Drahí kňazi, bratia a sestry!
Naša Východná cirkev spieva v jednej zo svojich slôh počas liturgie Štyridsiatnice: Pretrpeli sme mrazy pokušení. Prišiel čas duchovných kvetov… a prinášajme plody čností… Tento starobylý spev chce azda vyjadriť, že po počiatočných bojoch, rozhodnutiach, sebareflexii na začiatku pôstu, sme už dospeli do štádia, kedy má naša askéza zarodiť mnohoraké plody Božej milosti, ktorá dostala obnovený a hlavný priestor v našom živote.
Jednoducho však vyjadrené, jestvuje iba jeden kvet božej prirodzenosti, a tým je láska. Ako si všetci veľmi dobre pamätáme z morálnej teológie, bez nej je každá čnosť amorfná, beztvará. Nezaškodí si zas a znova vypočuť slová apoštola národov: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne.“ (1 Kor 13, 1 – 8a).
V úvode svojej encykliky Deus caritas est, vysvetľuje Benedikt XVI., čo by chcel touto encyklikou dokázať: vyvolať vo svete obnovený dynamizmus v úsilí dať ľudskou láskou praktickú odpoveď na Božiu lásku. Emeritný pápež ďalej hovorí, že vykonávanie charitatívnej služby je aktom Cirkvi ako takej, a že tak ako služba slova a vysluhovanie sviatostí, aj charita je súčasťou pôvodnej podstaty a poslania Cirkvi. (32) Nie je to teda iba nejaká pridaná hodnota, ku kresťanstvu, ktoré nosíme ako oblek. Patrí to k podstate Cirkvi, lebo ona má byť spoločenstvom, kde sa podľa slov sv. Pavla rozlieva v našich srdciach láska, skrze Ducha Svätého, ktorý nám bol daný. Biskupi a kňazi nesieme hlavnú zodpovednosť, aby sa aj v súčasnosti uskutočňoval program naznačený v Skutkoch apoštolov: „Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval“ (Sk 2, 44 –45).
„Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné. Apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť, veď medzi nimi nebolo núdzneho“.(Sk 4, 32 – 34a).
Vieme si predstaviť s akou mocou mohli apoštoli vydávať svedectvo o Kristovi, ktorý vstal z mŕtvych, a ktorý žije v ich komunitách, ak mohli svetu s istotou povedať: pozrite, medzi nami niet núdznych. Snáď nám to aj trochu objasní, prečo sú naše kázne, tak málo účinné. Kto z nás môže s istotou povedať: V mojej farnosti, v mojej diecéze, v mojom meste, niet núdznych kresťanov! Cirkev je spoločenstvo, ktoré je ustavične na ceste obrátenia. A túto hlbokú konverziu potrebujeme na prvom mieste my biskupi a kňazi. Všetci veľmi dobre chápeme, že to nie je otázka nariadenia, dekrétu či moralizovania. Musíme sa nechať skrz-naskrz preniknúť Božou láskou, ktorá sa zjavila v Kristovi Ježišovi. On to bol, ktorý umyl svojim apoštolom nohy, neprešiel nevšímavo okolo chorého pri rybníku, on to bol, ktorý sa dotkol malomocného, bolo mu ľúto zástupov a preto ich nakŕmil, on dal rybárom úlovok, a všímal si i takých, ktorí boli chudobní v úplne inom zmysle: Nikodém, Mária z Magdaly, Zachej, i toho, čo bol posadnutý plukom démonov. Pýta sa nás, pýta sa každého, kto sa hlási k nemu: Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo upadol do rúk zbojníkov? (Lk 10, 36). Ak sme úprimní odpovieme rovnako ako ten zákonník: „Ten čo mu preukázal milosrdenstvo“. A Ježišova reakcia? – Choď a rob podobne! (Lk 10, 37) Ježišov spôsob života sa má stať našou prirodzenosťou, nie len akousi vynútenou pózou.
Dobro má snahu (alebo schopnosť) šíriť sa, hovorí známa definícia. Ak teda v našich farnostiach vidíme skutočne núdznych, a to nehovorím o cudzích, ale o našich kresťanských bratoch a sestrách, musíme sa oprávnene pýtať, kde sa vytratil onen duch lásky, o ktorom svet povedal: Pozrite na nich, ako sa milujú.
V slove blížny cítime koreň slova blízkosť. Nedávno zosnutá Chiara Lubich, iniciátorka hnutia Fokoláre vyslovila myšlienku: Sme ako slnečné lúče. Čím sú bližšie k slnku, tým sú bližšie k sebe. Musíme sa veľmi vážne opýtať samých seba, mnohých kresťanov, alebo tých, čo sa za nich vyhlasujú: Povedz mi ako ďaleko máš k blížnemu, a ja ti poviem ako ďaleko máš k Bohu. Ako to, že to dobro, ktoré sa má šíriť, zostáva uzavreté iba v nás a nemá tú vitálnu silu kvasu, svetla, či soli, ktoré premenia všetko s čím prídu do styku? Mária naplnená Duchom Svätým sa ponáhľala k Alžbete. Svätý Pavol definoval tento zdroj svojej činnosti a svojho apoštolátu: „Caritas Cristi urget nos – Láska Kristova nás ženie!“ (porov. 2 Kor 5, 14).
V tejto súvislosti dáva Svätý Otec radu ako sa vyhnúť nebezpečenstvu činnosti a nebezpečenstvu znechutenia: Modlitba ako prostriedok vždy nového načerpania síl od Krista sa stane celkom konkrétnou naliehavou potrebou. Kto sa modlí, nemrhá časom, aj keď sa zdá, že situácia je naliehavá a treba konať. V našom každodennom živote potrebujeme hlboký vzťah s Bohom. Prišiel okamih, aby sme potvrdili dôležitosť modlitby vzhľadom na aktivizmus a hroziaci sekularizmus (porov. 36, 37).
Ako sme počuli v úvode, konkrétna láska patrí k podstate Cirkvi a pre tento svet je jej najviditeľnejším a aj najčitateľnejším znamením. Pomoc núdznym je azda jediným poľom pôsobnosti, kde nás svet chápe a akceptuje. Iba potom si môže všimnúť, že to robíme z iných pohnútok a čerpáme z iného zdroja.
Tak ako Panna Mária, ktorú nám v závere encykliky dáva Svätý Otec za vzor a príklad pomoci, Ježišovými slovami: Hľa, tvoja matka! Tieto slová sa stávajú v priebehu generácií vždy nanovo pravdivé. Mária sa skutočne stala Matkou všetkých veriacich. Ona nám ukazuje, čo je láska a kde má svoj pôvod.
Svätá Mária, Matka Božia, ty si dala svetu pravé svetlo, Ježiša, svojho Syna i Božieho Syna. Plne si sa odovzdala Božiemu volaniu a tak si sa stala prameňom dobroty, ktorá z neho prúdi. Ukáž nám Ježiša. Veď nás k nemu. Nauč nás poznávať ho a milovať, aby sme sa aj my mohli stať schopní pravej lásky a byť prameňmi živej vody uprostred smädného sveta. (42)
Drahí bratia, chcem vám zaželať požehnaný čas svätého veľkého týždňa, zavŕšený radosťou Kristovej Paschy. Modlime sa jeden za druhého o svetlo Ducha Svätého pri našom pôsobení i za to, aby Božia láska v nás priniesla plody nášho nového kňazského života.
vladyka Peter
