Keď sme v predchádzajúcich dňoch prežívali tajomstvá Kristovho utrpenia, mohli sme si všimnúť, že pri Kristovom odsúdení i pri vymáhaní jeho popravy bol jeden z použitých argumentov ten, že sa mieša do politiky, že niečo robí, že niečo hlása, že chce jednoducho na tomto svete niečo zmeniť.. Evanjelista Lukáš uvádza, ako „ celé zhromaždenie vstalo, odviedli ho k Pilátovi a začali naňho žalovať: „Tohoto sme pristihli, ako rozvracia náš národ, zakazuje platiť dane cisárovi a tvrdí o sebe, že je Mesiáš, kráľ.“ (Lk 23. 1-2). Darmo Kristus o sebe hovorí, že jeho záujmy nie sú svetské, či mocenské, keď Pilátovi zdôrazňuje: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ A keby to aj Pilát bol pochopil, tak sa nakoniec nechal zastrašiť, keď Židia kričali: „Ak ho prepustíš, nie si priateľom cisára. Každý, kto sa vydáva za kráľa, stavia sa proti cisárovi. “Cisár, dane, svet … jedným slovom … politika. Ako sa ale má kresťan, zvlášť kresťanský laik stavať k politike? Čo je to pre neho politika. Je to naozaj len “panské huncútstvo”, ako sa jej na Slovensku ľudovo hovorí, alebo to vo svojej najhlbšej podstate môže a má byť skutočne “più alta forma di carità – najvyššia forma lásky”, ako to viackrát prízvukoval pápež Pavol VI.? Čo má byť ideálom kresťana? Útek zo sveta, alebo práca na zmene sveta? Ako máme vnímať „svet okolo nás?“
Máme byť vari vystrašení a stiesnení z toho, na čo upozorňuje sv. Ján evanjelista a síce, „ že celý svet je v moci toho Zlého…“ (1 Jn 5,10)? Ale veď ten istý evanjelista nám súčasne pripomína, že „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3,16-17). Pred týmito otázkami, zoči-voči tomuto zdanlivému rozporu, stojí veriaci, praktizujúci kresťan, teda človek, ktorý vidí zmysel svojej existencie nielen v snahe po naplnení vlastných bezprostredných elementárnych životných, ba niekedy iba akoby živočíšnych potrieb, ale v širšom horizonte uskutočňovania svojho povolania „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1,10), teda toho „sekulárneho povolania“ ktorého integrálnou súčasťou je aj záujem o veci verejné a snaha prispieť v miere svojich schopností a možností k spoločnému dobru. Predstava, že kresťania – a predovšetkým katolíci – by sa mali, maximálne, niekde v súkromí, iba nenápadne a potichučky modliť a byť vďační za to, že je im to dovolené, ale rozhodne by sa nemali miešať do politiky, je veľmi rozšírená a vôbec nie je nová. Krista obvinili z buričstva a z pokusu zmeniť systém, prvých kresťanov prenasledovali, lebo odmietali uznať božstvo rímskeho cisára a vyznávali, že “iba jeden je Pán” , ktorého “Boh nad všetko povýšil“ aby sa tak na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí (Flp 2, 10).
Historické revolúcie, ktoré položili základy moderných politických systémov v duchu hesla “rozboríme sveta starý základ … Posledná borba vzplála… náš svet postavíme si slávny“, videli neraz v Katolíckej cirkvi, a zvlášť v katolíkoch verných učeniu Cirkvi, úhlavných nepriateľov a ich prítomnosť v politickom živote bola vnímaná nanajvýš negatívne. Všetky totalitné systémy – od nacizmu a fašizmu cez komunizmus, až po vše-objímajúci relativistický pragmatizmus dnešných čias v jeho najrozličnejších ideologických a politických podobách, sa pri predstave existencie politiky motivovanej a orientovanej kresťansky, teda na základe hodnôt, ktoré predstavuje kresťanstvo, a zoči-voči katolíkovi, ktorý sa v duchu zásad svojej viery angažuje v politike, správajú ako býk k červenému súknu: záludne, zúrivo, frustrovane ale v konečnom dôsledku sebavyčerpávajúco a neúspešne. Byť dnes kresťanom, katolíckym laikom a angažovať sa v politike, je úloha nesmierne náročná a zodpovedná. Táto úloha nemôže byť nikdy splnená dostatočne, pokiaľ nebude chápaná ako služba, ako snaha o posväcovanie výkonu moci, ako ľudská účasť na Kristovom spasiteľskom diele. Bol nám do starostlivosti zverený svet a všetko čo je v ňom. Máme voči celému svetu, i voči každému človeku s ktorým vstupujeme do akejkoľvek formy vzťahu zodpovednosť. „Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti. Keď niekto hovorí, tak len ako Božie slovo; keď niekto slúži, tak len z moci, ktorú uštedruje Boh, aby bol vo všetkom oslávený Boh skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 4, 13).
Kristus nám svojim zmŕtvychvstaním otvára perspektívu ďaleko presahujúcu hranice politických systémov, volebných preferencií a volebných období, otvára nám perspektívu večného života v ktorom každý náš skutok, naše slovo i naše mlčanie, naše konanie i naša nečinnosť. Náš záujme i nezáujem o veci duchovné i o veci verejné nadobudnú novú hodnotu. Pripomína nám to slovami: No hovorím vám: Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia (Mt 12, 36)A slová rovnako ako skutky pretrvajú na večnosť a ovplyvnia ju. Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. “Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.
Zdroj: Vatikánsky rozhlas (2. 4. 2013)
