17. júla si Gréckokatolícka cirkev pripomína blahoslaveného hieromučeníka Pavla, prešovského biskupa.
Narodil sa 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch ako syn gréckokatolíckeho kňaza. Základnú školu navštevoval v Cigeľke, Bardejove a v Prešove. V Prešove – hlavnom centre Šariša, absolvoval gymnaziálne štúdiá a začal štúdium teológie, ktorú dokončil v Budapešti.
Prešovský biskup Ján Vályi ho 27. augusta 1911 vysvätil za kňaza. Rok pôsobil ako kaplán pri svojom otcovi v Cigeľke. Potom bol prefektom v eparchiálnom internáte a vyučoval náboženstvo na meštianskej škole. Neskôr zastával viaceré posty na biskupskom úrade a bol zároveň kaplánom v Sabinove.
V roku 1920 vstúpil do baziliánskeho kláštora na Černečej Hore pri Mukačeve a prijal rehoľné meno Pavol.
14. septrembra 1926 ho menovali za apoštolského administrátora Prešovskej eparchie a o šesť mesiacov neskôr, 25. marca bol v rímskej bazilike svätého Klimenta vysvätený za biskupa. Ako biskup pracoval na vzraste jemu zverenej cirkvi. Rozvíjal úctu k Najsvätejšej Eucharistii a k Božskému Srdcu. Zriaďoval nové farnosti na západe a zaslúžil sa o vznik prešovského sirotinca a gréckokatolíckeho gymnázia. Podporoval ďalšie už existujúce vzdeávacie inštitúcie a rozvíjal cez vydavateľstvo Petra publikačnú činnosť.
V roku 1939 dostal pod správu aj časť Mukačevskej eparchie, ktorá po vzniku prvej Slovenskej republiky ostala na jej území. V tomto období požiadal pre nezhody so štátnou mocou o uvoľnenie z úradu, no pápež ho namiesto toho 8. augusta 1940 vymenoval za prešovského sídelného biskupa. Počas druhej svetovej vojny ako jediný katolícky biskup verejne vystúpil proti deportáciam Židov.
Po skončení vojny pápež potvrdil jeho jurisdikciu na území celého Československa. Po nástupe komunistickej moci ho v roku 1950 počas Prešovského soboru uväznili a nasledujúci rok pre vlastizradu odsúdili na doživotie a stratu všetkých občianskych práv. Internovali ho vo viacerých väzniciach, fyzicky a psychicky mučili. Pápež Pius XII. ho svojím listom k sedemdesiatinám povzbudoval vo vytrvalosti.
17. júla 1960, v deň svojich 72. narodenín, zomrel. Pochovali ho pri leopoldovskej väznici v hrobe označenom číslom 681. V roku 1968 jeho pozostatky preniesli do Prešova. V roku 2001 ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil na Svätopeterskom námestí za blahoslaveného.
Ikonu bl. Pavla, ktorá je umiestnená v bratislavskej katedrále na pravo od ikonostasu a posvätil ju kardinál Jozef Tomko počas Tretieho eucharistického kongresu, 17. septembra 2005. Jej autorkou je Angelika Birošová Nedoroščíková z Prešova. Ide o ručne písanú pozlátenú ikonu na plátne a dreve, vyhotovenú vaječnou temperou podľa ikonopiseckej techniky.
Svätá veľkomučenica Marína
Jej meno má latinský pôvod a znamená „morská“.
Marína je panna a mučenica z Antiochie v Pizídii. Presnejšie historické údaje sa z jej života nezachovali. Podľa životopisnej legendy, ktorej autorom je istý Teotimos, a ktorá bola upravovaná, bola Marína dcéra pohanského kňaza v Antiochii. Otec ju pre kresťanskú vieru zavrhol. Ako legenda pokračuje, po náročnom boji s diablom a zázračnej vytrvalosti počas mučenia, ju pre jej kresťanskú vieru a pre vernosť panenstvu dal vlastný otec sťať.
V gréckej cirkvi si svätú Marínu, ktorá je na západe známa ako Margaréta z Antiochie, pripomínali už veľmi skoro, čo dokazujú aj mnohé kázne. Z východu sa od 7. storočia rozšíril jej kult aj na západ a v neskorom stredoveku sa tešil u ľudí mimoriadnej obľube.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa www.vatican.va a LThK spracoval Ján Sabol
