Pomocný biskup prešovskej archieparchie vladyka Milan Lach navštívil v dňoch 27. 8. až 1. 9. Bielorusko, a to na pozvanie tamojšieho apoštolského vizitátora pre gréckokatolíkov archimandritu Sergeja Gajeka. Dôvodom návštevy bola účasť na oslavách 100. výročia od narodenia biskupa Česlava Sipoviča M.I.C., apoštolského vizitátora pre Bielorusov v zahraničí (1960-1981). Vladyka Milan Lach sa počas svojho pobytu zúčastnil na oslavách v mestách Minsk a Druja a tiež viedol duchovné prednášky pre kňazov.
Minsk. Dni pamäti biskupa Sipoviča sa začali v sobotu 30. augusta o 10.00 hod. v gréckokatolíckej kaplnke spravodlivého Jozefa v meste Minsk. Archijerejskej liturgii predsedal vladyka Milan a v jej úvode veriacich pozdravil apoštolský nuncius v Bielorusku, arcibiskup Claudio Gugerotti.
Druja. V nedeľu pokračovali oslavy na severe Bieloruska, v regióne, kde sa biskup Sipovič narodil a študoval. V doobedňajších hodinách v jeho rodisku, ktoré sa volá Dedinka, vladyka Milan posvätil pamätník – hrob jeho rodičov s trochou zeme z jeho hrobu z Londýna, kde je pochovaný. Poobede pokračoval program v meste Druja pri lotyšských hraniciach, a to v kostole Najsvätejšej Trojice, ktorý spolu s kolégiom spravovali do začiatku druhej svetovej vojny otcovia mariani.
Prítomní sa pomodlili Akatist k presvätej Bohorodičke a po ňom nasledovala prednáška o živote a diele biskupa Sipoviča, ktorú predniesol o. Sergej Stasevič z Londýna, tajomník vizitátora pre Bielorusov v zahraničí – mitroforného protojereja Alexandra Nadsana. Nasledovalo odhalenie pamätnej tabule s bustou biskupa Česlava Sipoviča a posviacka ikony sv. Jozefa.
Slávnostnej sv. omši za účasti rímskokatolíckeho biskupa Vitebska Mons. Olega Boutkeviča, apoštolského vizitátora pre gréckokatolíkov v Bielorusku archimandritu Sergeja Gájeka, vladyku Milana Lacha, mnohých kňazov a veriacich, predsedal apoštolský nuncius v Bielorusku arcibiskup Claudio Gugerotti. Ten predniesol aj povzbudzujúcu homíliu v bieloruskom jazyku, čo prítomní veľmi ocenili.
O návšteve Bieloruska hovorí biskup Milan Lach.
Vladyka, môžete nám krátko opísať situáciu Gréckokatolíckej cirkvi v Bielorusku?
Situácia bieloruských gréckokatolíkov je ťažká. Po roku 1990 začínajú prakticky od nuly. Do druhej svetovej vojny mali okolo 40 farností. Nemajú svojho biskupa, čo považujem za veľkú škodu, lebo bez neho sa len ťažko dá vyjednávať s vládou či s inými inštitúciami. Je tam desať ženatých kňazov, traja redemptoristi a jeden studita. Jedna rehoľná sestra studitka. Chrámy žiadne, lebo si ich nemôžu postaviť. Božské liturgie slávia v domoch, kde majú domáce kaplnky. Niektorí videli živého gréckokatolíckeho biskupa po prvý krát, keď som tam slúžil archijerejskú božskú liturgiu.
Vladyka, čo vo Vás zanechalo najhlbšie dojmy?
Je to cirkev, ktorá má veľký duchovný potenciál, lebo ich predchodcovia trpeli, povedal by som, že ešte viac ako u nás. Len jeden príklad za všetko z jednej farnosti: v 1939 keď prišli sovieti, zatkli, mučili až k smrti istého gréckokatolíckeho kňaza. V roku 1942 prišli nacisti, vypálili túto farnosť okrem chrámu. V roku 1944 prišla sovietska armáda a vypálila aj cerkov. Teda, za päť rokov neostalo z farnosti nič. Mnoho kňazov a laikov tam pre vernosť Katolíckej cirkvi vylialo svoju krv a toto nemôže ostať bez odozvy.
V porovnaní s Gréckokatolíckou cirkvou v Bielorusku, sme na tom my na Slovensku omnoho lepšie. A to nás zaväzuje, raz budeme z toho musieť vydať počet.
Historická poznámka. Gréckokatolícka cirkev v Bielorusku – podobne ako Gréckokatolícka cirkev na Ukrajine – je dedičkou Brestskej únie (1595-1596), uzavretej v dobe, keď bolo Bielorusko súčasťou veľkého Poľsko-litovského štátu (únie). Koncom 18. stor. sa územie Bieloruska dostalo pod nadvládu cárskeho Ruska, čo malo za následok likvidáciu tamojšej Gréckokatolíckej cirkvi (Polock, r. 1839).
Po prvej svetovej vojne došlo v r. 1920 k rozdeleniu Bieloruska medzi Sovietskej Rusko a Poľsko, a tak sa spoločenstvo Bieloruskej gréckokatolíckej cirkvi s asi 30.000 veriacimi ocitlo pod vládou Poľska. V roku 1931 bol pre nich menovaný apoštolský vizitátor a v r. 140 exarcha. Po druhej svetovej vojne, keď sa Bielorusko stalo súčasťou Sovietskeho zväzu, bola táto Cirkev opäť likvidovaná a násilne pričlenená do Ruskej pravoslávnej cirkvi.
K obnove došlo až po páde komunizmu a vyhláseniu nezávislosti Bieloruska v r. 1991. Podľa výskumu ohľadom náboženskej príslušnosti, ktorý realizovala Bielorouská štátna univerzita v r. 1992, sa ku gréckokatolíckemu vyznaniu hlási okolo 100.000 Bielorusov.
Životopis
Biskup Sipovič sa narodil 8. decembra 1914 v roľníckej rodine v obci Dziedzinka v severozápadnom Bielorusku. Základnú školu v navštevoval v rodnej obci. Na jeseň r. 1928 pokračoval v štúdiu na gymnáziu, ktoré viedla rehoľa mariánskych otcov Nepoškvrneného počatia Preblahoslavenej Panny Márie v meste Druja.
Počas štúdia sa rozhodol zasvätiť svoj život službe Bohu a vlasti, a tak 1. augusta 1933 vstúpil do noviciátu mariánskych otcov; o rok neskôr zložil prvé rehoľné služby. Túžba po poznaní ho viedla do Vilniusu na Univerzitu Stefana Batoryho, kde v rokoch 1935-1936 študoval filozofiu a teológiu. Štúdium však nemohol dokončiť kvôli zložitej politickej situácii. V predvečer druhej svetovej vojny bol v júli 1938 spolu s ostatnými študentmi deložovaní z kláštora v Druji.
S požehnaním predstavených odišiel do Ríma, kde pokračoval v štúdiu na teologickej fakulte Pápežskej Gregorovej univerzite. V Ríme bol 16. júna 1942 vysvätený na kňaza východného obradu.
Pokračoval v štúdiu na Pápežskom východnom ústave (PIO), kde obhájil v decembri 1946 dizertačnú prácu na tému Bieloruská únia (Brestská únia). Popri štúdiu tiež vykonával v Ríme službu tajomníka Generálnej rady Kongregácie mariánskych otcov.
V roku 1947 ho Kongregácia pre východné cirkvi vymenovala za rektora Bieloruskej katolíckej misie východného obradu vo Veľkej Británii a v apríli toho istého roku začal svoju službu v Londýne.
V roku 1949 spolu s ďalšími spolupracovníkmi inicioval vysielanie vatikánskeho rozhlasu v bieloruskom jazyku.
Okrem kňazskej služby zohrával aktívnu úlohu v živote povojnovej bieloruskej emigrácie na Západe. V rokoch 1949-1960 pôsobil ako zástupca bieloruského centrálneho koordinačného výboru pre utečencov. Bol tiež členom britskej Asociácie Bielorusov.
Aktívne sa zapájal do činnosti anglicko-bieloruského kultúrneho združenia, kde prednášal historické a kultúrne eseje o Bielorusku.
Bol iniciátorom a zakladateľom Bieloruského domu oo. mariánov v Lodnýne.
Pápež Ján XXIII. ho v roku 1960 vymenoval za apoštolského vizitátora pre Bielorusov v zahraničí. 4. augusta toho istého roku prijal biskupskú chirotóniu. Po 120 rokoch – od likvidácie gréckokatolíckej cirkvi cárskymi orgánmi v r. 1839 v Polocku – dostali bieloruskí gréckokatolíci opäť biskupa.
V rokoch 1962-1965 sa biskup Sipovič zúčastnil na Druhom vatikánskom koncile, kde bol zvolený do komisie pre východné cirkvi.
V rokoch 1963-1969 vykonával funkciu generálneho predstaveného otcov mariánov.
Biskup Sipovič zomrel v Londýne 4. októbra 1981, kde je aj pochovaný.
Pripravil: Stanislav Gábor
