30. 1. Traja svätí svätitelia, veľkí veľkňazi Bazil Veľký, Gregor Teológ a Ján Zlatoústy
Dnešní traja hierarchovia a učitelia Cirkvi významnou mierou vplývali na Cirkev 4. storočia. Preniesli ju zo štruktúr uzavretých spoločenstiev do spoločenstva veriacich otvorených voči svetu, ktoré dokázalo viesť dialóg s okolitým svetom v sociálnej aj intelektuálnej rovine.
Týchto troch cirkevných otcov často zvyknú nazývať ekumenickí svätí. Vo východných cirkvách sa tešia obľube ako patróni vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií.
Pôvod dnešného sviatku vysvetľuje legenda. V 11. storočí sa vraj v Konštantínopole viedli spory, ktorý z týchto troch hierarchov bol najvýznamnejším. Jedna skupina uprednostňovala Bazila Veľkého, druhá Gregora Teológa a tretia dávala do popredia Jána Zlatoústeho. Nezhody medzi kresťanmi sa stupňovali, jednotlivé skupiny sa kvôli odlíšeniu začali nazývať Baziliáni, Gregoriáni a Johaniti. Božím riadením sa však títo traja svätitelia zjavili v roku 1084 svätému Jánovi, biskupovi z Euchaity (14. Jún) a povedali mu, že pred Bohom sú si rovní, nerobia medzi sebou rozdiely a navzájom si neprotirečia. Biskupovi Jánovi nariadili, aby sa spory zastavili a žiadali ho, aby sa ich spoločná spomienka slávila v jeden deň. Biskup Ján si ako deň spoločnej spomienky na nich vybral 30. Január. Tento deň znamenal koniec sporov a obnovenie pokoja v meste.
Svätý hieromučeník Hippolyt
Jeho meno má grécky pôvod a znamená „osloboditeľ koní“.
Cirkevný spisovateľ a protipápež Hippolyt pochádzal pravdepodobne z Malej Ázie alebo Alexandrie. Bol žiakom Ireneja z Lyonu, učeného presbytera a najplodnejšieho po grécky píšuceho cirkevného spisovateľa na západe. O Hippolytovi existuje len skromný počet svedectiev. Prudentiova báseň zo 4. storočia je len legendou. Hoci sa v roku 1551 na Hippolytovom cintoríne našla jeho socha, na podstavci ktorej boli vyryté názvy jeho diel, ostal jeho život neznámy, kým v roku 1842 v jednom z Atoských kláštorov nenašli jeho spis Philosophumena.
Hippolyt zastával za pápeža Viktora I. vplyvný úrad medzi rímskym klérom. V roku 212 počúval jeho kázne Origenes. Nasledujúci pápež Zeferinus si za spolupracovníka zvolil bývalého otroka Kalixta. Ním Hippolyt sociálne a morálne opovrhoval a obvinil ho z presadzovania trinitarného modalizmu.
Keď v roku 217 zvolili Kalixta za pápeža, Hippolyt to nezniesol, hoci Kalixt exkomunikoval Sabélia. Pretože Hippolyta s jeho prívržencami označili za Diteistov, oddelil sa Hippolyt od podľa neho „heretika“ Kalixta a dal sa zvoliť za protipápeža.
Kalixtovo pokrokové povolenie manželstiev medzi slobodnými a otrokmi, ktoré štát neuznával, označil Hippolyt ako trpenie konkubinátu a mierny edikt pre skutky kajúcnosti zasa ako navádzanie na uvoľnenosť a tým následné zruinovanie Cirkvi. Hippolytova schizma trvala aj za pápežov Urbana (222-230) a Ponciána (230-235). Cisár Maximinus Thrax (235-238) poslal Ponciána a Hippolyta na Sardíniu do vyhnanstva.
Keď sa tu Poncián v roku 235 vzdal svojho úradu, urobil to isté aj Hippolyt a napomenul svojich prívržencov, aby „nasledovali katolícku vieru“, a teda obnovili jednotu. Obaja zomreli v exile a 13. augusta 235/236 ich pochovali na odlišných miestach v Ríme ako mučeníkov.
Hippolyt je autorom biblických komentárov, apologetických a dogmatických diel, historických a cirkevnoprávnych spisov a homílií.
Ponúka najstarší typ exegézy, blízkej Justínovi, Irenejovi a Tertuliánovi. Zaoberá sa veľkými tradičnými témami pomocou vecnej alegórie a zrozumiteľnej predstavivosti bez špekulácie. Jeho cirkevný poriadok poukazuje na normy pochádzajúce z východu a zavádza kanonizáciu liturgie. Jeho boj ochránil Rím pred silným vplyvom antiochijského modalizmu a adopcianizmu, náukám popierajúcim božstvo Ježiša Krista. Hippolyt zdôrazňoval personalitu Slova a neupadol do Subordinacionizmu, čiže náuky o hierarchickom usporiadaní Najsvätejšej Trojice. Cirkev chápal ako pokračovanie Kristovho vykupiteľského diela, no pre mravný rigorizmus ju pojal veľmi úzko. Jeho štýl bol ľahko zrozumiteľný a živý. Svätý Hippolyt bol svedkom tradície.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa OCA, LThK spracoval o. Ján Sabol ml.
