Kvetná nedeľa ohlasuje víťazstvo ako triumf Božieho kráľovstva, ako prijatie svojho jediného Kráľa, Ježiša Krista, svetom.
Z liturgického hľadiska sa Lazárova sobota javí ako predsviatok Kvetnej nedele, v ktorú oslavujeme Pánov vstup do Jeruzalema. Tieto dva sviatky majú spoločnú tému: triumf a víťazstvo. Sobota odhaľuje nepriateľa, ktorým je smrť, nedeľa ohlasuje víťazstvo ako triumf Božieho kráľovstva, ako prijatie svojho jediného Kráľa, Ježiša Krista, svetom. Slávnostný vstup do svätého mesta bol v Ježišovom živote jeho jediným viditeľným triumfom. Až do toho dňa Ježiš dobrovoľne odmietal akýkoľvek pokus oslavovať ho. Len šesť dní pred Paschou Ježiš nielenže rád akceptuje túto príhodu, ale ju aj vyvolá. Tým, že do bodky dovŕšil to, čo povedal prorok Zachariáš – „hľa, tvoj kráľ ti prichádza… nesie sa na oslovi (Zach 9,9) –, Ježiš jasne ukázal, že chcel byť uznaný a hlasne uvítaný ako Mesiáš, Kráľ a Vykupiteľ Izraela. Evanjeliové rozprávanie zdôrazňuje v skutočnosti všetky tieto mesiášske črty: palmové ratolesti, volanie hosana, prevolávanie Ježišovi ako synovi Dávida a Kráľovi Izraela. Dejiny Izraela dosahujú svoj účel: taký je zmysel tejto príhody. Zmyslom dejín Izraela bolo ohlásiť a pripraviť Božie kráľovstvo, príchod Mesiáša. Dnes sú tieto dejiny dovŕšené, pretože kráľ vstúpi do svojho svätého mesta, a v kráľovi sa naplnia všetky proroctvá a celé očakávanie Izraela. Kráľ slávnostne otvára svoje kráľovstvo.
Liturgia Kvetnej nedele pripomína túto príhodu; s ratolesťami v rukách sa stotožňujeme s jeruzalemským ľudom, s ním pozdravujeme pokorného Kráľa, pričom mu voláme hosana. Ale aký má zmysel toho všetko pre nás dnes?
Predovšetkým vyznávame, že Kristus je náš Kráľ a náš Pán. Veľmi často zabúdame, že Božie kráľovstvo už bolo inaugurované a že v deň svojho krstu sme sa stali jeho občanmi a sľúbili sme, že svoju vernosť tomuto kráľovstvu budeme klásť nadovšetko. Musíme vždy pamätať, že niekoľko hodín Kristus bol naozaj Kráľom na zemi, v tomto svete, ktorý je náš. Len niekoľko hodín a v jedinom meste. Ale ako sme v Lazárovi spoznali obraz každého človeka, tak môžeme vidieť v tomto meste mystické centrum sveta a celého stvorenia. Taký je biblický zmysel Jeruzalema, ohniska celých dejín spásy a vykúpenia, svätého mesta príchodu Boha. Preto kráľovstvo slávnostne otvorené v Jeruzaleme je univerzálnym kráľovstvom, ktoré zahŕňa všetkých ľudí a celé stvorenie… Niekoľko hodín, a napriek tomu tieto hodiny sú rozhodujúce; je to Ježišova hodina, hodina, keď Boh dovŕšil každý svoj sľub a každú svoju vôľu. Táto hodina je na konci celého prípravného procesu, ktorý je zjavený v Biblii. Táto hodina je zavŕšením všetkého, čo Boh urobil kvôli človeku. A tak táto krátka hodina Kristovho pozemského triumfu nadobúda večný význam. Uvádza realitu kráľovstva do nášho času, do všetkých hodín, pričom z tohto kráľovstva robí to, čo dáva času zmysel a konečný účel. Od tejto hodiny bolo kráľovstvo zjavené svetu a jeho prítomnosť súdi a premieňa ľudské dejiny. A keď v najslávnostnejšej chvíli liturgickej slávnosti prijímame ratolesť z rúk kňaza, obnovujeme svoju prísahu svojmu Kráľovi a vyznávame jeho kráľovstvo ako konečný účel a náplň svojho života. Vyznávame, že všetko v našom živote a vo svete patrí Kristovi, že nič nemôže byť odňaté jedinému a jednému Pánovi a že nijaká oblasť našej existencie sa nevymyká jeho moci, jeho spáse a jeho vykupiteľskému činu. A ohlasujeme univerzálnu a úplnú zodpovednosť Cirkvi za dejiny ľudstva a dosvedčujeme jej univerzálnu misiu.
Avšak vieme, že Kráľ, ktorému prevolávali na slávu Židia a ktorému prevolávame na slávu my dnes, kráča na Golgotu, ku krížu, k hrobu. Vieme, že tento krátky triumf je len prológom jeho obety. Ratolesti v našich rukách preto znamenajú našu pripravenosť a ochotu nasledovať ho po ceste obety, naše prijatie obety a naše zrieknutie sa samých seba jej jedinou kráľovskou cestou, ktorá vedie do kráľovstva.
Toto slávenie, tieto ratolesti ohlasujú našu dôveru v Kristovo konečné víťazstvo. Jeho kráľovstvo je ešte skryté a svet ho nepozná. Kristovho kráľovstvo žije tak, akoby sa rozhodujúca udalosť nikdy nestala, akoby Boh nezomrel na kríži a akoby v ňom človek nevstal z mŕtvych. No my kresťania veríme v príchod tohto kráľovstva, v ktorom Boh bude všetko vo všetkom a Kristus bude jediným Kráľom.
V našich liturgických sláveniach si pripomíname udalosti z minulosti; ale celý zmysel a účinnosť liturgie spočíva vlastne v premieňaní spomienky na skutočnosť. V Kvetnú nedeľu je skutočnosťou, o ktorú ide, naša zviazanosť s Božím kráľovstvom a naša zodpovednosť zaň. Kristus už viac nevstúpi do Jeruzalema; urobil to raz a navždy. Kristus nepotrebuje „symbol“, pretože Kristus nezomrel na kríži, aby sme večne mohli „chápať symbolicky“ jeho život. Kristus chce od nás reálne prijatie kráľovstva, ktoré nám priniesol… A ak nie sme ochotní byť úplne verní prísahe, ktorú obnovujeme každý rok v Kvetnú nedeľu, ak naozaj nie sme rozhodnutí urobiť z kráľovstva meradlo celého svojho života, tak naše slávenie nemá nijaký zmysel a nijaký význam nemajú ani ratolesti, ktoré si odnášame z chrámu domov.
Z taliančiny preložil o. Ján Krupa
Zdroj: Konzervatívny denník Postoj
