Už o niekoľko dní si zasadneme k štedrovečernému stolu. V našich domácnostiach sa rozžiari vianočný stromček a pod ním, či vedľa neho, bude neraz umiestnený betlehem. Papierový, figúrkový, s postavičkami z dreva, šúpolia, či porcelánu. Jednoducho povedané aj jasličky, či tzv. betlehem patria k vianočnej atmosfére. Tradícia zobrazovania Narodenia Pána je v Cirkvi prastará, jej prvý výtvarný prejav nachádzame už v rímskych katakombách sv. Prisky z 3. storočia. Východná cirkev vo vianočnom období vystavuje k osobitnej úcte ikonu Narodenia, hádam najznámejším vzorom je typ zhotovený ruským stredovekým ikonopiscom Andrejom Rubľovom. Na západe a taktiež aj vo väčšine našich chrámov vidíme iný spôsob sprítomňovania tajomstva Narodenia Pána, už spomenutý betlehem, či jasličky. Ľudové betlehemy a rozličné jasličkové pobožnost majú na našom území stáročnú tradíciu.
Keď budeme pri vianočných liturgických obradoch slávnostne spievať S nami Boh, na povečerii, či na utierni Sláva Tebi, pokazavšemu nam svit, Sláva vo vyšnich Bohu, Sláva na výsostiach Bohu, mali by sme si uvedomiť, že zrodenie slovanskej liturgie má tiež svoj vzťah k udalosti Narodenia. Aký? Žitie Konštantínovo hovorí: „Pápež prijmúc knihy slovenské, posvätil ich a položil na oltár v chráme Svätej Márie, ktorý sa volá Fatné a spieval s nimi liturgiu.“ (ŽK XVI). Fatné, po grécky, znamená jasle. Týmto výrazom je označená Bazilika S. Maria Maggiore. V nej sa totiž, pod hlavným oltárom, v striebornej skrini za kovovou platňou nachádzajú podľa tradície pozostatky jasličiek, v ktorých bol uložený malý Ježiš v Betleheme. Na tomto oltári boli schválené naše liturgické knihy a tu prvýkrát oficiálne znel liturgia v reči našich predkov.
Spomenuté jasličky v chráme Santa Maria Maggiore sa skladajú z piatich kúskov dnes už starobou sčernalého sykomorového a javorového dreva o rozmeroch 80×5 cm (1x) a 70×5 cm (4x) so zárezmi umožňujúcimi sformovanie jaslí vo forme X a dnes ich môžeme vidieť vystavené pod hlavným oltárom v skleneno-striebornom relikviári od majstra Valadiera – tento relikviár nahradil predchádzajúci, ktorý bol zničený počas napoleonskej okupácie Ríma. Relikvie jaslí boli prinesené do Ríma z Betlehema, ale presný dátum a okolnosti prenesenia nie sú historicky známe a jednoznačné. Niektorí autori spájajú existenciu relikvií jasličiek s činnosťou sv. Heleny, matky cisára Konštantína, ktorej vďačíme aj za nájdenie pozostatkov Svätého kríža, dnes uložených v inom rímskom chráme, Bazilike Svätého kríža. Podľa iných autorov je pravdepodobnejšie, že pozostatky betlehemských jaslí sa dostali do Ríma zásluhou jeruzalemského patriarchu sv. Sofrónia (+ 638), ktorý ich odniesol z Betlehema po tom, čo túto oblasť obsadili vyznávači islamu a do Ríma sa dostali za čias pápeža Teodora I. (642 – 649), jeruzalemského rodáka. V samotnom Betleheme je doložená úcta jasličiek už v 3. storočí. Spomína ich už Origenes (185 – 254), keď hovorí, že „v Betleheme sa nachádza jaskyňa (speluncum) v ktorej sa narodil Ježiš a jasle, v ktorých ležal zavinutý do plienok“ (Contra Celsum PG 11,765) a okolo roku 404 dosvedčuje úctu k jasličkám v Betleheme aj sv. Hieronym (Apol. ad libros Rufini 3,22 PL 23,473).
Takisto ako v prípade iných podobných relikvií viažucich sa k životu Pána Ježiša, alebo niektorých svätých, nie je vždy možné s historickou presnosťou a absolútnu nespochybniteľnosťou doložiť ich materiálnu autentickosť. V najhlbšej postate ide ale o to, že úcta relikvií sa viaže na nejakú pravdu viery, na nejaké tajomstvo zo života svätých, na nejakú udalosť z dejín Cirkvi a je často prejavom ľudovej nábožnosti. V podstate je táto úcta prejavom ľudovej nábožnosti. Je to ale vari málo, alebo niečo menejcenné?
O ľudovej nábožnosti hovorí Katechizmus (1676), že táto je vo svojom jadre súhrnom hodnôt, ktorým Boží ľud s kresťanskou múdrosťou odpovedá na veľké existenčné otázky. Katolícka ľudová múdrosť má schopnosť životnej syntézy. Takto tvorivo spája božské a ľudské, Ježiša Krista a Pannu Máriu, ducha a telo, spoločenstvo a ustanovizeň, osobu a komunitu, vieru a vlasť, rozum a cit. Táto múdrosť je kresťanským humanizmom, ktorý radikálne dosviedča dôstojnosť každej osoby ako Božieho dieťaťa, vytvára základné bratstvo, učí stretávať sa s prírodou, chápať prácu a poskytuje dôvody na radosť a dobrú náladu, a to aj uprostred veľmi tvrdého života. Táto múdrosť je aj pre ľud základným kritériom rozlišovania, evanjeliovým cítením, ktorým spontánne chápe, kedy sa v Cirkvi slúži evanjeliu a kedy sa ono vyprázdňuje a zadúša inými záujmami. Tieto prejavy sú predĺžením liturgického života Cirkvi, ale ho nenahrádzajú. Je potrebná pastoračná rozvážnosť, aby sa udržiavala a podporovala ľudová nábožnosť a, ak treba, aby sa očistilo a napravilo náboženské cítenie, ktoré stojí v pozadí týchto pobožností, a aby sa prehlbovalo poznanie Kristovho tajomstva.
Aj vo svetle týchto slov treba chápať úctu relikvií svätých, či iných ostatkov, ktoré sa viažu k životu Krista, Bohorodičky a svätých. Relikvia samotná, ako materiálny predmet, upozorňuje a vytvára vzťah k osobe s ktorou sa spája a je preto cenná nie pre svoju materiálnu hodnotu ale práve pre silu pravdy na ktorú upozorňuje. V tejto optike nie je vnímaná ako najpodstatnejší prvok absolútna a overiteľná historická autenticita niektorých relikvií, ale teologické posolstvo, ktoré v sebe skrývajú – odkaz na Kristovo vtelenie, na jeho pokoru a chudobu.
Pohľad na betlehemské jasle je pripomienkou toho, že Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom. Boh sa stáva človekom, prijíma ľudskú prirodzenosť, aby skrze jeho poníženie, smrť a vzkriesenie človek mohol prijať účasť na Božom živote, teda aby človek mohol byť zbožštený (theosis). Narodenie Ježiša oslavujeme v kontexte celého plánu spásy (a len v tejto súvislosti má svoj zmysel), preto sa v bohoslužobných textoch popri narodení/vtelení spomína aj Kristova smrť, vzkriesenie, vykúpenie ľudstva z hriechu…
Dôležitým aspektom je zjavenie sa Boha ľuďom. Boh sa zjavil sa človeku, aby mu zvestoval svoj plán spásy a ukázal svoju lásku. Kristus sa stáva dieťaťom, prichádza na svet v jaskyni, ktorá slúžila ako maštaľ pre dobytok. Stáva sa poníženým a bezbranným – a takým je celý svoj život až po smrť na kríži – ako dieťa, ktoré sa nedokáže brániť a nedokáže ublížiť. Vydáva sa do rúk ľuďom už pri svojom narodení, tak ako raz bude vydaný do rúk ľuďom pri ukrižovaní. Jasle pre dobytok nám ukazujú, že Kristus sa ponížil (gr. kenosis, csl. istoščánije), a to až medzi zvieratá. Človek sa totiž hriechom ponížil na úroveň zvieraťa, preto Kristus sa takto znižuje k nemu – je položený medzi zvieratami.
V týchto dňoch, keď je naša pozornosť sústredená na Betlehem, na jasličky, aj táto súvislosť nám dokazuje lásku Božieho dieťaťa, ktoré prichádza naozaj pre všetkých ľudí dobrej vôle, bez rozdielu rasy či reči. Božie slovo a liturgia prišli do nášho národa posvätené dotykom betlehemských jasieľ, liturgia je nerozlučne spätá s dejinami nášho národa. Kolískou našej duchovnosti sú vlastne betlehemské jasle. Vianoce nás teda prostredníctvom slávenej a žitej liturgie spájajú s celou tradíciou Cirkvi. Znovuprežívanie tajomstva Kristovho narodenia, ktoré oslavujeme počas Vianoc je symbolom spojenie s rodiacim sa a večne živým Slovom, ktoré na seba vzalo v konkrétnom historickom momente ľudskú podobu, a ktoré sa aj dnes opäť stáva Telom, aby prebývalo medzi nami.
Prevzaté z Vatikánskeho rozhlasu/sk
Vysielané 22. decembra 2013
