dni, s výnimkou tých, ktoré sú vylúčené podľa predpisov liturgických kníh cirkvi sui iuris, do ktorej je kňaz zapísaný.

 

Kán. 705 – § 1. Katolícky kňaz môže sláviť Božskú liturgiu na oltári každého katolíckeho chrámu.

§ 2. Aby kňaz mohol sláviť Božskú liturgiu v chráme nekatolíkov, potrebuje dovolenie miestneho hierarchu.

 

Kán. 706 – Sväté dary, ktoré sa v Božskej liturgii obetujú, sú čistý pšeničný chlieb, nedávno pripravený tak, aby nebolo nijaké nebezpečenstvo pokazenia a nepokazené prírodné víno                z plodu viniča.

 

Kán. 707 – § 1. Čo sa týka prípravy eucharistického chleba, modlitieb kňazov pred slávením Božskej liturgie, zachovávania eucharistického pôstu, liturgických rúch, času a miesta slávenia a podobne, partikulárne právo každej cirkvi sui iuris musí stanoviť presné normy.

§ 2. Pri vylúčení údivu veriacich v Krista je dovolené použiť liturgické rúcha a chlieb inej cirkvi sui iuris, ak nie sú liturgické rúcha a chlieb vlastnej cirkvi sui iuris.

 

Kán. 708 – Miestni hierarchovia a farári sa majú postarať, aby veriaci v Krista boli starostlivo poučení o povinnosti prijať Božskú Eucharistiu v nebezpečenstve smrti a tiež v časoch stanovených chvályhodnou tradíciou alebo partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris, najmä však v paschálnom čase, v ktorom Kristus Pán odovzdal eucharistické tajomstvá.

 

Kán. 709 – § 1. Božskú Eucharistiu rozdeľuje kňaz alebo ak to dovoľuje partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris, aj diakon.

§ 2. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi alebo Rada hierarchov má právo stanoviť vhodné normy, podľa ktorých môžu Božskú Eucharistiu rozdeľovať aj iní veriaci v Krista.

 

Kán. 710 – Čo sa týka účasti detí na Božskej Eucharistii po krste a myropomazaní, majú sa zachovávať predpisy liturgických kníh vlastnej cirkvi sui iuris, pri zachovaní patričnej opatrnosti.

 

Kán. 711 – Kto si je vedomý ťažkého hriechu, nemá sláviť Božskú liturgiu, ani prijímať Božskú Eucharistiu, ak neexistuje vážny dôvod a nie je možné prijať sviatosť pokánia;                    v takomto prípade si musí vzbudiť úkon dokonalej ľútosti, ktorý zahrňuje predsavzatie čo najskôr pristúpiť k tejto sviatosti.

 

Kán. 712 – Prijímanie Božskej Eucharistie je zakázané tým, ktorí sú verejne známi ako nehodní.

 

Kán. 713 – § 1. Božská Eucharistia sa má rozdávať počas slávenia Božskej liturgie, ak spravodlivý dôvod neodporúča iné.

§ 2. Ohľadom prípravy účasti na Božskej Eucharistii pôstom, modlitbami a inými úkonmi, veriaci v Krista majú verne zachovávať normy cirkvi sui iuris, do ktorej sú zapísaní, nielen                  v hraniciach územia tejto cirkvi, ale vždy, keď je to možné, na celom svete.

 

Kán. 714 – § 1. V chrámoch, kde sa slávi verejný Boží kult a aspoň niekedy v mesiaci Božská liturgia, má sa najmä pre chorých uchovávať Božská Eucharistia, pri vernom zachovávaní predpisov liturgických kníh vlastnej cirkvi sui iuris a veriacimi v Krista s najväčšou úctou uctievaná.

§ 2 Dohľad nad Božskou Eucharistiou podlieha starostlivosti a riadeniu miestneho hierarchu.

 

Kán. 715 – § 1. Kňazi dovolene prijímajú milodary, ktoré im pri príležitosti slávenia Božskej liturgie na ich vlastné úmysly veriaci v Krista podľa Cirkvou uznaného zvyku obetujú.

§ 2. Je tiež dovolené, ak je taký legitímny zvyk, prijať milodary pre Liturgiu vopred posvätených darov a za pripomienky v Božskej liturgii.

 

Kán. 716 – Pri zachovaní kán. 1013 sa nástojčivo odporúča, aby eparchiálni biskupi, nakoľko je to možné, zaviedli prax, podľa ktorej sa majú prijímať iba tie milodary pri príležitosti Božskej liturgie, ktoré veriaci v Krista dobrovoľne darujú; avšak každý kňaz, ochotne a aj bez žiadneho milodaru, má sláviť Božskú liturgiu na úmysel veriacich v Krista, najmä núdznych.

 

Kán. 717 – Kňazi, ak prijímajú milodary na slávenie Božskej liturgie od veriacich v Krista inej cirkvi sui iuris, majú vážnu povinnosť zachovávať ohľadom týchto milodarov normy tejto cirkvi, ak zo strany darcu nevyplýva niečo iné.

 

Kapitola IV

Sviatosť pokánia

 

Kán. 718 – V sviatosti pokánia veriaci v Krista, ktorí po spáchaní hriechov po krste obracajú             k Bohu srdcia, vedení Svätým Duchom a pohnutí bolesťou za hriechy, začínajú nový život, službou kňaza, vyznaním hriechov a prijatím primeraného zadosťučinenia dostávajú odpustenie od Boha a súčasne sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili; tým táto sviatosť najvyššou mierou prispieva k rozvíjaniu kresťanského života a uschopňuje k prijímaniu Božskej Eucharistie.

 

Kán. 719 – Kto si je vedomý ťažkého hriechu, čo najskôr, ako je možné, má prijať sviatosť pokánia; všetkým veriacim v Krista sa však vrelo odporúča, aby túto sviatosť prijímali často             a najmä v časoch pôstu a pokánia, zachovávaných vo vlastnej cirkvi sui iuris.

 

Kán. 720 – § 1. Individuálna a úplná spoveď a rozhrešenie sú jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci v Krista, vedomý si ťažkého hriechu, zmieruje s Bohom a s Cirkvou; iba fyzická alebo morálna nemožnosť oslobodzuje od takejto spovede; v tomto prípade sa zmierenie môže dosiahnuť aj inými spôsobmi.

§ 2. Rozhrešenie sa nemôže udeľovať viacerým kajúcnikom súčasne všeobecným spôsobom bez predchádzajúcej individuálnej spovede, iba ak:

1˚ hrozí nebezpečenstvo smrti a niet dosť času, aby kňaz vyspovedal jednotlivých kajúcnikov;

2˚ je vážna potreba, totiž keď so zreteľom na počet kajúcnikov nie je k dispozícii dostatok kňazov pre udelenie sviatosti pokánia jednotlivým kajúcnikom v primeranom čase, takže by boli bez vlastnej viny nútení zostať dlho bez sviatostnej milosti, alebo prijímania Božskej Eucharistie; potreba sa však nepovažuje za dostačujúcu, keď je nedostatok spovedníkov len          z dôvodu, že sa zhromaždil veľký počet kajúcnikov, aký sa môže vyskytnúť pri nejakej veľkej slávnosti alebo na púti.

§ 3. Rozhodnúť, či je taká vážna potreba, prislúcha eparchiálnemu biskupovi, ktorý po vzájomnej porade s patriarchami a eparchiálnymi biskupmi iných cirkví sui iuris, vykonávajúcimi na tom istom území svoju právomoc, môže aj všeobecnými predpismi vymedziť prípad takej potreby.

 

Kán. 721 – § 1. Aby veriaci v Krista platne prijal sviatostné rozhrešenie, udelené viacerým naraz, vyžaduje sa nielen to, aby bol vhodne disponovaný, ale aj aby si súčasne predsavzal, že v náležitom čase jednotlivo vyzná ťažké hriechy, ktoré nateraz takto vyznať nemôže.

§ 2. Veriaci v Krista majú byť podľa možnosti poučení o týchto požiadavkách a okrem toho povzbudení, aby si zvlášť v nebezpečenstve smrti každý vzbudil úkon dokonalej ľútosti.

 

Kán. 722 – § 1. Sviatosť pokánia vysluhuje len kňaz.

§ 2. Všetci biskupi môžu samým právom vysluhovať sviatosť pokánia na celom svete, ak to, čo sa týka dovolenia,  eparchiálny biskup v jednotlivom prípade výslovne neodoprie.

§ 3. Presbyteri však, aby platne konali, musia najprv byť opatrení fakultou vysluhovať sviatosť pokánia, ktorá sa udeľuje okrem samého práva aj osobitným udelením kompetentnou autoritou.

§ 4. Presbyteri, ktorí sú opatrení fakultou vysluhovať sviatosť pokánia mocou úradu alebo udelením miestnym hierarchom eparchie, do ktorej sú zapísaní, alebo v ktorej majú trvalé bydlisko, môžu sviatosť pokánia vysluhovať platne všade vo svete, ktorýmkoľvek veriacim              v Krista, ak to niektorému miestny hierarcha v osobitnom prípade výslovne neodoprie; tú istú fakultu dovolene používajú, pri zachovávaní noriem vydaných eparchiálnym biskupom a tiež            s aspoň predpokladaným dovolením rektora chrámu alebo predstaveného, ak ide o dom inštitútu zasväteného života.

 

Kán. 723 – § 1. Mocou úradu má fakultu vysluhovať sviatosť pokánia každý pre svoju oblasť, okrem miestneho hierarchu aj farár a tí, ktorí sú na mieste farára.

§ 2. Mocou úradu fakultu vysluhovať sviatosť pokánia má aj každý predstavený rehoľného inštitútu alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov, pápežského alebo patriarchálneho práva, ak je kňazom, voči členom vlastného inštitútu a tiež voči tým, ktorí dňom a nocou žijú v jeho dome.

 

Kán. 724 – § 1. Len miestny hierarcha je kompetentný udeliť ktorýmkoľvek presbyterom fakultu vysluhovať sviatosť pokánia ktorýmkoľvek veriacim v Krista.

§ 2. Predstavený inštitútu zasväteného života, ak je poverený výkonnou riadiacou mocou, môže ktorémukoľvek presbyterovi udeliť splnomocnenie, o ktorom hovorí kán. 723, § 2, podľa noriem typikov alebo štatútov.

 

Kán. 725 – Každý kňaz môže platne a dovolene rozhrešiť od akéhokoľvek hriechu ktoréhokoľvek kajúcnika nachádzajúceho sa v nebezpečenstve smrti, hoci je prítomný iný kňaz,  poverený fakultou vysluhovať sviatosť pokánia.

 

Kán. 726 – § 1. Fakulta vysluhovať sviatosť pokánia sa nemá odobrať, ak na to nie je vážny dôvod.

§ 2. Po odvolaní fakulty vysluhovať sviatosť pokánia hierarchom, o ktorom  hovorí kán. 722, § 4, presbyter ju stráca na celom svete; avšak po odobratí inou kompetentnou autoritou ju stráca len na území odvolávajúceho.

§ 3. Okrem odobratia, splnomocnenie k vysluhovaniu sviatosti pokánia, o ktorom sa hovorí             v kán. 722, §4,  zaniká stratou úradu alebo zapísania do eparchie, alebo  trvalého bydliska.

 

Kán. 727 – V niektorých prípadoch, užitočných pre spásu duší, môže byť vhodné účinnosť fakulty rozhrešovať od hriechov obmedziť a tiež rezervovať stanovenej autorite; nemožno to však učiniť bez súhlasu Synody biskupov patriarchálnej cirkvi alebo Rady hierarchov, alebo Apoštolskej stolice.

 

Kán. 728 – § 1. Apoštolskej stolici je rezervované rozhrešenie od nasledujúcich hriechov:

1˚ priame porušenie spovedného tajomstva;

2˚ rozhrešenie spolupáchateľa v hriechu proti čistote.

§ 2. Eparchiálnemu biskupovi je rezervované rozhrešenie od hriechu dokonaného potratu, po dosiahnutí účinku.

 

Kán. 729 – Akákoľvek rezervácia rozhrešenia nie je účinná:

1˚ ak sa spovedá chorý, ktorý nemôže vyjsť z domu alebo snúbenec z príležitosti slávenia manželstva;

2˚ ak sa podľa rozumného úsudku spovedníka nie je možné obrátiť sa na kompetentnú autoritu a žiadať o splnomocnenie rozhrešiť bez veľkej ťažkosti pre kajúcnika, alebo bez nebezpečenstva porušenia sviatostného tajomstva;

3˚ mimo hraníc územia, na ktorom autorita, ktorá si rezerváciu vyhradila, vykonáva právomoc.

 

Kán. 730 – Rozhrešenie spolupáchateľa v hriechu proti čistote je okrem nebezpečenstva smrti neplatné.

 

Kán. 731 – Kto sa spovedá, že falošne obvinil nevinného spovedníka pred cirkevnou autoritou z deliktu navádzania na hriech proti čistote, tomu sa nemá dať rozhrešenie, ak prv formálne neodvolal falošné obvinenie a nie je ochotný napraviť prípadné škody.

 

Kán. 732 – § 1. Spovedník má podľa povahy a množstva hriechov, ale so zreteľom na stav kajúcnika a jeho pripravenosť k obráteniu, podať liek primeraný k chorobe, uložiac vhodné kajúce skutky.

§ 2. Kňaz má pamätať, že je z Božieho ustanovenia vysluhovateľom Božej spravodlivosti               a milosrdenstva; ako duchovný otec má poskytnúť aj vhodné rady, aby každý mohol vzrastať                        v svojom povolaní k svätosti.

 

Kán. 733 – § 1. Sviatostné tajomstvo je nedotknuteľné; preto má spovedník starostlivo dbať            o to, aby ani slovom, ani gestom, ani nijakým iným spôsobom, ani z nijakého dôvodu ani len čiastočne neprezradil kajúcnika.

§ 2. Zachovávať tajomstvo je povinný aj tlmočník, ak sa zúčastní, ako aj všetci ostatní, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom dozvedeli o hriechoch zo spovede.

 

Kán. 734 – § 1. Spovedníkovi sa úplne zakazuje použitie poznatku získaného zo spovede, keď to kajúcnikovi priťaží, aj keď je vylúčené akékoľvek nebezpečenstvo odhalenia.

§ 2. Kto je ustanovený ako autorita, nijakým spôsobom nesmie použiť vo vonkajšom riadení poznatok, ktorý má o hriechoch zo spovede, vypočutej v ktoromkoľvek čase.

§ 3. Moderátori výchovných inštitútov nemajú vysluhovať sviatosť pokánia tým, ktorých vychovávajú.

 

Kán. 735 – § 1. Každý, komu je na základe úlohy zverená starostlivosť o duše, je viazaný vážnou povinnosťou postarať sa, aby veriaci v Krista, ktorí sú mu zverení a ktorí si to vhodne žiadajú, mohli využívať sviatosť pokánia a aby sa im poskytla príležitosť na individuálnu spoveď v stanovených dňoch a hodinách, ktoré im vyhovujú.

§ 2. V prípade súrnej potreby je túto sviatosť povinný udeliť každý kňaz, ktorý má fakultu vysluhovať sviatosť pokánia, v nebezpečenstve smrti však aj ktorýkoľvek iný kňaz,.

Kán. 736 – § 1. Vlastným miestom slávenia sviatosti pokánia je chrám, pri neporušení partikulárneho práva.

§ 2. Pre chorobu alebo z iného spravodlivého dôvodu môže byť táto sviatosť slávená aj mimo vlastného miesta.

 

Kapitola V

Pomazanie chorých

 

Kán. 737 – § 1. Sviatostným pomazaním chorých, ktoré kňaz vykoná spolu s modlitbou, veriaci v Krista, postihnutí vážnou chorobou a skrúšení srdcom, dostávajú milosť, ktorou sa posilnení nádejou večnej odmeny a oslobodení od hriechov pripravujú k náprave života a sú napomáhaní k prekonaniu choroby, alebo jej trpezlivému znášaniu.

§ 2. V cirkvách, v ktorých je zvyk, že sa sviatosť pomazania chorých udeľuje súčasne viacerými kňazmi, sa treba postarať, aby sa vždy,  keď je to možné, tento zvyk zachoval.

 

Kán. 738 – Veriaci v Krista, vždy keď vážne ochorejú, nech ochotne prijímajú pomazanie chorých; dušpastieri a príbuzní chorých sa majú postarať, aby chorí boli touto sviatosťou vo vhodnom čase posilnení.

 

Kán. 739 – § 1. Pomazanie chorých platne vysluhuje každý kňaz a len kňaz.

§ 2. Vysluhovať pomazanie chorých prislúcha farárovi, kaplánovi farnosti a všetkým ostatným kňazom voči tým, o ktorých im z úradu bola zverená starostlivosť; každý kňaz môže, v prípade potreby však aj musí, túto sviatosť dovolene vysluhovať s aspoň predpokladaným dovolením uvedených.

 

Kán. 740 – Predpokladá sa, že veriaci v Krista, ktorí ťažko ochoreli alebo stratili zmysly, alebo užívanie rozumu, chcú, aby im táto sviatosť v nebezpečenstve smrti, alebo podľa uváženia kňaza aj v inom čase bola udelená.

 

Kán. 741 – Olej, užívaný pri sviatosti pomazania chorých, musí byť požehnaný samotným kňazom, ktorý sviatosť vysluhuje, ak niečo iné nestanovuje partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris.

 

Kán. 742 – Pomazania sa majú vykonať presne slovami, podľa poriadku a spôsobom, predpísaným v liturgických knihách; avšak v prípade nevyhnutnosti stačí jediné pomazanie pri vyslovení vlastnej formuly.

 

Kapitola VI

Posvätná vysviacka

 

Kán. 743 – Sviatostnou vysviackou, vykonanou biskupom, pôsobením Svätého Ducha, sú ustanovovaní posvätní služobníci, ktorí prijímajú úlohu a moc, ktorú Kristus Pán zveril svojím apoštolom a na rozličných stupňoch prinášajú ovocie hlásaním evanjelia, pasú a posväcujú Boží ľud.

 

Art. I – Vysluhovateľ posvätnej vysviacky

 

Kán. 744 – Posvätnú vysviacku platne udeľuje iba biskup vkladaním rúk a modlitbou predpísanou Cirkvou.

 

Kán. 745 – Vysviacka biskupa je podľa normy práva rezervovaná rímskemu veľkňazovi, patriarchovi alebo metropolitovi, takže nijakému biskupovi nie je dovolené niekoho vysvätiť na biskupa, ak sa prv nezistí, že je na to legitímny mandát.

 

Kán. 746 – § 1. S výnimkou prípadu krajnej potreby má byť biskup vysvätený tromi biskupmi.

§ 2. Druhý a tretí biskup môžu byť z inej cirkvi sui iuris, ak nemôžu byť prítomní biskupi tej istej cirkvi sui iuris ako prvý svätiaci biskup.

 

Kán. 747 – Kandidát na presbyterát alebo diakonát má byť vysvätený vlastným biskupom  alebo na základe jeho legitímnej poverujúcej listiny.

 

Kán. 748 – § 1. Keď ide o posvätnú vysviacku toho, ktorý má byť zapísaný do niektorej eparchie, vlastným eparchiálnym biskupom je biskup eparchie, v ktorej má kandidát trvalé bydlisko alebo eparchie, ktorej sa rozhodol zasvätiť písomne vykonaným vyhlásením; keď ide o posvätnú vysviacku toho, ktorý je už zapísaný do niektorej eparchie, vlastným biskupom je biskup tejto eparchie.

§ 2. Kandidáta, jemu podriadeného, ale zapísaného do inej cirkvi sui iuris, nemôže eparchiálny biskup vysvätiť bez dovolenia Apoštolskej stolice; ak však ide o kandidáta, ktorý je zapísaný do patriarchálnej cirkvi a má trvalé alebo prechodné bydlisko v hraniciach územia tejto cirkvi, toto dovolenie môže udeliť aj patriarcha.

 

Kán. 749 – V cudzej eparchii má biskup, bez dovolenia miestneho eparchiálneho biskupa, posvätnú vysviacku zakázané sláviť, ak vo vzťahu k patriarchovi partikulárne právo patriarchálnej cirkvi nestanovuje iné.

 

Kán. 750 – § 1. Pri zachovaní kánonov. 472, 537 a 560, § 1 poverovaciu listinu môžu dať:

1˚ vlastný eparchiálny biskup;

2˚ administrátor patriarchálnej cirkvi a so súhlasom kolégia eparchiálnych konzultorov administrátor eparchie.

§ 2. Administrátor patriarchálnej cirkvi nemá udeliť prepúšťaciu listinu tým, ktorých patriarcha odmietol, ani administrátor eparchie tým, ktorým to odmietol eparchiálny biskup.

 

Kán. 751 – Poverovacia listina sa nemá dať, ak predtým nie sú k dispozícii všetky svedectvá                a doklady, ktoré vyžaduje právo.

 

Kán. 752 – Poverovaciu listinu môže vlastný eparchiálny biskup zaslať ktorémukoľvek biskupovi tej istej cirkvi sui iuris, do ktorej patrí svätenec, nie však biskupovi inej cirkvi, bez dovolenia tých, o ktorých hovorí kán. 748 § 2.

 

Kán. 753 – Poverovaciu listinu môže obmedziť alebo odvolať ten, kto ju udelil alebo jeho nástupca, ale keď bola raz udelená, zánikom práva toho, kto ju udelil, nestráca platnosť.

 

Art. II – Subjekt posvätného stupňa

 

Kán. 754 – Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž.

 

Kán. 755 – Eparchiálny biskup a vyšší predstavený sebe podriadenému diakonovi určenému na presbyterát môže zakázať postup na presbyterát iba z veľmi vážneho, hoci skrytého dôvodu, pri zachovaní možnosti rekurzu podľa normy práva.

Kán. 756 – Kohokoľvek, nijakým spôsobom a z nijakej príčiny, nie je dovolené nútiť k prijatiu posvätnej vysviacky, ani podľa právnych noriem súceho odrádzať od jej prijatia.

 

Kán. 757 – Tomu, kto odmietne povýšenie na vyšší posvätný stupeň, nemožno zakázať vykonávanie prijatého posvätného stupňa, ak ho v tom nezdržiava kánonická prekážka alebo iná závažná príčina, ktorú má posúdiť eparchiálny biskup, alebo vyšší predstavený.

 

1˚ Požiadavky na kandidátov k posvätnej vysviacke

 

Kán. 758 – § 1. Aby ktosi mohol byť dovolene vysvätený, vyžaduje sa:

1˚ prijatie sviatosti myropomazania;

2˚ mravy a tiež fyzické a psychické vlastnosti zodpovedajúce prijatiu posvätnej vysviacky;

3˚ právom predpísaný vek;

4˚ náležité vzdelanie;

5˚ prijatie nižších stupňov podľa noriem partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris;

6˚ zachovávanie partikulárnym právom predpísaných časových odstupov.

§ 2. Okrem toho sa vyžaduje, aby kandidát nebol hatený podľa normy kán. 762.

§ 3. Čo sa týka prijatia ženatých k posvätnej vysviacke, má sa zachovávať partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris alebo osobitné normy stanovené Apoštolskou stolicou.

 

Kán. 759 – § 1. Vek predpísaný na diakonát je dovŕšený dvadsiaty tretí rok, na presbyterát dovŕšený dvadsiaty štvrtý rok, pri zachovaní partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris, ktoré môže vyžadovať vek vyšší.

§ 2. Ak je vek vyžadovaný spoločným právom nižší než jeden rok, je dišpenz vyhradený patriarchovi, ak ide o kandidáta, ktorý má trvalé alebo prechodné bydlisko v hraniciach územia patriarchálnej Cirkvi; v ostatných prípadoch Apoštolskej stolici.

 

Kán. 760 – § 1. Vysvätiť za diakona je dovolené len po úspešne dovŕšenom štvrtom roku filozoficko-teologických štúdií, ak Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi alebo Rada hierarchov nestanovila ináč.

§ 2. Ak však ide o kandidáta neurčeného na kňazstvo, vysvätiť ho za diakona je dovolené len po úspešnom dovŕšení tretieho roka štúdií, podľa kán. 354; ak sa však azda neskôr pripúšťa ku kňazstvu, musí si predtým teologické štúdiá vhodne doplniť.

 

Kán. 761 – Aby bol kandidát na stupeň diakonátu alebo presbyterátu vysvätený dovolene, musí vlastnému eparchiálnemu biskupovi alebo vyššiemu predstavenému predložiť vlastnoručne podpísané vyhlásenie, ktorým dosvedčuje, že posvätný stupeň a s nim spojené povinnosti prijíma z vlastnej vôle a slobodne a tiež že sa natrvalo oddáva cirkevnej službe a súčasne žiada, aby bol pripustený k prijatiu posvätnej vysviacky.

 

2˚ Prekážky vzťahujúce sa na prijatie a vykonávanie posvätných stupňov

 

Kán. 762 – § 1. K prijatiu posvätnej vysviacky je hatený:

1˚ kto trpí nejakou formou pomätenosti alebo inou psychickou chorobou, v dôsledku ktorej sa po porade so znalcami usúdi, že je nespôsobilý na riadne vykonávanie služby;

2˚ kto sa dopustil deliktu apostázie, herézy alebo schizmy;

3˚ kto sa pokúsil uzavrieť čo i len civilné manželstvo, pričom mu prekážal vstúpiť do manželstva či už manželský zväzok alebo posvätná vysviacka, alebo verejný doživotný sľub čistoty, alebo sa o to pokúšal so ženou viazanou platným manželstvom, alebo tým istým sľubom čistoty;

4˚ kto sa dopustil úmyselnej vraždy alebo zapríčinil potrat s následným účinkom a všetci, ktorí pozitívne spolupracovali;

5˚ kto seba alebo iného vážne a úkladne zmrzačil, alebo sa pokúsil o samovraždu;

6˚ kto vykonal nejaký akt posvätných svätení vyhradený tým, ktorí sú ustanovení do posvätného stupňa episkopátu alebo presbyterátu, pričom tieto svätenia nemal, alebo ich vykonávanie mu bolo zakázané nejakým vyhláseným, alebo uloženým kánonickým trestom;

7˚ kto vykonáva nejaký úrad alebo správu majetku zakázané klerikom, z ktorých musí predložiť vyúčtovanie, až kým sa neuvoľní zrieknutím sa úradu alebo správy, ako aj s nimi zviazaným vyúčtovaním;

8˚ novokrstenec, iba ak by sa podľa úsudku hierarchu dostatočne osvedčil.

§ 2. Prekážky, o ktorých hovorí § 1, č. 2 – 6, môžu pochádzať len z aktov spáchaných po prijatí krstu ako hriechov ťažkých a vonkajších.

 

Kán. 763 – Vykonávať posvätné svätenia je hatený:

1˚ kto nelegitímne prijal posvätné svätenia, lebo bol postihnutý prekážkou na ich prijatie;

2˚ kto spáchal delikty alebo akty, o ktorých sa hovorí v kán. 762, § 1, nn. 2 – 6;

3˚ kto trpí pomätenosťou alebo inou psychickou chorobou, o ktorej sa hovorí v kán. 762, § 1, n. 1, až kým mu hierarcha po porade so znalcom vykonávanie prijatých posvätných svätení nepovolí.

 

Kán. 764 – Prekážky vzťahujúce sa na prijatie alebo vykonávanie svätení nemôžu byť stanovené partikulárnym právom; avšak zvyk, ktorý zavádza novú prekážku, alebo ktorý odporuje prekážke stanovenej spoločným právom, sa zamieta.

 

Kán. 765 – Neznalosť prekážok od nich neoslobodzuje.

 

Kán. 766 – Prekážky sa znásobujú na základe ich rozličných príčin, nie však opakovaním tej istej príčiny, ak sa nejedná o prekážku úmyselnej vraždy alebo zapríčineného potratu                       s následným účinkom.

 

Kán. 767 – § 1. Eparchiálny biskup alebo hierarcha inštitútu zasväteného života môže sebe podriadených dišpenzovať od prekážok vzťahujúcich sa na prijatie alebo vykonávanie posvätných svätení, s výnimkou:

1˚ ak skutok, na ktorom sa prekážka zakladá, bol podaný na súd;

2˚ od prekážok, o ktorých hovorí kán. 762, § 1, č. 2 – 4.

§ 2. Dišpenz od týchto prekážok je rezervovaný patriarchovi, ak sa týka kandidátov alebo klerikov, ktorí majú trvalé bydlisko, alebo prechodné bydlisko v hraniciach územia cirkvi, ktorej predsedá; ináč Apoštolskej stolici.

§ 3. Tá istá moc dišpenzovať prislúcha v naliehavejších skrytých prípadoch ktorémukoľvek spovedníkovi, ak sa nemožno obrátiť na kompetentnú autoritu a hrozí nebezpečenstvo veľkej škody alebo zlej povesti a prinajmenšom vtedy, ak penitent nemôže dovolene vykonávať už prijaté svätenia, pri zachovaní vážnej povinnosti čím skôr sa obrátiť na túto autoritu.

 

Kán. 768 – § 1. V žiadosti o získanie dišpenzu treba uviesť všetky prekážky; všeobecný dišpenz však platí aj pre prekážky, ktoré boli dobromyseľne zamlčané, s výnimkou tých, o ktorých sa hovorí v 762, § 1, n. 4, a iných, ktoré boli podané na súd, nie však pre tie, ktoré boli zamlčané zlomyseľne.

§ 2. Keď ide o prekážku pochádzajúcu z úmyselnej vraždy alebo zo zapríčineného potratu, na to, aby bol dišpenz platný, treba uviesť aj počet deliktov.

§ 3. Všeobecný dišpenz od prekážok na prijatie posvätných svätení platí pre všetky stupne posvätných stupne.

 

Art. III – O tom, čo musí predchádzať posvätnej vysviacke

 

Kán. 769 – § 1. Autorita, ktorá kandidáta pripúšťa k posvätnej vysviacke, má obdŕžať:

1˚ vyhlásenie, o ktorom hovorí kán. 761 a tiež svedectvo o poslednej posvätnej vysviacke, alebo ak ide o prvú posvätnú vysviacku aj svedectvo krstu a myropomazania;

2˚ ak je kandidát viazaný manželstvom, svedectvo o prijatí manželstva a písomne daný súhlas manželky;

3˚ svedectvo o vykonaných štúdiách;

4˚ svedectvo o dobrých mravoch kandidáta od rektora seminára alebo predstaveného inštitútu zasväteného života, alebo presbytera, ktorému bol kandidát zverený mimo seminára;

5˚ svedectvá, o ktorých hovorí kán. 771, § 3;

6˚ ak to uzná za vhodné, svedectvá o vlastnostiach kandidáta a o jeho slobode od všetkých kánonických prekážok od iných eparchiálnych biskupov alebo predstavených inštitútov zasväteného života, u ktorých sa kandidát určitý čas zdržiaval.

§ 2. Tieto dokumenty sa majú uchovávať v archíve tejto autority.

 

Kán. 770 – Biskup, ktorý svätenia udeľuje na základe legitímnych poverujúcich listín, ktorými sa potvrdzuje, že kandidát je súci k prijatiu posvätnej vysviacky, sa s týmto dosvedčením môže, ale nemusí uspokojiť; ak však podľa svojho svedomia usúdi, že kandidát nie je súci, nemá ho vysvätiť.

 

Kán. 771 – § 1. Mená kandidátov navrhnutých k prijatiu posvätnej vysviacky sa majú verejne vyhlásiť vo farskom chráme každého kandidáta, podľa noriem partikulárneho práva.

§ 2. Všetci veriaci v Krista sú pred posvätnou vysviackou povinní oznámiť eparchiálnemu biskupovi alebo farárovi prekážky, ak nejaké poznajú.

§ 3. Ak sa to zdá užitočné, eparchiálny biskup môže farárovi alebo inému presbyterovi, ktorý ohlášky vykonáva, prikázať, aby sa starostlivo informoval o živote a mravoch kandidátov              u vierohodných osôb a poslal eparchiálnej kúrii svedecké listiny vzťahujúce sa na výsledky tohto zisťovania a ohlášky.

§ 4. Eparchiálny biskup, ak to uzná za vhodné, nemá opomenúť ani vykonanie iných, tiež súkromných zisťovaní.

 

Kán. 772 – Každý kandidát, prijatý k posvätnej vysviacke, si má vykonať duchovné cvičenia podľa spôsobu, ktorý stanovuje partikulárne právo.

 

Art. IV –  Čas, miesto, zaznačenie a svedectvo o posvätnej vysviacke

 

Kán. 773 – Posvätná vysviacka sa má sláviť za čo najväčšej účasti veriacich v Krista, v nedeľu alebo prikázaný sviatok, ak oprávnený dôvod neodporúča niečo iné.

 

Kán. 774 – § 1. Po slávení posvätnej vysviacky sa mená jednotlivých vysvätených a svätiaceho biskupa, miesto a dátum posvätnej vysviacky majú zapísať do osobitnej knihy, ktorá sa má uchovávať v archíve eparchiálnej kúrie.

§ 2. Biskup, ktorý udelil posvätnú vysviacku, má každému vysvätenému dať o prijatej vysviacke hodnoverné svedectvo; tí, ktorí boli vysvätení biskupom na základe poverujúcej listiny, majú toto svedectvo predložiť vlastnému eparchiálnemu biskupovi, alebo vyššiemu predstavenému, aby sa vysviacka zaznačila do osobitnej knihy, ktorá sa má uchovávať                          v archíve.

 

Kán. 775 – Eparchiálny biskup alebo vyšší predstavený majú upovedomenie o prijatí posvätnej vysviacky diakonátu poslať farárovi farnosti, v ktorej je zaznačený krst vysväteného.

 

Kapitola VII

Manželstvo

 

Kán. 776 – § 1. Manželská zmluva ustanovená Stvoriteľom a vybavená jeho zákonmi, ktorou muž a žena neodvolateľným osobným súhlasom ustanovujú medzi sebou spoločenstvo celého života, je svojou prirodzenou povahou zameraná na dobro manželov a na plodenie a výchovu  detí.

§ 2. Z Kristovho ustanovenia platné manželstvo medzi pokrstenými je tým samým sviatosťou, ktorou sa manželia na obraz dokonalej jednoty Krista a Cirkvi spájajú s Bohom a sviatostnou milosťou akoby zasväcujú a posilňujú.

§ 3. Podstatnými vlastnosťami manželstva sú jednota a nerozlučiteľnosť, ktoré v manželstve medzi pokrstenými z dôvodu sviatosti nadobúdajú osobitnú pevnosť.

 

Kán. 777 – Z manželstva medzi manželmi vznikajú v tom, čo sa týka spoločenstva manželského života, rovnaké práva a povinnosti.

 

Kán. 778 – Manželstvo môžu uzavrieť všetci, ktorým to právo nezakazuje.

 

Kán. 779 – Manželstvo má priazeň práva; preto v pochybnosti treba trvať na platnosti manželstva, kým sa nedokáže opak.

 

Kán. 780 – § 1. Manželstvo katolíkov, hoci iba jedna stránka je katolícka, sa riadi nielen Božím, ale aj kánonickým právom pri neporušení kompetencie občianskej autority, týkajúcej sa čisto občianskych účinkov manželstva.

§ 2. Manželstvo medzi stránkou katolíckou a stránkou pokrstenou nekatolíckou, pri neporušení Božieho práva, sa riadi aj:

1˚ vlastným právom cirkvi alebo cirkevnej spoločnosti, do ktorej patrí nekatolícka stránka, ak táto spoločnosť má vlastné manželské právo;

2˚ právom, ktorým je viazaná nekatolícka stránka, ak cirkevná spoločnosť, do ktorej patrí, nemá vlastné manželské právo.

 

Kán. 781 – Ak niekedy Cirkev musí rozhodnúť o platnosti manželstva pokrstených nekatolíkov:

1˚ čo sa týka práva, ktorým boli viazané stránky v čase slávenia manželstva, má sa zachovávať kán. 780, § 2;

2˚ čo sa týka formy slávenia manželstva, Cirkev uznáva každú formu predpísanú alebo pripustenú právom, ktorému stránky podliehali v čase slávenia manželstva, ak bol súhlas vyjadrený verejnou formou a ak aspoň jedna stránka je veriacim v Krista niektorej východnej nekatolíckej cirkvi, manželstvo sa slávilo posvätným obradom.

 

Kán. 782 – § 1. Zásnuby, ktoré podľa starobylej tradície východných cirkví majú chvályhodne predchádzať uzavretiu manželstva, sa majú riadiť partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris.

§ 2. Z prisľúbenia manželstva nevzniká právo žalobou vymáhať slávenie manželstva; vzniká však právo žalobou vymáhať náhradu škôd, ak je povinnosť náhrady.

 

Art. I  Pastoračná starostlivosť a to, čo predchádza sláveniu manželstva

 

Kán. 783 – § 1. Duchovní pastieri majú záväzok starať sa, aby boli veriaci v Krista pripravení na manželský stav:

1˚ kázaním a katechézou prispôsobenou mládeži a dospelým, ktorými veriaci v Krista majú dostávať poučenie o význame kresťanského manželstva, o vzájomných povinnostiach manželov a tiež o základnom práve a povinnosti, ktoré rodičia podľa možností majú ohľadom starostlivosti o fyzickú, psychickú, náboženskú, mravnú, spoločenskú a kultúrnu výchovu detí;

2˚ osobitným poučením snúbencov o manželstve, ktorým sa majú pripraviť na nový stav.

§ 2. Vrelo sa odporúča katolíckym snúbencom, aby počas slávenia manželstva prijali Božskú Eucharistiu.

§ 3. Avšak po slávení manželstva majú duchovní pastieri poskytovať manželom pomoc, aby verným zachovávaním a ctením manželskej zmluvy dosahovali v rodine každý deň svätejší a plnší život.

 

Kán. 784 – Partikulárnym právom každej cirkvi sui iuris, po porade s eparchiálnymi biskupmi iných cirkví sui iuris vykonávajúcimi svoju moc na tom istom území, majú byť ustanovené normy týkajúce sa skúšky snúbencov a iných prostriedkov na vykonanie zisťovaní pred manželstvom, predovšetkým toho, čo sa vzťahuje na krst a na slobodný stav, aby pri ich starostlivom zachovávaní bolo možné pristúpiť k sláveniu manželstva.

 

Kán. 785 – § 1. Duchovní pastieri majú povinnosť, berúc do úvahy okolnosti miesta a času, chrániť manželstvo zodpovedajúcimi prostriedkami pred nebezpečenstvom neplatného                   a nedovoleného slávenia; preto pred slávením manželstva musí byť zrejmé, že jeho platnému                 a dovolenému sláveniu nič neprekáža.

§ 2. V nebezpečenstve smrti, ak nemožno mať iné dôkazy a ak nie sú protikladné dôvody, stačí tvrdenie snúbencov, v prípade potreby aj pod prísahou, že sú pokrstení a nezdržiava ich nijaká prekážka.

 

Kán. 786 – Všetci veriaci v Krista sú povinní farárovi alebo miestnemu hierarchovi pred slávením manželstva oznámiť prekážky, ak o nejakých vedia.

 

Kán. 787 – Farár, ktorý vykonal zisťovania, má s ich výsledkom hodnoverným dokladom čím skôr oboznámiť toho farára, ktorého úlohou je požehnať manželstvo.

 

Kán. 788 – Ak po dôkladnom zisťovaní o existencii prekážky ešte stále pretrváva nejaká pochybnosť, farár má záležitosť odovzdať miestnemu hierarchovi.

 

Kán. 789 – Hoci manželstvo môže byť slávené platne, kňaz okrem iných prípadov vymedzených právom nemá bez dovolenia miestneho hierarchu požehnať:

1˚ manželstvo potulných;

2˚ manželstvo, ktoré nemôže byť uznané alebo uzavreté podľa noriem občianskeho práva;

3˚ manželstvo toho, kto má prirodzené záväzky voči tretej stránke alebo voči deťom pochádzajúcim z predchádzajúceho spojenia s touto stránkou;

4˚ manželstvo neplnoletého, keď o tom rodičia nevedia alebo sú proti tomu;

5˚ manželstvo toho, kto má cirkevným rozsudkom zakázané vstúpiť do nového manželstva, ak nesplní určité podmienky;

6˚ manželstvo toho, kto verejne zavrhol katolícku vieru, hoci neprestúpil do nekatolíckej cirkvi alebo cirkevnej spoločnosti; miestny hierarcha však v tomto prípade nemá udeliť dovolenie bez zachovania kán. 814, primerane prispôsobeného.

 

Art. II – Zneplatňujúce prekážky vo všeobecnosti

 

Kán. 790 – § 1. Zneplatňujúca prekážka robí osobu nespôsobilou na platné slávenie manželstva.

§ 2. Prekážka, hoci sa týka len jednej strany, predsa robí manželstvo neplatným.

 

Kán. 791 – Za verejnú sa pokladá prekážka, ktorá sa môže dokázať na vonkajšom fóre; ináč je tajná.

 

Kán. 792 – Partikulárnym právom cirkví sui iuris nemajú byť ustanovované zneplatňujúce prekážky, jedine z veľmi vážneho dôvodu, po vzájomnej porade s eparchiálnymi biskupmi iných cirkví sui iuris, ktorých sa to týka a po porade s Apoštolskou stolicou; avšak žiadna nižšia autorita nemôže stanoviť nové zneplatňujúce prekážky.

 

Kán. 793 – Zvyk, ktorý uvádza novú prekážku, alebo je v rozpore s jestvujúcimi prekážkami, sa zavrhuje.

 

Kán. 794 – § 1. Miestny hierarcha môže v osobitnom prípade zakázať manželstvo veriacim           v Krista, sebe podriadeným, kdekoľvek sa zdržiavajú a tiež ostatným veriacim v Krista vlastnej cirkvi sui iuris, ktorí sa aktuálne nachádzajú na území jeho vlastnej eparchie, ale iba na čas, z vážneho dôvodu, kým tento pretrváva.

§ 2. Ak ide o miestneho hierarchu, ktorý vykonáva svoju moc v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, patriarcha môže k takému zákazu pripojiť zneplatňujúcu doložku; v ostatných prípadoch však len Apoštolská stolica.

 

Kán. 795 – § 1. Miestny hierarcha môže dišpenzovať od prekážok cirkevného práva svojich podriadených, kdekoľvek sa zdržiavajú, a tiež ostatných veriacich v Krista zapísaných do jeho cirkvi sui iuris, ktorí sa aktuálne nachádzajú na území jeho vlastnej eparchie, s výnimkou prekážok:

1˚ posvätných svätení;

2˚ doživotného verejného sľubu čistoty, zloženého v rehoľnom inštitúte, ak nejde                            o kongregácie eparchiálneho práva;

3˚ vraždy manžela.

§ 2. Dišpenz od týchto prekážok je rezervovaný Apoštolskej stolici; patriarcha však môže dišpenzovať od prekážok vraždy manžela a doživotného verejného sľubu čistoty zloženého                    v kongregáciách akéhokoľvek práva.

§ 3. Nikdy sa nedáva dišpenz od prekážky pokrvnosti v priamej línii ani v druhom stupni bočnej línie.

 

Kán. 796 – § 1. Keď hrozí nebezpečenstvo smrti, miestny hierarcha môže dišpenzovať svojich podriadených veriacich v Krista, kdekoľvek sa zdržiavajú, a ostatných veriacich v Krista, ktorí sa aktuálne nachádzajú v hraniciach územia jeho eparchie, tak od formy, ktorú treba zachovávať pri slávení manželstva, ako aj od všetkých a jednotlivých prekážok cirkevného práva buď verejných, alebo skrytých, s výnimkou prekážky, pochádzajúcej z posvätného stupňa presbyterátu.

§ 2. Za tých istých okolností, ale len v prípadoch, keď sa nemožno dostať ani k miestnemu hierarchovi, tú istú moc dišpenzovať má farár, iný kňaz, ktorý má fakultu požehnať manželstvo a katolícky kňaz, o ktorom hovorí kán. 832 § 2; spovedník má tú istú moc, ak ide o skrytú prekážku pre vnútorné fórum buď vo sviatostnej spovedi, alebo mimo nej.

§ 3. Za nemožné dostať sa k miestnemu hierarchovi sa považuje, ak sa to môže stať iba iným spôsobom ako listom alebo osobne.

 

Kán. 797 – § 1. Ak sa prekážka odhalí až vtedy, keď je na slávenie manželstva už všetko pripravené a uzavretie manželstva sa bez pravdepodobného nebezpečenstva veľkého zla nemôže oddialiť dovtedy, kým sa nedosiahne dišpenz od kompetentnej autority, moc dišpenzovať od všetkých prekážok s výnimkou tých, o ktorých sa hovorí v kán. 795, § 1, nn. 1 a 2, má miestny hierarcha a len keď je prípad skrytý, všetci, o ktorých sa hovorí v kán. 796, § 2, pri zachovaní tam predpísaných podmienok.

§ 2. Táto moc platí aj pre konvalidáciu manželstva, ak z oddialenia hrozí to isté nebezpečenstvo z oneskorenia a niet času obrátiť sa na kompetentnú autoritu.

 

Kán. 798 – Kňazi, o ktorých sa hovorí v kán. 796 § 2 a 797 § 1, majú o udelení dišpenzu pre vonkajšie fórum ihneď upovedomiť miestneho hierarchu a tento dišpenz sa má zapísať do knihy manželstiev.

 

Kán. 799 – Ak reskript Apoštolskej stolice alebo v hraniciach ich kompetencie reskript patriarchu, alebo miestneho hierarchu neurčuje niečo iné, dišpenz od skrytej prekážky, udelený vo vnútornom nesviatostnom fóre, má byť zapísaný v tajnom archíve eparchiálnej kúrie a ak sa neskôr skrytá prekážka stane verejnou, ďalší dišpenz pre vonkajšie fórum nie je potrebný.

 

Art. III – Jednotlivé prekážky

 

Kán. 800 – § 1. Muž pred dovŕšením šestnásteho roku života a žena pred dovŕšením štrnásteho roku nemôžu manželstvo sláviť platne.

§ 2. Partikulárne právo cirkvi sui iuris môže pre dovolené slávenie manželstva stanoviť vyšší vek.

 

Kán. 801 – § 1. Predchádzajúca a trvalá impotencia mať styk buď zo strany muža, alebo ženy, buď absolútna, alebo relatívna, rozlučuje manželstvo zo samej svojej prirodzenosti.

§ 2. Ak prekážka impotencie je pochybná buď z hľadiska právnej, alebo skutkovej pochybnosti, uzavretiu manželstva netreba prekážať, ani manželstvo vyhlásiť za neplatné, kým pochybnosť trvá.

§ 3. Neplodnosť manželstvo ani nezakazuje, ani nerozlučuje, pri zachovaní kán. 821.

 

Kán. 802 – § 1. Neplatne sa pokúša o manželstvo, kto je viazaný zväzkom predchádzajúceho manželstva.

§ 2. Hoci je predchádzajúce manželstvo z akéhokoľvek dôvodu neplatné alebo je rozviazané, nie je dovolené uzavrieť iné manželstvo, skôr než o neplatnosti, alebo rozviazaní predchádzajúceho nie je legitímne a nepochybne zistené.

 

Kán. 803 – § 1. Manželstvo s nepokrstenými nemôže byť slávené platne.

§ 2. Ak stránka bola v čase slávenia manželstva všeobecne považovaná za pokrstenú alebo jej krst bol pochybný, platnosť manželstva treba predpokladať podľa normy kán. 779, kým sa                s istotou nedokáže, že jedna stránka je pokrstená a druhá nepokrstená.

§ 3. Čo sa týka podmienok dišpenzovania, má sa uplatniť kán. 814.

 

Kán. 804 – Neplatne sa pokúša o manželstvo ten, kto bol ustanovený na posvätnom stupni.

 

Kán. 805 – Neplatne sa pokúša o manželstvo ten, ktorého viaže verejný doživotný sľub čistoty v rehoľnom inštitúte.

 

Kán. 806 – Manželstvo nemôže byť platne slávené s osobou unesenou alebo aspoň zadržiavanou so zámerom sláviť s ňou manželstvo, ak si len neskôr osoba, oddelená od únoscu alebo zadržiavateľa a umiestnená na bezpečnom a slobodnom mieste, dobrovoľne nezvolí manželstvo.

 

Kán. 807 – § 1. Kto so zámerom sláviť manželstvo s istou osobou spôsobí smrť jej manželskej stránke alebo vlastnej manželskej stránke, o toto manželstvo sa pokúša neplatne.

§ 2. Tiež sa neplatne pokúšajú o manželstvo medzi sebou tí, ktorí vzájomným fyzickým alebo morálnym pričinením spôsobili smrť manželskej stránke.

 

Kán. 808 – § 1. V priamej línii pokrvnosti je manželstvo neplatné medzi predkami                           a potomkami.

§ 2. V bočnej línii je neplatné až do štvrtého stupňa vrátane.

§ 3. Nikdy sa nemá dovoliť manželstvo, ak je pochybnosť, či stránky sú pokrvné v niektorom stupni priamej línie alebo v druhom stupni bočnej línie.

§ 4. Prekážka pokrvnosti sa neznásobuje.

 

Kán. 809 – § 1. Príbuzenstvo v priamej línii rozlučuje manželstvo v každom stupni a v bočnej línii v druhom stupni.

§ 2. Prekážka príbuzenstva sa neznásobuje.

 

Kán. 810 – § 1. Prekážka verejnej mravopočestnosti vzniká:

1˚ z neplatného manželstva po začatí spoločného života;

2˚ zo všeobecne známeho alebo verejného konkubinátu;

3˚ začatím spoločného života tých, ktorí viazaní zachovať právom predpísanú formu slávenia manželstva pokúsili sa uzavrieť manželstvo pred občianskym úradníkom alebo nekatolíckym vysluhovateľom.

 

§ 2. Táto prekážka rozlučuje manželstvo v prvom stupni priamej línie medzi mužom                        a pokrvnými ženy a takisto medzi ženou a pokrvnými muža.

 

Kán. 811 – § 1. Z krstu vzniká medzi krstným rodičom a krstencom a tiež jeho rodičmi duchovné príbuzenstvo, ktoré zneplatňuje manželstvo.

§ 2. Ak bol krst udelený pod podmienkou, duchovné príbuzenstvo nevzniká, ak pri ňom znova neasistoval ten istý krstný rodič.

 

Kán. 812 – Manželstvo nemôžu medzi sebou platne sláviť tí, ktorí sú v priamej línii alebo               v druhom stupni bočnej línie spojení legitímnym príbuzenstvom, pochádzajúcim z adopcie.

 

Art. IV – Miešané manželstvá

 

Kán. 813 – Manželstvo medzi dvoma pokrstenými osobami, z ktorých jedna je katolícka, druhá však nekatolícka, je bez predchádzajúceho dovolenia kompetentnej autority zakázané.

 

Kán. 814 – Dovolenie môže z oprávneného dôvodu udeliť miestny hierarcha; nemá ho však udeliť, ak nie sú splnené tieto podmienky:

1˚ katolícka stránka má vyhlásiť, že je pripravená odstrániť nebezpečenstvá odpadnutia od viery a má dať úprimný prísľub, že urobí všetko, čo je v jej silách, aby všetky deti boli pokrstené a vychované v Katolíckej cirkvi;

2˚ druhá stránka sa má v pravý čas natoľko oboznámiť s prísľubmi, ktoré má dať katolícka stránka, aby bolo preukázané, že si je naozaj vedomá prísľubu a záväzku katolíckej stránky;

3˚ obidve stránky sa majú poučiť o cieľoch a podstatných vlastnostiach manželstva, ktoré nesmie vylučovať ani jeden zo snúbencov.

 

Kán. 815 – Partikulárnym právom každej cirkvi sui iuris má byť stanovený spôsob, ktorým majú byť vykonané tieto vyhlásenia a prísľuby, ktoré sa vždy vyžadujú, a určený spôsob, ako majú byť potvrdené i na  vonkajšom fóre a ako o nich má byť oboznámená nekatolícka stránka.

 

Kán. 816 – Miestny hierarcha a iní duchovní pastieri sa majú starať, aby katolíckej manželskej stránke a deťom narodeným z miešaného manželstva nechýbala duchovná pomoc pri plnení záväzkov ich svedomia a manželom pomáhať upevňovať spoločenstvo manželského života                     a jednotu rodiny.

 

Art. V – Manželský súhlas

 

Kán. 817 – § 1. Manželský súhlas je akt vôle, ktorým sa muž a žena neodvolateľným zväzkom navzájom odovzdávajú a prijímajú, aby ustanovili manželstvo.

§ 2. Manželský súhlas nemôže nahradiť nijaká ľudská moc.

 

Kán. 818 – Sláviť manželstvo sú neschopní tí:

1˚ ktorým chýba dostačujúce používanie rozumu;

2˚ ktorí majú vážny nedostatok rozoznávacieho úsudku ohľadne podstatných manželských práv a povinností, ktoré treba navzájom odovzdávať a prijímať;

3˚ ktorí z dôvodov psychickej prirodzenosti nedokážu vziať na seba podstatné záväzky manželstva.

 

Kán. 819 – K vzniku manželského súhlasu je nevyhnutné, aby sláviacim stránkam nebolo neznáme aspoň to, že manželstvo je trvalé spolunažívanie muža a ženy, zamerané na plodenie detí nejakou sexuálnou súčinnosťou.

 

Kán. 820 – § 1. Omyl v osobe robí manželstvo neplatným.

§ 2. Omyl vo vlastnosti osoby, hoci je príčinou manželstva, nerobí manželstvo neplatne uzavretým, ak táto vlastnosť nie je priamo a zásadne chcená.

 

Kán. 821 – Kto manželstvo slávi oklamaný podvodom, vykonaným na získanie súhlasu ohľadne nejakej vlastnosti druhej stránky, ktorá svojou prirodzenosťou môže ťažko narúšať manželské spolunažívanie, slávi ho neplatne.

 

Kán. 822 – Omyl ohľadne jednoty alebo nerozlučiteľnosti, či sviatostnej hodnosti manželstva neruší manželský súhlas, len keď nedeterminuje vôľu.

 

Kán. 823 – Vedomie alebo mienka, že manželstvo je neplatné, manželský súhlas nevyhnutne nevylučuje.

 

Kán. 824 – § 1. Predpokladá sa, že vnútorný súhlas sa zhoduje so slovami alebo znakmi, použitými pri slávení manželstva.

§ 2. Ale ak niektorá stránka alebo obidve stránky pozitívnym aktom vôle vylučujú samo manželstvo alebo niektorý podstatný prvok, alebo niektorú podstatnú vlastnosť manželstva, slávia ho neplatne.

 

Kán. 825 -Neplatné je manželstvo slávené pod nátlakom alebo z veľkého strachu, vyvolaného zvonku, hoci aj neúmyselne, od ktorého aby sa niekto oslobodil, je nútený vybrať si manželstvo.

 

Kán. 826 – Manželstvo s podmienkou nemožno platne sláviť.

 

Kán. 827 – Hoci manželstvo bolo pre prekážku alebo pre nedostatok formy slávené neplatne, predpokladá sa, že prejavený súhlas trvá, kým nie je zistené jeho odvolanie.

 

Art. VI  – Forma slávenia manželstva

 

Kán. 828 – § 1. Iba tie manželstvá sú platné, ktoré sa slávia podľa posvätného obradu pred miestnym hierarchom alebo miestnym farárom, alebo pred kňazom, ktorého delegoval jeden          z nich a aspoň dvoma svedkami, ale podľa pravidiel vyjadrených v nasledujúcich kánonoch            a pri neporušení výnimiek, o ktorých sa hovorí v kán. 832 a 834, § 2.

§ 2 Za posvätný je tento obrad považovaný samotnou účasťou kňaza požehnávajúceho                   a asistujúceho.

 

Kán. 829 – § 1. Miestny hierarcha a farár po prevzatí kánonického vlastnenia úradu kým úrad legitímne vykonávajú, v hraniciach svojho územia všade platne požehnávajú manželstvo, či už sú im snúbenci podriadení alebo nepodriadení, len keď aspoň jedna stránka je zapísaná do vlastnej cirkvi sui iuris.

§ 2. Osobný hierarcha a farár na základe úradu platne požehnávajú iba manželstvá tých,                z ktorých aspoň jeden je podriadený v hraniciach ich právomoci.

§ 3. Patriarcha má samým právom splnomocnenie, pri zachovaní ostatných predpisov práva, sám osobne všade vo svete požehnávať manželstvá, keď je jedna alebo druhá stránka zapísaná do cirkvi, ktorej predsedá.

 

Kán. 830 – § 1. Miestny hierarcha a farár kým legitímne zastávajú úrad, môžu v hraniciach svojho územia, kňazom ktorejkoľvek cirkvi sui iuris, aj Cirkvi latinskej, delegovať splnomocnenie požehnať určité manželstvo.

§ 2. Všeobecné splnomocnenie požehnávať manželstvá však môže udeliť iba miestny hierarcha,  pri zachovaní kán. 302, § 2.

§ 3. Aby udelenie splnomocnenia asistovať pri uzavieraní manželstiev bolo platné, musí sa dať výslovne určeným kňazom, a navyše, ak ide o všeobecné splnomocnenie, musí byť udelené písomne.

 

Kán. 831 – § 1. Miestny hierarcha alebo miestny farár dovolene požehnávajú manželstvo:

1˚ potom, ako sa uistili, že aspoň jedna zo stránok má v mieste uzavretia manželstva trvalé alebo prechodné bydlisko, alebo mesačný pobyt, alebo ak ide o potulného, aktuálny pobyt;

2˚ ak nie sú splnené vyššie stanovené podmienky, majú povolenie miestneho hierarchu alebo farára trvalého, alebo dočasného pobytu jednej zo stránok, ak spravodlivá príčina chýbajúci súhlas neospravedlňuje;

3˚ na mieste aj výlučnom inej cirkvi sui iuris, ak to hierarcha, ktorý na tomto mieste vykonáva svoju moc, výslovne neodmietne.

§ 2. Manželstvo sa má sláviť pred farárom ženícha, ak partikulárne právo neustanovuje iné, alebo to neospravedlňuje spravodlivá príčina.

 

Kán. 832 – § 1. Ak podľa normy práva kompetentný kňaz nemôže byť bez veľkej ťažkosti prítomný alebo sa nemožno k nemu dostať, tí, ktorí majú úmysel sláviť pravé manželstvo, môžu ho platne a dovolene sláviť pred samými svedkami:

1° v nebezpečenstve smrti;

2° mimo nebezpečenstva smrti, len keď sa rozumne predvída, že tento stav potrvá jeden mesiac.

§ 2. V obidvoch prípadoch, ak je k dispozícii iný kňaz, ktorý môže byť prítomný, má byť prizvaný, pri zachovaní zásady platnosti manželstva pred samotnými svedkami; v týchto prípadoch môže byť prizvaný aj kňaz nekatolícky.

§ 3. Ak bolo manželstvo slávené len pred samotnými svedkami, manželia nemajú byť nedbanliví čo najskôr prijať požehnanie manželstva od kňaza.

 

Kán. 833 – § 1. Miestny hierarcha môže udeliť každému katolíckemu kňazovi fakultu požehnať manželstvá veriacich v Krista každej východnej nekatolíckej cirkvi, ktorí sa bez veľkej ťažkosti nemôžu dostať ku kňazovi vlastnej cirkvi, ak o to dobrovoľne žiadajú, a keď nič neprekáža platnému alebo dovolenému sláveniu manželstva.

§ 2. Katolícky kňaz, ak je to možné, skôr ako požehná manželstvo, má o tom hneď upovedomiť kompetentnú autoritu týchto veriacich v Krista.

 

Kán. 834 – § 1. Právom predpísaná forma slávenia manželstva má byť zachovaná, ak aspoň jedna stránka, ktorá slávi manželstvo, je pokrstená v Katolíckej cirkvi alebo bola do nej prijatá.

§ 2. Ak katolícka stránka zapísaná do niektorej východnej cirkvi sui iuris slávi manželstvo so stránkou, ktorá patrí do nekatolíckej východnej cirkvi, forma slávenia manželstva predpísaná právom má byť zachovaná len pre dovolenie; pre platnosť sa však vyžaduje požehnanie kňaza, pri zachovaní toho, čo podľa práva treba zachovať.

 

Kán. 835 – Dišpenz od právom predpísanej formy slávenia manželstva je rezervovaný Apoštolskej stolici alebo patriarchovi, ktorý ho môže udeliť len z veľmi vážneho dôvodu.

 

Kán. 836 – Okrem nevyhnutného prípadu sa pri slávení manželstva majú zachovať predpisy liturgických kníh a legitímne zvyky.

 

Kán. 837 – § 1. Na platné slávenie manželstva je nevyhnutné, aby stránky boli súčasne prítomné a vzájomne vyjadrili manželský súhlas.

§ 2. Manželstvo cez zástupcu nemôže byť platne slávené, ak partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris nie je stanovené ináč, v takom prípade má byť postarané aj o podmienky, za ktorých môže byť takéto manželstvo slávené.

 

Kán. 838 – § 1. Manželstvo sa má sláviť vo farskom chráme alebo s dovolením miestneho hierarchu, alebo farára na inom posvätnom mieste; avšak na iných miestach nemôže byť slávené bez dovolenia miestneho hierarchu.

§ 2. Čo sa týka času slávenia manželstva, treba zachovávať normy stanovené partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris.

 

Kán. 839 – Zakazuje sa, aby sa pred alebo po kánonickom slávení na vyjadrenie alebo obnovenie manželského súhlasu konalo iné náboženské slávenie toho istého manželstva; takisto sa zakazuje náboženské slávenie, pri ktorom vyžadujú súhlas stránok katolícky kňaz          a nekatolícky služobník.

 

Kán. 840 – § 1. Dovolenie na tajné manželstvo môže byť z vážneho a naliehavého dôvodu udelené miestnym hierarchom a prináša so sebou vážnu povinnosť zachovávania tajomstva zo strany miestneho hierarchu, farára, kňaza opatreného fakultou požehnať manželstvo, svedkov          a druhého manžela, ak nesúhlasí so zverejnením.

§ 2. Záväzok zachovať tajomstvo zo strany miestneho hierarchu zaniká, ak zo zachovávania tajomstva hrozí vážne pohoršenie alebo vážne zneváženie posvätnosti manželstva.

§ 3. Tajne slávené manželstvo sa má zapísať iba do osobitnej knihy, ktorú treba uchovávať             v tajnom archíve kúrie, ak tomu neprekáža vážny dôvod.

 

Kán. 841 – § 1. Farár miesta slávenia manželstva alebo jeho zástupca, hoci ani jeden z nich manželstvo nepožehnal, má čo najskôr zaznačiť v knihe manželstiev mená manželov, požehnávajúceho kňaza a svedkov, miesto a dátum slávenia manželstva, dišpenz od formy uzavretia manželstva alebo od prekážok, ak kauza vyžaduje, a kto ho udelil, spolu                          s prekážkou a jej druhom, fakultu udelenú k požehnaniu manželstva a iné okolnosti podľa spôsobu, ktorý predpísal vlastný eparchiálny biskup.

§ 2. Okrem toho má miestny farár v knihe pokrstených zaznačiť, že manželská stránka v ten deň v jeho farnosti slávila manželstvo; ak však bola manželská stránka pokrstená inde, miestny farár má poslať svedectvo o uzavretí manželstva osobne alebo prostredníctvom eparchiálnej kúrie farárovi, u ktorého je zaznačený krst manželskej stránky a nemá sa uspokojiť, kým nedostane upovedomenie o zaznamenaní manželstva v knihe pokrstených.

§ 3. Ak manželstvo bolo slávené podľa normy kán. 832, kňaz, ak ho požehnal, spolu so svedkami a manželmi sa má postarať, aby sa slávenie manželstva čo najskôr zaznačilo                  v predpísaných knihách.

 

Kán. 842 – Ak sa manželstvo buď konvaliduje pre vonkajšie fórum, alebo sa vyhlasuje za neplatné, alebo sa legitímne okrem smrti rozväzuje, musí byť o tom upovedomený farár miesta, kde bolo manželstvo slávené, aby sa riadne vykonal zápis v knihách manželstiev              a pokrstených.

 

Art. VII – Konvalidácia manželstva

 

1˚ Jednoduchá konvalidácia

 

Kán. 843 – § 1. Na konvalidáciu manželstva neplatného pre zneplatňujúcu prekážku sa vyžaduje, aby prekážka zanikla, alebo aby bol od nej daný dišpenz, a aby súhlas obnovila aspoň stránka vedomá si prekážky.

§ 2. Toto obnovenie sa vyžaduje k platnosti konvalidácie, hoci na začiatku obidve stránky súhlas dali a ani neskôr ho neodvolali.

 

Kán. 844 – Obnovenie súhlasu musí byť novým aktom vôle, zameraným na manželstvo,                     o ktorom obnovujúca stránka vie alebo tuší, že od začiatku bolo neplatné.

 

Kán. 845 – § 1. Ak je prekážka verejná, treba, aby súhlas obnovili obidve stránky právom predpísanou formou slávenia manželstva.

§ 2. Ak je prekážka tajná, stačí, aby stránka, ktorá si je prekážky vedomá, súkromne a tajne obnovila súhlas, len keď druhá stránka v danom súhlase zotrváva, alebo aby súhlas obnovili obidve stránky, ak im je prekážka známa.

 

Kán. 846 – § 1. Manželstvo neplatné pre nedostatok súhlasu sa konvaliduje, ak stránka, ktorá nesúhlasila, už súhlasí a keď súhlas daný druhou stránkou trvá.

§ 2. Ak nedostatok súhlasu nemožno dokázať, stačí, aby stránka, ktorá nesúhlasila, dala súhlas súkromne a tajne.

§ 3. Ak nedostatok súhlasu možno dokázať, je nevyhnutné, aby bol súhlas obnovený právom predpísanou formou slávenia manželstva.

 

Kán. 847 – Aby sa manželstvo neplatné pre nedostatok právom predpísanej formy slávenia manželstva stalo platným, musí sa nanovo uzavrieť podľa tejto formy.

 

2˚ Základná náprava

 

Kán. 848 – § 1. Základná náprava neplatne uzavretého manželstva je jeho konvalidácia bez obnovenia súhlasu, udelená kompetentnou autoritou, prinášajúca so sebou dišpenz od prekážky, ak taká je, aj od právom predpísanej formy slávenia manželstva, ak nebola zachovaná, ako aj spätnú pôsobnosť kánonických účinkov do minulosti.

§ 2. Konvalidácia nastáva od chvíle udelenia milosti; spätná pôsobnosť sa však chápe tak, že siaha až k chvíli slávenia manželstva, ak v udelení nie je výslovne určené niečo iné.

 

Kán. 849 – § 1. Sanácia manželstva v základe môže byť udelená platne aj v nevedomosti jednej alebo druhej, alebo jednej aj druhej stránky.

§ 2. Sanácia v základe sa nemá udeľovať, ak to nie je z vážneho dôvodu, a ak nie je pravdepodobné, že stránka chce zotrvať v spolužití manželského života.

 

Kán. 850 – § 1. Základnú nápravu možno platne udeliť aj bez vedomia jednej alebo aj obidvoch stránok.

§ 2. Manželstvo neplatne uzavreté pre prekážku Božieho práva nemožno napraviť bez zaniknutia prekážky.

 

Kán. 851 – § 1. Ak chýba súhlas obidvoch stránok alebo aspoň jednej z nich, manželstvo nemožno napraviť v základe, či už súhlas chýbal od začiatku, alebo bol na začiatku daný        a neskôr odvolaný.

§ 2. Ak súhlas na začiatku síce chýbal, ale neskôr bol daný, základnú nápravu možno udeliť od chvíle, kedy bol súhlas daný.

 

Kán. 852 – Patriarcha a eparchiálny biskup môžu v jednotlivých prípadoch udeliť sanáciu                         v základe, ak platnosti manželstva prekáža nedostatok právom predpísanej formy slávenia manželstva alebo akákoľvek prekážka, od ktorej môžu dišpenzovať a v prípadoch predpísaných právom, ak boli splnené podmienky, o ktorých hovorí kán. 814; v ostatných prípadoch, a ak ide o prekážku Božieho práva, ktorá už zanikla, sanácia v základe môže byť udelená len Apoštolskou stolicou.

 

Art. VIII  – Odlúčenie manželov

 

1˚  Rozviazanie zväzku

 

Kán. 853 – Sviatostný zväzok manželstva nemôže byť po užívaní rozviazaný nijakou ľudskou mocou a z nijakého dôvodu, iba smrťou.

 

Kán. 854 – § 1. Manželstvo uzavreté dvoma nepokrstenými sa rozväzuje na základe pavlovského privilégia v prospech viery stránky, ktorá prijala krst, samým právom, ak táto stránka slávi nové manželstvo, len keď nepokrstená stránka odstupuje.

§ 2. Usudzuje sa, že nepokrstená stránka odstupuje, ak s pokrstenou stránkou nechce spolunažívať pokojne bez urážania Stvoriteľa, ak jej táto stránka po prijatí krstu neposkytla oprávnený dôvod na odstúpenie.

 

Kán. 855 – § 1. Aby mohla pokrstená stránka platne sláviť nové manželstvo, nepokrstenej stránke sa musia vždy položiť otázky:

1˚ či aj sama nechce prijať krst;

2˚ či aspoň nechce s pokrstenou stránkou pokojne spolunažívať bez urážania Stvoriteľa.

§ 2. Tieto otázky sa musia položiť po krste; miestny hierarcha však z vážneho dôvodu môže dovoliť, aby sa otázky položili pred krstom, ba môže od otázok aj dišpenzovať, či už pred krstom, alebo po ňom, len keď je aspoň zo sumárneho a mimosúdneho pokračovania zistené, že ich nemožno položiť, alebo že to bude neužitočné.

 

Kán. 856 – § 1. Otázky sa majú klásť spravidla autoritou miestneho hierarchu obrátenej stránky, ktorý má dať druhej manželskej stránke lehotu na odpoveď, ak si ju vyžiada,                        s upozornením, že ak lehota uplynie bez využitia, jej mlčanie sa bude považovať za zápornú odpoveď.

§ 2. Je platné, ba aj dovolené, aby sama obrátená stránka položila otázky, hoci súkromne, ak sa nemôže zachovať vyššie predpísaná forma.

§ 3. V obidvoch prípadoch sa musí vo vonkajšom fóre legitímne zistiť, že otázky boli položené a s akým výsledkom.

 

Kán. 857 – Pokrstená stránka má právo sláviť nové manželstvo s katolíckou stránkou, ak:

1˚ druhá stránka odpovedala na otázky záporne;

2˚ bolo kladenie otázok legitímne vynechané;

3˚ nepokrstená stránka, či už jej boli položené otázky, alebo nie, prv zotrvávala v pokojnom spolunažívaní, a potom bez oprávneného dôvodu odstúpila; v tomto prípade má byť vykonané kladenie otázok podľa kán. 855 a 856.

 

Kán. 858 – Miestny hierarcha však môže z vážneho dôvodu dovoliť, aby pokrstená stránka, použijúc pavlovské privilégium, slávila manželstvo s nekatolíckou stránkou či už pokrstenou, alebo nepokrstenou, pri zachovaní predpisov kánonov o miešaných manželstvách.

 

Kán. 859 – § 1. Nepokrstený, ktorý má súčasne viac nepokrstených manželiek, si po prijatí krstu v Katolíckej cirkvi môže jednu z nich ponechať a ostatné manželky prepustiť, ak mu je ťažké zostať s prvou z nich; to isté platí o nepokrstenej žene, ktorá má súčasne viac nepokrstených manželov.

§ 2. V tomto prípade manželstvo má byť slávené právom predpísanou formou slávenia manželstva pri zachovaní toho, čo treba podľa práva zachovávať.

§ 3. Miestny hierarcha, majúc pred očami mravné, spoločenské, ekonomické podmienky miesta a osôb, sa má postarať o to, aby sa dostatočne zabezpečili potreby prepustených, podľa noriem spravodlivosti, lásky a slušnosti.

 

Kán. 860 – Nepokrstená stránka, ktorá po prijatí krstu v Katolíckej cirkvi nemôže obnoviť spolunažívanie s nepokrstenou manželskou stránkou z dôvodu zajatia alebo prenasledovania, môže sláviť iné manželstvo, hoci druhá stránka medzitým prijala krst, pri zachovaní predpisu kán. 853.

 

Kán. 861 – V prípade pochybnosti privilégium viery požíva priazeň práva.

 

Kán. 862 – Neužívané manželstvo môže z oprávneného dôvodu rozviazať rímsky veľkňaz na žiadosť obidvoch stránok alebo jednej z nich, hoci druhá stránka je proti tomu.

 

2˚  Odlúčenie pri trvaní zväzku

 

Kán. 863 – § 1. Nástojčivo sa odporúča, aby manželská stránka, vedená kresťanskou láskou             a majúca starosť o dobro rodiny, neodoprela odpustenie cudzoložnej stránke, a aby spoločenstvo manželského života neprerušila; má však právo prerušiť spoločenstvo manželského života, ak jej vinu výslovne alebo mlčky neodpustila, ak s cudzoložstvom nesúhlasila alebo ho nezapríčinila, alebo aj sama nespáchala cudzoložstvo.

§ 2. Za tiché odpustenie sa považuje to, keď nevinná manželská stránka po tom, ako nadobudla istotu o cudzoložstve, sa dobrovoľne s druhou stránkou s manželskou náklonnosťou stýkala; predpokladá sa však, ak počas šiestich mesiacov zachovávala spoločenstvo manželského života a neobrátila sa vo veci ani na cirkevnú alebo občiansku autoritu.

§ 3. Ak nevinná manželská stránka dobrovoľne prerušila spoločenstvo manželského života, musí do šiestich mesiacov predložiť kauzu odlúčenia kompetentnej autorite, ktorá prihliadajúc na všetky okolnosti má zvážiť, či nevinnú manželskú stránku nemožno priviesť k tomu, aby vinu odpustila a odlúčenie nepredlžovala.

 

Kán. 864 – § 1. Ak niektorý z manželov činí spoločný manželský život manželovi alebo deťom nebezpečným, alebo príliš ťažkým, poskytuje druhej stránke legitímny dôvod na odstúpenie na základe dekrétu miestneho hierarchu, a ak z oneskorenia hrozí nebezpečenstvo, aj na základe vlastného rozhodnutia.

§ 2. Partikulárnym právom cirkvi sui iuris môžu byť vzhľadom na národné zvyklosti a miestne okolnosti stanovené iné dôvody.

§ 3. Vo všetkých prípadoch treba po zaniknutí dôvodu odlúčenia obnoviť spoločenstvo manželského života, ak cirkevná autorita nestanovuje ináč.

 

Kán. 865 – Po odlúčení manželov sa vždy treba vhodne postarať o náležité materiálne zabezpečenie a výchovu detí.

 

Kán. 866 – Je chvályhodné, ak nevinná manželská stránka znova prijme druhú stránku do spoločenstva manželského života; v tom prípade sa zrieka práva na odlúčenie.

 

 

Kapitola VIII

Sväteniny, posvätné miesta a časy, kult svätých, sľub a prísaha

 

Art. I  – Sväteniny

 

Kán. 867 – § 1. Sväteninami, ktoré sú posvätnými znakmi a akoby napodobnením sviatostí, sa naznačujú a na príhovor Cirkvi dosahujú účinky najmä duchovné, ktoré pripravujú ľudí                  k účinnému prijímaniu sviatostí a posväcujú rozličné okolnosti života.

§ 2. Ohľadom svätenín sa majú zachovávať normy partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris.

 

Art. II – Posvätné miesta

 

Kán. 868 – Posvätné miesta, ktoré sú určené na Boží kult, nemôžu byť zriadené bez súhlasu eparchiálneho biskupa, ak spoločným právom nie je výslovne stanovené ináč.

 

1˚  Chrámy

 

Kán. 869 – Chrám je budova posvätením alebo požehnaním určená výlučne pre Boží kult.

 

Kán. 870 – Ani jedna budova určená na chrám sa nemá stavať bez výslovného písomného súhlasu eparchiálneho biskupa, ak spoločným právom nie je ustanovené ináč.

 

Kán. 871 – § 1. Posvätením sa zasväcujú chrámy katedrálne a ak je možné, chrámy farské, chrámy monastierov a chrámy pripojené k rehoľnému domu.

§ 2. Posviacka je rezervovaná eparchiálnemu biskupovi, ktorý môže udeliť splnomocnenie posvätiť chrám inému biskupovi; o vykonanom posvätení alebo požehnaní chrámu sa má vyhotoviť dokument, ktorý treba uchovať v archíve eparchiálnej kúrie.

 

Kán. 872 – § 1. V chrámoch sa zakazuje konať čokoľvek, čo sa nezlučuje s posvätnosťou miesta.

§ 2. Všetci, ktorých sa to týka, majú dbať o to, aby sa v chrámoch udržiavala taká čistota, aká prislúcha Božiemu domu a za použitia bezpečnostných prostriedkov chrániť veci cenné                  a posvätné.

 

Kán. 873 – § 1. Ak niektorý chrám už vôbec nemožno používať na Boží kult a nie je možné ho ani obnoviť, eparchiálny biskup ho môže odovzdať na profánne, ale nie nedôstojné používanie.

§ 2. Kde sa z iných závažných dôvodov odporúča, aby sa niektorý chrám ďalej nepoužíval na Boží kult, eparchiálny biskup ho môže po vypočutí mienky presbyterskej rady odovzdať na profánne, nie nedôstojné používanie so súhlasom tých, ktorí si naň legitímne uplatňujú práva, len keď preto spása duší neutrpí nijakú škodu.

 

2˚ Cintoríny a cirkevné pohrebné obrady

 

Kán. 874 – § 1. Katolícka cirkev má právo vlastniť vlastné cintoríny.

§ 2. Kde je to možné, Cirkev má mať vlastné cintoríny alebo aspoň priestory na občianskych cintorínoch určené pre zomrelých veriacich v Krista, ktoré treba v obidvoch prípadoch riadne požehnať; ak sa to však nemôže dosiahnuť, jednotlivé hroby sa majú požehnať počas pohrebu.

§ 3. V chrámoch sa zosnulí nemajú pochovávať, pri zamietnutí opačných zvykov, ak nejde              o takých, ktorí boli patriarchami, biskupmi alebo exarchami.

§ 4. Farnosti, monastiere a ostatné rehoľné inštitúty môžu mať vlastné cintoríny.

 

Kán. 875 – Cirkevný pohreb, ktorým Cirkev vyprosuje zomrelým duchovnú pomoc a vzdáva úctu ich telám, a súčasne živým prináša útechu nádeje, musí byť udelený všetkým zomrelým veriacim v Krista a katechumenom, ak toho nie sú pozbavení právom.

 

Kán. 876 – § 1. Pokrsteným nekatolíkom sa môže podľa rozumného úsudku miestneho hierarchu priznať cirkevný pohreb, ak nie je preukázaná ich opačná vôľa, a len keď vlastný vysluhovateľ nemôže byť prítomný.

§ 2. Deťom, ktoré rodičia mienili dať pokrstiť a iným, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom zdali blízki Cirkvi, ale zomreli skôr, ako prijali krst, môže byť udelený cirkevný pohreb, podľa rozumného uváženia miestneho hierarchu.

§ 3. Tým, ktorí si zvolili kremáciu svojho tela, ak nie je zrejmé, že to urobili vedení dôvodmi odporujúcimi kresťanskému životu, má sa udeliť cirkevný pohreb, avšak slávený takým spôsobom, aby nebolo neznáme, že Cirkev uprednostňuje pochovávanie tiel pred kremáciou,    a aby sa zamedzilo pohoršeniu.

 

Kán. 877 – Cirkevný pohreb treba odoprieť hriešnikom, ktorým ho nemožno priznať bez verejného pohoršenia veriacich v Krista, ak pred smrťou neprejavili nijaké znaky pokánia.

 

Kán. 878 – § 1. Pri slávení cirkevných pohrebov sa má zamedziť akékoľvek rozlišovanie osôb.

§ 2. Pri zachovaní kán. 1013 sa vrelo odporúča, aby eparchiálni biskupi, vždy keď je to možné, zaviedli prax, podľa ktorej by pri príležitosti cirkevných pohrebov boli prijímané len tie milodary, ktoré veriaci v Krista darujú dobrovoľne.

 

Kán. 879 – Po skončení pohrebu sa má podľa normy partikulárneho práva vykonať zápis do knihy zomrelých.

 

Art. III  – Dni sviatočné a dni pokánia

 

Kán. 880 – § 1. Sviatky a dni pokánia spoločné pre všetky východné cirkvi má právo ustanoviť, preložiť a zrušiť jedine najvyššia cirkevná autorita, pri zachovaní predpisu § 3.

§ 2. Ustanoviť, preložiť a zrušiť sviatky a dni pokánia vlastné jednotlivým cirkvám prislúcha aj tej autorite, ktorá ustanovuje partikulárne právo každej cirkvi, avšak s náležitým zreteľom na názor iných cirkví sui iuris a pri zachovaní predpisu kán. 40 §1.

§ 3. Dňami prikázaných sviatkov spoločnými pre všetky východné cirkvi okrem nedieľ sú deň Narodenia nášho Pána Ježiša Krista, Bohozjavenia, Nanebovstúpenia, Zosnutia Presvätej Bohorodičky Márie a deň Svätých apoštolov Petra a Pavla, pri neporušení partikulárneho práva cirkvi sui iuris schváleného Apoštolskou stolicou, ktorým sa niektoré dni prikázaných sviatkov môžu zrušiť alebo preložiť na nedeľu.

 

Kán. 881 – § 1. Veriaci v Krista sú viazaní počas nedieľ a prikázaných sviatkov zúčastniť sa Božskej liturgie alebo podľa predpisov či legitímneho zvyku vlastnej cirkvi sui iuris slávenia Božských chvál.

§ 2. Aby mohli veriaci v Krista ľahšie splniť túto povinnosť, ustanovuje sa užitočný čas, ktorý plynie od večierne vigílie, až do konca nedele alebo prikázaného sviatku.

§ 3. Veriacim v Krista sa vrelo odporúča, aby zvlášť v tieto dni častejšie alebo aj každodenne prijímali Božskú Eucharistiu.

§ 4. Veriaci v Krista sa počas týchto dní majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti vlastnej Pánovmu dňu alebo povinnému duševnému                       a telesnému oddychu.

 

Kán. 882 – Počas dní pokánia veriaci v Krista sú viazaní povinnosťou pôstu alebo zriekania sa, ktoré treba zachovávať spôsobom stanoveným partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris.

 

Kán. 883 – § 1. Ohľadom dní sviatkov a pokánia sa veriaci v Krista nachádzajúci mimo hraníc územia vlastnej cirkvi sui iuris môžu úplne prispôsobiť normám miesta, na ktorom sa nachádzajú.

§ 2. Ohľadom dní sviatkov a pokánia je v rodinách, v ktorých sú manželia zapísaní do rozličných cirkví sui iuris, dovolené zachovávať predpisy jednej alebo druhej cirkvi sui iuris.

 

Art. IV –  Kult svätých, posvätných ikon alebo obrazov a relikvií

 

Kán. 884 – Pre posilnenie svätosti Božieho ľudu Cirkev odporúča osobitnej a synovskej úcte veriacim v Krista svätú Máriu, vždy Pannu, Božiu Matku, ktorú Kristus ustanovil za matku všetkých ľudí a tiež podporuje pravdivý a autentický kult ostatných svätých, ktorých príkladom sa veriaci v Krista budujú a ich príhovorom sú podporovaní.

 

Kán. 885 – Verejným kultom je dovolené uctievať iba tých Božích sluhov, ktorých cirkevná autorita zahrnula do zoznamu svätých alebo blahoslavených.

 

Kán. 886 – Má sa zachovať prax predkladať posvätné ikony alebo obrazy v chrámoch na uctievanie veriacim v Krista spôsobom a podľa poriadku ustanovenými partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris.

 

Kán. 887 – § 1. Posvätné ikony alebo drahocenné obrazy, alebo také, ktoré sa vyznačujú starobylosťou, alebo umením vystavené v chrámoch k úcte veriacich v Krista, nemôžu byť premiestnené do iného chrámu, alebo scudzené bez písomného súhlasu hierarchu, ktorý v tej cirkvi vykonáva svoju moc, pri zachovaní kán. 1034 – 1041.

§ 2. Posvätné ikony alebo drahocenné obrazy sa nemajú reštaurovať bez písomného súhlasu tohto hierarchu, ktorý skôr, než ho udelí, má sa poradiť so znalcami.

 

Kán. 888 – § 1. Posvätné relikvie sa nesmú predávať.

§ 2. Význačné relikvie, ikony alebo obrazy, ktoré sú v niektorom chráme, ktorým ľud preukazuje veľkú úctu, sa nemôžu nijakým spôsobom platne scudziť ani natrvalo premiestniť bez dovolenia Apoštolskej stolice alebo patriarchu, ktorý ho nemôže dať bez súhlasu Stálej synody, pri zachovaní kán. 1037.

§ 3. Ohľadom opráv týchto ikon alebo obrazov sa má zachovávať kán. 887, § 2.

 

Art. V  – Sľub a prísaha

 

Kán. 889 – § 1. Sľub, to jest uvážený a slobodný prísľub daný Bohu o možnom a lepšom dobre, sa musí splniť z čnosti nábožnosti.

§ 2. Zložiť sľub sú schopní všetci, ktorí primerane užívajú rozum, ak im v tom nebráni právo.

§ 3. Sľub zložený z veľkého a nespravodlivého strachu alebo na základe podvodu je samým právom neplatný.

§ 4. Sľub je verejný, ak ho v mene Cirkvi prijíma legitímny predstavený; ináč je súkromný.

 

Kán. 890 – Sľub sám o sebe mimo skladajúceho nezaväzuje nikoho.

 

Kán. 891 – Sľub zaniká uplynutím času určeného na splnenie záväzku, podstatnou zmenou prisľúbeného predmetu, nesplnením podmienky, od ktorej sľub závisí alebo zánikom jeho cieľovej príčiny, dišpenzom a zámenou.

 

Kán. 892 – Kto má moc nad predmetom sľubu, môže záväzok sľubu pozastaviť na tak dlho, ako dlho mu plnenie sľubu spôsobuje ujmu.

 

Kán. 893 – § 1. Od súkromných sľubov môžu z oprávneného dôvodu dišpenzovať, len keď dišpenz nenarúša nadobudnuté právo iných:

1˚ sebe podriadených každý hierarcha, farár a miestny predstavený inštitútu zasväteného života, ktorý má moc riadenia;

2˚ ostatných veriacich v Krista vlastnej cirkvi sui iuris miestny hierarcha, ak aktuálne bývajú            v hraniciach územia jeho eparchie; a takisto farár miesta v hraniciach územia vlastnej farnosti;

3˚ tých, ktorí dňom a nocou žijú v dome inštitútu zasväteného života miestny predstavený, ktorý má moc riadenia a jeho vyšší predstavený.

§ 2. Tento dišpenz, za tých istých podmienok, ale len pre vnútorné fórum, môže byť udelený ktorýmkoľvek spovedníkom.

 

Kán. 894 – Sľuby zložené pred rehoľnou profesiou sa pozastavujú, kým sľubujúci zostáva              v monastieri, ráde alebo kongregácii.

 

Kán. 895 – Prísahu, to jest vzývanie Božieho mena za svedka pravdy, možno pred Cirkvou zložiť len v prípadoch stanovených právom; ináč neprivádza žiaden kánonický účinok.