Vatikán 18. októbra 2014 – Počas 14. generálnej kongregácie dnes dopoludnia synodálni otcovia odsúhlasili Posolstvo III. mimoriadneho generálneho zhromaždenia Synody biskupov na tému: „Pastoračné výzvy vzhľadom na rodinu v kontexte evanjelizácie“, ktoré sa konalo vo Vatikáne 5. – 19. októbra 2014.
„My synodálni otcovia, zídení v Ríme okolo pápeža Františka na Mimoriadnom generálnom zhromaždení Biskupskej synody, sa obraciame na všetky rodiny rozličných kontinentov a najmä na tie, ktoré nasledujú Krista – Cestu, Pravdu a Život. Vyjadrujeme náš obdiv a vďačnosť za každodenné svedectvo, ktoré ponúkate nám i svetu vašou vernosťou, vašou vierou, nádejou a láskou.
Aj my, pastieri Cirkvi, sme sa narodili a vyrástli v rodinách s rozmanitými životnými príbehmi a skúsenosťami. Ako kňazi a biskupi máme skúsenosť živého kontaktu s rodinami, ktoré nám vyrozprávali a skutkami ukázali celý rad krás, ale aj námah.
Samotná príprava tohto synodálneho zhromaždenia, počnúc odpoveďami na dotazník zaslaný cirkvám po celom svete, nám umožnila načúvať hlasu mnohých rodinných skúseností. Náš dialóg v dňoch synody nás potom vzájomne obohatil a pomohol nám pozrieť sa na celú živú a komplexnú realitu, v ktorej rodiny žijú.
Predkladáme vám Kristove slová: «Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou» (Zjv 3, 20). Tak ako pri svojom putovaní cestami Svätej zeme Ježiš vchádzal do domov jej dedín, aj dnes prechádza ulicami našich miest. Vo vašich domovoch zakúšate svetlá a tiene, vzrušujúce výzvy, ale niekedy aj dramatické skúšky. Tiene môžu ešte viac zhustnúť a stať sa tmou, keď sa do samotného srdca rodiny vlúdi zlo a hriech.
Je tu v prvom rade veľká výzva vernosti v manželskej láske. Oslabenie viery a hodnôt, individualizmus, ochudobnenie vzťahov, stres z uponáhľanosti bez toho, aby sa človek zastavil a premýšľal, poznačujú aj rodinný život. Neraz sme takto svedkami manželských kríz, často riešených povrchne a bez odvahy k trpezlivému premýšľaniu, vzájomnému odpusteniu, zmiereniu a tiež obete. Zlyhania takto vedú k vzniku nových vzťahov, nových párov, nových civilných zväzkov a nových manželstiev, a vytvárajú sa rodinné situácie, ktoré sú komplikované a problematické vzhľadom na kresťanský život.
Medzi týmito výzvami chceme spomenúť aj ťarchu samotného života, mysliac na utrpenie, aké sa môže dostaviť pri dieťati so zdravotným postihnutím, pri vážnom ochorení, pri neurodegeneratívnych prejavoch v starobe, pri smrti milovaného človeka. Je obdivuhodná veľkodušná vernosť mnohých rodín, ktoré prežívajú tieto skúšky s odvahou, vierou a láskou, a nepovažujú ich za bremeno, ktoré ich ničivo gniavi, ale za niečo, čo im je darované a čomu sa oni sami darujú, vidiac utrpenie Krista v týchto chorých telách.
Myslíme na ekonomické ťažkosti, spôsobené zvrátenými systémami, «fetišizmom peňazí a diktatúrou ekonómie bez tváre i skutočne ľudského zámeru» (Evangelii gaudium, 55), ktorá ponižuje dôstojnosť ľudí. Myslíme na nezamestnaných otcov či matky, bezmocných tvárou v tvár primárnym potrebám ich rodín, a na mladých ľudí, ktorí sa nachádzajú uprostred prázdnych dní a bez očakávaní, a ktorí sa môžu stať korisťou úchyliek cez drogy alebo trestnú činnosť.
Myslíme aj na množstvo chudobných rodín, na tie, ktoré nastúpia na loď, aby dosiahli cieľ, kde by prežili, na utečenecké rodiny, ktoré z beznádeje migrujú naprieč púšťami, na tie, ktoré sú stíhané čisto pre svoju vieru a svoje duchovné a ľudské hodnoty, na tie, ktoré sú zasiahnuté brutalitou vojny a útlaku. Myslíme aj na ženy, ktoré sú obeťami násilia a sú vystavené zneužívaniu, obchodovaniu s ľuďmi, na deti a dospievajúcu mládež, zneužívaných dokonca aj tými, ktorí ich mali chrániť a umožniť im rásť v dôvere, a na členov toľkých rodín, ktoré sú ponižované a v núdzi. «Kultúra blahobytu nás znecitlivuje […] a všetky tie životy znivočené pre nedostatok príležitostí sa nám zdajú len akýmsi divadlom, ktoré však nami nijako nepohne» (Evangelii gaudium, 54). Vyzývame vlády a medzinárodné organizácie na podporu práv rodiny pre spoločné dobro.
Kristus chcel, aby jeho Cirkev bola domom s dverami vždy otvorenými pre prijatie, bez toho, aby vylúčila kohokoľvek. Sme preto vďační pastierom, veriacim a spoločenstvám, pripraveným sprevádzať a starať sa o vnútorné a sociálne zranenia párov a rodín.
* * *
Existuje však aj svetlo, ktoré svieti v noci, za oknami v domoch miest, v skromných obydliach predmestí alebo dedín, a dokonca aj v chatrčiach: svieti a zohrieva telo i dušu. Toto svetlo, prítomné v svadobnom príbehu manželov, sa rozsvecuje pri stretnutí: je to dar, milosť, ktorá sa prejavuje – ako hovorí kniha Genezis (2,18) –, keď sú jeden druhému tvárou v tvár ako opora v rovnosti a vzájomnosti. Láska muža a ženy nás učí, že každý z nich potrebuje toho druhého, aby bol sám sebou, zatiaľ čo zostáva odlišným od toho druhého vo svojej identite, ktorá sa otvára a odhaľuje vo vzájomnom obdarovaní. To je to, čo vyjadruje sugestívnym spôsobom žena v Piesni piesní: «Môj milý je môj a ja som jeho… Ja som môjho milého a môj milý je môj» (Pies 2,16; 6,3).
Cesta k tomu, aby toto stretnutie bolo autentické, sa začína zasnúbením, časom čakania a prípravy. Plne sa uskutočňuje vo sviatosti, kde Boh dáva svoju pečať, svoju prítomnosť a svoju milosť. Táto cesta zahŕňa aj sexualitu, nehu, krásu, ktoré pretrvávajú aj za bujarosť a sviežosť mladosti. Láska má tendenciu zo svojej podstaty byť navždy, až po darovanie svojho života za osobu, ktorú miluje (porov. Jn 15,13). V tomto svetle manželská láska, jedinečná a nedeliteľná, pretrváva napriek mnohým ťažkostiam ľudského ohraničenia. Je jedným z najkrajších zázrakov, a zároveň aj tým najbežnejším.
Táto láska sa šíri prostredníctvom plodnosti a životodarnosti, ktorá je nielen plodením, ale tiež darom božského života v krste, výchovou a katechézou detí. Je to dokonca schopnosť ponúknuť život, lásku, hodnoty, skúsenosti aj tým, ktorí nemohli mať dieťa. Rodiny, ktoré žijú toto žiarivé dobrodružstvo sa stávajú jasným svedectvom pre všetkých, najmä pre mladých ľudí.
Počas tejto cesty, ktorá je niekedy vysokohorským chodníkom, s námahami a pádmi, je tu vždy Božia prítomnosť a jeho sprevádzanie. Rodina to prežíva v láske a v dialógu medzi mužom a ženou, medzi rodičmi a deťmi, medzi bratmi a sestrami. Potom to prežíva v spoločnom načúvaní Božieho slova a v spoločnej modlitbe, malej oáze ducha, ktorú je treba vytvoriť na nejaký okamih každý deň. Je tu teda denný záväzok vzdelávania sa vo viere a k dobrému a krásnemu životu evanjelia, k svätosti. Na tejto úlohe sa často podieľajú starí otcovia a staré mamy a plnia ju s veľkou láskou a obetavosťou. Tak sa rodina prezentuje ako skutočná domáca cirkev, ktorá sa rozširuje na rodinu rodín, ktorou je cirkevné spoločenstvo. Kresťanské páry sú potom povolané, aby sa stali učiteľmi vo viere a láske pre mladé páry.
Potom je tu jeden ďalší výraz bratského spoločenstva a činorodej lásky, darovania, blízkosti núdznym, ktorí sú na okraji spoločnosti, chudobným, osamelým, chorým, cudzincom, ostatným rodinám v kríze, vedomí si slov Pána: «Blaženejšie je dávať, ako prijímať» (Sk 20,35). Je to dar materiálnych dobier, spoločenstva, lásky a milosrdenstva, rovnako ako svedectva o pravde, o svetle, o zmysle života.
Vrcholom, ktorý zbiera a zjednocuje všetky vlákna spoločenstva s Bohom a s blížnym je nedeľná Eucharistia, keď si rodina s celou Cirkvou sadne k stolu s Pánom. On sa dáva nám všetkým, pútnikom dejinami smerom ku konečnému cieľu stretnutia, keď «Kristus bude všetko vo všetkom» (Kol 3,11). Preto sme v prvej časti nášho synodálneho putovania uvažovali nad pastoračným sprevádzaním a nad pristupovaním rozvedených a znovu zosobášených ku sviatostiam.
My synodálni otcovia vás prosíme, aby ste kráčali s nami smerom k ďalšej synode. Nad vami bdie prítomnosť rodiny Ježiša, Márie a Jozefa v ich skromnom dome. My sa tiež spájame s rodinou z Nazareta, a vznášame k Otcovi všetkých našu modlitbu za rodiny zeme:
Otče, daruj všetkým rodinám prítomnosť silných a múdrych manželov, ktorí budú zdrojom slobodnej a zjednotenej rodiny.
Otče, daj, aby rodičia mali dom, kde budú žiť v pokoji so svojou rodinou.
Otče, daj, aby deti boli znamením dôvery a nádeje, a daj mladým odvahu k celoživotnému záväzku vernosti.
Otče, daj každému možnosť zarobiť si na chlieb svojimi rukami, zakusovať pokoj ducha a udržať zažatý plameň viery aj v dobe tmy.
Otče, daj nám všetkým vidieť rozkvet Cirkvi, stále viac vernej a dôveryhodnej, mesto spravodlivé a humánne, svet, ktorý miluje pravdu, spravodlivosť a milosrdenstvo.“
Zdroj: Vatikánsky rozhlas
Preklad: sr. Jaroslava Kochjarová CJ
