Bazilika svätého Petra, piatok, 2. mája 2025
V siedmy deň Novendiales, v piatok 2. mája 2025 sa na slávení svätej omše za zosnulého pápeža Františka v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne okrem kardinálov zúčastnili aj predstavitelia východných katolíckych cirkví, medzi nimi aj prešovský arcibiskup kyr Jonáš, metropolita Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Eucharistické slávenie malo na starosti Dikastérium pre východné cirkvi a predsedal mu kardinál Claudio Gugerotti, ktorý do úmrtia pápeža Františka viedol toto dikastérium.
Smrťou pápeža (v čase sede vacante) prefekti dikastérií strácajú svoje funkcie; na udržanie bežnej prevádzky zostávajú vo funkciách sekretári jednotlivých dikastérií spolu so svojím personálom. Výnimku tvoria: camerlengo Svätej rímskej Cirkvi (v súčasnosti kardinál Kevin Farrell), veľký penitenciár (kardinál Angelo De Donatis), pápežský vikár pre Rímsku diecézu (kardinál Baldassare Reina), vikár Vatikánskeho štátu a archipresbyter Baziliky sv. Petra (kardinál Mauro Gambetti).
V homílii kardinál Gugerotti poukázal na bohatstvo spirituality kresťanského Východu a dodal, „pápež František, ktorý nás učil milovať rozmanitosť a bohatstvo prejavu všetkého, čo je ľudského, sa dnes, verím, raduje, keď nás vidí spolu modliť sa za neho a na jeho.“
________________________
Homília kardinála Claudia Gugerottiho, ex-prefekta Dikastéria pre východné cirkvi pri svätej omši v siedmy deň Novendiales
Vaše Blaženosti, ctihodní otcovia kardináli, bratia a sestry,
pred niekoľkými dňami sme sa modlili pri mŕtvom tele nášho Svätého Otca Františka a nad týmto telom sme vyznali našu neochvejnú vieru vo vzkriesenie mŕtvych. V týchto dňoch naďalej trvá naša istota a prosba, aby Pán milosrdne zhliadol na svojho verného služobníka.
Vzkriesenie totiž, ako nám pripomína prvé čítanie, nie je javom vlastným ľudskej prirodzenosti. Je to Boh, ktorý nás vzkriesil svojím Duchom. Z vôd krstu sme vzišli ako nové stvorenia, Boží príbuzní, jeho blízki, alebo, ako hovorí svätý Pavol, adoptívni synovia a už nie otroci. A práve preto, že sme synovia, môžeme v tom istom Duchu volať: „Abba, Otče“. S týmto volaním sa spája celé stvorenie, ktoré v pôrodných bolestiach očakáva svoje uzdravenie. Stvorenie a ľudská bytosť majú dnes zdanlivo len malú hodnotu. A predsa sú medzi nami kardináli, ako napríklad tí z Afriky, ktorí spontánne cítia krásu plodov týchto bolestí, lebo nový život má pre ich národy neoceniteľnú hodnotu.
Objavuje sa aj téma stvorenia ako spoločníka ľudstva na jeho ceste a ako niečo, čo s ním je solidárne, tak ako ono žiada solidaritu od ľudského rodu, aby bolo rešpektované a uzdravené. Táto téma bola veľmi blízka nášmu pápežovi Františkovi.
Všade okolo seba počujeme volanie stvorenia a v ňom volanie toho, kto je určený na slávu a kto je cieľom, pre ktorý bolo stvorenie zamýšľané: ľudská osoba. Kričí zem, ale predovšetkým kričí ľudstvo zmietané nenávisťou, ktorá je zase výsledkom hlbokého znehodnotenia hodnoty života, ktorý, ako sme počuli, je pre nás kresťanov účasťou na Božej rodine, až po telesnú a pokrvnú jednotu s Kristom Pánom, ktorého slávime v tejto sviatosti Eucharistie.
Veľmi často sa toto zúfalé ľudstvo snaží vyjadriť vo svojom volaní modlitbu a prosbu k Bohu života. A práve vtedy, ako nám pripomína svätý Pavol, pôsobí v nás Duch a premieňa naše mlčanie a nevyjadrené slzy na prosbu k nášmu Bohu a [prihovára sa za nás] nevysloviteľnými vzdychmi alebo, ako sa to dá tiež preložiť, nevýslovným, tichým stonaním. Toto je výraz, ktorý je veľmi drahý východnému kresťanskému svetu, ktorý v neschopnosti vyjadriť Boha (apofasis) vidí jednu z charakteristík teológie: kontempláciu nepochopiteľného, márnu snahu odhaliť najvyššiu pravdu a teda, v najlepšom prípade, možnosť povedať, ako to zopakuje na Západe svätý Tomáš Akvinský, nie to, čo Boh je, ale to, čo nie je.
Tu je veľké poučenie pre nás, ktorí sa často cítime ako páni Boha, dokonalí znalci pravdy, zatiaľ čo sme len pútnikmi, ktorým bolo dané Slovo, ktoré je vteleným Synom Božím, lebo to, čo nám bolo dané ako dar – život v Božej sláve, je len ovocím milosti a vliatím Ducha Svätého, ktorý nás robí „duchovnými“. A na Východe sú duchovným otcom a matkou mních, mníška alebo akýkoľvek vodca tých, ktorí hľadajú Boha. Aj my na Západe, ešte skôr ako sme týchto ľudí nazvali duchovnými „vodcami“, sme ich nazývali duchovnými otcami a matkami. Zaujímavá premena.
V tejto Eucharistii sa chceme zjednotiť, ako vieme a ako dokážeme, aj napriek našej vyprahnutosti, rozptýlenosti, neustálej strate sústredenia na to, čo je potrebné, s nevysloviteľným vzdychom Ducha, ktorý volá k Bohu to, čo je mu milé a čo plne vyjadruje stonanie našej prirodzenosti, ktoré nevieme vyjadriť slovami, aj preto, že si nedoprajeme –zmietaní zhonom – čas na to, aby sme spoznali seba samých, aby sme spoznali Jeho, aby sme Ho vzývali. Svätý Augustín nás pozýva, aby sme vstúpili do seba samých, lebo práve tam možno nájsť autentický zmysel, ktorý nielen vyjadruje to, čím sme, ale volá k Otcovi, že potrebujeme byť milovanými deťmi, opakujúc: „Abba, Otče“: „Noli foras ire, in te ipsum redi; in interiore homine habitat veritas“.
Kto miluje svoj život, stratí ho – pripomína nám evanjelium podľa Jána – a kto nenávidí svoj život, nájde ho. V tejto extrémnej vete Pán vyjadruje našu špecifickosť kresťanov, ktorých svet považuje za nasledovníkov porazeného, premoženého životom, ktorý smrťou, a nie budovaním pozemského kráľovstva, zachránil svet a vykúpil každého z nás.
Pápež František nás naučil počúvať volanie porušeného života, prijať ho a predniesť Otcovi, ale aj konať tak, aby sme konkrétne zmiernili bolesť, ktorú toto volanie vyvoláva, v akejkoľvek šírke a v nekonečných spôsoboch, ktorými zlo oslabuje a ničí nás.
Dnes liturgiu animujú a zúčastňujú sa na nej niektorí otcovia a synovia i dcéry východných katolíckych cirkví, ktorí sú tu prítomní spolu s nami, aby svedčili o bohatstve svojej viery a výkriku svojho utrpenia, ktoré obetujú za večný odpočinok zosnulého pápeža.
Ďakujeme im, že obohacujú katolicitu Cirkvi o rozmanitosť svojich skúseností, kultúr, ale predovšetkým o svoju bohatú spiritualitu. Ako synovia počiatkov kresťanstva niesli vo svojich srdciach spolu so svojimi pravoslávnymi bratmi a sestrami príchuť zeme Pánovej a niektorí dokonca naďalej hovoria jazykom, ktorým hovoril Ježiš Kristus.
Prostredníctvom podivuhodných a bolestných udalostí svojej histórie dosiahli významné postavenie a obohatili poklad kresťanskej teológie originálnym príspevkom, ktorý je zároveň pre nás – Západniarov, do veľkej miery neznámy.
V minulosti sa katolíci z Východu rozhodli prijať plnú jednotu s nástupcom apoštola Petra, ktorého telo odpočíva v tejto bazilike. A v mene tejto jednoty svedčili o svojej viere, často krvou či prenasledovaním. Hoci sú dnes čiastočne oslabení vojnami a nedostatkom tolerancie, čo sa týka ich počtu a síl, ale nie viery, naši bratia a sestry sa pevne pridržiavajú zmyslu pre katolicitu, ktorý nevylučuje, ale naopak predpokladá uznanie ich osobitosti.
V priebehu dejín boli niekedy málo pochopení nami, západnými kresťanmi, ktorí sme ich v niektorých obdobiach odsudzovali a rozhodovali, čo z toho, čomu verili ako potomkovia apoštolov a mučeníkov, bolo alebo nebolo verné autentickému (t. j. nášmu) teologickému učeniu, zatiaľ čo ich pravoslávni bratia, pokrvní príbuzní a účastníci tej istej kultúry, liturgie a spôsobu vnímania Božieho bytia a pôsobenia, považovali ich za odpadlíkov, za takých, ktorí stratili svoj pôvod a asimilovali sa so svetom, ktorý bol vtedy považovaný za vzájomne nezlučiteľný.
Pápež František, ktorý nás naučil milovať rozmanitosť a bohatstvo prejavu všetkého, čo je ľudské, sa dnes, verím, raduje sa, keď nás vidí spolu modliť sa za neho a za jeho príhovor. A my sa opäť zaväzujeme, zatiaľ čo mnohí z nich sú nútení opustiť svoju starú vlasť, ktorá bola Svätou zemou, aby si zachránili život a našli lepší svet, že sa budeme senzibilizovať, ako to chcel náš pápež, aby sme ich prijali a pomohli im v našich krajinách zachovať špecifickosť ich kresťanského prínosu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou toho, že sme katolíckou Cirkvou.
V očiach a srdciach našich bratov a sestier na Východe bolo vždy drahé zachovať neuveriteľný paradox kresťanskej udalosti: na jednej strane bieda nášho hriešneho bytia, na druhej strane nekonečné milosrdenstvo Boha, ktorý nás postavil vedľa svojho trónu, aby sme mali účasť na jeho samotnej podstate prostredníctvom toho, čo veľký biskup a učiteľ svätý Atanáz, ktorého si dnes Cirkev pripomína, nazýva „zbožštením“.
Ich liturgia je celá prepletená týmto úžasom. A tak napríklad v tomto liturgickom období byzantská tradícia donekonečna opakuje túto nevýslovnú skúsenosť, hovoriac, spievajúc a oznamujúc ostatným: „Kristus vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a mŕtvym v hroboch život daroval“. A opakujú to neustále, ako keby to chceli vtlačiť do svojho srdca i do sŕdc druhých.
Ten istý úžas vyjadruje aj arménska liturgia, keď sa modlí slovami svätého Gregora z Nareku, ktorého pápež František zaradil medzi učiteľov Cirkvi a ktorého tradícia sa stala neoddeliteľnou súčasťou eucharistickej eulógie: „Prosíme ťa, Pane, nech naše hriechy sú spálené ohňom, ako boli spálené hriechy proroka, ktorého sa dotkli kliešte so žeravým uhlím, aby bolo vo všetkom zvestované tvoje milosrdenstvo, ako bola zvestovaná láska Otca skrze Božieho Syna, ktorý priviedol márnotratného syna späť k otcovskému dedičstvu a neviestky k blaženosti spravodlivých v nebeskom kráľovstve. Áno, aj ja som jedným z nich: prijmi aj mňa ako jedného z nich, ako toho, kto potrebuje tvoju veľkú lásku k ľudstvu, mňa, ktorý žijem z tvojich milostí.“
Tu sú len dva príklady pulzujúcej sily, s akou sa na Východe prelína emócia srdca s jasnosťou mysle, aby opísali našu nesmiernu biedu zachránenú nekonečnou Božou láskou.
Drahí spolubratia kardináli, zatiaľ čo sa stále približujú dni, keď budeme povolaní voliť nového pápeža, vyslovujme na našich perách prosbu o Ducha Svätého, ktorú veľký východný otec, svätý Simeon Nový Teológ, napísal na začiatku svojich hymnov: „Príď, pravé svetlo; príď, večný život; príď, skryté tajomstvo; príď, poklad bez mena; príď, nevysloviteľná skutočnosť; príď, nepredstaviteľná osoba; príď, nekonečné šťastie; príď, svetlo, čo nezapadá; príď, neomylná nádej všetkých, ktorí majú byť spasení. Príď, ty, ktorý si túžil a túžiš po mojej biednej duši. Príď, ty, jediný, ku mne, osamelému, lebo ty vidíš, že som osamelý; aby som ťa videl naveky a žil, keď zomriem; a aby som, keď ťa budem mať, ja, chudobný, bol vždy bohatý a bohatší ako králi; ja, ktorý ťa požívam a pijem a obliekam sa v teba v každej chvíli, prechádzam od lahodnosti k lahodnosti, ba až k nevyjadriteľným dobrotám, lebo ty si všetko dobro a všetka sláva a všetka blaženosť a tebe patrí sláva, svätá, jednopodstatná a životodarná Trojica, Otec, Syn a Duch Svätý (…) teraz i vždycky i na veky vekov. Amen“.
Text: Vatikán / Preklad: Stanislav Gábor
Foto: Zdroj: VaticanNews
