Na Veľký štvrtok, 2. apríla 2015 sa zišli do Katedrálneho chrámu Povýšenia vznešeného a životodarného Kríža v Bratislave kňazi bratislavskej eparchie, aby v spoločenstve so svojím biskupom Petrom Rusnákom slúžili sv. liturgiu. Boli medzi nimi aj hostia z Medzinárodného teologického inštitútu (ITI) v Trumau, (Rakúsko) – o. Juraj Terek, diakon Mihai Groza (z Rumunska, z eparchie Cluj-Gherla) a poddiakon Alexander Duľa (Eparchia Prešov).
Vo svojej homílii sa vladyka zamýšľal nad kňazskou identitou a zdôraznil, že kňaz si má uvedomiť, že svoje povolanie dostal ako dar, že to Boh ho vyvolil. Aby kňaz zostal verný svojmu povolaniu, má mať vo svojom živote pohľad neustále upretý na Ježiša. Kňaz má vo svojej pastoračnej práci sprítomňovať Božie milosrdenstvo a Božiu lásku, ktorú musí najprv zakúsiť vo svojom živote, aby ju potom mohol ohlasovať ľuďom.
Myro. Ako býva zvykom, pred modlitbou Otče náš vladyka Peter posvätil myro – vzácny voňavý olej, pripravený z tridsiatich troch vonných esencií, ktorý sa používa pri vysluhovaní sviatosti myropomazania (birmovania), ktorú vo východnom obrade udeľuje kňaz deťom hneď po sviatosti krstu.
Obrad umývania nôh. Na záver liturgického slávenia sa konal obrad umývania nôh, ktorý je vyhradený vo východnej cirkvi iba biskupovi. Po speve veršových sloh zaznela perikopa z Jánovho evanjelia o umývaní nôh apoštolom pri poslednej večeri, počas ktorej vladyka umyl nohy šiestim kňazom a šiestim laikom, medzi nim jednému manželskému páru z bratislavskej farnosti. Ako poslednému umyl nohy protosynkelovi, o. Vladimírovi Skybovi, ktorý predstavoval apoštola Petra. Po sv. liturgii nasledovalo agapé, ako vyjadrenie bratského spoločenstva kňazov a veriaich so svojim biskupom. Kňazi si nakoniec prevzali myro a rozišli sa do svojich farností na západnom a strednom Slovensku, v ktorých budú sláviť obrady Paschálneho trojdnia.
Z homílie
Vo svojej homílii sa vladyka zamýšľal nad významom kňazstva a vyzval kňazov, aby si dnes položili otázku, ktorú položili farizeji Jánovi Krstiteľovi: „Ty čo hovoríš o sebe? Kto si ty vlastne? Kto si? Čo si ty myslíš o sebe? A to je to, čo sa moderne tomu hovorieva – nájsť vlastnú identitu. Lebo ak kňaz, nemá jednoznačnú odpoveď na túto otázku, tak potom môže veľmi lavírovať aj vo svojom povolaní. Si liturgista? No, isteže. Aj to môžeme povedať. Si nejaký pastoračný pracovník s mládežou? Isteže, aj to. Si biblista? Aj to. Si kazateľ? Aj to. A vždy musíme povedať – aj to som, aj to som. Ale to nie je to, čo by vystihovalo – a cítime to všetci – čo by vystihovalo podstatu tvojho a môjho povolania, poslania kňaza, kňazskej identity.“
Vladyka ďalej zdôraznil, že v prvom rade sa musíme pozrieť na celý ten problém, „na kňazské povolanie, na celé kňazstvo z hľadiska toho, kto túto sviatosť, tento dar, toto povolanie udeľuje: a to je Ježiš Kristus. Základnou tézou a my to všetci veľmi dobre cítime a vieme o tom, a treba si ju vždy pripomínať je Ježišova veta: To nie vy ste si vyvolili mňa, ja som si vyvolil vás!
Čiže prvá vec je – že je to od Boha, Nikto z nás si to nevyvolil. To, čo si ľudia niekedy tak myslia, to, čo ešte prežíva možno v našich časoch, že byť kňazom je istý honor v našich regiónoch a v našich farnostiach : Nuž idem sa trochu zahrať na pána, idem mať nejakým spôsobom nejaký spoločenský štatút!, a pod. A všetci veľmi dobre vieme, že táto myšlienka, táto devíza už dávno neplatí a nebude platiť. V budúcnosti už vôbec nie. Iste, je niečo celkom iné, keď je úcta k tomuto stavu a vďačnosť.“
Vladyka ďalej poukázal na Ježišove slová, ktoré adresoval svojim učeníkom a adresuje ich aj dnes kňazom: „Posielam vás slúžiť, nie vyberať si popredné miesta; posielam vás slúžiť! Ak chceš byť šéfom vo farnosti, ak tam chceš byť jednotkou, buď posledný, buď služobníkom. Ježiš teda povoláva človeka – teba povolal k tomu, aby prejavil tým ľuďom službu, aby im poslúžil. Ježiš sa pozrel na zástupy a vidí to aj dnes, pozerá sa na nich s ľútosťou, so spoluúčasťou, lebo sú ako ovce bez pastiera.
Ježiš Kristus teda povoláva človeka, povoláva vás, povoláva muža k tejto službe. Po druhé, posiela nás slúžiť, aby sme my kňazi dávali ľuďom smer a najmä v tom slova zmysle, že najprv ho musíme mať my.“
Biskup Rusnák tiež kňazov vyzval, aby si dnes kládli tieto otázky: „Koho nasledujem ja? Koho nasleduješ ty? Akým smerom ideš? Lebo ak je vpredu, pred tým stádom slepý vodca, ako to dopadne? Podľa Ježišovho slova: Keď slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy. A ako si kňaz, ako si ja a ty, udržíme ten správny smer? Svätý apoštol Pavol povie: Bežte – nemusíme bežať, stačí, keď budeme kráčať – s očami upretými na Ježiša Krista. Ľudia veľmi ľahko spoznajú, či mám oči upreté na Ježiša Krista a podľa toho mňa alebo teba budú nasledovať. A mohli by sme takto pokračovať ešte dlho a dlho, a stále by sme viac a viac prenikali k identite kňaza. Ale keby sme to všetko zosumarizovali a hľadali tú jednu jedinú odpoveď, do ktorej by sa zmestilo úplne všetko, veľmi ľahko asi na to potom prídeme, a vieme to a tušíme túto odpoveď, že jediným motívom nášho povolania z Božej strany bola jeho láska. A tak jedinou odpoveďou tvojej služby voči Kristovi, alebo voči tejto sviatosti, voči tomuto stavu, voči tomuto poslaniu, ktoré sme dostali, môže byť tak isto iba láska. Žiadna iná odpoveď nejestvuje. Žiadna iná možnosť nejestvuje. Často krát sa však stáva, že keď chýba tento základný kameň celého nášho kňazstva, nahrádzame ho mnohorakou činnosťou a stávajú sa z nás dobrí murári, záhradníci, športovci, a neviem, čo ešte, lebo človek cíti ten defekt, cíti ten nedostatok a potrebuje ho nejako vyplniť.
Jeden teológ hovorí, že často krát sa pýtame pred vysviackou, aj počas kňazského pôsobenia, aké schopnosti, aké prednosti kvalifikujú tohto muža na to, aby sa stal kňazom? A malo by ich byť dostatočne veľa, aby sme povedali: Áno, tak tento môže byť. To sa skúma pri seminárskych skrutíniách a tak pod. A on hovorí: Málo kto sa však pýta: Je tento muž dostatočne slabý na to, aby prijal túto Ježišovu lásku? Tento Ježišov dar? Je dostatočne slabý na to, aby vedel, že tento dar dostal nezaslúžene? Je dostatočne slabý na to, aby mohol ísť s Kristovou silou voči tomuto svetu? Aby zviditeľňovali Božiu lásku, ktorá vo svojej slabosti víťazí nad týmto svetom. „Nebojte sa, ja som premohol svet!“ hovorí Ježiš Kristus. Si dostatočne slabý na to, aby si toto pochopil? Som dostatočne slabý na to, aby som toto prijal? Som dostatočne slabý na to, aby som toto žil? Potom sa môžeš postaviť k prestolu, chváliť a velebiť Boha za všetko, čo mi preukázal.“
Na záver slávenia vladyka Peter zaželal kňazom požehnanú Paschu a tiež to, aby mohli s istotou o sebe povedať . „Ja som ten, ktorý uveril v Božiu lásku! Ja som ten, ktorý ju chce zvestovať. Kristus sa ma pýta: Miluješ ma viac? Pane, ty vieš všetko! Pri všetkej mojej biede, úbohosti a hriechu, ty vieš, že ťa mám rád.“
-sg-
