Veľký štvrok 2025
Na Veľký štvrtok poobede, za hojnej účasti Božieho ľudu, slávil vladyka Peter Rusnák spolu s vladykom Milanom Lachom a s viacerými kňazmi i dvoma diakonmi v Katedrálnom chráme Povýšenia vznešeného a životodarného Kríža v Bratislave Božskú liturgiu sv. Bazila Veľkého s večierňou. Na záver slávnosti sa konal obrad umývania nôh, počas ktorého obaja vladykovia umyli nohy kňazom i sebe navzájom.
Z homílie
Vladyka Peter vo svojej homílii vychádza zo slov starogréckeho historika, spisovateľa, mysliteľa, filozofa Plutarcha, ktorý v jednom svojom diele napísal túto myšlienku: „Keby si precestoval aj celý svet, nájdeš mestá, kde nevedia čítať, mestá bez kráľov, bez hradieb a bez palácov, bez striebra a bez peňazí, bez divadiel a bez gymnázií. Ale mestá bez chrámov a bez bohov, čo by nevedeli ani o modlitbách, ani o prísahách na bohov, mestá bez obetí, ktorými ľudia zvolávajú šťastie a odháňajú nešťastie, nik veru nevidel, ani nikdy neuvidí.“
Ako vladyka uviedol, „na to, aby človek prišiel prirodzeným rozumom na to, že niekto tento svet stvoril, či už ho nazve bohom , božstvom, nejakým duchovným princípom, že tento svet riadi a udržuje, dal mu nejaké zákony, ktoré my len objavujeme – na to stačí prirodzená inteligencia a prirodzená viera, naturálna viera, prirodzené náboženstvo. Na to, aby človek prišiel na to, že existujú nejaké morálne zákony, ktoré takisto on neustanovil , ale ktoré sa snaží plniť a ktoré by mali byť základom spoločného života, na to stačí prirodzená náboženskosť. Prísť na to, že jestvuje nejaký duchovný princíp, ktorý ty, či už ho nazveš Bohom alebo božstvom alebo ja neviem kým, že ho musíš prosiť, že on je všemohúci, že on je nad tebou a ty musíš prinášať obety a modlitby a liturgické a duchovné obrady, aby si si ho naklonil, na to stačí skutočne prirodzená náboženskosť.
Boh zostúpil a stal sa človekom
Človek by nikdy nebol prišiel na to, ani vo sne by mu to nenapadlo, a možno že ani nám to tak-ako sa hovorí ľudovo nedocvaklo, že Boh sa stane človekom, zostúpi z neba, z tej transcendencie, zo svojho trónu, stane sa človekom úplne prirodzeným ako my, podobným vo všetkom, že si kľakne pred človeka, a bude mu slúžiť. Tak na toto nikto nepríde. Boh je vždy v očiach toho prirodzene náboženského človeka tak niekde vysoko, ďaleko a hroziaci trestami, zvrchovaný Pán, ktorý si robí, čo chce a teda ty musíš napínať svaly a schopnosti, svoje náboženské, duchovné, religiózne, aby si si ho nejako udobril a spravil si z neho priateľa, lepšie povedané spravil si z neho sluhu, aby on robil to, čo ty chceš.
Boh si kľaká pred človeka, pred ľudstvo, aby mu poslúžil
Dnešný sviatok, dnešný deň, v tejto svätej liturgii sa stane presný opak. Boh prichádza, aby poslúžil tebe. Kľakne si pred teba, kľakne si ako keby pred toto ľudstvo a prosí: Prosím ťa, všimni si moju lásku. Prosím ťa všimni si, ako ťa mám rád. Prosím ťa, všimni si, že ja ťa ľúbim. Ja som tvoj priateľ, ja som ťa stvoril, ja som tvoj Pán, ako hovorilo aj Písmo sväté: Vy ma voláte Pane, Učiteľu a dobre hovoríte, lebo to som (porov. Jn 13,13). Ja si kľakám pred teba, aby som ti poslúžil. A to nielen v tom evanjeliovom obraze umývania nôh, ktorý my budeme tu tak povediac imitovať, ale práve v tejto liturgii. Koho by bolo napadlo, že Boh povie: Jedzte ma! Ja sa ti darujem ako pokrm. Ja sa ti darujem ako nápoj. Prečo? Aby som žil v tebe. Aby si ty mohol a aby si ty mohla robiť to isté. Vidieť túto lásku a konať tak isto.
Toto je dôvod, pre ktorý to Boh robí: aby sme žili v tej istej láske. On tu nechal spoločenstvo Cirkvi, spoločenstvo kresťanov, ktoré má zobraziť, ktoré má predstaviť svetu túto božiu lásku. Lebo svet neverí, že taká láska existuje. Svet má hranice, ktoré tú lásku zatvárajú do tých bežných kritérií: má dať a dal. Ako mne ty – tak je tebe. Ak ma pekne pozdravíš, tak ja ti odzdravím. Ak sa usmeješ, ja sa usmejem. Ak som ti niečo požičal, čakám, že mi to vrátiš.
Ježiš Kristus sa nám dáva ako pokrm a nápoj, aby žil v nás
Ježiš Kristus povie: Toto nie je obraz božej lásky. Obraz božej lásky je – láska k nepriateľovi, láska k tomu, kto mi ubližuje, láska k tomu, kto ma ohovára, láska k tomu, kto ma posudzuje. A uznajte, na tento typ lásky ani ty, ani ja, nikto z nás tu, ako sme, nie je stavaný. Túto lásku priniesol Ježiš Kristus a chce žiť v tebe. A preto sa dáva ako pokrm, preto sa dáva ako nápoj. A toto človeka nemohlo nikdy napadnúť. Prirodzene náboženský človek si vytvára koncepty boha, kde je treba nájsť špeciálne miesta , treba stavať chrámy atď. To všetko sú dobré praktiky – liturgické, náboženské, cirkevné, atď. Ale že Boh chce žiť v tebe, Boh chce žiť vo mne, a mne slúžiť natoľko, že sa obetuje za človeka, za mňa a za teba – to je vrchol, to je vrchol lásky. A túto lásku my dnes oslavujeme.
Naplnení Kristovou láskou
Kiežby platili tie slová Plutarcha trošku v pozmenenej podobe:. Môžeš precestovať celý svet, stretneš sa s takými ľuďmi, onakými ľuďmi, také mestá, onaké mestá, ale všade by mal človek naraziť na spoločenstvo kresťanov. Na spoločenstvo Cirkvi, ktoré zvestuje a predstavuje tento znak: znak lásky. Ako Otec miluje svojho Syna, a Syn Otca v Duchu Svätom, toto je znak skutočnej Cirkvi a prítomnosti Krista v nej. O tom môžeme vydať toto svedectvo, že tu na tejto liturgii sme neboli nadarmo. My tu chodíme a prichádzame práve preto, aby sme odišli naplnení láskou Kristovou a túto mohli darovať svetu.
Sláva Isusu Christu!
Fotografie sú vo fotogalérii.
-sg-
